PRAVEK

V prvotnopospolnej spoločnosti u národov nenachádzame vôbec žiadne znaky starostlivosti o postihnutých.
V prvotnopospolnej spoločnosti u ľudí rozhodovala materiálna životná stránka. Ak sa podstatnejšie zhoršili materiálne životné prostriedky, bolo treba v záujme zachovania rodu vylúčiť veľmi starých, slabých a hlavne postihnutých, ktorí zaťažovali a tým ohrozovali životaschopnost’ kmeňa. Aj osoby s ťažšími poruchami sluchu boli z kmeňa vylúčení alebo boli priamo zabíjaní.

STAROVEK

Vznikom otrokárskej spoločnosti sa zmenila sociálna štruktúra a zmenili sa aj vzťahy človeka a spoločnosti. Už nevylučova1i starších a chorých zo spoločnosti, ale postihnuté deti, najmä novorodenci boli zabíjaní aj z toho dôvodu, aby nezaťažovali rodinný majetok, aby sa chránil štát proti preľudneniu.
V Lykurgových (aténsky politik a rečník 4. st. p.n.l.) zákonoch aj v zákonoch rímskych boli určené, že otec rodiny má právo ihned’ zabit’ novonarodené postihnuté dieťa. Toto sa udržalo až do stredoveku. V Sparte novorodené dieťa, ktoré boli rodinnou radou uznané ako slabé, postihnuté, boli pohodené dravým zvieratám do priepasti v pohorí Taygetu. Rimania ich hádzali v košíku do rieky Tiber, Indovia do rieky Ganges. Kartáginci usmrcovali postihnuté deti utopením v mori a severské národy hádzali jednoducho do mora.
Okrem toho treba poznamenat’, že postihnuté deti boli ponechávané pri živote a odpredávane ďalej do otroctva. Používali ich k najhrubším prácam, deti s nápadnými chybami boli posielané na žobrotu, ktorej výťažok museli odovzdat’ pánovi.
Existujú písomné záznamy aj o kladných postojoch k postihnutým ľuďom. V starovekom Egypte postihnutí ľudia dostali napr. vždy vhodné zamestnanie. V Aténach zase poskytovali invalidným občanom štátnu podporu.
Významni filozofi tej doby: Sokrates, Platón, Aristoteles, boli aj pedagogickí myslitelia. Významným lekárom tej doby v Grécku bol Hippokrates. Hippokrates, Aristoteles a Plinius st. tvrdili, že hluchonemý je idiot, neschopný vzdelania, lebo kto nevie hovorit’, nemá rozum. Platón vytvoril jednu z prvých teórii počutia a zmienil sa aj o posunkovej reči. Prvé pokusy vzdelávat’ hluchonemých zaznamenali pravdepodobne Plinius st., Archigenes a Galenos. Plinius st. opisuje, ako naučil hluchonemého mladíka maliarskemu umeniu. Archigenes v 1. st. n.l. navrhuje, aby pri rozhovore s hluchonemými sa používala sluchová trubica.

Cez trubicu viedol zvukové signály do porušeného ucha s cieľom rozvinút’ sluch. Galena môžeme snád’ považovat’ za prvého špeciálneho pedagóga.

STREDOVEK

V ranom stredoveku niektorí lekári pokladali hluchonemých za chorobomyseľných. V stredoveku sa vplyvom kresťanstva postihnuté deti už neusmrcovali, ale ich život bol úbohý. Rady postihnutých sa rozširovali krutými trestami (odseknutie končatín, týranie, oslepovanie, vytrhávanie jazyka a pod.).
Postihnuté deti sa pokladali za plod čerta so ženou. Je to pomsta čerta za dokonalé božie dielo. Podľa povery feudálnych čias postihnutá osoba prináša pomstu na zdravých, preto mu feudál dával almužnu, za ktorú čakal požehnanie na tomto svete. Tak sa postupne utvárali charitatívne strediská pomoci, poväčšine pri kláštoroch, kostoloch i nemocniciach. Vyskytovali sa prípady, že napr. mníšky a mnísi sa zaoberali v kláštoroch s hluchonemými najmä preto, aby ich naučili modliť sa. Sú záznamy o tom, že anglický biskup John približne v r. 700 nauči1 hluchonemého žobráka vyslovit’ niekoľko slov.
Niektorí kňazi chceli liečit’ hluchonemotu strašidelnými kúrami. Aj telesným mučením nútili postihnutých vydávat’ zvuky. Vyskytli sa však aj iné pokusy naučit’ hluchonemého hovorit’. Tak napr. v prírode na širokom priestranstve alebo v zavretých sudoch pobádali hluchonemých kričat’.
Až v 14. - 16. st., v období renesancie zaznamenávame začiatky výchovnej a zdravotnej starostlivosti o postihnutú mládež. Sú tu však myslitelia F. Petrarca, R. Agricola, E. Rotterdamský a H. Cardano, ktorí tvrdili, že postihnutí ľudia sa dajú liečit’ a vzdelávat’. Agricola a Cardano považujú hluchonemých za rozumných ľudí, lebo ich možno úspešne vzdelávať. Cardano správne zistil, že príčinou nemoty je spravidla hluchota. Hluchonemý má v poriadku hlasové orgány, preto sa môže naučit’ artikulovat’ a hovorit’.
Do polovice 20. storočia osoby s vážnym narušením sluchu a následnej aj hovorenej reči boli označené za hluchonemých.

