Výchova a vyučovanie sa považuje za osobitné umenie. Vzniká pedagogické literatúra, v ktorej sa odsudzuje tvrdá školská výchova v stredoveku a zdôrazňuje sa radostné, hravé učenie a akceptovanie detskej duše. K veľkým osobnostiam humanizmu patrili: v Španielsku Juan Luis Vives (1492-1540), v nemeckom humanizme Erazmus Rotterdamský (1465-1536), vo Francuzsku Francois Rebalais (1490-1553) a Michel de Montaigne (1533-1592). 17. a 18. storočie sa nazýva storočím výchovy. Prejavuje sa tu snaha vychovávať stále, ale aj lepšie a dôslednejšie ako predtým, prísnejšie usporiadať školstvo a hľadať nové vyučovacie metódy. Objavujú sa znaky systematického myslenia v oblasti pedagogiky.

V prvej polovici 17. stor. sa začal rozvíjať pedagogický realizmus – smer v pedagogike, ktorý odmietal preceňovanie štúdia jazykov, zdôrazňoval znalosť vecí prírodného a spoločenského života a ich zaraďovanie do obsahu vzdelávanie. Objavuje sa aj väčšie národné cítenie s proklamovaním práva na vlastný jazyk. Presadzovanie materinského jazyka ako vyučovacieho sa spája s prirodzenou metódou: je ľahšie zrozumiteľný a prirodzený. Významnými osobnosťami tohto obdobia sú John Locke (1632-1704), Wolfgang Radke (1571-1635) a najmä Jan Amos Komenský (1592-1670). Jeho Didaktika magna (Veľká didaktika) je základným systematickým dielom vznikajúcej pedagogickej teórie. V tomto diele vysvetľuje chápanie didaktiky, zahrňuje do nej všeobecné otázky cieľa výchovy, obsahu vzdelávania a organizáciu pedagogických pojmov.

V 18. stor. je obdobím osvietenstva , vo filozofii sa osvietenstvo prejavovalo racionalizmom. Viera v moc rozumu a ešte väčší záujem o človeka priniesla 18. storočiu označenie storočie pedagogiky. Je to obdobie, ktoré prináša školské reformy a veľký rozvoj pedagogikcej literatúry. Osvietenstvo bolo preniknuté ideou, že ľudia sa poznaním stávajú lepšími a preto hlavnou požiadavkou bolo ,,osvietiť,, všetkých ľudí, čomu mali napomáhať všetci vzdelanci. Na základe viery v moc rozumu a prirodzenú dobrotu človeka sa v pedagogike šíril výchovný optimizmus. Najvýznamnješím osvietenským pedagógom je Jan Jacque Rousseau, ktorý formuloval svoje pedagogické názory v románe Emil alebo o výchove. Týmto dielom sa Rousseau hlásil k pedagogickému naturalizmu. Hlavnou ideou jeho pedagogických názorov bola idea prirodzenej výchovy, ktorá má vychádzať z prirodzenej povahy človeka, venovať pozornosť jeho vývinu a rozvíjaniu vlôh. Rousseau prináša nový pohľad na dieťa, dieťa má svoju vlastnú prirodzenosť a svoje práva. Rousseauove názory ovplyvnili rozvoj pedagogiky a výchovy koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia.

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa rozvíja pod vplyvom osvietenstva aj ľudovýchovná pedagogika so silným sociálnym aspektom. Jej významným predstaviteľom je Johann Henrich Pestalozzi. K rozvoju pedagogiky ako samostatnej vedy dochádza v 19. stor. Významne sa o to pričinili nemeckí filozofi a pedagógovia Immanuel Kant, Friedrich Fröbel, ale predovšetkým Johann Friedrich Herbart, ktorého môžeme považovať za zakladateľa systematickej vedeckej pedagogiky. Herbart staval pedagogiku na základoch etiky a na psychológii. Z nich vyvodzoval základné pedagogické kategórie: z etiky odvodzoval cieľ výchovy, zo psychológie prostriedky výchovy. Pedagogiku rozdelil po obsahovej stránke na:

a) teoretickú pedagogiku zameranú na:
-vychovávateľnosť alebo možnosti výchovy,
-prostriedky výchovy,
-výchovné inštitúcie.
b) praktickú pedagogiku so zameraním na otázky:
- ovládania, vedenia, disciplíny,
- vyučovania, rozumového vzdelávania,
- mravnej výchovy, chápanej ako výchovu vôle.

Vedecké zdôvodnenie podal vo svojich prácach Všeobecná pedagogika a Náčrt prednášok z pedagogiky. Pedagogika 20. storočia sa vyznačuje celou škálou pedagogických smerov a koncepcií výchovy. Jednotlivé smery vznikali postupne, každý smer zdôrazňuje určitý aspekt vo výchove a zatláča do úzadia ostatné zretele, v dôsledku čoho sa v pedagogike 20 storočia rozvíjajú viaceré pedagogické smery, kam patria:

1) Naturalistické smery (resp. biologicko-psychologické prúdy) – hovoria, že výchova nemôže zmeniť to, čo je človeku dané. Často sa označujú ako pedocentrické smery pre ich prvoradý význam dieťaťa, ako jedinú prioritu výchovno-vzdelávacieho procesu. Do naturalistických smerov patria koncepcie:

1)pragmatická pedagogika – základom tejto teórie je prax, tento smer bol východisko školského systému v USA. Cieľom bolo dať deťom čo najviac skúseností manuálnych aj intelektuálnych, pričom sa brali rovnocenne. Predstaviteľom pedagogiky je J. Dewey

2)experimentálna pedagogika – tento smer je inšpirovaný psychológiou. E. Meumann a W. A. Lay vychádzali pri určovaní výchovných cieľov z dieťaťa. Hlavným smerom bola orientácia len na dieťa, jeho schopnosti rozvíjať bez uvedomenia si sociálneho vplyvu.