Zajakavosť však nielen sťažuje dorozumievanie a spôsobuje traumy, ale záporne môže vplývať i na celkový charakterový vývin, čím vznikajú rôzne výchovné ťažkosti. Medzi zajakavými deťmi pozoroval Sabadoš deti precitlivelé, roztopašné, rozmaznané a nedisciplinované. Mnohé deti sa pomočujú ,alebo sú inak neurolabilné. Zajakavosť v určitých prípadoch vplýva na slabý rozvoj slovných výrazových prostriedkov a na zvýšenie štylistických nedostatkov. Často sa totiž stáva, že zajakavé dieťa má ťažkosti aj vtedy, keď má hovoriť o konkrétnych situáciách, ktoré vidí. Nejde tu len o nedostatočné výrazové prostriedky, ale aj o nedostatočnú diferenciáciu. Dochádza k tomu tak, že v siedmych rokoch, pri začatí školskej dochádzky, sa dieťa stretáva s neúspechom vlastného príhovoru. Tým sa znižuje jeho motiváciu k danej činnosti a postupne si dieťa netrúfa zaoberať sa myšlienkovo ani rečovo, tým, čím jeho kamaráti so správnym rečovým prejavom. Ako vidíme, zajakavosť sa nám javí ako mimoriadne komplikovaný pedagogický problém. Pri odstraňovaní sa nesmieme zacieľovať len na rečový prejav dieťaťa, na techniku reči, ale aj na jeho myslenie, na citovo – vôľovú oblasť, teda na celkovú osobnosť dieťaťa. Je dôležité, aby lekár a pedagóg navzájom úzko spolupracovali. Urýchli a skvalitní sa tým liečebný proces a dostavia sa trvalejšie výsledky. V mnohých prípadoch bolo nutné liečenie reči ovplyvniť i medikamentózne, uvažovalo sa i o liečení spánkom, aspoň v prvý týždeň kurzu.