16. A 17. STOROČIE

Prvé začiatky vzdelávania hluchonemých sa v 16. st. zaznamenávajú v Španielsku. Trojica Španielov položila základy vyučovania hluchonemých. Boli to mních P. de Ponce, učitel’ R. de Carrion, J. P. Bonet. Ponce dokázal, že hluchonemého možno vzdelávať. Carrion bol prvým profesionálnym učiteľom hluchonemých, vypracoval a uplatnil metódu rozvíjania hovorenej reči. Bonet bol teoretikom, sledoval prácu Carriona a ako prvý utvoril prstovú abecedu, ale nikdy nepočujúce deti nevyučoval.

Bol autororn prvej učebnice o vyučovaní nepočujúcich.
Potrebu vzdelávania nepočujúcich vyzdvihoval aj J. A. Komenský. Známy je jeho výrok: ,,Z ľudského vzdelávania sa nevymyká nič, iba nečlovek!”
V Anglicku sa vyučovaním hluchonemých zaoberali B. Wallis, W. Holder, J. Bulwer, G. Dalgarno. Bulwer vydal práce ,,Prstová abeceda” a ,,Posunkové umenie”. Sám vyučoval hluchonemých a dokázal, že hluché dieťa sa môže naučit’ odzerat’ reč z pier a naučí sa aj hovorit’. Za najvhodnejší prostriedok vzdelávania pokladal písomnú reč, ktorá môže nahradiť hláskovu reč. Wallis bol znamenitým učencom svojej doby. Učil sluchovo postihnutých praktickú reč. Holder vo vyučovaní kládol dôraz na veľkú zásobu slov a na osvojovanie veľkého množstva vedomostí. Dalgamo zostavil obojručnú prstovú abecedu. Hlásal, že sluchovo postihnutým treba poskytnút’ informácie rovnako, ako počujúcim.
J. K. Amman - holandský lekár a súčasne učitel’ hluchonemých, pri vyučovaní nepoužíval prstovú abecedu. Dokázal, že využitim náhradných zmyslov, zrakom a hmatom možno naučit’ hluchonemého hovorit’. Napísal významné diela ,,Hovoriaci hluchý” a ,,Pojednávanie o reči”. Vo svojom diele ,,Pojednávanie o reči” dáva pokyny ako odstraňovat’ rečové chyby.

18. STOROČIE

Pod vplyvom osvietenských mysliteľov sa vytvárajú podmienky na výchovu a vzdelávanie postihnutej mládeže a na zriaďovanie výchovných ústavov. Prvé špeciá1ne výchovné ústavy vznikajú pre hluchonemých. Priekopníkmi na úseku tejto starostlivosti boli: Francúzsko, Nemecko a Rusko.
Prvý Ústav pre hluchonemých vznikol v Paríži v roku 1770. Jeho zakladateľom bol rímsky kňaz Ch. M. de ľ Epée. V r. 1760 sa v Paríži náhodou zoznámil s dvojičkami hluchonemých dievčat, ktoré začal vyučovat’ vo svojom byte. Postupne sa počet hluchonemých žiakov rozrástol, preto z vlastných prostriedkov prenajal na školské účely dom na Montmartri. Za finančnej podpory kráľovskej pokladne a štátu, v budove opusteného kláštora, založil ústav. Prostriedkom vzdelávania sa stala posunková reč. Jeho metóda vyučovania, ktorá obsahovala prstovú abecedu a umelé posunky, je známa ako francúzska metóda.
V Nemecku S. Heinicke založi1 v roku 1778 v Lipsku Ústav pre hIuchonemých. Z vyučovania nepočujúcich úplne vylúčil posunkovú reč a učil ich iba pomocou hovoreného slova, písma a písania, čiže uplatnil čistú orálnu metódu - je známa tiež ako nemecká metóda.
S. Heinicke a ľ Epée viedli medzi sebou ostrú polemiku o správnosti svojich metód.

