1.6. Vychovávateľ – pracuje (v porovnaní s učiteľom) v špecifických podmienkach výchovy mimo vyučovania. Hlavným profesijným zameraním vychovávateľa je výchova dieťaťa, avšak postupne mu pribudla aj časť vzdelávacej činnosti.

1.7. Výchova – je cieľavedomá, komplexná, plánovitá, sústavná a tvorivá činnosť zameraná na rozvoj osobnosti v súlade s potrebami a s požiadavkami spoločnosti na existujúcom stupni spoločenského vývoja. Pre výchovu je charakteristická axiologická, normotvorná zložka, bez ktorej zámerná činnosť nie je mysliteľná.
Výchovný proces teda predstavuje komplex mnohostranných, vzájomne sa podmieňujúcich a pôsobiacich činiteľov, ktoré v syntéze utvárajú celkovú výchovnú situáciu.
Pod pojmom cieľ výchovy je nutné chápať úsilie o všestranný rozvoj osobnosti, t.j. harmonickú jednotu telesných a duševných vlastností, ktoré zodpovedajú stupňu rozvoja spoločenských vzťahov a úrovni rozvoja subjektívnych činiteľov.
Konkretizácia výchovného cieľa sa realizuje v tzv. zložkách výchovy, v ktorých sa odrážajú už konkrétnejšie požiadavky rozvoja jednotlivca, tak z hľadiska biopsychickej, ako i spoločenskej podstaty. Ide o nasledovný systém zložiek výchovy: rozumová, mravná, telesná, estetická, pracovná a polytechnická, ktoré v komplexe predstavujú základnú normu výchovy vôbec.

1.8. Výchovné činitele – sú vplyvy prostredia, ktoré obohacujú detskú skúsenosť a formujú jeho osobnosť. Patria k nim činitele sociálneho prostredia (t.j. rodičia, škola, učitelia, vychovávatelia, priatelia, ako aj ľudské výtvory, ustálené zvyky a obyčaje), činitele materiálneho prostredia (príroda, výtvory techniky, hračky) a isté životné situácie. Vedúce postavenie medzi výchovnými činiteľmi má od vstupu dieťaťa do školy učiteľ – vychovávateľ.

KAPITOLA II
UČITEĽ - VYCHOVÁVATEĽ VO VÝCHOVNO-VZDELÁVACOM PROCESE
Špecifickou osobitosťou výchovno-vzdelávacieho procesu je, že ide o proces bipolárny, to znamená, že má dva komponenty, učiteľa a žiaka. Charakter bipolárnosti sa nerešpektoval v stredoveku a začiatkom novoveku, kedy sa zdôrazňovala iba činnosť učiteľa, a naopak, začiatkom nášho storočia sa upadlo do druhej krajnosti kedy sa zdôrazňovali iba osobitosti osobnosti žiaka. Bipolaritu je nutné chápať ako vzájomné pôsobenie výchovnej činnosti učiteľa a zákonitostí vývinu psychiky dieťaťa. Vzťah učiteľ – žiak nie je v školskom a výchovnom zariadení párový, t.j. učiteľ nepôsobí na jedného žiaka izolovane.

Učiteľova činnosť vo výchovno-vzdelávacom procese sa vyznačuje tým, že pred žiakmi vystupuje ako predstaviteľ spoločnosti, ktorej je členom. Učiteľ je teda reprezentantom spoločnosti, ktorý realizuje jej ciele a vychováva deti členov spoločnosti pre spoločnosť. Jeho výchovno-vzdelávacia úloha vyplýva z cieľov výchovy a vzdelávania na jednotlivých stupňoch a typoch škôl a v ich postupných ročníkoch. Tieto výchovné ciele rešpektujú spoločenské požiadavky i vekové a individuálne osobitosti žiakov.

2.1. Etapy a činitele výchovno-vzdelávacieho procesu

Výchovno-vzdelávací proces má niekoľko etáp, ktoré by mal učiteľ na dosiahnutie vytýčených cieľov rešpektovať a uplatňovať. Prvou etapou je príprava žiakov na aktívne osvojenie si učiva. Dôležitú úlohu zohráva motivácia učenia, poznanie individuálnych osobitostí žiakov a vytvorenie optimálnych podmienok pre hladký priebeh vyučovacieho procesu. V druhej etape ide o oboznámenie sa žiakov s novými informáciami, nadobudnutie nových poznatkov, vedomostí a návykov. Ďalšou etapou je opakovanie a upevňovanie osvojeného učebného materiálu. Poslednou, štvrtou etapou výchovno-vyučovacieho procesu je preverovanie osvojených poznatkov.

Existujúce činitele, ktoré ovplyvňujú efektívnosť a dosiahnuté výsledky výchovno-vzdelávacieho procesu možno rozdeliť do troch skupín:
1.vnútorné činitele, ktoré súvisia so žiakovou psychikou,
2.vonkajšie činitele súvisiace s učebným materiálom,
3.samotný priebeh vyučovacieho procesu, t.j. jeho charakter a organizácia.
Výchovno-vzdelávací proces ako celok je vo svojej podstate aktívny systém, ktorý sa prejavuje od narodenia až po ukončenie života.

2.2. Endogénna a exogénna stránka výchovno-vzdelávacieho procesu
Pod endogénnou (vnútornou) stránkou výchovno-vzdelávacieho procesu sa rozumie komplex psychických procesov, stavov a vlastností osobnosti vychovávaného, ktoré sa na základe dedičných predpokladov utvárajú v priebehu ontogenézy jednotlivca. Ide o duševné dispozície prijímať vplyvy z prostredia a aktívne ich „zvnútorňovať“.