1. VYMEDZENIE A CHARAKTERIZÁCIA ZÁKLADNÝCH POJMOV
Vyučovací proces – je plánovité, cieľavedomé a zámerné pôsobenie subjektu vyučovania (učiteľa) na objekt vzdelávania a výchovy (žiaka), aby bol systematicky vzdelávaný a vychovávaný.1 Vyučovanie ako proces je predmetom skúmania teórie vyučovania - didaktiky. Rozlišujeme dve zložky vyučovania: obsahovú, ktorú určujú učebné plány, učebné osnovy a učebnice, a dejovú, ktorá sa prejavuje v konkrétnych činnostiach učiteľa a žiaka.
Individualizácia vyučovania – znamená, že vyučovanie je orientované na individuálne psychické zvláštnosti žiaka a je organizovaná s ohľadom na tieto zvláštnosti.
Vzdelanie – možno charakterizovať ako systém vedomostí, spôsobilostí, návykov, postojov, názorov a presvedčenia človeka, ktoré sa na danom stupni spoločenského vývoja pokladajú za potrebné, resp za nepostrádateľné pre každého člena spoločnosti. Všeobecné vzdelanie dáva základnú orientáciu v oblasti vedy, techniky a kultúry, je základom pre utváranie občianskeho profilu žiakov, utvára nevyhnutné predpoklady na nadobudnutie kvalifikácie a na začlenenie sa do práce a spoločenského života. Pod jeho vplyvom si každý človek formuje vzťah k svetu, prírode, spoločnosti a k sebe samému.2

Učiteľ – je každá osoba, ktorá sústavne (nie epizodicky), cieľavedome (t.j. s vopred jasným zámerom), prakticky iného učí a vzdeláva v osobitných podmienkach (t.j. v zariadeniach určených na vyučovanie, vzdelávanie). Učiteľ riadi vyučovací, resp. vzdelávací proces, pričom na jeho označenie sa používajú najrozmanitejšie pomenovania: učiteľ, profesor, majster, inštruktor, tréner, univerzitný profesor, a pod.
Americký pedagogický psychológ M.E. Eson charakterizuje učiteľskú profesiu ako činnosť ľudí, ktorí poskytujú služby nevyhnutné pre ďalší vývoj spoločnosti.3 Tieto služby nesú nasledovné črty: je to činnosť podstatná a jednoznačná, vyžaduje ustavičnú adaptáciu, má pevnú organizáciu, ktorá chráni jej práva, ale ukladá svojim členom aj isté povinnosti, učiteľova práca dáva veľkú mieru profesionálnej autonómie v záujme vývinu jednotlivých žiakov a riadi sa osobitným etickým zákonom.
Dnešná podoba učiteľskej funkcie vznikla pôvodne z funkcie rodičovskej, kedy vzhľadom na zložitosť a náročnosť spoločenských požiadaviek na výchovu a vzdelávanie detí rodič prestal byť schopný pripravovať svoje deti do života, a preto musel prísť osobitný a osobitne len na túto funkciu pripravený a vzdelaný špecialista, profesionál.4

Výchova – výchovný proces predstavuje komplex mnohostranných, vzájomne sa podmieňujúcich a pôsobiacich činiteľov, ktoré v syntéze utvárajú celkovú výchovnú situáciu.
Pod pojmom cieľ výchovy je nutné chápať úsilie o všestranný rozvoj osobnosti (psycho-motorický a fyzicko-motorický). Teoreticky zdôvodnený a prakticky aplikovaný ho nachádzame už v starogréckej kalokagatii.5
Konkretizácia výchovného cieľa sa realizuje v tzv. zložkách výchovy, v ktorých sa odrážajú už konkrétnejšie požiadavky rozvoja jednotlivca, tak z hľadiska biopsychickej, ako i spoločenskej podstaty. Ide o nasledovný systém zložiek výchovy: rozumová, mravná, telesná, estetická, pracovná a polytechnická, ktoré v komplexe predstavujú základnú normu výchovy vôbec.

2. UČITEĽ VO VÝCHOVNO-VZDELÁVACOM PROCESE
Špecifickou osobitosťou výchovno-vzdelávacieho procesu je, že ide o proces bipolárny, to znamená, že má dva komponenty, učiteľa a žiaka. Charakter bipolárnosti sa nerešpektoval v stredoveku a začiatkom novoveku, kedy sa zdôrazňovala iba činnosť učiteľa, a naopak, začiatkom nášho storočia sa upadlo do druhej krajnosti kedy sa zdôrazňovali iba osobitosti osobnosti žiaka. Bipolaritu je nutné chápať ako vzájomné pôsobenie výchovnej činnosti učiteľa a zákonitostí vývinu psychiky dieťaťa. Vzťah učiteľ – žiak nie je v školskom a výchovnom zariadení párový, t.j. učiteľ nepôsobí na jedného žiaka izolovane.
Učiteľova činnosť vo výchovno-vzdelávacom procese sa vyznačuje tým, že pred žiakmi vystupuje ako predstaviteľ spoločnosti, ktorej je členom. Učiteľ je teda reprezentantom spoločnosti, ktorý realizuje jej ciele a vychováva deti členov spoločnosti pre spoločnosť. Jeho výchovno-vzdelávacia úloha vyplýva z cieľov výchovy a vzdelávania na jednotlivých stupňoch a typoch škôl a v ich postupných ročníkoch. Tieto výchovné ciele rešpektujú spoločenské požiadavky i vekové a individuálne osobitosti žiakov.