3. Názory
Hlavným rysom Descartovho filozofického svetového názoru je dualizmus duše a tela . Descartes uznáva dva na sebe nezávislé princípy nemateriálnej a materiálnej substancie. Základná vlastnosť nemateriálnej substancie je myslenie. Keď Marx charakterizoval Descartove učenie, ukazoval, že „svoju fyziku úplne oddelil od svojej metafyziky. Vo vnútri Descartovej fyziky je hmota jedinou substanciou, jediným základom bytia a poznania“. Vo svojej kozmológii, v učení o vzniku a vývoji hviezdnej sústavy, vo fyzike a vo fyziológii je Descartes materialistom. Zdôrazňuje hypotézu o prirodzenom vývoji života na Zemi podľa prírodných zákonov. Telá zvierat a človeka pokladá za zložité stroje, ktoré sa riadia zákonmi mechanického pohybu.
Zároveň však v psychológii, v teórii poznania a v učení o bytí je Descartes idealistom. Rovnako ako Francis Bacon vychádza od pochybovania o hodnovernosti všetkého, čo sa až doteraz pokladalo za nepochybené vedenie. Chyby uvažovania činia pochybnými závermi rozumu. Je preto nutné začínať všeobecným radikálnym pochybovaním. Avšak aj keby toto pochybovanie zahŕňalo všetko, aj tak je v činnosti poznania niečo, čo nepodlieha žiadnemu pochybovaniu. Descartes nie je skeptik ani agnostik. Kritizuje existenciu poznania, hľadá však poznanie spoľahlivé a je vopred presvedčený o tom, že takéto poznanie existuje. Jeho pochybovanie je iba predbežný spôsob, necharakterizuje Descartove presvedčenie zo zásady, je iba metódou na stanovenie spoľahlivé pravdy. Spoľahlivým zostáva v každom prípade to, že pochybovanie existuje. Môže pochybovať o existencii všetkého okrem existencie samého pochybovania.
„Dubito ergo sum“ - „Pochybujem, teda som“
Preto existencia jeho pochybovania, podľa neho, spoľahlivo dokazuje existenciu myslenia. Hovorí: Možno moje telo v skutočnosti. Možno, že akýsi zlý a všemohúci zámer ma stvoril takého, že sa mi iba zdá, že mám telo, a v skutočnosti telo nemám. Bezpečne však viem, že ako pochybujúci, mysliaci, nie som prízrak, že existujem.
„Cogito ergo sum“ - „Myslím, teda som“
Táto téza je základom, na ktorom môže byť postavená celá budova spoľahlivého vedenia. V tomto základe svojho učenia je Descartes idealista. Descartov idealizmus nespočíva v tvrdení, že mojím myslením sa rodí bytie môjho tela, ale v tom, že podľa jeho presvedčenia je existencia myslenia nepochybnejšia pre nás ako existencia tela alebo hmoty. V učení o bytí priznáva nielen to, že vedľa materiálnej substancie existuje tiež duchovná substancia, ale dokonca tvrdí, že nad nimi obidvomi ako substancia v pravom slova zmysle je boh.
V Descartovom svetovom názore nemá rozhodujúci význam „metafyzika“, ale fyzika, t.j. učenie o prírode. Descartova fyzika zohrala veľkú úlohu v rozvoji novovekého materializmu. Okrem toho vniesol Descartes do učenia o planetárnej sústave hľadisko vývoja, a tým prispel k budúcim úspechom vedy o svete (kozmológia), aj deď vývoj chápe v celku mechanisticky. Otázky fyziky, kozmológie a matematiky spracovával nie ako filozof, ale ako matematik a prírodovedec. Descartes je jedným z tvorcom analytickej geometrie, zaviedol všeobecnú metódu koordinát. Obsah jeho analytickej geometrie ukazuje, že si už osvojil pojem funkcie, ktorý bol vtedy v matematike nový.
V tesnej súvislosti s matematickými a fyzikálnymi výskumami sa vytvorilo Descartovo učenie o hmote alebo o telesnej substancii. Hmotu stotožňoval s priestorom, pretože sa domnieval, že zmyslovo vnímané vlastnosti predmetu (farba, teplota, zvuk a pod.) samy o sebe, t. j. objektívne neexistujú. Cez abstraktné geometrické zameranie viedol tento pohľad na hmotu k veľa záverom, ktoré sa stali základom pre ďalšie vedecké predstavy o svete. Sú to tieto závery: svetová hmota (priestor) je neohraničená, rovnorodá, neexistuje v nej prázdnota a je nekonečne deliteľná. Prvé dva závery vyvracali stredoveká predstavu o konečnosti sveta a o hierarchii jeho fyzických prvkov. Ďalšie dva závery sú zamerané proti starovekej atómovej teórii, obrodenej v Descartovej dobe, podľa nej sa svet skladá z absolútne nedeliteľných častíc, oddelených prázdnotou.
