K výskytu delikvencie, záškoláctva alebo len nevhodného správania som dospela tak trochu aj z vlastnej skúsenosti. Príčinou všetkých týchto porúch nemusí byť len napr. stav mozgu, ktorý je nastavený na nadmernú aktivitu, môže ísť o jednoduché „nálepkovanie". V odbornejších termínoch som sa stretla s pojmom labeling. A čo to vlastne znamená? Počiatočné činy, ktoré sa vnímajú ako poruchy správania môžu byť pomerne neškodné. Žiaci ich môžu pojať ako hru alebo nezbednosť. No učiteľ to hneď začne vnímať ako „zlo" alebo porušovanie nejakého určitého pravidla. Spoločenská reakcia, ktorá môže zahŕňať reakcie rodičov, učiteľov a rovesníkov je označenie dieťaťa ako „zlého". Toto označenie by sme mohli definovať ako nálepku, ktorú žiak dostane, preto termín nálepkovanie (labeling). Táto nálepka sprevádza žiaka pri jeho ďalších konaniach a všeobecne v celej školskej situácii. Podstatou tejto nálepky je však postupné utváranie si sebaobrazu žiaka, ktoré sa samo na seba začne pozerať ako na zlé alebo vyrušujúce a hlavne, ktoré sa tejto roli, ktorá mu bola prisúdená podriadi. A prečo som vlastne spomínala svoju vlastnú skúsenosť? Hneď pri nástupe na druhý stupeň základnej školy mi takáto malá nálepka prischla. Nešlo síce o veľmi delikventné správanie, skôr by som to definovala ako malú formu opozičného vzdoru. Takto som to definovala ja, moja triedna učiteľka to definovala pojmom: „drzá ako opica". A musím sa priznať, že som začala byť takou ako ma nazvala moja triedna učiteľka hlavne z jej popudu. A naozaj som si postupne myslela, že ja som tá, čo musí odvrávať  každému učiteľovi, nepočúvať ho, niekedy priam urážať. Musím ešte dodať, že na prvom stupni základnej školy som bola najlepšia žiačka, tichá, učenlivá, ktorú mali pani učiteľky naozaj rady. A ako mi vlastne táto nálepka prischla? Jednoducho som si dovolila povedať jednej pani učiteľke, nech má nevolá Hankou, lebo mňa krstili ako Annu, takže som Anka. Keby ma krstili ako Hanu, tak by ma mohla volať aj tak. Jednoducho som to oslovenie nemala rada. Za tento malý protest voči môjmu oslovovaniu som dostala pokarhanie triednym učiteľom, vykvákanie za vlasy, zosmiešnenie už spomenutou učiteľkou a nakoniec som dostala aj tú malú nálepku, ktorá ma neopustila až do konca základnej školy.

Naozaj takáto drobnosť stojí za to, aby žiak začal preferovať takú formu správania, ktorá mu v podstate vôbec nebola blízka? Nemali by sa veci riešiť inak? Úlohou všetkých pedagógov by malo byť spoznať každého žiaka, dať každému žiakovi druhú šancu a hlavne by tam mal byť individuálny prístup, ktorý by umožnil učiteľovi zistiť silné a aj slabé stránky osobnosti žiaka. Najhorším spôsobom je zaradiť si žiaka podľa jednej udalosti, oblečenia, sociálneho postavenia a pod. Toto by sa nikdy naozaj vzdelanému, aktívnemu pedagógovi nemalo stať

Príloha:

Na diagnostiku a liečenie týchto porúch správania existuje množstvo diagnostický materiálov a takisto materiálov najvhodnejších postupov. Ja som si vybrala na ukážku tento model:

Sekvenčný model činnosti J. Hvozdíka

1. krok: Identifikácia problémov žiakov v správaní

• - zamerať sa na žiakov vyznačujúcich sa nápadnými osobitosťami vsprávaní, ktoré signalizujú disociálny alebo disharmonický vývin osobnosti. Vtejto etape sa ako diagnostická metóda využíva interview, pozorovanie alebo depistážny hárok atýmto spôsobom sa získavajú prvé informácie ožiakoch problémových zhľadiska správania,


• - všímať si žiakov, ktorí sú nedisciplinovaní, majú odpor kautorite, majú veľa vymeškaných aneospravedlnených vyučovacích hodín, vbývalej škole boli záškolákmi amajú sklony ku kriminálnemu, delikventnému správaniu,


• - venovať pozornosť žiakom hyperaktívnym, nesústredeným, nepozorným,


• - žiakom, ktorí majú problémy snadväzovaním kontaktov srovesníkmi alebo dospelými osobami.

2. krok: Diferenciácia problémov žiakov v správaní

• - pracovať svytypovanými problémovými žiakmi, ktorých je treba komplexne psychologicky vyšetriť, aby sa zistili ich špecifické problémy vsprávaní,


• - na psychologické vyšetrenie, ktoré vškole robí školský psychológ, sa používajú tieto psychodiagnostické metódy - osobnostné dotazníky, inteligenčné testy pre učiteľov arodičov, projektívne techniky, najmä kresbu rodiny, kresbu zakliatej rodiny, kresbu triedy, nedokončené vety, Bar-Ilanské semiprojektívne interview, postojové dotazníky (dotazník ADOR, dotazník P.Říčana alebo dotazník štýlov rodinnej výchovy DSRV, V. Boscheka).

3. krok: Rozhodovanie a výber stratégií na riešenie

• - zvážiť, sktorými problémovými žiakmi dokáže učiteľ pracovať sám ariešenie ktorých problémov už nie je vjeho kompetencii, či už zodborného alebo časového hľadiska ateda musí požiadať ospoluprácu psychológa,


• - rozhodnúť, či na riešenie daných problémov stačia jednorazové alebo stredne dlhé intervencie alebo si závažnosť problému vyžaduje dlhodobé, teda vnašom prípade polročnú alebo až celoročnú intervenciu.

4. krok: Uplatnenie stratégii riešenia

• - efektívna príprava problémov žiakov vsprávaní vyžaduje rozvinúť nové sociálne vhodnejšie prejavy správania aeliminovať nesprávne, nevhodné správanie žiaka.