Poruchy správania

Predmetom školskej psychológie je aj sociálne správanie žiaka v skupine rovesníkov. Školská trieda patrí medzi základné sociálne útvary žiaka. Je miestom, kde trávi významnú časť svojho života a kde sa dostáva do závažných sociálnych vzťahov a situácií, ktoré sú zdrojom pozitívnych a negatívnych podnetov, ale aj celého radu osobných problémov a konfliktov.

Na vzniku problémov v správaní detí sa podieľajú mnohé faktory, ktoré môžeme rozdeliť do troch skupín:

1. exogénne - strata jedného zrodičov, rozvod, alkoholizmus alebo kriminalita vrodine, presťahovanie sa, nevhodná partia kamarátov, narušené sociálne vzťahy vtriede alebo nízka vychovávateľská pripravenosť rodičov, rozkolísanie výchovnej autority otca ainé
2. endogénne - organické poškodenia mozgu, disproporcie vo vývine intelektu, emocionálny labilita.
3. kombinované

Poruchy správania

Sú charakterizované opakujúcim sa a trvalým obrazom disociálneho agresívneho a vzdorovitého správania. Ak je takéto správanie  u daného jedinca extrémne, malo by porušovať sociálne očakávanie primerané veku a preto by mohlo byť závažnejšie než obyčajná detská nezbednosť alebo rebelantstvo v adolescencii.

Prevažne poznáme takéto negatívne formy správania sa žiakov:

• asociálne správanie - správanie nezodpovedajúce spoločenským pravidlám alebo normám spoločnosti a skupiny, v ktorej sa jedinec pohybuje. Nedosahuje intenzitu prejavov, ktoré by boli namierené proti tejto skupine a jej hodnotám.


• antisociálne správanie - správanie, pri ktorom jedinec vystupuje zámerne proti pravidlám, hodnotám a sociálnym normám skupiny. Toto správanie vedie k aktívnym konfliktným stretnutiam medzi jednotlivcami aj skupinami. Predznamenáva snahu nositeľa tohto typu správania o moc a prerozdeľovanie sociálnych rolí a statusov v skupine. 


• egocentrické správanie - správanie predstavujúce celý komplex mnohých špecifických prejavov jedinca. Ide najmä o jeho upútavanie pozornosti, prehnané sebavedomie, vymáhanie rešpektu k vlastnej osobe, ale aj snaha vnucovať ostatným vlastné záujmy, priania, predstavy, ktoré môžu vyústiť do rizikového správania sa jedinca.


• impulzívne správanie - správanie manifestujúce sa psychomotorickým nekľudom, nepokojom, zvýšenou dráždivosťou, neprimeranými reakciami, nedostatkom útlmu, sebakontroly, s vnútorným intrapsychickým napätím, emocionálnou nestálosťou, povrchnosťou v konaní jedinca a neúčelne usmerňovanou a neproduktívnou dynamikou správania. Impulzívna reakcia jedinca je zdrojom intrapsychických a interpsychických konfliktov a neadekvátnych reakcií.


• maladaptívne správanie - správanie často podmienené nedostatkami jedinca v oblasti sociálneho učenia. Jedinec preferuje menej adekvátne formy správania, ktoré síce vedú k cieľu, ale na druhej strane sú zdrojom viacerých konfliktov (verbálna agresivita. fluktuácia,...). Jedincovi chýba sociálna kompetencia, používanie vhodných sociálnych zručností a spôsobilostí.


• negativistické správanie - odmietavé reakcie jedinca, ktoré sa prejavujú vzdorom, odporom voči činnostiam alebo inštrukcii nekorešpondujúcim s jeho motiváciou. Je to negácia činnosti formou pasívneho odporu, nečinnosti, nepriateľskými prejavmi, aktívnym vzdorom, odmietaním, únikovými reakciami (v škole selektívnym mutizmom alebo mentálna anorexia).


• inklinovanie k problémovej skupine - správanie, ktorým sa jedinec začleňuje do činnosti istej skupiny, ktorá svojimi aktivitami vybočuje nielen z dohodnutých sociálnych návykov, ale aj sociálnych noriem. Problémová skupina má špecifickú orientáciu záujmov a postojov a jedinci sa identifikujú s celým radom neformálnych prvkov (účes, oblečenie, vyjadrovanie).


