Funkcie soc. pedagogiky smerujú na odchýlky sociálneho správania, ale sledujú i normatívnu konformitu a sociálno-integračnú pomoc. Jej úlohy sú profylakticko-kompenzačné, opatrovnícke, ochranné, zamerané na prácu s mládežou, ale i na predškolskú výchovu. Ako hlavné metódy soc. pedagogiky sa uvádzajú tieto:
-pomoc jednotlivcom,
-skupinová práca,
-pracovné spoločenstvo.

Úlohy sociálnej pedagogiky:
-starosltivosť o mládež
-rodičovské poradenstvo
-komplex úloh na zaradenie sa do spoločnosti
-odstránenie ľudskej biedy
-zaistenie opatrení na presadenie pozitívneho vzťahu jednotlivca k spoločnosti
-vytvorenie rovnováhy medzi požiadavkami a motívmi jednotlivca a štruktúrou nárokov daných spoločnosťou

4.2 Vymedzenie predmetu soc. pedagogiky

J. Pilný (1991, s.4) používa pojem životné prostredie. Je to zložitý systém, v ktorom sa realizuje a vyvíja ľudská spoločnosť. ,,Životné prostredie je súhrn prírodných, umelých a sociálnych zložiek sveta, ktoré vytvrárajú základné predpoklady pre život človeka, t.j. pre jeho prácu bývanie, kultúru a rekreáciu.,, Jednotlivé zložky životného prostredia ovplyvňujú nielen fyzický, ale aj psychický stav človeka. Životné prostredie sa člení na:
-prírodné,
-obytné,
-pracovné.

Prírodné prostredie – ráz krajiny, stav pôdy, priestorov, množstvo, stav celkových klimatických podmienok.
Obytné prostredie – charakterizuje úroveň bývania, vybavenie sídlisk....
Pracovné prostredie – tvorí pracovná mikroklíma (teplota, vlhkosť, prašnosť vzduchu, svetelné podmienky), medziľudské vzťahy na pracovisku a rekreačné prostredie vyjadrujúce stav prvkov prírodného prostredia a predovšetkým vplyv prostredia krajiny a ich vplyv na udržanie a zlepšenie kondície človeka..
Z pedagogického hľadiska je dôležité poznať sociálne (spoločenské) prostredie. Toto prostredie zahŕňa ľudí, spoločenské vzťahy. V súvislosti so sociálnym prostredím sa v pedagogickej literatúre hovorí o sociálnom makroprostredí, do ktorého zaraďujeme celospoločenské činitele, o sociálnom mezoprostredí (reginálne, lokálne prostredie, masovokomunikačné prostriedky) a o mikroprostredí (rodina, kolektív, formálne, neformálne skupiny, interpersonálne vzťahy).

Za predmet sociálnej pedagogiky (Bakošová, 1994, s.11) možno považovať prostredie, jeho organizovanie v zmysle utvárania výchovne hodnotných podnetov podľa individuálnych potrieb jednotlivcov a kompenzovanie nevhodných vplyvov v súlade so sociálne integračnou pomocou. Miesto soc. pedagogiky má byť všade tam, kde rodina a škola stratila svoju funkciu. Ide o pomoc osobnosti, starostlivosť o ňu pri rôznych sociálnych problémoch.


5. Základné pojmy súvisiace s výchovou a sociálnou pedagogikou

5.1 Socializácia

Socializovaný jedinec v danej spoločnosti nielen koná v súlade s jej pravidlami a mechanizmami, ale nachádza v tom i uspokojenie. Hodnoty spoločnosti sa stávajú jeho hodnotami. Hlavnou črtou tejto koncepcie je chápanie socializácie ako zdroja, z ktorého sa odvíja spôsob prístupu k svetu (jeho vnímanie, hodnotenie a s tým korešpondujúce konanie). Jedinec je vlastne objektom pôsobenia po celý čas socializácie, až sa ako dobre socializovaný sáva subjektom, teda osobnosťou plne identifikovanou so spoločnosťou a slúžiacou jej záujmom alebo záujmom vládnucej triedy (Alan, J. 1989, s. 122-123).
Alan chápe socializáciu takto: ,,Okamžikom narodenia sa dieťa dostáva do sociálnych väzieb, do procesu, v ktorom sa rodí ako sociálna bytosť. V tomto prípade ide o socializáciu.,, (Alan, J., 1989, s. 120). V zhode s inými autormi (P. Ondrejkovič) hovorí o troch etapách socializácie.