Táto polemika v rozličných podobách pretrváva ešte aj v súčasnosti.
Po založeni ústavov pre hluchonemých v Paríži a Lipsku sa postupne zakladali ďalšie ústavy pre hluchonemých vo Viedni (1779), Londýne (1780), Prahe (1786), Berlíne (1788). Vo Viedni založil Ústav pre hluchonemých Jozef II., v tomto ústave sa vyučovalo pomocou posunkovej a orálnej metódy. Vytvorila sa kombinovaná metóda, nazývaná ako viedenská metóda.
V 18. storočí niektorí učitelia dali najavo, že s rozvíjaním reči sluchovo postihnutých detí treba začať v predškolskom veku. F. Arnoldi v 2. polovici 18. st. v Nemecku vyučova1 4-5 ročné hluchonemé deti. V.I. Frohli v Rusku, v 1. polovici 19. st. spomína rannú a predškolskú výchovu vzdelávania h1uchonemých.

19. STOROČIE

Na územi Uhorska prvý ústav bol založený vo Vacove (dnešný Vác) na podnet Andreja Cházára. A. Cházár, rodák z Jovíc pri Rožňave, zohral významnú úlohu v rozvoji vzdelávania hluchonemých na územi Uhorska. Vyštudoval právo, v r. 1767 otvoril si advokátsku kanceláriu v Rožňave. Venoval sa vedeckej činnosti najmä v oblasti práva. Venoval sa síce svojmu odboru, ale jeho záujem sa sústred’oval aj na vzdelávanie hluchonemých. Preto sa rozhodol založit’ ústav, ale pre nedostatok finančných prostriedkov túto myšlienku nevedel realizovat’. V roku 1790 sa obrátil na Uhorský snem a na panovníka o pomoc. Spolupracoval s J. Mayom, riaditel’om viedenského ústavu, zorganizoval zbierku v Uhorsku, napokon 15. 8. 1802 sa mu podarilo založit’ Ústav pre hluchonemých vo Vacove. V ústave sa vyučovaIo viedenskou metódou.
Prvý ústav pre hluchonemých na území Slovenska bol založený v Bratislave v r. 1833. Tento ústav mal názov Ústav hluchonemých. Sluchovo postihnutí žiaci si osvojovali hovorenú reč, učili sa čítať, písať, počítať. Súčasťou výučby boli pracovné vyučovanie a postupne aj telesná a náboženská výchova. V r. 1834 mal ústav 10 žiakov. Od r. 1865 bol ústav premenovaný na Školu hluchonemých a po 39-ročnej existencii v r. 1872 zanikol.
Na Slovensku druhý ústav pre hluchonemých založil roku 1835 Móric Mauksch v Liptovskom Mikuláši ako súkromný ústav. Ústav zanikol až v roku 1899 pre nedostatok finančných prostriedkov.
V r. 1878 v Bratislave pri učiteľskom ústave bola založená Cvičná škola pre h1uchonemých, ktorá po štrnásťročnom pôsobení roku 1892 zanikla.
Po zániku ústavov pre hluchonemých v Lipt. Mikuláši a v Bratislave, nebola koncom 19. stor. na územi Slovenska špeciálna vzdelávacia inštitúcia pre sluchovo postihnuté deti. (V Uhorsku zostal len jeden Ústav pre h1uchonemých vo Vacove). Mnohí sluchovo postihnutí žiaci sa vzdelávali na ľudových školách, ale väčšina z nich do týchto škôl nedochádzala a preto ostali bez vzdelania.

Podľa štatisticky z roku 1890 ich počet dosahoval 6133 sluchovo postihnutých detí v Uhorsku, prevažná väčšina z nich do ľudových škôl nedochádzala.
Z prehľadu dejín vzdelávania hluchonemých vidieť, že od jeho začiatku boli určité súperenie medzi posunkovou, písomnou a hláskovou rečou o prvenstvo vo vyučovaní. Na tomto úseku veľmi dôležitú zmenu uskutočnil II. medzinárodný kongres učiteľov hluchonemých v septembri roku 1880 v Miláne. Tu sa zúčastnilo 350 odborníkov z mnohých krajín, väčšina účastníkov hlasovala za uplatňovanie orálnej metódy. Na kongrese bolo vyslovené heslo „Vive la parole“ (Nech žije hovorené slovo).