• hyperkinetické poruchy - sú charakterizované raným začiatkom, kombináciou nadmerne aktívneho, zlého ovládania správania a výraznou nepozornosť a neschopnosťou trvale sa sústrediť na danú úlohu. Tieto črty sa objavujú vo všetkých situáciách a sú trvalé. Zahŕňame sem poruchy aktivity a pozornosti a hyperkinetickú poruchu správania.


• porucha opozičného vzdoru - je definovaná prítomnosťou výrazne vzdorovitého, neposlušného, provokatívneho správania a neprítomnosťou vážnejších disociálnych alebo agresívnych činov, ktoré by narušovali zákon alebo práva druhých. Je charakteristický výskytom u detí vo veku od deviatich do desiatich rokov. Táto porucha si vyžaduje, aby boli splnené všetky kritéria pre poruchy správania.

Rizikoví jedinci vykazujú nižšiu výkonnosť nielen v sociálnej oblasti, ale aj oblasti kognitívnej:

• v pozornosti
• v abstraktnom myslení
• v neverbálnom usudzovaní
• v pamäti

Z týchto všetkých porúch by som sa chcela významnejšie venovať poruche ADHD, ktorá nie je ešte v našej oblasti až tak známa.

ADHD - porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou (attention deficit hyperactivity disorder)

Hneď na začiatku si treba uvedomiť, že porucha pozornosti a hyperaktivita nie sú choroby. Je to stav mozgovej činnosti, spôsob fungovania mozgu. Mozog je z rôznych príčin nastavený na nadmernú aktivitu, chýbajú alebo sú oslabené tlmivé procesy mozgu, ktoré brzdia zvýšenú motorickú činnosť.

ADHD by sme mohli definovať týmito príznakmi:

• porucha pozornosti, napríklad, nesústredenosť, nedbalosť, zábudlivosť,...,


• poruchy správania, ako napríklad impulzivita, netrpezlivosť,


• hyperaktivita,


• poruchy učenia (dysgrafia, dyslexia, dysorografia, dyskalkúlia


• poruchy motoriky,


• vývinové chyby reči.

Toto sú v stručnosti príznaky na základe ktorých by sme mohli diagnostikovať alebo včasne objaviť ADHD. Dôležité sú však aj typické prejavy dieťaťa, ktoré touto poruchou trpí. Prejavuje sa to hlavne veľmi ľahkou nesústredenosťou, t.z., že dieťa sa dá ľahko rozptýliť vonkajšími podnetmi. Takisto dieťa odmieta príkazy, má problémy so zameraním a udržaním pozornosti. Typický je nevyrovnaný pracovný výkon v škole, tzv. „vypínanie" pozornosti, neporiadnosť na pracovnom stole, ale aj vo svojej izbe v domácom prostredí. Dieťa s týmto syndrómom má nedostatočné študijné zručnosti a veľké ťažkosti so samostatnou prácou. Veľmi príznačným znakom je vysoká miera aktivity. Dieťa pôsobí dojmom, akoby bolo v neustálom pohybe, často skáče do reči ostatným alebo ich vyrušuje, často nadmerne hovorí, najskôr reaguje, potom premýšľa. Táto aktivita sa prejavuje aj zapájaním sa dieťaťa do fyzicky nebezpečných činností bez toho, aby vopred zvážilo následky, a preto sa často pri týchto aktivitách zraňuje. K ďalšiemu príznaku by sme mohli zaradiť aj agresívne správanie, neprimerane prudké reakcie, malú sebaúctu a značnú frustrovanosť.

Chcela by som však upozorniť na to, že nie všetky príznaky platia pre každé dieťa rovnako. Ich stupeň sa bude v jednotlivých prípadoch líšiť.

Bežné problémy naviazané na ADHD:

