2.1. Etapy a činitele výchovno-vzdelávacieho procesu
Výchovno-vzdelávací proces má niekoľko etáp, ktoré by mal učiteľ na dosiahnutie vytýčených cieľov rešpektovať a uplatňovať. Prvou etapou je príprava žiakov na aktívne osvojenie si učiva. Dôležitú úlohu tu zohráva motivácia učenia, t.j. vzbudenie záujmu žiakov o poznávanú skutočnosť. Významnými prvkami motivácie je spájanie teórie s praxou, nastoľovanie rôznych problémových situácií, vyvolávanie skúseností žiakov a pod. Problematiku prípravy žiakov na aktívne osvojovanie učiva rieši didaktika tzv. motivačnými metódami. V druhej etape ide o oboznámenie sa žiakov s novými informáciami, nadobudnutie nových poznatkov, vedomostí a návykov. Učiteľ z množstva vyučovacích metód vyberá tie, ktoré so zreteľom na obsah učiva a na predpokladané činnosti žiakov volí, alebo odporúča žiakom adekvátne metódy práce. Ďalšou etapou je opakovanie a upevňovanie osvojeného učebného materiálu, ktoré sa uskutočňuje viacerými fixačnými metódami. Poslednou, štvrtou etapou výchovno-vyučovacieho procesu je preverovanie osvojených poznatkov. Po prebraní učiva učiteľ rôznymi metódami zisťuje stupeň osvojenia vedomostí žiakmi, hovoríme o diagnóze výsledkov učebnej činnosti. Táto je nielen meradlom činnosti žiakov, ale i výsledkom didaktickej práce učiteľa. Diagnóza tak plní aj funkciu spätnej väzby.

Existujúce činitele, ktoré ovplyvňujú efektívnosť a dosiahnuté výsledky výchovno-vzdelávacieho procesu možno rozdeliť do troch skupín:
1 .vnútorné činitele, ktoré súvisia so žiakovou psychikou,
2. vonkajšie činitele súvisiace s učebným materiálom,
3. samotný priebeh vyučovacieho procesu, t.j. jeho charakter a organizácia.
Je nutné zdôrazniť, že na výsledky výchovno-vzdelávacej práce má bezprostredný vplyv rozvoj interpersonálnych vzťahov medzi učiteľom a žiakmi. Tieto vzťahy treba preto pokladať za podstatnú súčasť sociálnych kontaktov učiteľa. Správne zameranie interpersonálnych vzťahov, ich obsahové obohatenie, vnútorná diferencovanosť metód nadväzovania, prehlbovania a rozvíjania týchto vzťahov je úlohou každého učiteľa.6

2.2. Endogénna a exogénna stránka výchovno-vzdelávacieho procesu
Pod endogénnou (vnútornou) stránkou výchovno-vzdelávacieho procesu sa rozumie komplex psychických procesov, stavov a vlastností osobnosti vychovávaného, ktoré sa na základe dedičných predpokladov utvárajú v priebehu ontogenézy jednotlivca. Ide o duševné dispozície prijímať vplyvy z prostredia a aktívne ich „zvnútorňovať“.
Exogénnu (vonkajšiu) stránku tvorí prostredie jednotlivca, ktoré vplýva na formovanie jeho psychicky. Rozlišujeme tri typy prostredia:
a) prírodné (materiálne), zahrňujúce všetky materiálne hodnoty, ktoré vytvoril človek,
b) spoločenské (sociálne), predstavujúce ľudí a medziľudskú komunikáciu,
c) výchovné prostredie, do ktorého patria náhodné vplyvy a podnety výchovných inštitúcií a spoločenských organizácií.

2.3. Osobnosť učiteľa
Učiteľovu osobnosť treba chápať ako organický súhrn učiteľových vedomostí a spôsobilostí, osobných vlastností a spôsobov správania. Učiteľova osobnosť je najdôležitejším determinujúcim činiteľom úspechu vo výchovno-vzdelávacej činnosti, a preto je nevyhnutné, aby učiteľ disponoval zodpovedajúcim odborným vzdelaním, pedagogicko-psychologickou prípravou, vysokými morálnymi a inými vlastnosťami. Jeho odborná úroveň musí podstatne presiahnuť okruh učebnej látky, ktorú prednáša, vyžaduje sa všeobecné vzdelanie, širší kultúrny, filozofický a spoločenský rozhľad, ako i poznanie hlbších súvislostí poznatkov. Učiteľ musí vedieť podať informácie, voliť účinné výchovné metódy a formy, t.j. musí disponovať určitou dávkou pedagogického taktu.
Ďalšie požiadavky, ktoré sa kladú na učiteľovu osobnosť sú: láska k deťom a učiteľskému povolaniu, úsilie o poznanie žiakov, úsilie byť spravodlivým, zodpovedným, prístupným, dôsledným, zásadovým, trpezlivým, primerane prísnym a náročným voči žiakom, úsilie ovládať svoje citové stavy, priznať a korigovať svoje omyly. Učiteľ by mal disponovať prirodzenou autoritou, motivačnými činiteľmi a zmyslom pre humor.7

V škole a na vyučovaní sa stala rola učiteľa a jeho osobnosť predmetom jednotlivých výskumov správania učiteľov: štýlu vyučovania a výchovy, ako i jazyka učiteľov. Zistilo sa, že roly učiteľa sú rôzne v spoločnosti a v škole. Rôzne sú i očakávania žiakov, rodičov, školskej správy i kolegov, pričom sa konštatovalo, že učiteľ sa nachádza v „konflikte úloh“.8

2.4. Metódy vyučovania

Vyučovacia (učebná) metóda je charakterizovaná ako spôsob postupu, ktorým sa vo výchovno-vzdelávacom procese sprostredkujú žiakom informácie, určené obsahom vzdelania.9
Učebné metódy, ktoré má učiteľ vo výchovno-vzdelávacom procese k dispozícii, je možné klasifikovať podľa nasledujúcich kritérií:
A podľa logického postupu - patria sem metódy induktívne, pri ktorých sa postupuje od konkrétnych príkladov k všeobecnejším záverom, metódy deduktívne, kde sa postupuje opačne a metódy genetické, pri ktorých sa kladie hlavný dôraz na vývojové hľadisko daného javu,
B podľa sprostredkúvaných informácií – rozoznávame metódy slovné, t.j. monologické (výklad, vysvetľovanie) a dialogické (rozhovor, beseda), metódu praktickej činnosti, metódy laboratórnych prác a cvičení a exkurzie a vychádzky,
C podľa priebehu vyučovacieho procesu – sa realizujú metódy opakovania a skúšania.
Medzi najfrekventovanejšie metódy patrí ústne a písomné riešenie praktických úloh.

2.5. Stratégie tvorivého vyučovania
Tvorivosť znamená súhrn vlastností osobnosti, ktoré sú predpokladom pre tvorivú činnosť, poprípade pre tvorivé riešenie problémov.10 Tvorivosť sa často označuje termínom kreativita (z lat. creo = tvorím). Termín heuristika (z gr. heurisko = nachádzam) znamená postupy, metódy, techniky pre riešenie obtiažnych úloh, poprípade náuku o týchto postupoch.