referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Cecília
Piatok, 22. novembra 2024
Šikanovanie
Dátum pridania: 13.01.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: ramayana
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 812
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 11.3
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 18m 50s
Pomalé čítanie: 28m 15s
 
1. Úvod
V prvej polovici 18. storočia vstúpilo tiež Francúzsko, ktoré vo svojom vývoji akosi zaostalo za vyspelými kapitalistickými krajinami, hlavne Holandskom a Anglickom, na cestu kapitalistického vývoja. Predpokladom k tomu bola likvidácia feudálnej rozdrobenosti v 16. storočí, rozvoj priemyslu, remesla, dopravy a úspechy zahraničného obchodu. Politickou formou vlády bola absolutistická monarchia, ktorá, opierajúc sa o veľmi početnú šľachtu, zlomila odstredivé snahy veľkých feudálov. Absolutizmus istým spôsobom povzbudzoval rozvoj priemyslu a obchodu a pôvodnú akumuláciu kapitálu.

Avšak feudálne duchovenstvo si aj naďalej zachovalo svoj ekonomický, politický a ideový vplyv. Z týchto dôvodov mala veda a technika vo Francúzsku horšie podmienky ako v Holandsku a v Anglicku. Mnohí mladí šľachtici, odborníci v armáde, sa chodili učiť do Holandska, do zeme, ktorá mala technicky vyspelú armádu. V takých podmienkach žil a pracoval René Descartes.
Za jediný zdroj poznania považoval ľudský rozum, svoju filozofiu začína pochybovaním, chce preskúmať všetko, o čom neexistuje stopercentná istota. Jediné, o čom nemôže pochybovať, je, že pochybujeme. Je autorom výroku: „Cogito ergo sum.“, čo znamená: „Myslím, teda som.“, ako aj výroku: „Dubito ergo sum.“, čo znamená: „Pochybujem, teda som.“

Filozofiu chce budovať na nespornosti matematického práva. Pri skúmaní uznáva deduktívnu metódu. Dedukcia, to podľa neho znamená – od všeobecného k jednotlivému. Antropologický obrat v jeho filozofii znamená, že človek je chápaný ako subjekt, ako ten, čo poznáva. Rozvíja teóriu poznania. Je dualista.

2. Život a dielo

René Descartes sa narodil r. 1596 v La Haye v západnom Francúzsku v nebohatej šľachtickej rodine. Otec bol radcom parlamentu v Bretagni, matka zomrela mladá na tuberkulózu. Osemročný René odchádza na štúdiá do popredného jezuitského kolégia La Fléche, kde sa mu dostáva vybraného vzdelania, najmú v odbore matematiky. Roku 1616 ho prijímajú na štúdium práva v Poitiers, avšak jeho samostatného a bádavého ducha odpudzuje sterilný spôsob vtedajšej výuky i scholasticko – aristotelská filozofia. Len čo mu vek dovolil, opúšťa školu, aby svoje štúdiá dokončil „vo veľkej knihe sveta a života“.

Roku 1618 vstupuje ako dobrovoľník do armády holandského princa Mórica Nassavského. Neskôr prechádza do armády bavorského vojvodcu Maximiliána, s ktorou bojuje v Nemecku (začiatky tridsaťročnej vojny) i v povstaleckých Čechách a zúčastňuje sa korunovácie Ferdinanda II. vo Frankfurte. Vo voľnom čase Descartes sa neprestáva zaoberať problémami matematiky, fyziky a filozofie a ako sám opisuje, jednej zimnej noci r. 1619 vo vojenskom tábore v Nemecku objavil princípy novej vedy, t. t. svoju racionalistickú analytickú metódu. Od tohto okamihu pracuje už sústavne na novej metodológii a teórii. Lenže prv než sa trvale usadí, podniká r. 1620 – 1625 ešte niekoľko ciest (Čechy, Uhorsko, Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko) a po krátkom pobyte v Poitou a Paríži zakotvuje r. 1629 v Holandsku. Za svojho dvadsaťročného pobytu v Holandsku iba trikrát navštívil Paríž a raz Anglicko.

Descartes už má v tridsiatich rokoch premyslené oporné body svojho systému. Roku 1628 pracuje na metodologických PRAVIDLÁCH NA VEDENIE ROZUMU (Regulae ad directionem ingenii), v ktorých chce namiesto „nespočetných zákonov logiky“ podať „ malý počet základných metodologických predpisov všeobecného teoretickovedného významu“. Cesta do Holandska prácu prerušuje a Pravidlá ostávajú nedokončené. Medzitým pripravuje Descartes svoju základnú systémovú prácu ROZPRAVA O SVETE ALEBO OSVETLE (Traité du Monde ou de la Lumiére), v ktorej sa prihlasuje ku kopernikovsko-galileiovskej vede a v súhlase s mechanistickými zákonmi vypracúva filozoficko-teoretický obraz sveta. Po Galileiho odsúdení r. 1633 vzdáva sa Descartes vydania spisu a iba neskôr, po jeho smrti, vychádzajú niektoré časti práce v iných spisoch. A tak sa vracia opäť k otázkam metodológie a r. 1637 vydáva v Leydene svoju slávnu ROZPRAVU O METÓDE (Discours de la méthode pour bien conduire sa raison et chercher la vérité dans les sciences, plus la Dioptrique, les Méteores et la Géometrie, qui sont des essais de ccette méthode). Dielo je sčasti rozvedením princípov analytickej metódy a sčasti objasnením základov metafyziky a prírodnej filozofie.