• - nízka sebaúcta


• - nízke sociálne zručnosti


• - nespokojnosť


• - časté zmeny stavu a nálad


• - dogmatickosť


• - slabé organizačné schopnosti


• - vzťahové problémy


• - problémy slušného avhodného správania


• - precitlivenosť


• - krátkodobé problémy so sluchom apamäťou

Liečba ADHD

Liečba ADHD najúčinnejšie pôsobí na jadro ADHD a tým sú symptóny: nepozornosť, impulzívnosť a nepokoj. Štandardizujú sa mozgové funkcie a stabilizuje sa celková situácia, čim sa dá bližšie dostať k niektorým špecifickým psychologických nástrojom a stratégiám na zmiernenie následkom sociálneho a rodinného rozvratu, ktoré ADHD spôsobilo. V Anglicku sa bežne aplikuje liečba, ktorá je dostupná a účinná. methylphenidate (Ritalin) 1O mg a dexamphetamin (Dexedrine) 5 mg. Štúdie ukazujú, že asi 90 percent detí s ADHD vykáže významné zlepšenie. I keď až u 40 percentách detí pokračujú problémy z dôvodu naviazaných cudzích symptómov.  Často  však ide o opakovanie niekoľkých liečebných postupov, ktoré sú nutné, kvôli častým pridruženým komplikáciám. Takáto komplikovaná liečba vyžaduje zmysel pre detail a schopnosť jemného "ladenia", veľkú trpezlivosť a porozumenie zo strany odborníka. 

Záver

ADHD a ADD nemožno považovať za "chorobu", ktorá sa dá vyliečiť. Dieťa so syndrómom ADD a ADHD, podobne ako dieťa s poruchami učenia, z tejto poruchy "nevyrastie", aj keď sa jednotlivé prejavy jeho správania počas dospievania menia. Pre prípadnú efektívnosť pomoci obetiam ADHD je nutná dôkladná znalosť problematiky ADHD. Vďaka výskumu sa vie o problematike už dosť a darí sa mnoho detí z prejavmi ADHD zachytiť a tým napomôcť ku kvalite ich života. Mnoho detí sú v "chorých prejavoch" nenápadné a aj vďaka nedostatočným novým znalostiam odborníkov sa vždy nepodarí ich problémy odhaliť. Najviac detí zostane "ukrytých" pretože v ich obraze sú prejavy niektorých psychiatrických porúch, ale základné podložie ADHD sa neprejavuje v správaní dieťaťa výrazne.  

Môj záver

Počas môjho pôsobenia na škole som sa nestretla až s extrémnymi prípadmi porúch správania. Avšak, keď tak nad tým teraz rozmýšľam, myslím, že by som vedela priradiť niektoré príznaky napr. ADHD jednému z mojich spolužiakov na základnej škole. Jeho považovali za toho najhoršieho v triede, lebo sa nedokázal sústrediť, vyrušoval, nedával pozor. Jediným ospravedlnením pre neho boli jeho vynikajúce školské výsledky, ktoré dosahoval. To však nezabránilo niekoľkonásobným pokarhaniam triednym učiteľom a riaditeľom. Teraz si myslím, že jeho aktivita by sa mala riešiť inakšie. A týmto by som chcela vzniesť malú kritiku na školstvo, ale aj na učiteľov. Na učiteľov pre ich pasivitu voči vzdelávaniu sa v tejto oblasti a hlavne o pomoc konkrétnemu žiakovi. Učitelia ho napomenú, udelia mu pokarhanie a neriešia príčiny tohto správania, s odôvodnením, že on raz aj tak z ich triedy odíde alebo s presvedčením, že v každej triede sa jeden takýto žiak musí nachádzať. Tým ho len podporujú v jeho činnosti alebo sa nelieči zjavná porucha, ktorá mu bude v dospelosti spôsobovať problémy. Na školstvo a školský systém hlavne pre nedostatok školských psychológov na školách, ktorí by efektívne mohli takúto poruchu po rozhovore a diagnostikovaní zistiť a hlbšie sa žiakovi venovať na rozdiel od učiteľov, ktorí majú predsa len na starosti väčší počet žiakov. Kto sa však dnes v takých slabo ohodnotených a vôbec nie priaznivých podmienkach ujme takejto úlohy? Naše školstvo si myslí, že určením výchovného poradcu sa vyriešia všetky problémy a ak nie tých pár zlých žiakov tu predsa nebude večne. Veď nakoniec ich môžeme zo školy aj vylúčiť, dôvod sa vždy nájde...

