1. VYMEDZENIE A CHARAKTERIZÁCIA ZÁKLADNÝCH POJMOV
Vyučovací proces – je plánovité, cieľavedomé a zámerné pôsobenie subjektu vyučovania (učiteľa) na objekt vzdelávania a výchovy (žiaka), aby bol systematicky vzdelávaný a vychovávaný.1 Vyučovanie ako proces je predmetom skúmania teórie vyučovania - didaktiky. Rozlišujeme dve zložky vyučovania: obsahovú, ktorú určujú učebné plány, učebné osnovy a učebnice, a dejovú, ktorá sa prejavuje v konkrétnych činnostiach učiteľa a žiaka.
Individualizácia vyučovania – znamená, že vyučovanie je orientované na individuálne psychické zvláštnosti žiaka a je organizovaná s ohľadom na tieto zvláštnosti.
Vzdelanie – možno charakterizovať ako systém vedomostí, spôsobilostí, návykov, postojov, názorov a presvedčenia človeka, ktoré sa na danom stupni spoločenského vývoja pokladajú za potrebné, resp za nepostrádateľné pre každého člena spoločnosti. Všeobecné vzdelanie dáva základnú orientáciu v oblasti vedy, techniky a kultúry, je základom pre utváranie občianskeho profilu žiakov, utvára nevyhnutné predpoklady na nadobudnutie kvalifikácie a na začlenenie sa do práce a spoločenského života. Pod jeho vplyvom si každý človek formuje vzťah k svetu, prírode, spoločnosti a k sebe samému.2

Učiteľ – je každá osoba, ktorá sústavne (nie epizodicky), cieľavedome (t.j. s vopred jasným zámerom), prakticky iného učí a vzdeláva v osobitných podmienkach (t.j. v zariadeniach určených na vyučovanie, vzdelávanie). Učiteľ riadi vyučovací, resp. vzdelávací proces, pričom na jeho označenie sa používajú najrozmanitejšie pomenovania: učiteľ, profesor, majster, inštruktor, tréner, univerzitný profesor, a pod.
Americký pedagogický psychológ M.E. Eson charakterizuje učiteľskú profesiu ako činnosť ľudí, ktorí poskytujú služby nevyhnutné pre ďalší vývoj spoločnosti.3 Tieto služby nesú nasledovné črty: je to činnosť podstatná a jednoznačná, vyžaduje ustavičnú adaptáciu, má pevnú organizáciu, ktorá chráni jej práva, ale ukladá svojim členom aj isté povinnosti, učiteľova práca dáva veľkú mieru profesionálnej autonómie v záujme vývinu jednotlivých žiakov a riadi sa osobitným etickým zákonom.
Dnešná podoba učiteľskej funkcie vznikla pôvodne z funkcie rodičovskej, kedy vzhľadom na zložitosť a náročnosť spoločenských požiadaviek na výchovu a vzdelávanie detí rodič prestal byť schopný pripravovať svoje deti do života, a preto musel prísť osobitný a osobitne len na túto funkciu pripravený a vzdelaný špecialista, profesionál.4

Výchova – výchovný proces predstavuje komplex mnohostranných, vzájomne sa podmieňujúcich a pôsobiacich činiteľov, ktoré v syntéze utvárajú celkovú výchovnú situáciu.
Pod pojmom cieľ výchovy je nutné chápať úsilie o všestranný rozvoj osobnosti (psycho-motorický a fyzicko-motorický). Teoreticky zdôvodnený a prakticky aplikovaný ho nachádzame už v starogréckej kalokagatii.5
Konkretizácia výchovného cieľa sa realizuje v tzv. zložkách výchovy, v ktorých sa odrážajú už konkrétnejšie požiadavky rozvoja jednotlivca, tak z hľadiska biopsychickej, ako i spoločenskej podstaty. Ide o nasledovný systém zložiek výchovy: rozumová, mravná, telesná, estetická, pracovná a polytechnická, ktoré v komplexe predstavujú základnú normu výchovy vôbec.

