referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2024
Výchova mimo vyučovania vo výchovno-vzdelávacom procese
Dátum pridania: 24.04.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: brisid
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 571
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 7.3
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 12m 10s
Pomalé čítanie: 18m 15s
 
Budúcnosť každej spoločnosti stojí a padá na výchove. Dieťa musí byť od útlej mladosti zámerne formované tak z telesnej, ako aj z duševnej stránky, lebo raz ako dospelý človek prevezme na svoje plecia istý podiel na riadení spoločnosti, pravda, v závislosti od spoločenskej roly. Cieľom výchovy je rozvoj schopností, osvojenie vedomostí a návykov, získanie skúseností a sformovanie charakteru v súlade s požiadavkami spoločnosti. Predmetom výchovy je kultúrny rozvoj telesných i duševných funkcií človeka tak v rámci jeho socializácie, ako aj sebarealizácie.1) Obidvoje sa uskutočňuje v diferencovanom výchovno-vzdelávacom procese. Cieľom tejto seminárnej práce je pokus načrtnúť časť tohto procesu, a to výchovu mimo vyučovania. Najskôr si všímame výchovu vo všeobecnosti, potom výchovu s dôrazom na účelné strávenie voľného času so zreteľom na výchovu vo výchovno-vzdelávacích zariadeniach a inštitúciách. Napokon sa venujeme problematike voľného času a mierou jeho organizovanosti.

I. VÝCHOVA – ZÁKLADNÉ POJMY
Na začiatku treba objasniť najzákladnejší pojem výchova.
Podľa J. Pavlíka2) výchova je cieľavedomá, komplexná, plánovitá, sústavná a tvorivá činnosť zameraná na rozvoj osobnosti v súlade s potrebami a požiadavkami spoločnosti na existujúcom stupni spoločenského vývoja.
Cieľavedomá je, pretože cieľ je odovzdávanie
a získavanie poznatkov, schopností a praktických návykov, osvojovanie morálky a celých vzorov správania, utváranie hodnotových orientácií človeka, ale aj rozvoj potrieb a záujmov, ktoré človeka motivujú k aktivite.

Dôkazom jej komplexnosti je zameranie nielen na duševný, ale aj na telesný vývoj človeka. Ako príklad tu môže poslúžiť antická kalokagatia, pestovanie telesnej i duševnej dokonalosti.
Plánovitosť výchovy spočíva v tom, že si treba dopredu stanoviť zameranie, ako sa bude podávať vychovávanému to, čomu ho treba priučiť, čo mu vštepiť, pravda, aj akou formou.

To, že výchova je sústavná činnosť, vôbec netreba zdôrazňovať. Stále podliehame dajakým vplyvom, nech už ide o vplyv napr. televízie, literatúry, prostredia atď. Všetko do istej miery ovplyvňuje formovanie osobnosti.
Výchova je tvorivá činnosť, a to celkom jednoznačne. Nemôže totiž prebiehať stereotypne. Dieťa treba upútavať stále niečím novým.
Prirodzene, výchova je podmienená požiadavkami spoločnosti. Už Platón a Aristoteles pokladali za hlavný cieľ výchovy ľudský občiansky úžitok. Vzhľadom na to, že fyzická práca bola pre slobodných občanov nedôstojná, bol vo výchove uprednostňovaný rozumový a morálny rozvoj (aténsky ideál) alebo fyzický rozvoj prostredníctvom telesnej a brannej výchovy (spartský ideál).

Pod pojmom výchova si laik predstaví azda výlučne školu alebo rodinu. Pozrime sa však dôkladnejšie na činitele, ktoré na nej majú podiel.
Na výchove sa zúčastňuje tak rodina, predškolská výchova, škola a mimovyučovacie výchovné zariadenia. Zameriame sa predovšetkým na ne, pretože výchova mimo vyučovania je témou tejto práce. Ony sú nástrojom výchovy mimo vyučovania, ktoré je akýmsi pokračovaním školského vyučovania.
Výchova mimo vyučovania teda systematicky rozvíja jednotlivé stránky žiakovej osobnosti, na ktoré sa škola zamerala v procese školského vyučovania.3)
Na pozadí pojmu výchova vo všeobecnosti možno objasniť aj pojem výchova mimo vyučovania, to znamená v čase, ktorý dieťa strávi v družine, vonku s kamarátmi, v dajakom záujmovom klube, v krúžku, na doučovaní, atď.