K výskytu delikvencie, záškoláctva alebo len nevhodného správania som dospela tak trochu aj z vlastnej skúsenosti. Príčinou všetkých týchto porúch nemusí byť len napr. stav mozgu, ktorý je nastavený na nadmernú aktivitu, môže ísť o jednoduché „nálepkovanie". V odbornejších termínoch som sa stretla s pojmom labeling. A čo to vlastne znamená? Počiatočné činy, ktoré sa vnímajú ako poruchy správania môžu byť pomerne neškodné. Žiaci ich môžu pojať ako hru alebo nezbednosť. No učiteľ to hneď začne vnímať ako „zlo" alebo porušovanie nejakého určitého pravidla. Spoločenská reakcia, ktorá môže zahŕňať reakcie rodičov, učiteľov a rovesníkov je označenie dieťaťa ako „zlého". Toto označenie by sme mohli definovať ako nálepku, ktorú žiak dostane, preto termín nálepkovanie (labeling). Táto nálepka sprevádza žiaka pri jeho ďalších konaniach a všeobecne v celej školskej situácii. Podstatou tejto nálepky je však postupné utváranie si sebaobrazu žiaka, ktoré sa samo na seba začne pozerať ako na zlé alebo vyrušujúce a hlavne, ktoré sa tejto roli, ktorá mu bola prisúdená podriadi. A prečo som vlastne spomínala svoju vlastnú skúsenosť? Hneď pri nástupe na druhý stupeň základnej školy mi takáto malá nálepka prischla. Nešlo síce o veľmi delikventné správanie, skôr by som to definovala ako malú formu opozičného vzdoru. Takto som to definovala ja, moja triedna učiteľka to definovala pojmom: „drzá ako opica". A musím sa priznať, že som začala byť takou ako ma nazvala moja triedna učiteľka hlavne z jej popudu. A naozaj som si postupne myslela, že ja som tá, čo musí odvrávať  každému učiteľovi, nepočúvať ho, niekedy priam urážať. Musím ešte dodať, že na prvom stupni základnej školy som bola najlepšia žiačka, tichá, učenlivá, ktorú mali pani učiteľky naozaj rady. A ako mi vlastne táto nálepka prischla? Jednoducho som si dovolila povedať jednej pani učiteľke, nech má nevolá Hankou, lebo mňa krstili ako Annu, takže som Anka. Keby ma krstili ako Hanu, tak by ma mohla volať aj tak. Jednoducho som to oslovenie nemala rada. Za tento malý protest voči môjmu oslovovaniu som dostala pokarhanie triednym učiteľom, vykvákanie za vlasy, zosmiešnenie už spomenutou učiteľkou a nakoniec som dostala aj tú malú nálepku, ktorá ma neopustila až do konca základnej školy.

Naozaj takáto drobnosť stojí za to, aby žiak začal preferovať takú formu správania, ktorá mu v podstate vôbec nebola blízka? Nemali by sa veci riešiť inak? Úlohou všetkých pedagógov by malo byť spoznať každého žiaka, dať každému žiakovi druhú šancu a hlavne by tam mal byť individuálny prístup, ktorý by umožnil učiteľovi zistiť silné a aj slabé stránky osobnosti žiaka. Najhorším spôsobom je zaradiť si žiaka podľa jednej udalosti, oblečenia, sociálneho postavenia a pod. Toto by sa nikdy naozaj vzdelanému, aktívnemu pedagógovi nemalo stať

Príloha:

Na diagnostiku a liečenie týchto porúch správania existuje množstvo diagnostický materiálov a takisto materiálov najvhodnejších postupov. Ja som si vybrala na ukážku tento model:

Sekvenčný model činnosti J. Hvozdíka

1. krok: Identifikácia problémov žiakov v správaní

• - zamerať sa na žiakov vyznačujúcich sa nápadnými osobitosťami vsprávaní, ktoré signalizujú disociálny alebo disharmonický vývin osobnosti. Vtejto etape sa ako diagnostická metóda využíva interview, pozorovanie alebo depistážny hárok atýmto spôsobom sa získavajú prvé informácie ožiakoch problémových zhľadiska správania,


• - všímať si žiakov, ktorí sú nedisciplinovaní, majú odpor kautorite, majú veľa vymeškaných aneospravedlnených vyučovacích hodín, vbývalej škole boli záškolákmi amajú sklony ku kriminálnemu, delikventnému správaniu,


• - venovať pozornosť žiakom hyperaktívnym, nesústredeným, nepozorným,


• - žiakom, ktorí majú problémy snadväzovaním kontaktov srovesníkmi alebo dospelými osobami.

2. krok: Diferenciácia problémov žiakov v správaní

• - pracovať svytypovanými problémovými žiakmi, ktorých je treba komplexne psychologicky vyšetriť, aby sa zistili ich špecifické problémy vsprávaní,


• - na psychologické vyšetrenie, ktoré vškole robí školský psychológ, sa používajú tieto psychodiagnostické metódy - osobnostné dotazníky, inteligenčné testy pre učiteľov arodičov, projektívne techniky, najmä kresbu rodiny, kresbu zakliatej rodiny, kresbu triedy, nedokončené vety, Bar-Ilanské semiprojektívne interview, postojové dotazníky (dotazník ADOR, dotazník P.Říčana alebo dotazník štýlov rodinnej výchovy DSRV, V. Boscheka).