2. UČITEĽ VO VÝCHOVNO-VZDELÁVACOM PROCESE
Špecifickou osobitosťou výchovno-vzdelávacieho procesu je, že ide o proces bipolárny, to znamená, že má dva komponenty, učiteľa a žiaka. Charakter bipolárnosti sa nerešpektoval v stredoveku a začiatkom novoveku, kedy sa zdôrazňovala iba činnosť učiteľa, a naopak, začiatkom nášho storočia sa upadlo do druhej krajnosti kedy sa zdôrazňovali iba osobitosti osobnosti žiaka. Bipolaritu je nutné chápať ako vzájomné pôsobenie výchovnej činnosti učiteľa a zákonitostí vývinu psychiky dieťaťa. Vzťah učiteľ – žiak nie je v školskom a výchovnom zariadení párový, t.j. učiteľ nepôsobí na jedného žiaka izolovane.
Učiteľova činnosť vo výchovno-vzdelávacom procese sa vyznačuje tým, že pred žiakmi vystupuje ako predstaviteľ spoločnosti, ktorej je členom. Učiteľ je teda reprezentantom spoločnosti, ktorý realizuje jej ciele a vychováva deti členov spoločnosti pre spoločnosť. Jeho výchovno-vzdelávacia úloha vyplýva z cieľov výchovy a vzdelávania na jednotlivých stupňoch a typoch škôl a v ich postupných ročníkoch. Tieto výchovné ciele rešpektujú spoločenské požiadavky i vekové a individuálne osobitosti žiakov.
2.1. Etapy a činitele výchovno-vzdelávacieho procesu
Výchovno-vzdelávací proces má niekoľko etáp, ktoré by mal učiteľ na dosiahnutie vytýčených cieľov rešpektovať a uplatňovať. Prvou etapou je príprava žiakov na aktívne osvojenie si učiva. Dôležitú úlohu tu zohráva motivácia učenia, t.j. vzbudenie záujmu žiakov o poznávanú skutočnosť. Významnými prvkami motivácie je spájanie teórie s praxou, nastoľovanie rôznych problémových situácií, vyvolávanie skúseností žiakov a pod. Problematiku prípravy žiakov na aktívne osvojovanie učiva rieši didaktika tzv. motivačnými metódami. V druhej etape ide o oboznámenie sa žiakov s novými informáciami, nadobudnutie nových poznatkov, vedomostí a návykov. Učiteľ z množstva vyučovacích metód vyberá tie, ktoré so zreteľom na obsah učiva a na predpokladané činnosti žiakov volí, alebo odporúča žiakom adekvátne metódy práce. Ďalšou etapou je opakovanie a upevňovanie osvojeného učebného materiálu, ktoré sa uskutočňuje viacerými fixačnými metódami. Poslednou, štvrtou etapou výchovno-vyučovacieho procesu je preverovanie osvojených poznatkov. Po prebraní učiva učiteľ rôznymi metódami zisťuje stupeň osvojenia vedomostí žiakmi, hovoríme o diagnóze výsledkov učebnej činnosti. Táto je nielen meradlom činnosti žiakov, ale i výsledkom didaktickej práce učiteľa. Diagnóza tak plní aj funkciu spätnej väzby.

Existujúce činitele, ktoré ovplyvňujú efektívnosť a dosiahnuté výsledky výchovno-vzdelávacieho procesu možno rozdeliť do troch skupín:
1 .vnútorné činitele, ktoré súvisia so žiakovou psychikou,
2. vonkajšie činitele súvisiace s učebným materiálom,
3. samotný priebeh vyučovacieho procesu, t.j. jeho charakter a organizácia.
Je nutné zdôrazniť, že na výsledky výchovno-vzdelávacej práce má bezprostredný vplyv rozvoj interpersonálnych vzťahov medzi učiteľom a žiakmi. Tieto vzťahy treba preto pokladať za podstatnú súčasť sociálnych kontaktov učiteľa. Správne zameranie interpersonálnych vzťahov, ich obsahové obohatenie, vnútorná diferencovanosť metód nadväzovania, prehlbovania a rozvíjania týchto vzťahov je úlohou každého učiteľa.6

