Pedagogika sluchovo postihnutých

Kto je sluchovo postihnutý?

Počujúci človek nevie dostatočne oceniť význam sluchu, lebo si neuvedomuje nepriaznivé následky absencie alebo čiastočného narušenia sluchu na vzťah s prostredím. Pre počujúceho je samozrejmé zachytávať zvuky – či už doma, v práci, v prírode alebo inde, sluhom vníma aj reč ostatných ľudí. U sluchovo postihnutého človeka je to však ináč.
Obvykle platí, že čím ťažšia je sluchová porucha , o to väčšie sú obmedzenia postihnutého človeka v medziosobnostných kontaktoch a spravidla býva narušená aj jeho komunikácia.

Sluchové postihnutia v detskom a mládeneckom veku

Sluchové postihnutie má odlišné následky ak vznikne v detskom veku (vrodená hluchota – nedoslýchavosť )alebo v dospelosti. Vek, v ktorom narušenie nastalo je zvlášť dôležitý, pretože významnou mierou ovplyvňuje vývin osobnosti jedinca. Čím v rannejšom veku porucha vzniká, tým horšie sú jej následky a vplyvy na normálny psychický vývin. Ak narušenie sluchu nastane pred vývinom slovnej zásoby, veľmi negatívne vplýva na vývin dieťaťa, lebo kojenec nemá vyvinuté regulačné mechanizmy, ktorými by mohol eliminovať rušivé javy vo svojich sociálnych vzťahoch a takto sa brániť následkom sluchového postihnutia.
Nepočujúce deti nepočujúcich rodičov majú dobré postavenie v rodine, lebo ich komunikačné zručnosti sa vyvíjajú od začiatku bez problémov.
Ak narušenie sluchu vzniká u dieťaťa po získaní základov slovnej zásoby ( v 3. až 4. roku života) alebo v ďalších rokoch následky sú miernejšie, lebo kognitívne funkcie a rečové kompetencie sú u neho už rozvinuté. Problémy predsa len môžu vzniknúť zmenami vo vzťahoch postihnutého, lebo jeho komunikačné možnosti sú obmedzené, čo mu často spôsobuje psychickú záťaž.
Následky narušenia sluchu sú ovplyvnené podmienkami sociálneho prostredia, predovšetkým blízkymi osobami z rodiny postihnutého, ale aj všetkými inštitúciami, ktoré dobre pôsobia na starostlivosť, stimuláciu alebo podporu sluchovo postihnutých. Napr. pedoaudiologická poradňa môže poskytovať cenné rady rodičom sluchovo postihnutého kojenca. Anomáliam v psychickom vývine sa môžeme vyhnúť, ak je v rannom veku začatá špeciálnopedagogická a terapeutická starostlivosť, ktorá je neskôr rozvíjaná.

Typy a stupne sluchových porúch

„Rozlišujeme nasledovné typy sluchových postihnutí:
a)Prevodová nedoslýchavosť
b)Percepčná nedoslýchavosť (senzorická)
c)Kombinovaná prevodovo – percepčná nedoslýchavosť
d)Hluchota“ (Leonhardt, A. : Úvod do pedagogiky sluchovo postihnutých. Bratislava, Sapientia 2001, s. 48)

Typy sluchových porúch možno lokalizovať v sluchovom orgáne. Prevodová nedoslýchavosť sa môže vyskytnúť vo zvukovode, na bubienku alebo v strednom uchu. Častou príčinou týchto porúch sú zápaly stredného ucha alebo infekčné choroby stredného ucha. Skoro vo všetkých prípadoch možno prevodovú nedoslýchavosť lekárskou starostlivosťou zlepšiť tak, že postihnutá osoba môže svoje počutie dostatočne využiť v sociálnom prostredí.
Percepčnú (senzorickú) nedoslýchavosť spôsobujú patologické zmeny v Cortiho ústroji alebo retrokocheárne zmeny v nervovej dráhe.“ (Leonhardt, A. : Úvod do pedagogiky sluchovo postihnutých. Bratislava, Sapientia 2001, s. 49). Jednoduché, lineárne zosilnenie intenzity zvuku napr. hlasnejším prehovorom, nezlepší počutie u percepčnenedoslýchavého človeka. Účinným pomocným prostriedkom sa môže stať slúchadlo, ale reálne predpoklady pre zlepšenie predpokladá nastavenie slúchadiel špecialistom – akustikom a tiež sluchová výchova resp. Sluchové tréningy, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám postihnutého.
Pri kombinovanej prevodovo – percepčnej nedoslýchavosti je vzdušné vedenie zvukov viac narušené ako kostné vedenie. Dominuje narušenie percepcie zvukov, čo je príčinou poruchy sluchového vnímania.
Hluchota nie je osobitnou kategóriou sluchových porúch. Jej podstata je v poškodení sluchovej percepcie vysokého stupňa. Absolútna hluchota sa vyskytuje len zriedkavo a jej príčinou je funkčné vyradenie sluchového nervu alebo sluchového centra. „Približne 98% nepočujúcich ma zvyšky sluchu.“ (Leonhardt, A. : Úvod do pedagogiky sluchovo postihnutých. Bratislava, Sapientia 2001, s. 52)
Nedoslýchaví
Nedoslýchavosť môže postihnúť človeka v každom veku. Z pedagogického hľadiska za nedoslýchavého človeka považujeme takú osobu, ktorej poškodenie sluchového orgánu spôsobuje narušenie sluchového vnímania do tej miery, že pomocou sluchových protéz môže vnímať hovorenú reč aj keď obmedzene, auditívnou spätnou väzbou môže kontrolovať vlastnú reč.
Slovná zásoba u nedoslýchavých detí v porovnaní s ich počujúcimi rovesníkmi môže byť viac alebo menej obmedzená. Platí to pre pasívnu aj pre aktívnu slovnú zásobu. V slovnej zásobe nedoslýchavého prevažujú podstatné mená, najmenej frekventované sú príslovky, predložky a spojky. U sluchovo postihnutých môžeme pozorovať aj chybnú aplikáciu slov v bežnej reči a zriedkavý výskyt synonym.
Nedoslýchavé deti majú ťažkosti aj pri osvojovaní gramatických foriem a syntaktických štruktúr reči. Pretože majú výpadky z počutia, môžu štruktúru hovorenej reči vnímať iba útržkovite. Sú neisté v ohýbaní slov, skloňovaní podstatných mien a časovaní slovies.