3. krok: Rozhodovanie a výber stratégií na riešenie

• - zvážiť, sktorými problémovými žiakmi dokáže učiteľ pracovať sám ariešenie ktorých problémov už nie je vjeho kompetencii, či už zodborného alebo časového hľadiska ateda musí požiadať ospoluprácu psychológa,


• - rozhodnúť, či na riešenie daných problémov stačia jednorazové alebo stredne dlhé intervencie alebo si závažnosť problému vyžaduje dlhodobé, teda vnašom prípade polročnú alebo až celoročnú intervenciu.

4. krok: Uplatnenie stratégii riešenia

• - efektívna príprava problémov žiakov vsprávaní vyžaduje rozvinúť nové sociálne vhodnejšie prejavy správania aeliminovať nesprávne, nevhodné správanie žiaka.

Metódy:

1. programy, tréningy, výcviky pre žiakov (pozri kapitolu oprograme rozvíjania emocionálnej inteligencie žiakov) zamerané na rozvíjanie ich sociálnych zručností, asertivity, efektívneho riešenia konfliktov, adekvátnych postojov aživotných hodnôt,
   
2. prednášky abesedy pre učiteľov arodičov zamerané na zvýšenie informovanosti opsychologických otázkach výchovy avzdelávania, zmenu postojov kdeťom problémovým zhľadiska správania ana ich lepšie chápanie,
   
3. debaty srodičmi (individuálne alebo vneformálnych menších skupinách) zamerané na rozvíjanie ich sociálnej kompetencie ariešenie konfliktov,
   
4. priame zásahy do výchovno-vzdelávacieho procesu.

Konštantné chyby merania prejavov rizikového správania

K diagnostickým meraniam patria vždy aj diagnostické chyby. Uvádzam tu najbežnejšie chyby aké sa môžu vyskytnúť v priebehu pozorovanie alebo merania prejavov rizikového správania žiakov. Je to dôležité najmä preto, aby sme sa my ako budúci učitelia snažili vyhnúť takýmto chybám, ktoré by možno mali za následok zlé posúdenie žiaka, ktoré by mohlo viesť k nevhodným opatreniam a vyvodeniam dôsledkov jeho správania.

Poznáme:

• haló- efekt - ide o posudzovanie jednotlivých prejavov jedinca podľa celkového dojmu, ktorý na nás jeho správanie urobilo alebo vnímanie jedinca prostredníctvom jednej dominujúcej charakteristiky.


• kognitívny referenčný rámec - je daný predchádzajúcou profesionálnou skúsenosťou posudzovateľa. Táto skúsenosť vedie k neopodstatnenej fixácii určitých kognitívnych schém („Obraz typicky rizikového jedinca"). Každý človek preferuje alebo neregistruje určité informácie a pri vnímaní sociálnych situácií sú „slepé miesta".


• ídiosynkrázia zo strany posudzovateľa - ide o neznášanlivosť posudzovateľa voči určitému druhu vnímaných prejavov jedinca (zovňajšok, vyjadrovanie, hlučné správanie). Idiosynkrázia môže byť vyvolaná nielen aktuálnymi prejavmi v správaní jedinca, ale aj správaním tretích osôb (rodinných príslušníkov, kamarátov).


• efekt protiprenosu - protiprenos je ovplyvnený interpersonálnou percepciou a silno emocionálne nabitými nevyriešenými problémami na strane posudzovateľa. Posudzovateľ je často nevedome ovplyvnený informáciami iného typu, ako je rizikové správanie jedinca.


• sociálne stereotypy zo strany posudzovateľa - ide o iracionálne predsudky a stereotypy, ktoré výrazne ovplyvňujú vnímanie jedincov (stereotypy voči minoritným skupinám a stereotypné postoje voči určitým sociálnym skupinám).


• pygmalion - efekt - ide o zvláštny druh sociálnej percepcie, pri ktorej posudzovateľ (šéf, vedúci, učiteľ) svojimi predstavami a očakávaniami o jedincoch do istej miery ovplyvní ich faktické správanie. Ak sa správame voči jednotlivcom podľa určitého zámerného alebo neuvedomovaného konceptu, začnú sa v mnohých prípadoch týmto predstavám približovať.