Učiteľ a vychovávateľ

ÚVOD
Tematika výchovy a vzdelávania detí je značne rozsiahla, obsahuje množstvo údajov, faktov, názorných príkladov, výchovno-vzdelávacích situácii a procesov, pojmov a ich členení. Jej obsah je často personifikovaný významnými pedagogickými osobnosťami, ktoré prezentujú rôzne teórie, postoje a realizujú vlastné pedagogické výskumy.
Názov seminárnej práce „Učiteľ a vychovávateľ vo výchovno-vzdelávacom procese“ určuje jej charakter, vymedzuje okrajové hranice, v ktorých sa je možné pohybovať.

Vo svojej práci som sa predovšetkým zamerala na vymedzenie a definovanie niektorých základných výchovno-vzdelávacích pojmov, ktoré tvoria obsahovú náplň prvej kapitoly.
V druhej kapitole charakterizujem výchovno-vzdelávací proces ako taký. V jej jednotlivých podkapitolách uvádzam základné etapy, činitele a stránky výchovno-vzdelávacieho procesu, objasňujem pojem osobnosť učiteľa s jeho predpokladanými vlastnosťami a osobitosťami. Môj záujem je upriamený na tvorivé vyučovanie, jeho stratégie, ako i bariéry tvorivosti učiteľa. Vychádzam z chápania tvorivého vyučovania ako najefektívnejšieho spôsobu dosahovania pozitívnych výsledkov vo výchove a vzdelávaní detí, resp. žiakov.

Mojím ďalším oporným bodom pri vypracovávaní zadanej témy bolo, že som sa na profesiu učiteľa nezamerala ako na profesiu, ktorej úlohou je iba vzdelávanie detí, avšak učiteľa celkom samozrejme chápem aj ako vychovávateľa, a preto v práci bližšie nešpecifikujem nepatrný rozdiel medzi nimi.

KAPITOLA I
VYMEDZENIE A CHARAKTERIZÁCIA ZÁKLADNÝCH POJMOV

1.1. Učenie – je zámerné, cieľavedomé a systematické nadobúdanie vedomostí, zručností a návykov, ako aj foriem správania a osobnostných vlastností. (Štefanovič, J.: Psychológia pre gymnáziá a pedagogické školy. Bratislava 1971, s. 217.)

1.2. Vyučovanie – je forma oznamovania istých informácií, ktorá sa uskutočňuje v špecifických podmienkach v rámci vzájomnej interakcie vyučujúceho a žiaka. Vyučovanie ako proces je predmetom skúmania teórie vyučovania - didaktiky. Rozlišujeme dve zložky vyučovania: obsahovú, ktorú určujú učebné plány, učebné osnovy a učebnice, a dejovú, ktorá sa prejavuje v konkrétnych činnostiach učiteľa a žiaka.

1.3. Individualizácia vyučovania – znamená, že vyučovanie je orientované na individuálne psychické zvláštnosti žiaka a je organizovaná s ohľadom na tieto zvláštnosti.