2.2. Endogénna a exogénna stránka výchovno-vzdelávacieho procesu
Pod endogénnou (vnútornou) stránkou výchovno-vzdelávacieho procesu sa rozumie komplex psychických procesov, stavov a vlastností osobnosti vychovávaného, ktoré sa na základe dedičných predpokladov utvárajú v priebehu ontogenézy jednotlivca. Ide o duševné dispozície prijímať vplyvy z prostredia a aktívne ich „zvnútorňovať“.
Exogénnu (vonkajšiu) stránku tvorí prostredie jednotlivca, ktoré vplýva na formovanie jeho psychicky. Rozlišujeme tri typy prostredia:
a) prírodné (materiálne), zahrňujúce všetky materiálne hodnoty, ktoré vytvoril človek,
b) spoločenské (sociálne), predstavujúce ľudí a medziľudskú komunikáciu,
c) výchovné prostredie, do ktorého patria náhodné vplyvy a podnety výchovných inštitúcií a spoločenských organizácií.

2.3. Osobnosť učiteľa
Učiteľovu osobnosť treba chápať ako organický súhrn učiteľových vedomostí a spôsobilostí, osobných vlastností a spôsobov správania. Učiteľova osobnosť je najdôležitejším determinujúcim činiteľom úspechu vo výchovno-vzdelávacej činnosti, a preto je nevyhnutné, aby učiteľ disponoval zodpovedajúcim odborným vzdelaním, pedagogicko-psychologickou prípravou, vysokými morálnymi a inými vlastnosťami. Jeho odborná úroveň musí podstatne presiahnuť okruh učebnej látky, ktorú prednáša, vyžaduje sa všeobecné vzdelanie, širší kultúrny, filozofický a spoločenský rozhľad, ako i poznanie hlbších súvislostí poznatkov. Učiteľ musí vedieť podať informácie, voliť účinné výchovné metódy a formy, t.j. musí disponovať určitou dávkou pedagogického taktu.
Ďalšie požiadavky, ktoré sa kladú na učiteľovu osobnosť sú: láska k deťom a učiteľskému povolaniu, úsilie o poznanie žiakov, úsilie byť spravodlivým, zodpovedným, prístupným, dôsledným, zásadovým, trpezlivým, primerane prísnym a náročným voči žiakom, úsilie ovládať svoje citové stavy, priznať a korigovať svoje omyly. Učiteľ by mal disponovať prirodzenou autoritou, motivačnými činiteľmi a zmyslom pre humor.7

V škole a na vyučovaní sa stala rola učiteľa a jeho osobnosť predmetom jednotlivých výskumov správania učiteľov: štýlu vyučovania a výchovy, ako i jazyka učiteľov. Zistilo sa, že roly učiteľa sú rôzne v spoločnosti a v škole. Rôzne sú i očakávania žiakov, rodičov, školskej správy i kolegov, pričom sa konštatovalo, že učiteľ sa nachádza v „konflikte úloh“.8

2.4. Metódy vyučovania

Vyučovacia (učebná) metóda je charakterizovaná ako spôsob postupu, ktorým sa vo výchovno-vzdelávacom procese sprostredkujú žiakom informácie, určené obsahom vzdelania.9
Učebné metódy, ktoré má učiteľ vo výchovno-vzdelávacom procese k dispozícii, je možné klasifikovať podľa nasledujúcich kritérií:
A podľa logického postupu - patria sem metódy induktívne, pri ktorých sa postupuje od konkrétnych príkladov k všeobecnejším záverom, metódy deduktívne, kde sa postupuje opačne a metódy genetické, pri ktorých sa kladie hlavný dôraz na vývojové hľadisko daného javu,
B podľa sprostredkúvaných informácií – rozoznávame metódy slovné, t.j. monologické (výklad, vysvetľovanie) a dialogické (rozhovor, beseda), metódu praktickej činnosti, metódy laboratórnych prác a cvičení a exkurzie a vychádzky,
C podľa priebehu vyučovacieho procesu – sa realizujú metódy opakovania a skúšania.
Medzi najfrekventovanejšie metódy patrí ústne a písomné riešenie praktických úloh.