II. MIMOVYUČOVACIA VÝCHOVA
Najdôležitejšou súčasťou práce so žiakmi v čase mimo vyučovania je výchova k tomu, aby deti vedeli účelne využívať svoj voľný čas, čo sa dosahuje pomocou rôznych záujmových aktivít, ktoré v súčasnosti zabezpečujú jednotlivé výchovno-vzdelávacie zariadenia. Sú to:
školské družiny – určené sú pre žiakov 1. stupňa ZŠ,
školské kluby – určené sú pre žiakov 2. stupňa ZŠ.

Tieto aktivity nemusia byť vykonávané len v škole. V súčasnosti existujú aj rôzne mimoškolské kluby a centrá voľného času.
Na prácu v týchto zariadeniach sú určení kvalifikovaní vychovávatelia, ktorí sa deťom venujú nielen v čase mimo vyučovania, ale aj počas prázdnin s nimi vykonávajú rozličné aktivity, ktorými sa usilujú pomáhať formovať vlastnosti osobnosti v duchu všeľudských hodnôt, uspokojovať a rozvíjať potreby, záujmy, schopnosti, nadania a talentu, napomáhať pozitívne myslenie a sebarealizáciu, prispievať na získanie väčšej gramotnosti a schopností v oblasti umenia, vedy, techniky a športu, kompenzovať nedostatky sociálneho prostredia vo vývine detí, predchádzať protispoločenskej trestnej činnosti, AIDS a drogovej závislosti, prispievať k uplatneniu vedomostí získaných vo vyučovaní v škole, pomáhať slabším žiakom v príprave na vyučovanie, viesť ich k spoločenskej aktivite, učiť žiť medzi ľuďmi, uplatňovať zásady ľudského spolužitia, umožniť aktívny oddych v primeranej činnosti, utvárať podmienky a viesť k aktívnemu a užitočnému voľnému času v prospech seba i spoločnosti.

Kvalifikovaný pracovník v uvedených zariadeniach sa predovšetkým odlišuje od učiteľa. Treba si uvedomiť elementárne rozdiely medzi vychovávateľom a učiteľom. Spomedzi „výhod“ učiteľa treba spomenúť hlavne to, že pracuje s oddýchnutými žiakmi v presne vymedzenom časovom priestore, ktorý bol zostavený na základe psychohygienických požiadaviek. Vyučovanie zvyčajne prebieha predpoludním v 45-minútových vyučovacích hodinách s prestávkami. Má presne určené učebné osnovy, v súčasnosti aj množstvo učebných pomôcok a materiálov, či už ide o didaktickú alebo audiovizuálnu techniku.
Oproti vychovávateľovi má ešte jednu veľkú „vymoženosť“, ktorou je hodnotenie formou známky, čo pôsobí ako motivácia. Vyučovanie a výchova sa však nedajú oddeliť a keď aj hovoríme o výchove mimo vyučovania, netreba zabúdať na relativitu tohoto chápania.

Postupne vychovávateľovi pribudne aj časť činností, ktorými vzdeláva, napr. príprava žiakov na vyučovanie. Čas, v ktorom sa vychovávateľ venuje deťom, nie je rozdelený normovanými 45 minútovými hodinami. Ďalšie jeho „mínus“ spočíva v tom, že pracuje s deťmi popoludní, keď už môžu byť unavené z predpoludňajšieho vyučovania a na udržanie disciplíny nedisponuje takými „mocnými prostriedkami“ ako učiteľ. Často chýbajú adekvátne priestory, či materiálne vybavenie.
Napriek tomu je vychovávateľova činnosť voľnejšia, nie je obmedzená učebnými osnovami, a tak ponecháva široký priestor tvorivej činnosti vychovávateľa.4)
Na druhej strane mimoškolská práca dieťaťa má byť integrálne spojená s prácou školy. D. Bartko5) uvádza, že má nadväzovať na prácu školy, opierať sa o ňu, doplňovať a prehlbovať ju. Táto integrita je výrazom hygieny mimoškolskej práce dieťaťa. Popri tom autor pripisuje mimoriadne veľký význam pri formovaní osobnosti žiaka dobrému kolektívu, ktorý „vie často urobiť viac ako zásahy rodičov a učiteľov“.6)