1.4. Vzdelanie – je úzko späté tak s pojmom učenie, ako aj s výchovou. Je to výsledok procesu učenia a vyučovania.

1.5. Učiteľ – je každá osoba, ktorá sústavne (nie epizodicky), cieľavedome (t.j. s vopred jasným zámerom), prakticky iného učí a vzdeláva v osobitných podmienkach (t.j. v zariadeniach určených na vyučovanie, vzdelávanie). Učiteľ riadi vyučovací, resp. vzdelávací proces, pričom na jeho označenie sa používajú najrozmanitejšie pomenovania: učiteľ, profesor, majster, inštruktor, tréner, univerzitný profesor, a pod.
Americký pedagogický psychológ M.E. Eson charakterizuje učiteľskú profesiu ako činnosť ľudí, ktorí poskytujú služby nevyhnutné pre ďalší vývoj spoločnosti (Eson, M.E.: Psychlogical Foundations of Education, Copyright 1964 by Holt, Rinehart And Winston, Inc. New York, Chicago, San Francisco, Toronto, London, s.506-509). Tieto služby nesú nasledovné črty: je to činnosť podstatná a jednoznačná, vyžaduje ustavičnú adaptáciu, má pevnú organizáciu, ktorá chráni jej práva, ale ukladá svojim členom aj isté povinnosti, učiteľova práca dáva veľkú mieru profesionálnej autonómie v záujme vývinu jednotlivých žiakov a riadi sa osobitným etickým zákonom.
Dnešná podoba učiteľskej funkcie vznikla pôvodne z funkcie rodičovskej, kedy vzhľadom na zložitosť a náročnosť spoločenských požiadaviek na výchovu a vzdelávanie detí rodič prestal byť schopný pripravovať svoje deti do života, a preto musel prísť osobitný a osobitne len na túto funkciu pripravený a vzdelaný špecialista, profesionál.
1.6. Vychovávateľ – pracuje (v porovnaní s učiteľom) v špecifických podmienkach výchovy mimo vyučovania. Hlavným profesijným zameraním vychovávateľa je výchova dieťaťa, avšak postupne mu pribudla aj časť vzdelávacej činnosti.

1.7. Výchova – je cieľavedomá, komplexná, plánovitá, sústavná a tvorivá činnosť zameraná na rozvoj osobnosti v súlade s potrebami a s požiadavkami spoločnosti na existujúcom stupni spoločenského vývoja. Pre výchovu je charakteristická axiologická, normotvorná zložka, bez ktorej zámerná činnosť nie je mysliteľná.
Výchovný proces teda predstavuje komplex mnohostranných, vzájomne sa podmieňujúcich a pôsobiacich činiteľov, ktoré v syntéze utvárajú celkovú výchovnú situáciu.
Pod pojmom cieľ výchovy je nutné chápať úsilie o všestranný rozvoj osobnosti, t.j. harmonickú jednotu telesných a duševných vlastností, ktoré zodpovedajú stupňu rozvoja spoločenských vzťahov a úrovni rozvoja subjektívnych činiteľov.
Konkretizácia výchovného cieľa sa realizuje v tzv. zložkách výchovy, v ktorých sa odrážajú už konkrétnejšie požiadavky rozvoja jednotlivca, tak z hľadiska biopsychickej, ako i spoločenskej podstaty. Ide o nasledovný systém zložiek výchovy: rozumová, mravná, telesná, estetická, pracovná a polytechnická, ktoré v komplexe predstavujú základnú normu výchovy vôbec.

1.8. Výchovné činitele – sú vplyvy prostredia, ktoré obohacujú detskú skúsenosť a formujú jeho osobnosť. Patria k nim činitele sociálneho prostredia (t.j. rodičia, škola, učitelia, vychovávatelia, priatelia, ako aj ľudské výtvory, ustálené zvyky a obyčaje), činitele materiálneho prostredia (príroda, výtvory techniky, hračky) a isté životné situácie. Vedúce postavenie medzi výchovnými činiteľmi má od vstupu dieťaťa do školy učiteľ – vychovávateľ.

KAPITOLA II
UČITEĽ - VYCHOVÁVATEĽ VO VÝCHOVNO-VZDELÁVACOM PROCESE
Špecifickou osobitosťou výchovno-vzdelávacieho procesu je, že ide o proces bipolárny, to znamená, že má dva komponenty, učiteľa a žiaka. Charakter bipolárnosti sa nerešpektoval v stredoveku a začiatkom novoveku, kedy sa zdôrazňovala iba činnosť učiteľa, a naopak, začiatkom nášho storočia sa upadlo do druhej krajnosti kedy sa zdôrazňovali iba osobitosti osobnosti žiaka. Bipolaritu je nutné chápať ako vzájomné pôsobenie výchovnej činnosti učiteľa a zákonitostí vývinu psychiky dieťaťa. Vzťah učiteľ – žiak nie je v školskom a výchovnom zariadení párový, t.j. učiteľ nepôsobí na jedného žiaka izolovane.