Keď Descartes hľadá prvú príčinu pohybu odvoláva sa na bola, ktorý, ako tvrdí, stvoril svet a svojim pôsobením uchováva v hmote rovnaké množstvo pohybu a kľudu, aké do nej vložil pri stvorení. Descartova kozmogónia a fyzika je zakončená učením o človeku. Človek je reálnym spojením neživého telesného mechanizmu s rozumnou dušou, obdarenou vôľou a myslením. Skúsenosť ukazuje, hovorí Descartes, že stav tela a telesných orgánov je podmienený stavom duše a naopak.
Materialistický charakter Descartovej fyziológie je v rozpore s jeho učením o nehmotnej duši. Podľa Descarta sám boh spojil dušu s telom, a tým odlíšil človeka od zvierat. Existenciu vedomia u zvierat Descartes popiera. Všetky pohyby pozorované u zvierat pochádzajú výlučne z telesného a mechanického druhu pohybu.
4. Karteziáni
Latinská podoba mena René Descartes je Cartesius, preto sa aj jeho prívrženci nazývajú karteziáni.
Descartova filozofia si vďaka metóde, pripomínajúcej matematickú ucelenosť, i názorom na matematicko-prírodné vedy našla mnohých stúpencov predovšetkým vo Francúzsku, v Holandsku a neskôr aj v iných krajinách.
Vo Francúzsku sa ako prvý k Descartovi prihlásil jeho verný priateľ, františkán Marinus Mersenne (1588-1648), ktorý svojimi priateľskými stykmi, korešpondenciou, cestami, diskusiami i záujmom o vedu silne ovplyvnil jej rozvoj, aj keď sám nebol vedcom. Prvý Descartov životopis napísal Adrian Baillet. Posmrtne Descartove diela vydal Claudius de Clerselier (1614-1686). Descartovu vedu a filozofiu ďalej rozvíjal fyzik Jacques Rohault (1620-1675) a Silvanus Regis (1632 – 1694), autor logiky (L`art de penser), Pierre Nicole (1625-1695) a spomedzi teológov Bossuet (1627-1704) a Fénelon (1651-1715).
V Holandsku sa už oveľa skôr hlásili k Descartovi univerzitní profesori v Utrechte – Henri Regnier (1593-1639) a Henri de Roy. V Leidene sa Jean de Raey pokúšal spojiť aristotelizmus s karteziánstvom. Z ostatných stúpencov Cartesia treba uviesť Adriana Heereboorda (1614-1659), Abrahama Heidana (1597-1678) a Christopha Vitticha (1625-1678), hľadajúceho oporu v karteziánstve pri interpretácii biblie. V tom istom čase Stephan Chauvin (1640-1725) napísal slávny karteziánsky slovník pod názvom Lexicon rationale.
V Nemecku bol karteziánom predovšetkým Johann Glauberg (1622-1665) v logike a psychológii a Balthasar Bekker (1634-1698), autor diela De philosophia cartesiana admonitio candida et sincera.
Karteziánstvo si našlo prívržencov aj v iných krajinách. V Anglicku ho šíril františkán Antoine Le Grand z Douay (zomrel r. 1699), autor mnohých filozofických prác, v ktorých vykladal Descartovo učenie.
V Taliansku vznikla karteziánska škola v Neapole, kde sa popri iných zvlášť vyznamenal Michelangelo Fardella (1650-1718).
Descartovi nasledovníci často ďalej prepracovávali a prehlbovali jeho názory v oblasti spoločenského myslenia, etiky a estetiky, niekedy ich prispôsobovali iným filozofickým smerom (augustinizmus) alebo filozoficko-náboženskej problematike (protestantský racionalizmus).
Karteziánstvo
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Šikanovanie
Dátum pridania: | 13.01.2006 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | ramayana | ||
Jazyk: | Počet slov: | 2 812 | |
Referát vhodný pre: | Vysoká škola | Počet A4: | 11.3 |
Priemerná známka: | 2.98 | Rýchle čítanie: | 18m 50s |
Pomalé čítanie: | 28m 15s |
Zdroje: M. T. Jovčuk, T.I. Ojzerman, I.J. Ščipanova – Dějiny filosofie, Jan Legowicz – Prehľad dejín filozofie, René Descartes – Princípy filozofie, Dr. Elena Várossová, CSc. – Novoveká racionalistická filozofia
Podobné referáty
Šikanovanie | SOŠ | 2.9781 | 754 slov | |
Šikanovanie | SOŠ | 2.9403 | 1972 slov | |
Šikanovanie | VŠ | 2.9634 | 974 slov | |
Šikanovanie | VŠ | 2.9790 | 968 slov |