Pri mimoškolskej výchove sa treba vystríhať dvoch nedorozumení, ktoré by mohli mať negatívne účinky na dieťa.
1. Žiak nie je výlučným objektom vychovávateľovho úsilia. Ako uvádza J. Pavlík7), žiak nemá byť akýmsi nevoľným objektom, predmetom bez práv a poslania.
2. Vychovávaný nie je v procese výchovy izolovaný, ale ustavične sa nachádza v dajakých vzťahoch. Aj na základe experimentov sa ukázalo, že kolektivizmus, najmä jeho forma priateľstva, je veľmi účinným prostriedkom výchovy. Priateľstvo medzi členmi skupiny môže prispievať ku šťastnému životu členov skupín.8)

III. MIMOVYUČOVACÍ (VOĽNÝ) ČAS DIEŤAŤA
Človek realizuje svoje aktivity v rozmanitých dimenziách. V súvislosti so štruktúrnymi zmenami spoločnosti nastáva skracovanie dĺžky času, v ktorom človek realizuje svoje pracovné aktivity, a naopak rastie dĺžka i význam času, ktorý človek trávi v rodine, s priateľmi, pri uspokojovaní svojich záujmov a rozvoji vlastnej osobnosti – teda voľného času. Prenikavé a pre mnohých prekvapujúce narastanie voľného času vyvoláva problém jeho efektívneho využívania. Jestvujú prognózy, že voľný čas sa stane v nasledujúcich desiatich rokoch vážnym duševno-duchovným problémom, pretože mnoho ľudí v súčasnosti nedokáže adekvátne zaobchádzať so svojím voľným časom.

Uvedená skutočnosť je dôsledkom evidentného informačného problémového deficitu voľného času vo vedomí obyvateľstva.
V praxi sme neraz svedkami toho, že ľudia nemajú jasnú predstavu o pojme „voľného času“. Problematikou voľného času sa zaoberá filozofia, psychológia, sociológia a iné vedy, najmä tie, ktoré sa zaoberajú skúmaním človeka ako zložitého systému, rozvíjajúceho sa vo vzájomnom pôsobení s prostredím. Preto sa v odbornej a v pedagogickej literatúre môžeme stretnúť s viacerými definíciami, pričom jednotliví autori rešpektujú viacero dôkazov, ktoré sa z ich pedagogického hľadiska pokladajú za významné. Človek, ktorý vo väčšine prípadov úspešne zvláda problém organizovania svojej práce, má nielen dostatok svojho voľna, ale aj voľného času svojich detí. V dôsledku neschopnosti adekvátneho zaobchádzania so širokou ponukou pre voľný čas, jej využitia „pre seba“ je trávenie voľného času v súčasnosti viac ovplyvňované konzumom, reklamou a priemyslom voľného času než zmysluplnou aktivitou, informáciou, osvetou a vzdelávaním.
K zmysluplnému využívaniu voľného času hlavne u detí a mládeže má prispievať výchova mimo vyučovania.

Objektívne však treba povedať, že mládež má na vhodné využívanie voľného času značne obmedzený priestor. Inštitúcií, ktoré by mali tento priestor zapĺňať, je poskromne. Mnohí vychovávatelia v školských výchovno-vzdelávacích zariadeniach negatívne hodnotia aktivitu žiakov vo voľnom čase, tvrdia, že nech je ponuka výchovno-vzdelávacej činnosti akokoľvek zaujímavá, nejavia o ňu záujem.9)
Hoci je výchova v tejto oblasti zložitá a náročná, netreba zabúdať na kvalitnú a účinnú motiváciu žiaka. Ako silná motivácia môže pôsobiť zadávanie primeraných, príťažlivých úloh, pozitívne očakávanie výkonu žiaka, jeho pozitívne hodnotenie, atmosféra dobrých medziľudských vzťahov, podiel samostatnej práce žiaka, jeho dobrovoľná účasť na činnosti, či prevaha zážitkových metód.10)

