U dospelých zajakavých je presnejšie zisťovanie výskytu zajakavosti ešte obtiažnejšie. Počet tých, ktorí sa po predchádzajúcich neúspešných pokusoch o nápravu zajakavosti ešte raz pokúsia vyhľadať pomoc, je minimálny.

Príčiny zajakavosti
Zjednodušene je možné povedať, že existujú koncepcie, vysvetľujúce vznik zajakavosti z orgánového, psychického a psychosomatického hľadiska. Väčšina autorov však zdôrazňuje multikauzalitu, v rámci ktorej zohrávajú dôležitú úlohu faktory dedičnosti, rané poškodenie nervovej sústavy a psychické faktory. Prostredie, v ktorom dieťa žije, môže tieto faktory zosilniť, respektíve zoslabiť.

Okolnosti spôsobujúce zajakavosť môžu byť vonkajšie a vnútorné. Vonkajšie okolnosti majú obyčajne pôvod spoločenský a prejavujú sa vo forme akútnych traum, alebo traum chronických. Vnútorné faktory vzniku zajakavosti sú dispozície, teda súhrn vnútorných faktorov, ktoré spôsobujú neurózu reči. Zajakavosť vzniká u traumatizovaných detí, ktoré majú k zajakavosti preddispozície. Zajakavosť môže vzniknúť aj u zdravého dieťaťa, keď naň zapôsobí neúmerne silný podnet, prípadne prekonaním infekčných chorôb, ktoré oslabujú činnosť mozgovej kôry.
Pozorovaním zajakavých detí Sabadoš zisťuje, že sú zajakavé deti, ktoré:
1. si uvedomujú svoje nedostatky a za svoju reč sa hanbia,
2. sa preniesli cez psychické traumy a napriek svojim rečovým nedostatkom sarozprávajú s kolektívom žiakov,
3. sa uchyľujú k tichým zábavám, najmä k čítaniu,
4. radšej mlčia, sú tichými poslucháčmi a pozorovateľmi,
5. namiesto reči si pomáhajú posunkami. (www.dieta.sk)
U mnohých detí sa vyskytujú silné tonické a klonické kŕče. Tieto často súvisia so súčinnosťou nôh, trupu, rúk, hlavy, so súhybmi tváre a pod.

Dôsledky zajakavosti
Ľudská reč je nástrojom myslenia a dorozumievania sa. Vyrástla z ľudského spoločenstva a slúži jeho potrebám. Dieťa sa stáva členom ľudskej spoločnosti vtedy, keď sa do nej zapája svojou rečou a udržuje sa v nej schopnosťou vzájomného dorozumievania sa.
Neurózy ako také postihujú celú osobnosť človeka. Sú výrazom poruchy sociálnych vzťahov. Pri neurózach reči je porušená schopnosť vzájomného sprostredkovania, a tým aj možnosť realizácie sociálnych vzťahov. (Baláž, 1980)

Zajakavý jedinec si uvedomuje svoju poruchu, a preto úzkostlivo sleduje svoju artikuláciu, snaží sa vyhnúť problémovým hláskam, alebo slovám. Pri dlhšie trvajúcej zajakavosti sa okrem strachu u jedinca objavuje úzkosť, búšenie srdca, chvenie končatín, potenie kedykoľvek má začať hovoriť.
Zajakavosť sa za určitých okolností zlepšuje alebo dokonca celkom mizne. Je tomu tak vtedy, ak zajakavý hovorí šeptom, pri speve, alebo naopak, ak artikuluje nemo, recituje – najmä v zbore, ak hovorí sám pre seba, alebo s ľuďmi dôverne známymi. Zajakavosť sa zhoršuje, ak je zajakavý nútený hovoriť s neznámymi ľuďmi, pri telefonovaní, hneve, pri vzájomnom predstavovaní sa. Vplyv emócií na poruchu je teda nesporný.
„Nemožno poprieť, že emócie sú viazané na samotný komunikačný akt, v ktorom poslucháč, či poslucháči predstavujú komunikačného partnera. Odtiaľto je teda známa logofóbia či sociofóbia, čo sú však výrazy veľmi nepresné. Zajakavý sa nebojí hovoriť a neobáva sa spoločnosti. Do emočného napätia ho privádza len nutnosť komunikovať. Nejde teda v pravom zmysle o logofóbiu či sociofóbiu, ale o komunikofóbiu.“ (Časopis lékařú českých, s. 121)