Učiteľova činnosť vo výchovno-vzdelávacom procese sa vyznačuje tým, že pred žiakmi vystupuje ako predstaviteľ spoločnosti, ktorej je členom. Učiteľ je teda reprezentantom spoločnosti, ktorý realizuje jej ciele a vychováva deti členov spoločnosti pre spoločnosť. Jeho výchovno-vzdelávacia úloha vyplýva z cieľov výchovy a vzdelávania na jednotlivých stupňoch a typoch škôl a v ich postupných ročníkoch. Tieto výchovné ciele rešpektujú spoločenské požiadavky i vekové a individuálne osobitosti žiakov.

2.1. Etapy a činitele výchovno-vzdelávacieho procesu

Výchovno-vzdelávací proces má niekoľko etáp, ktoré by mal učiteľ na dosiahnutie vytýčených cieľov rešpektovať a uplatňovať. Prvou etapou je príprava žiakov na aktívne osvojenie si učiva. Dôležitú úlohu zohráva motivácia učenia, poznanie individuálnych osobitostí žiakov a vytvorenie optimálnych podmienok pre hladký priebeh vyučovacieho procesu. V druhej etape ide o oboznámenie sa žiakov s novými informáciami, nadobudnutie nových poznatkov, vedomostí a návykov. Ďalšou etapou je opakovanie a upevňovanie osvojeného učebného materiálu. Poslednou, štvrtou etapou výchovno-vyučovacieho procesu je preverovanie osvojených poznatkov.

Existujúce činitele, ktoré ovplyvňujú efektívnosť a dosiahnuté výsledky výchovno-vzdelávacieho procesu možno rozdeliť do troch skupín:
1.vnútorné činitele, ktoré súvisia so žiakovou psychikou,
2.vonkajšie činitele súvisiace s učebným materiálom,
3.samotný priebeh vyučovacieho procesu, t.j. jeho charakter a organizácia.
Výchovno-vzdelávací proces ako celok je vo svojej podstate aktívny systém, ktorý sa prejavuje od narodenia až po ukončenie života.

2.2. Endogénna a exogénna stránka výchovno-vzdelávacieho procesu
Pod endogénnou (vnútornou) stránkou výchovno-vzdelávacieho procesu sa rozumie komplex psychických procesov, stavov a vlastností osobnosti vychovávaného, ktoré sa na základe dedičných predpokladov utvárajú v priebehu ontogenézy jednotlivca. Ide o duševné dispozície prijímať vplyvy z prostredia a aktívne ich „zvnútorňovať“.
Exogénnu (vonkajšiu) stránku tvorí prostredie jednotlivca, ktoré vplýva na formovanie jeho psychicky. Rozlišujeme tri typy prostredia:
a)prírodné (materiálne), zahrňujúce všetky materiálne hodnoty, ktoré vytvoril človek,
b)spoločenské (sociálne), predstavujúce ľudí a medziľudskú komunikáciu,
c)výchovné prostredie, do ktorého patria náhodné vplyvy a podnety výchovných inštitúcií a spoločenských organizácií.

2.3. Osobnosť učiteľa – vychovávateľa
Učiteľovu osobnosť treba chápať ako organický súhrn učiteľových vedomostí a spôsobilostí, osobných vlastností a spôsobov správania. Učiteľova osobnosť je najdôležitejším determinujúcim činiteľom úspechu vo výchovno-vzdelávacej činnosti, a preto je nevyhnutné, aby učiteľ disponoval zodpovedajúcim odborným vzdelaním, pedagogicko-psychologickou prípravou, vysokými morálnymi a inými vlastnosťami. Jeho odborná úroveň musí podstatne presiahnuť okruh učebnej látky, ktorú prednáša, vyžaduje sa všeobecné vzdelanie, širší kultúrny, filozofický a spoločenský rozhľad, ako i poznanie hlbších súvislostí poznatkov. Učiteľ musí vedieť podať informácie, voliť účinné výchovné metódy a formy, t.j. musí disponovať určitou dávkou pedagogického taktu.

