ÚVOD
Tematika výchovy a vzdelávania detí je značne rozsiahla, obsahuje množstvo údajov, faktov, názorných príkladov, výchovno-vzdelávacích situácii a procesov, pojmov a ich členení. Jej obsah je často personifikovaný významnými pedagogickými osobnosťami, ktoré prezentujú rôzne teórie, postoje a realizujú vlastné pedagogické výskumy.
Názov seminárnej práce „Učiteľ a vychovávateľ vo výchovno-vzdelávacom procese“ určuje jej charakter, vymedzuje okrajové hranice, v ktorých sa je možné pohybovať.

Vo svojej práci som sa predovšetkým zamerala na vymedzenie a definovanie niektorých základných výchovno-vzdelávacích pojmov, ktoré tvoria obsahovú náplň prvej kapitoly.
V druhej kapitole charakterizujem výchovno-vzdelávací proces ako taký. V jej jednotlivých podkapitolách uvádzam základné etapy, činitele a stránky výchovno-vzdelávacieho procesu, objasňujem pojem osobnosť učiteľa s jeho predpokladanými vlastnosťami a osobitosťami. Môj záujem je upriamený na tvorivé vyučovanie, jeho stratégie, ako i bariéry tvorivosti učiteľa. Vychádzam z chápania tvorivého vyučovania ako najefektívnejšieho spôsobu dosahovania pozitívnych výsledkov vo výchove a vzdelávaní detí, resp. žiakov.

Mojím ďalším oporným bodom pri vypracovávaní zadanej témy bolo, že som sa na profesiu učiteľa nezamerala ako na profesiu, ktorej úlohou je iba vzdelávanie detí, avšak učiteľa celkom samozrejme chápem aj ako vychovávateľa, a preto v práci bližšie nešpecifikujem nepatrný rozdiel medzi nimi.

KAPITOLA I
VYMEDZENIE A CHARAKTERIZÁCIA ZÁKLADNÝCH POJMOV

1.1. Učenie – je zámerné, cieľavedomé a systematické nadobúdanie vedomostí, zručností a návykov, ako aj foriem správania a osobnostných vlastností. (Štefanovič, J.: Psychológia pre gymnáziá a pedagogické školy. Bratislava 1971, s. 217.)

1.2. Vyučovanie – je forma oznamovania istých informácií, ktorá sa uskutočňuje v špecifických podmienkach v rámci vzájomnej interakcie vyučujúceho a žiaka. Vyučovanie ako proces je predmetom skúmania teórie vyučovania - didaktiky. Rozlišujeme dve zložky vyučovania: obsahovú, ktorú určujú učebné plány, učebné osnovy a učebnice, a dejovú, ktorá sa prejavuje v konkrétnych činnostiach učiteľa a žiaka.

1.3. Individualizácia vyučovania – znamená, že vyučovanie je orientované na individuálne psychické zvláštnosti žiaka a je organizovaná s ohľadom na tieto zvláštnosti.

1.4. Vzdelanie – je úzko späté tak s pojmom učenie, ako aj s výchovou. Je to výsledok procesu učenia a vyučovania.

1.5. Učiteľ – je každá osoba, ktorá sústavne (nie epizodicky), cieľavedome (t.j. s vopred jasným zámerom), prakticky iného učí a vzdeláva v osobitných podmienkach (t.j. v zariadeniach určených na vyučovanie, vzdelávanie). Učiteľ riadi vyučovací, resp. vzdelávací proces, pričom na jeho označenie sa používajú najrozmanitejšie pomenovania: učiteľ, profesor, majster, inštruktor, tréner, univerzitný profesor, a pod.
Americký pedagogický psychológ M.E. Eson charakterizuje učiteľskú profesiu ako činnosť ľudí, ktorí poskytujú služby nevyhnutné pre ďalší vývoj spoločnosti (Eson, M.E.: Psychlogical Foundations of Education, Copyright 1964 by Holt, Rinehart And Winston, Inc. New York, Chicago, San Francisco, Toronto, London, s.506-509). Tieto služby nesú nasledovné črty: je to činnosť podstatná a jednoznačná, vyžaduje ustavičnú adaptáciu, má pevnú organizáciu, ktorá chráni jej práva, ale ukladá svojim členom aj isté povinnosti, učiteľova práca dáva veľkú mieru profesionálnej autonómie v záujme vývinu jednotlivých žiakov a riadi sa osobitným etickým zákonom.
Dnešná podoba učiteľskej funkcie vznikla pôvodne z funkcie rodičovskej, kedy vzhľadom na zložitosť a náročnosť spoločenských požiadaviek na výchovu a vzdelávanie detí rodič prestal byť schopný pripravovať svoje deti do života, a preto musel prísť osobitný a osobitne len na túto funkciu pripravený a vzdelaný špecialista, profesionál.