Pedagogické pozorovanie
Pozorovanie je jednou z etnografických metód.
„Pozorovanie znamená sledovanie činnosti ľudí, záznam alebo popis tejto činnosti a jej hodnotenie. Predmetom pozorovania sú osoby, predmety i prostredie, v ktorom sa činnosť uskutočňuje.“ (Gavora, P.: Pedagogické pozorovanie. In: Pedagogická revue, č. 9 – 10. 1994, s. 428)
Pri pozorovaní sa môžeme sústrediť na činnosť jednotlivcov, alebo sa pozorovania zúčastní viacej ľudí.
Pri pozorovaní sa môžeme sústrediť len na niekoľko vybraných činností alebo pozorovať široký repertoár činností, je možné zaujať jemnejší pohľad alebo sledovať väčšie celky alebo globálne javy.
Výchovno-vzdelávacie javy je možné pozorovať v rôznom prostredí: v triede, na chodbe školy, v školskej jedálni, na školskom dvore, v internáte, na školskom výlete a pod.
Predmetom pozorovania môžu byť učitelia, žiaci, vychovávatelia, rodičia, školské a výchovné zariadenia, objekty a pod.1
„Rôznorodosť výchovno-vzdelávacieho prostredia a účastníkov výchovy a vzdelávania spôsobuje, že pri pozorovaní nemožno vystačiť s použitím jediného spôsobu, ale že existuje viacero spôsobov pozorovania. Pri voľbe spôsobu pozorovania okrem cieľa rozhoduje i výskumná filozofia pozorovateľa a jeho metodologické preferencie.
Indiferentný pozorovateľ
pozorovacie systémy terénne záznamy
Štruktúrované pozorovanie neštruktúrované pozorovanie
posudzovacie škály participačné pozorovanie
Zaujatý pozorovateľ
1. Gavora, P.: Výzkumné metody v pedagogike. Brno 1996, s. 16
Pozorovanie sa delí na štruktúrované a neštruktúrované.
Pri štruktúrovanom pozorovaní pozorovateľ už pred začatím pozorovanie vie veľmi presne čo a ako buď pozorovať. Stanovil si javy, na ktoré svoje pozorovanie zameria, má pripravený pozorovací nástroj, ktorý obsahuje presný popis pozorovaných javov a pravidiel, ako tieto javy identifikovať, zaznamenať a vyhodnocovať. Pozorovateľ štruktúruje – rozčleňuje pozorovanú realitu na vopred stanovené kategórie. Toto pozorovanie sa najvýhodnejšie používa pri činnostiach, ktoré prebiehajú v dobre kontrolovateľnom priestore a ktoré sú istým spôsobom organizované. Dobre sa pozoruje činnosť v učebni, ktorú riadi učiteľ, ťažšie sa pozoruje napr. hra žiakov na školskom dvore.
Pri neštruktúrovanom pozorovaní pozorovateľ vstupuje do pozorovania bez vopred pripraveného systému. Čo a akým spôsobom bude pozorovať, určuje sám až v priebehu pozorovania podľa toho, ako sa mu postupne vynárajú pozorované javy a ako postupne preniká do hĺbky pozorovanej skutočnosti. Pomocou takéhoto pozorovania sa obyčajne odhaľujú nové, nepredpokladané alebo skryté javy a súvislosti. Neštruktúrované pozorovanie sa používa spravidla vtedy, keď o problematike nie sú známe údaje a začína sa prvýkrát skúmať, alebo vtedy, keď sa problematika začína skúmať z úplne iného hľadiska.
Neštruktúrované spôsoby pozorovania sa používajú pri tzv. kvalitatívnom výskume.“2
„Neštruktúrované pozorovanie má niekoľko variantov. Líši sa podľa toho, či pozorovateľ zaznamenáva všetky javy tak, ako sa vyskytujú, alebo naopak, či pracuje selektívne.
V prvom prípade hovoríme o vzorkách udalostí, v druhom o terénnych zápiskoch. Pri týchto dvoch druhoch pozorovania pozorovateľ pracuje z odstupu, nie je zaangažovaný do pozorovaných javov. Naopak, pri participačnom pozorovaní sa zúčastňuje činností pozorovaných osôb. Je do činnosti zaangažovaný.“ (Gavora, P.: Výzkumné metody v pedagogike. Brno 1996, s. 17)
Pozorovateľ môže byť indiferentný – udržuje si od pozorovaných javov odstup, usiluje sa o nezaujatý, objektívny pohľad na pozorované javy alebo zaujatý – zbližuje sa so skúmanými osobami, snaží sa byť „vtiahnutý“ do ich činnosti, aby správne pochopil ich konanie.3
2. Gavora, P.: Pedagogické pozorovanie. In: Pedagogická revue, č. 9 – 10. 1994, s. 428 – 429
3. Gavora, P.: Pedagogické pozorovanie. In: Pedagogická revue, č. 9 – 10, 1994, s. 429