Ďalšie požiadavky, ktoré sa kladú na učiteľovu osobnosť sú: láska k deťom a učiteľskému povolaniu, úsilie o poznanie žiakov, úsilie byť spravodlivým, zodpovedným, prístupným, dôsledným, zásadovým, trpezlivým, primerane prísnym a náročným voči žiakom, úsilie ovládať svoje citové stavy, priznať a korigovať svoje omyly. Učiteľ by mal disponovať prirodzenou autoritou, motivačnými činiteľmi a zmyslom pre humor.
V škole a na vyučovaní sa stala rola učiteľa a jeho osobnosť predmetom jednotlivých výskumov správania učiteľov: štýl vyučovania a výchovy, ako i jazyka učiteľov (Tausch, A.: Empirische Untersuchungen uber das Verhalten von Lehrern gegenuber Kindern in erziehungsschwierigen Situationen, 1985, Tausch, R., Tausch, A.: Erziehungspsychologie, 5.vyd. Gottingen 1970.). Zistilo sa, že roly učiteľa sú rôzne v spoločnosti a v škole. Rôzne sú i očakávania žiakov, rodičov, školskej správy i kolegov, pričom sa konštatovalo,, že učiteľ sa nachádza v „konflikte úloh“.(Klafki, W. a i.: Funk-Kolleg Erziehungswissenschaft, zv. I, Frankfrut 1970, s. 227.)

2.4. Metódy vyučovania
Vyučovacia (učebná) metóda je charakterizovaná ako spôsob postupu, ktorým sa vo výchovno-vzdelávacom procese sprostredkujú žiakom informácie, určené obsahom vzdelania (Václavík, V.: Učebné metódy. Bratislava, 1968, s. 15-17).
Učebné metódy, ktoré má učiteľ vo výchovno-vzdelávacom procese k dispozícii je možné klasifikovať podľa nasledujúcich kritérií:
A podľa logického postupu - patria sem metódy induktívne, pri ktorých sa postupuje od konkrétnych príkladov k všeobecnejším záverom, metódy deduktívne, kde sa postupuje opačne a metódy genetické, pri ktorých sa kladie hlavný dôraz na vývojové hľadisko daného javu,
B podľa sprostredkúvaných informácií – rozoznávame metódy slovné, t.j. monologické (výklad, vysvetľovanie) a dialogické (rozhovor, beseda), metóda praktickej činnosti, metódy laboratórnych prác a cvičení a exkurzie a vychádzky,

C podľa priebehu vyučovacieho procesu – sa realizujú metódy opakovania a skúšania.
Medzi najfrekventovanejšie metódy patrí ústne a písomné riešenie praktických úloh.

2.5. Stratégie tvorivého vyučovania
Mnohí autori definujú nasledovné stratégie tvorivého vyučovania ako systému, ktorého výsledkom je nový a hodnotný produkt v podobe prínosu pre učiteľa, žiakov a svet, a ktorého by sa mal učiteľ pridŕžať:
-učiť pomocou paradoxov, analógií a sledovania atribútov a vlastností premetov, javov a vecí,
-učiť deti výskumne pracovať, vidieť a chápať rozdiely, protiklady,
-klásť provokatívne otázky,
-používať príklady na zmenu, dynamiku, zvyky, obyčaje, rigiditu (strnulosť myslenia),
-umožniť deťom hľadanie, bádanie, objavovanie, intuitívne vyjadrovanie,
-rozvíjať tvorivé čítanie, písanie, počúvanie a videnie detí,
-žiadať od detí hodnotenie situácií,
-viesť deti k štúdiu životopisov a prác tvorivých ľudí
-budovať ich toleranciu k viacznačnosti, viaczmyselnosti a viacvýznamosvosti.
2.6. Bariéry tvorivosti učiteľa
Napriek uvedeným stratégiám tvorivého vyučovania mnohí učitelia majú problémy s ich aplikáciou v praxi. Hovoríme o tzv. bariérach tvorivosti charakteru osobnostných (vnútorných) prekážok, medzi ktoré patria nižšie intelektové schopnosti, nedostatočné sebavzdelávanie učiteľa, zúžené vnímanie vecí a javov, rigidita vo vnímaní, pohodlnosť, lenivosť, rezignácia, nízke sebavedomie, únava, a pod. Procesuálne prekážky sa týkajú samotného priebehu práce, ide o prácu stereotypnú, pasívny prístup k práci, vyhýbanie sa konfliktom, atď. Vonkajšie prekážky spočívajú v nevhodných materiálnych, fyzikálnych, technických a spoločenských podmienkach práce.