20. STOROČIE

F. Bezold zistil, že u 1/3 žiakov v ústavoch pre hluchonemých v Nemecku boli sluchové zvyšky. Preto inicioval za/oženie tried pre nedoslýchavé deti už v roku 1894. Prvá súkromná ško1a pre nedoslýchavé deti bola založená v roku 1902 (najprv bola založená jedna trieda v Jene a táto trieda bola pozdejšie preložená do Berlína v roku 1907).
Na území Slovenska, v poradí tretí, štátom podporovaný ústav Andreja Cházára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave bol založený dňa 15. 10. 1901. Po viedenskej arbitráži Jelšavu okupovali Maďari, ústav bol v r. 1939 zrušený a presťahovaný do Lučenca. V Lučenci vznikla v r. 1949 prvá ško1a pre nedoslýchavé deti. V r. 1961 reorganizáciou školstva vzniká ZŠI a dňom 1.9.1965 sa zriaďuje ako prvá materská ško1a pre nedoslýchavé deti na Slovensku.
Ďalšie ústavy na území Slovenska vznikli v Kremnici a v Bratislave. Tieto ústavy ako maďarské ústavy pôsobili do konca roku 1918.
V Kremnici vznikol Ústav 1. 10. 1903. Od r. 1918 prvým slovenským riaditeľom bol Štefan Sobolovský. Založil viaceré ďalšie ustanovizne pre sluchovo postihnutých, napr. v r.1922 vznikla prvá učňovská ško1a pre SP na Slovensku (pôvodne učebné odbory boli:
obuvník, stolár, krajčír) a pričinil sa aj o vybudovanie prvého internátu pre SP žiakov na Slovensku. Dňa 1.10. 1933 bol za riaditeľa ústavu vymenovaný Viliam Gaňo. Bol zakladateľom špeciálnej pedagogiky na S/ovensku. Sobolovský a Gaňo sa zaslúžili o rozvoj špeciálnej pedagogiky v oblasti pedagogiky sluchovo postihnutých na Slovensku. V 60-tych rokoch sa zača1a používat’ prstová abeceda na MŠ pre nepočujúcich v Kremnici. V r. 1974 bola založená Stredná priemyselná škola odevná.
Ústav v Bratislave pre SP pôsobil v rokoch 1905- 1921. Potom ho presťahovali do Dubnice nad Váhom, ktorý vznikol 16. 11. 1921. Zápasil s nedostatkami priestorov, najmä ubytovacích. Dňa 1.6.1942 bol premiestnený do Prešova. V r. 1956 vznikla materská škola pre nepočujúce deti. Po organizačných zmenách existuje dnes tento ústav ako MŠ a ZŠI pre SP v Prešove.
Ústav pre hluchonemých v Košiciach založila v r. 1924 odbočka Zemského spolku pečlivosti o h1uchonemých.

Po obsadení Košíc Maďarmi v roku 1938 ústav zanikol. K jeho oživeniu došlo až v roku 1945 a v roku 1947 bol ústav premiestnený do Jasova. Po štvorročnom sťahovani do Jasova bola v roku 1951 škola umiestnená v Levoči do moderných školských priestorov s internátom. V 60- tych rokoch bola zriadená MŠ pre nedoslýchavé deti.
Zásluhou Spolku starostlivosti o h1uchonemých vznikol v rokoch 1929- 1945 štátny ústav pre hluchonemých v Bratislave. Počas II. svetovej vojny evakuoval do Kochanoviec pri Trenčíne, v roku 1945 sa vrátil spat’ do Bratislavy. Dnes ako MŠ a ZŠI pre sluchovo postihnutú mládež sídli v budove na Hrdličkovej ulici. V r. 1946 vznikla odborná ško1a pre hluchonemých - Stredné odbomé učilište pre m1ádež s chybami sluchu. V roku 1955 vznikla škola pre nedoslýchavé deti a tiež v 60-tych rokoch pribudla MŠ pre nedoslýchavé deti. V súčasnosti sídli budova na Drotárskej ceste.
V roku 1920 tiež vznikol ústav v Komárne. Tam sa vyučovalo po maďarsky. V období maďarskej okupácie bol od roku 1942 preložený do Lučenca.
V posledných 10-tych rokoch 20.storočia sa základné školy pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich premenovali na základné školy pre sluchovo postihnutých.
Od 16. storočia doteraz bolo objavených vyše 30 vyučovacích metód sluchovo postihnutých. Presnejšie od 18. storočia, kedy žili učitelia Heinicke a ľ Epée, ktorí viedli medzi sebou ostrú polemiku o správnosti svojich metód, čiže súperenie medzi posunkovou a orálnou rečou o prvenstvo vo vyučovaní, môžeme povedať, že táto polemika v rozličných podobách pretrváva ešte v súčasnosti. Vsúčasnosti žije na svete asi 30 miliónov sluchovo postihnutých, u nás je to asi 9000 dospelýh a 1200 detí (z roku 1990).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

História starostlivosti o sluchovo postihnutých