2.5. Stratégie tvorivého vyučovania
Tvorivosť znamená súhrn vlastností osobnosti, ktoré sú predpokladom pre tvorivú činnosť, poprípade pre tvorivé riešenie problémov.10 Tvorivosť sa často označuje termínom kreativita (z lat. creo = tvorím). Termín heuristika (z gr. heurisko = nachádzam) znamená postupy, metódy, techniky pre riešenie obtiažnych úloh, poprípade náuku o týchto postupoch.
Mnohí autori definujú nasledovné stratégie tvorivého vyučovania ako systému, ktorého výsledkom je nový a hodnotný produkt v podobe prínosu pre učiteľa, žiakov a svet, a ktorého by sa mal učiteľ pridŕžať:
- učiť pomocou paradoxov, analógií a sledovania atribútov a vlastností premetov, javov a vecí,
- učiť deti výskumne pracovať, vidieť a chápať rozdiely, protiklady,
- klásť provokatívne otázky,
- používať príklady na zmenu, dynamiku, zvyky, obyčaje, rigiditu (strnulosť myslenia),
- umožniť deťom hľadanie, bádanie, objavovanie, intuitívne vyjadrovanie,
- rozvíjať tvorivé čítanie, písanie, počúvanie a videnie detí,
- žiadať od detí hodnotenie situácií,
- viesť deti k štúdiu životopisov a prác tvorivých ľudí
- budovať ich toleranciu k viacznačnosti, viaczmyselnosti a viacvýznamovosti.11

2.6. Bariéry tvorivosti učiteľa
Napriek uvedeným stratégiám tvorivého vyučovania mnohí učitelia majú problémy s ich aplikáciou v praxi. Hovoríme o tzv. bariérach tvorivosti charakteru osobnostných (vnútorných) prekážok, medzi ktoré patria nižšie intelektové schopnosti, nedostatočné sebavzdelávanie učiteľa, zúžené vnímanie vecí a javov, rigidita vo vnímaní, pohodlnosť, lenivosť, rezignácia, nízke sebavedomie, únava, a pod. Procesuálne prekážky sa týkajú samotného priebehu práce, ide o prácu stereotypnú, pasívny prístup k práci, vyhýbanie sa konfliktom, atď. Vonkajšie prekážky spočívajú v nevhodných materiálnych, fyzikálnych, technických a spoločenských podmienkach práce.

2.7. Problémy výchovno-vzdelávacieho procesu
Najväčšie ťažkosti výchovno-vzdelávacieho procesu spočívajú v tom, že ide o mnohostrannú ľudskú činnosť. Výchovno-vzdelávacia činnosť sa odohráva v interakcii zložitých vplyvov spoločenského prostredia, ktoré priamo i nepriamo ovplyvňujú vývin osobnosti žiaka a jeho správanie. Každý podnet a zásah z prostredia má vždy určité dôsledky vo vývine a v procese výchovy jednotlivca len v súvislosti a prostredníctvom špecifických kvalít osobnosti, a teda ten istý výchovný podnet môže mať rôzne dôsledky u jednotlivcov, ktorých charakterizujú odlišné vlastnosti osobnosti. Preto je formulovaná jedna z najdôležitejších požiadaviek praxe: rešpektovať individuálne zvláštnosti žiakov.

1. Vymedzenie a charakterizácia základných
pojmov.......................................................................................3
2. Učiteľ vo výchovno – vzdelávacom procese.........................5
2.1. Etapy a činitele výchovno-vzdelávacieho procesu .............5
2.2. Endogénna a exogénna stránka výchovno-vzdelávacieho
procesu ...............................................................................7
2.3. Osobnosť učiteľa.................................................................7
2.4. Metódy vyučovania .............................................................8
2.5. Stratégie tvorivého vyučovania ...........................................9
2.6. Bariéry tvorivosti učiteľa ...................................................10
2.7. Problémy výchovno-vzdelávacieho procesu ....................11

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Učiteľ a vychovávateľ