2.7. Problémy výchovno-vzdelávacieho procesu
Najväčšie ťažkosti výchovno-vzdelávacieho procesu spočívajú v tom, že ide o mnohostrannú ľudskú činnosť. Výchovná činnosť sa odohráva v interakcii zložitých vplyvov spoločenského prostredia, ktoré priamo i nepriamo ovplyvňujú vývin osobnosti žiaka a jeho správanie. Každý podnet z prostredia, teda aj výchovný zásah, má vždy určité dôsledky vo vývine a v procese výchovy jednotlivca len v súvislosti a prostredníctvom špecifických kvalít osobnosti, a teda ten istý výchovný podnet môže mať rôzne výchovné dôsledky u jednotlivcov, ktorých charakterizujú odlišné vlastnosti osobnosti. Preto teória výchovy formuluje jednu z najdôležitejších požiadaviek praxe: rešpektovať individuálne zvláštnosti žiakov.

ZÁVER
V závere práce chcem vyjadriť svoj obdiv k profesii učiteľa – vychovávateľa, od ktorej do značnej miery závisí ďalšie smerovanie spoločnosti. Od charakteru novej vychovávanej a vzdelávanej generácie závisí ďalší pokrok, ale i stagnácia či regres spoločnosti. Preto nesie profesionál učiteľ – vychovávateľ, už od samého historického začiatku prevzatia výchovy a vzdelávania z rúk rodiny, bremeno zodpovednosti a obetavosti, ktoré by ale malo byť zo strany spoločnosti vykompenzované dostatočnou úctou a vážnosťou k učiteľom ako vychovávateľom.
Už Ján Ámos Komenský, učiteľ národov, si uvedomoval nutnú kvalifikovanosť učiteľov a dôležitosť svedomitého vykonávania učiteľskej profesie, ako i uplatňovania správnych pedagogických postupov a najefektívnejšej metodiky vo výchovno-vzdelávacom procese.

OBSAH
Úvod ...............................................................................................3

KAPITOLA I : Vymedzenie a charakterizácia základných
pojmov................................................................4
1.1.Učenie ..................................................................................4
1.2.Vyučovanie ..........................................................................4
1.3.Individualizácia vyučovania .................................................4
1.4.Vzdelanie .............................................................................4
1.5.Učiteľ ....................................................................................4
1.6.Vychovávateľ .......................................................................5
1.7.Výchova ...............................................................................5
1.8.Výchovné činitele..................................................................6

KAPITOLA II : Učiteľ – vychovávateľ vo výchovno -
vzdelávacom procese ...................................7
2.1. Etapy a činitele výchovno-vzdelávacieho procesu .............8
2.2. Endogénna a exogénna stránka výchovno-vzdelávacieho
procesu ...............................................................................8
2.3. Osobnosť učiteľa – vychovávateľa .....................................9
2.4. Metódy vyučovania ...........................................................10
2.5. Stratégie tvorivého vyučovania .........................................11
2.6. Bariéry tvorivosti učiteľa ...................................................12
2.7. Problémy výchovno-vzdelávacieho procesu ....................12

Záver ............................................................................................14