Neustály strach pred nutnosťou komunikácie postupne ovplyvňuje duševný život zajakavého a jeho postoj k spoločnosti. Postihnutý trpí pocitom menejcennosti a stáva sa samotárskym.
Rečové nedostatky, pre ktoré sa dieťa nemôže pohodlne zapojiť do kolektívu, sa nepriaznivo odrážajú aj v jeho psychike. Zajakavosť však nielen sťažuje dorozumievanie sa a spôsobuje traumy, ale záporne môže vplývať i na celkový charakterový vývin, čím vznikajú rôzne výchovné ťažkosti. Medzi zajakavými deťmi pozoroval Sabadoš deti precitlivelé, roztopašné, rozmaznané a nedisciplinované. Mnohé deti sa pomočujú, alebo sú inak neurolabilné.
Zajakavosť v určitých prípadoch vplýva na slabý rozvoj slovných výrazových prostriedkov a na zvýšenie štylistických nedostatkov. Často sa totiž stáva, že zajakavé dieťa má ťažkosti aj vtedy, keď má hovoriť o konkrétnych situáciách, ktoré vidí.

Nejde tu len o nedostatočné výrazové prostriedky, ale aj o nedostatočnú diferenciáciu. Dochádza k tomu tak, že v siedmych rokoch, pri začatí školskej dochádzky, sa dieťa stretáva s neúspechom vlastného príhovoru. Tým sa znižuje jeho motivácia k danej činnosti a postupne si dieťa netrúfa zaoberať sa myšlienkovo ani rečovo tým istým ako jeho kamaráti so správnym rečovým prejavom.
Zajakavosť sa javí ako mimoriadne komplikovaný pedagogický problém. Pri odstraňovaní sa nesmie zacieľovať len na rečový prejav dieťaťa, na jeho techniku reči, ale aj na jeho myslenie, na citovo – vôľovú oblasť, teda na celkovú osobnosť dieťaťa.
Je dôležité, aby lekár a pedagóg navzájom úzko spolupracovali. Urýchli a skvalitní sa tým liečebný proces a dostavia sa trvalejšie výsledky.