Nepočujúci
Nepočujúci sú takí ľudia, ktorých sluchová porucha nastala v rannom detskom veku ( pre-, peri-, postnatálnom veku), pred osvojením reči v takej miere, že úplne stratili sluch, alebo ich sluchová funkcia bola ťažko narušená. Nepočujúci sa môžu naučiť komunikovať hovorenou rečou len s pomocou odborno-pedagogického usmernenia s použitím zručnosti v odzeraní. Zvuková stránka reči nepočujúcich ostáva aj pri dobrej starostlivosti narušená, lebo u nich nie je možná sebakontrola reči sluchovou cestou. Osobitnú pozornosť treba venovať vyvíjaniu slovnej zásoby a zdokonaľovaniu gramaticko – syntaktických foriem reči. Nepočujúce deti treba motivovať k reči komunikačnými zážitkami. Postupne by mali získať skúsenosť, hovorená reč im umožňuje nadväzovať nové kamarátstva a komunikovať s počujúcimi ľudmi.
Chyby v artikulácii nepočujúcich sú často zapríčinené neskorým začatím rečovej výchovy a prípadným neskorým začatím klasického spôsobu vyučovania artikulácie. Včasným začatím výchovy možno dosiahnuť lepšie výsledky v artikulácii nepočujúcich. Dôležitým predpokladom pre dosiahnutí pozitívneho vývinu artikulačných schopností je, aby nepočujúce dieťa dostalo slúchadlo a primeranú výchovu ešte v predrečovom štádiu vývinu reči. Toto môže zaručiť rozvoj jeho vrodených rečových schopností.
V súlade s úsilím nepočujúcich o emancipáciu môže sluchovo postihnutý človek nezávisle od závažnosti svojej sluchovej poruchy seba „definovať“ ako nepočujúceho, ak má pocit, že do tejto skupiny ľudí patrí. V rámci bilingválnej reči a za prvý jazyk pokladá posunkový jazyk, pomocou ktorého sa majú rozvinúť zručnosti v písanej a hovorenej reči. Pomocou posunkovej reči sa postihnutý človek stáva príslušníkom sociálnej skupiny, ktorú spája spoločný jazyk a kultúra.
Posunkový jazyk umožňuje nepočujúcim na rôznych väčších zhromaždeniach, masových podujatiach a konferenciách. V súčasnosti je posunkový jazyk považovaný za samostatný, plnohodnotný jazyk, ktorý spĺňa všetky jazykové funkcie. Jeho lexikálna a gramatická štruktúra je špecifická, ale nie je identická s lexikálnou a gramatickou štruktúrou hovorenej reči.

Vzdelávanie a výchova nepočujúcich

Ranná domáca výchova je komplexná podporná starostlivosť o sluchovo postihnuté dieťa ranného veku v domácom prostredím. Úlohou rannej domácej výchovy je zamedziť narušeniu sociálnych vzťahov medzi rodičmi sluchovo postihnutým dieťaťom, ktoré sa môžu vyskytnúť následkom neprimeraných očakávaní rodičov.
Výchova sluchovo postihnutých detí je tradične orientovaná na rozvoj hovorenej reči. Vo výchove sa používa posunková reč alebo posunková reč súbežne s hovorenou rečou.
Tradičné vzdelávacie inštitúcie sú školy pre nepočujúcich a školy pre nedoslýchavých. Pri mnohých z týchto škôl sú zriadené internáty pre žiakov zo širšieho okolia. Pri týchto školách sa môžu zriaďovať špeciálno – pedagogické poradne.