1. Pedagogika

1.1 Pojem pedagogika

Ako termín pedagogika vznikol

Termín pedagogika pochádza z antického Grécka, kde bol slovom paidagógos (pias-dieťa, agó-vediem, riadim) označovaný otrok, ktorý sa staral o dieťa svojho pána, sprevádzal ho na cvičenie a do školy. Z grétčtiny sa tento termín preniesol do latinčiny ako paedagogus – nielen otrok sprievodca, ale učiteľ, vychovávateľ.

Čo pedagogika vyjadruje?
Zo slova pedagogika je zrejmé, že ide o vzdelanie a výchovu detí. V tomto zmysle sa spočiatku chápala pedagogika ako veda o výchove detí a mládeže. Rozvoj vied a techniky, narastanie nových poznatkov si vynútili rozšírenie a prehĺbenie výchovy a vzdelávania človeka na celoživotný, permanentný proces. V dôsledku toho vznikol a v súčnosnosti sa rozvíja nový pedagogický odbor – andragogika (andragos, grec. muž) teoria výchovy a vzdelávania dospelých čiže pedagogika dospelých. Vo všeobecnosti sa pod pojmom pedagogika rozumie všetko, čo súvisí s výchovou, vzdelávaním a vyučovaním v škole, ale aj v celej spoločnosti.
V odbornej terminológii pedagogika vyjadruje učenie, sústavu vied o výchove. Iný pramen definuje pedagogiku ako ,,vedu a výskum zaoberajúci sa vzdelávaním a výchovou v najrôznejších sférach spoločnosti. Nie je teda viazaná iba na vzdelávanie v školských inštitúciách a na populáciu detí a mládeže (Průcha, 1995, s. 151).


1.2 Vývoj pedagogiky

Vývoj pedagogiky v samostatnú vedu bol zložitý a dlhodobý proces. Aj keď výchova je jav taký starý ako ľudstvo samé, samostatná veda o výchove vznikla až v novoveku. Dovtedy boli názory na výchovu integrálnou súčasťou filozofického, náboženského a politického myslenia. Korene našej vzdelanosti siahajú do antiky. Súčasťou starovekej grécko-rímskej kultúry boli aj úvahy o výchove, ktoré nachádzame v dielach starovekých gréckych filozofov Sokrata, Platóna a Aristotela. Sokrates (469-399 p.n.l.) kládol dôraz na výchovu štátno-občiansku, nad ktorú však staval ideál slobodnej, mravnej osobnosti. Platón (427-347 p.n.l.) vo svojich spisoch Ústava a Zákony chápal výchovu nielen ako odovzdávanie poznatkov, ale aj ako významný prostriedok rozvíjania a zdokonaľovania telesných i duševných schopností. Žiadal vyváženú výchovu celej osobnosti. Aristoteles (384-322 p.n.l.) v spisoch Politika a Etika Nikomachova zdôrazňoval význam dedičnosti a rodinnej výchovy. Dôležitú úlohu pripisoval aj umeniu.

Z rímskych filozofov a teoretikov v oblasti výchovy spomenieme Cicera, ktorý požadoval, aby rečník mal štátno-politické zmýšľanie, odborné vedomosti, vnútornú kultúru a filozofické myslenie. Ďalej Quintiliana, ktorého dielo Institutio oratoris (Výchova rečníka) obsahuje zaujímavé všeobecno-pedagogické a didaktické myšlienky a malo veľkú odozvu v období humanizmu. Jeho cieľom bol orator perfectus (dokonalzý rečník), ktorý je zároveň vir bonus (dobrý muž).

Vznik kresťanstva priniesol významnú zmenu v názoroch na výchovu. Výchova sa stala doménou cirkvi, kresťanská pedagogika sa spočiatku orientovala len na problémy nábožensko-mravné. Neskôr keď sa kresťanstvo stalo štátom uznaným náboženstvom, sa podieľal na jeho rozširovaní a upevňovaní. Podľa kresťanskej výchovy všetko, čo neslúžilo náboženskému životu, bolo druhoradé, požadovala sa náboženská oddanosť. Podľa Augustína mohla byť filozofia a antická veda predstupňom pre úplnú náboženskú výchovu a vzedlávanie.

V stredoveku sa pozemské bytie orientuje na transcendentno. Svetská kultúra sa pestovala iba v rytierskom stave. Stredoveké duchovné vzdelanie dosahuje vrchol v 12 a 13 stor. v scholastike. Jej najvýznamnejším mysliteľom bol Tomáš Akvinský (1221-1274), u ktorého sa maximálne prelína kresťanský postoj s kladným vzťahom k svetu. Cieľ výchovy videl vo výchove mravno-náboženskej osobnosti, zameranej na dosiahnutie dobra, zbožnosti a múdrosti.

V 14. a 15. storočí dochádza k veľkým štrukturálnym zmenám, ktoré sa dotýkajú všetkých oblastí sveta. Utvára sa nový obraz sveta a nový postoj človeka k svetu a k sebe samému. Je to obdobie renesancie a humanizmu. Základnou tendenciou tejto doby je zosvätštenie života, chuť do života, radosť zo sveta. Cieľom výchovy je homo universalis, t.j. vzdelaný, slobodný, sebavedomý človek. Základom všetkého vzdelania je štúdium jazykov.