Učenci celej Európy prijali Descartove diela s veľkým záujmom, vidiac v ňom nového Galileiho vo filozofii. Štyridsiate roky prinášajú však u Descarta odlišné filozofické motívy, ktoré sa názorne prejavili v diele MEDITÁCIE O PRVEJ FILOZOFII (Meditationes de prima philosophia in qua Dei existencia et animae immartalitas demonstratur, 1641). Descartes v nich dokazuje – síce svojou analytickou metódou – božiu existenciu a nesmrteľnosť duše. Meditácie súčasne obsahujú jeho neotické stanovisko (Cogito), ontologické dôsledky tohto stanoviska (problém substancie) a nastolenie opozície hmotného a duchovného princípu (tzv. dualizmus).
Na tento „vývojový stupeň“ u Descarta existujú veľmi rozličné názory. Podľa niektorých stanovisko Meditácií použil Descartes iba na maskovanie svojho monistického, k materializmu tendujúceho náhľadu alebo, ako to sám naznačuje Mersennovi, „na porazenie protivníka (aristotelsko-scholastickej filozofie) vlastnými zbraňami“. Podľa iných je Descartovo vyústenie v myšlienku boha a substanciálny dualizmus vlastným zmyslom jeho filozofického vývinu. Medzi týmito krajnými pozíciami vystupuje celý rad interpretácií, ktoré sa viac-menej všetky prikláňajú k názoru, že Descartovo myslenie nie je také jednoduché, ako sa nám zdá na prvý pohľad, ba že sám filozof vkladá určitú diskontinuitu do svojho učenia.

Skutočnosť je asi taká, že Descartes, ktorý pôvodne očakával od vedy (matematiky a mechanistickej prírodovedy) jednoznačné vyriešenie problémov, objavuje práve v svetle vedy potrebu filozofickej skepsy, filozofickej teórie poznania a bytia, ktoré veda predkladá. Cogito, substancia a boh sú dôsledkami filozofie, ktorá chce byť koherentná v svojej metóde a mechanistickom názore, no súčasne chápe kvalitatívnu odlišnosť subjektu a objektu, myslenia a bytia a nemôže ich ešte adekvátne vysvetliť. Ten istý rozpor myslenia a bytia ako res cogitans a res extensa možno nájsť i v ďalšom Descartovom spise PRINCÍPY FILOZOFIE (Principia philosophiae, 1644), v ktorom pridáva systematický výklad sveta, vývojovej teórie vesmíru a mechanistický výklad fyziológie.

S každým Descartovým dielom rástla filozofova sláva. Jasnosť a presvedčivosť výkladu, akceptovanie modernej vedy a rešpektovanie špecifickosti filozofickej problematiky dávali už vtedy tušiť, že ide o filozofa, ktorým sa definitívne končí scholasticko-aristotelská epocha a vo filozofii nastupuje slobodné tvorivé hľadanie pravdy. Teológovia – protestantskí i katolícki – začali, prirodzene, proti Descartovi boj, zakazovali jeho učenie a vyhlásili ho za ateistické. V samotnom Holandsku stáva sa ďalší Descartov pobyt nie celkom bezpečný. Rozhodne sa prijať pozvanie švédskej kráľovnej Kristíny, s ktorom je už dlhší čas v korešpondenčnom styku, a odcestuje r. 1649 do Švédska. Švédska studená klíma nepriala fyzicky málo odolnému a chorľavému filozofi. Po silnom prechladnutí vo februári r. 1650 náhle zomiera.

Popri všeobecne filozofických otázkach pracoval Descartes v poslednom období svojho života aj na špecifických problémoch. Na podnet Alžbety Falckej napísal svoj psychologický spis O VÁŠŇACH (Les passions de l`âme, 1649). Otázkam fyziológie a biológie, ktoré boli najmä po Harveyovom objave krvného obehu veľmi aktuálne (a ku ktorým pripojil Descartes svoj vlastný objav reflexu), venoval diela ROZPRAVA O ČLOVEKU (Traité de l`homme) a nedokončené O VYTVÁRANÍ PLODU (De la formation du Foetus), ktoré vyšli až po Descartovej smrti.

Descartovo dielo nielen otvorilo novovekú epochu filozofie, ale podstatne ovplyvnilo aj jej vývin, a to až do dnešných čias. Materialisti a idealisti, teológovia a ateisti, scientisticky a antropologicky orientovaní filozofi sa k nemu vracajú ako k základnému východisku. Je zaujímavé, že sa s Descartom vyrovnávali aj poprední existencialistickí filozofi od Husserla cez Heideggera a Sartra až po Jaspersa.
 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Zdroje: M. T. Jovčuk, T.I. Ojzerman, I.J. Ščipanova – Dějiny filosofie, Jan Legowicz – Prehľad dejín filozofie, René Descartes – Princípy filozofie, Dr. Elena Várossová, CSc. – Novoveká racionalistická filozofia
Podobné referáty
Šikanovanie SOŠ 2.9781 754 slov
Šikanovanie SOŠ 2.9403 1972 slov
Šikanovanie 2.9634 974 slov
Šikanovanie 2.9790 968 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.