V mimoškolských zariadeniach, ktoré takisto majú podiel na trávení voľného času detí a mládeže, je to trochu ináč. V niektorých z nich sú totiž služby spoplatnené, a tak sú deti zo sociálne slabších rodín viac-menej diskriminované. Hoci ponúkajú pestré a kvalitné aktivity, deťom, ktorých rodičia si to nemôžu dovoliť, zostanú nedostupné. A tak sú deti a mládež „odsúdení“ stráviť svoj voľný čas buď v školských zariadeniach na to určených, ktoré možno neponúkajú takú zaujímavú činnosť (pre nedostatok financií alebo z iného dôvodu), alebo sa doma často svojsky bez dohľadu rodičov usilujú vyplniť medzery vo svojom voľnom čase. Takáto situácia nie je práve ideálna, ba mnoho ráz má negatívny vplyv na dieťa, pretože všetko zlé, čo sa dieťa naučí, naučí sa vo voľnom čase, ktorý nie je správne prispôsobený na to, aby vplýval na rozvoj jeho osobnosti.

Máme tu dočinenia so sociálnou nerovnosťou a zároveň nespravodlivosťou. Je úlohou politikov rozriešiť túto záležitosť v prospech výchovy celej populácie. V 19. storočí riešil túto otázku známy taliansky pedagóg a kňaz Ján Bosco. Do útulkov a kolégií, ktoré zriaďoval, prijímal výlučne chudobné deti. V tejto veci ovplyvnil aj pápeža, ktorý sám potom pre jeho kolegov sformuloval akýsi sociálny princíp takto: „Vždy dávajte prednosť chudobným chlapcom z ľudu. Vychovávajte chudobných chlapcov, nikdy nemajte ústavy pre bohatých a pre urodzených. Ústavné poplatky majte nízke.“11)
Hlavne rodičia by mali byť zainteresovaní, kde a akým spôsobom trávia ich deti voľný čas. Nemožno sa samozrejme usilovať o to, aby každá chvíľa ich volného času bola organizovaná, či dokonca manipulovaná.

Na druhej strane sloboda dieťaťa nespočíva v tom, že ho ponecháme živelnému vývinu, ale v cieľavedomom pozorovaní, poznávaní a podnecovaní detskej aktivity.
Sociológ R. Spiazzi12) uvádza, že výchova je popredná úloha práve rodičov, ale zároveň túto povinnosť prikladá aj celej spoločnosti, pričom hovorí o jej tzv. subsidiárnej funkcii. Tak ako rodičia majú právo na výchovu, tak deti a mládež majú právo na kultúru a na výchovu, ktorú im má sprostredkúvať spoločnosť, či už prostredníctvom verejných iniciatív alebo podporou slobodných iniciatív zo strany osôb, rodín, združení, rozmanitých organizácií a cirkvi. Cieľom všetkých má vyť celistvá formácia občana a človeka.

Výchovné využitie voľného času predpokladá účinné vyrovnanie sa s jeho nadbytkom a s ním spojených nežiadúcich prejavov. Voľný čas predstavuje priestor, v ktorom deti a mládež budú odlišovať nutnosť od dobrovoľnosti, záujem a povinnosť, prácu a odpočinok, a to ako členovia kolektívu.
Proces pedagogického hodnotenia voľného času vyžaduje rešpektovať zákon rytmu ako podmienky zdravého psychického a sociálneho vývoja detí a mládeže. Tu sa žiada pri činnostiach využívať striedanie a harmóniu rôznorodých prvkov a stránok života mládeže.
Voľný čas je priestorom na uplatnenie spontánneho prejavu tak organizovaných činností, ako aj priestorom na využitie ich rôznorodej aktivity, iniciatívy a samostatnosti; slúži na rozvoj žiadúcich vlastností osobnosti a predchádzaniu nežiadúcich vplyvov prostredia.
 
Podobné referáty
Výchova mimo vyučovania vo výchovno-vzdelávacom procese SOŠ 2.9542 3834 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.