Prvá etapa je sústredená do dvoch rokov života žiaka. Začína sa obdobím, keď sa dieťa identifikuje s matkou. Ondrejkovič., P. (1991) nazýva túto etapu fázou socializácie a začínajúcej individualizácie. Dieťa sa učí nadväzovať emocionálne i kognitívne kontakty, učí sa prežívať seba oddelene od matky, čo mu umožňuje vstupovať s ňou do kontaktu. Zo strany dieťaťa je v tomto období väčšia jeho biologická závislosť než citový vzťah. Svojim vzťahom k matke predstavuje dieťa vzor stability vzťahov, ktorý je podmienkou stability systému osobnosti. Stabilita osobnosti, rodiaca sa vďaka stabilite interpersonálnych vzťahov v ranej socializácií, je predpokladom neskoršieho zvládnutia životných situácií. Druhá etapa je podľa Alana spojená s procesom osamostatnňovania. Ondrejkovič ju nazýva fázou individualizácie. Prechodom k sebaovládaniu a k sebakontrole začína dieťa vystupovať voči okoliu v autonómnej role. Makta je vnímaná ako objekt a vzťah závislosti je doplnený vzťahom vzájomnosti. V tejto siuácii sa utvára základ významných sociokultúrnych vlastností i hodnôt jedinca.

Rastúca nezávislosť od primárnych väzieb nie je nevyhnutne identická so slobodou smerujúcou k nezávislosti vôbec a k rastúcemu sebavedomiu Keď na takúto slobodu nie sú vytvorené podmienky, potom sa jedinec v tjto etape procesu socializácie cíti byť preťažený a svoju slobodu pociťuj ako prekážku. V takom prípade sa jednotlivec vo svojom vývine vracia späť.
Tretia etapa nazývaná aj etapou enkulturácie a socializácie je prenikaním dieťaťa do širšej siete sociálnych rol a vzťahov i s adaptáciou na ne. Je to obodie, keď sa rodia prvé sklamania, vyvolané odhalením rozporov medzi ideálnymi schémami správania (spravodlivosť, rovnosť....) a ,,situačnými,, priestupkami proti nim (pokrytectvo, egoizmus, lož, vyhováranie sa), ktoré svojím obsahom prekračuje hranice konkrétnej sociálnej situácie. V tomto období končí detstvo.

5.2 Personalizmus

V chápaní personalizmu (Krankus, M., 1992, s. 5) výchova nie je proces, v ktorom ide výhradne o rozvoj vnútorných imanentných predpokladov (sebarealizácia) alebo o úspešné začlenenie sa do systému spoločenských vzťahov zmysle sociálneho rozmeru človeka v najhlbšej rovine jeho bytia vo svete, ktorého výsledkom je človek ako bytosť povolaná na slobodnú a zodpovednú tvorbu svojho žitia v danej dejinno-spoločenskej situácii. Podľa personalistov je každá výchova prebieha na základe úcty, diskusie a súhlasu. Celostnosť osoby nie je výsledkom socializačného procesu a pôsobenia zvonka, ako aktom voľby vlastného života, resp. ľudskosti. Úlohou spoločnosti je využiť túto silu a tendenciu k sebarealizácii a vytvárať pre ňu priestor.
Medzi hlavných predstaviteľov patria R. Guardini a M. Buber.

5.3 Sociálny problém

Problém je situácia, v ktorej je potrebné rozhodnúť sa medzi viacerými riešeniami, pričom je jedinec nútený rozhodnúť sa pre optimálne riešenie. Sociálny problém je situácia, keď ide o problém sociálnej skupiny, spoločnosti alebo celku. Typológia sociálnych problémov:
-podľa objektu: sociálne, zdravotné, geografické, vzelávacie, výchovné, právne
-pdľa rozsahu: globálne, regionálne, likálne, celoštátne
-podľa vťahu k hodnotám

5.4 Sociálna práca

Podľa Shimerlingovej a Novotnej sociálna práca je v užšom zmysle priamy, zámerný a pripravená kontakt sociálneho pracovníka s klientom (skupinou, komunitou), s cieľom stanoviť sociálnu diagnózu a uskutočniť sociálnu terapiu. To spočíva v sociále výchovnom pôsobení a ovplyvnení či usmernení klientov, aby zmenili svoj postoj a svoju sociálnu situáciu. Sociálnu prácu delia na preventívnu a kuratívnu.

Preventívna sociálna práca sa zameriava na predchádzanie vzniku dysfunkčných procesov, t.j. narušenia vnútornej rovnováhy a harmonického vývoja jednotlivcov, skupín, či väčších celkov. Zameraná je na prevenciu porúch vzájomných vzťahov i vzťahov k spoločenskému a hmotnému prostrediu.

Kuratívna sociálna práca zaoberá sa zmierňovaním, neutralizovaním a odstraňovaním už vzniknutých dôsledkov sociálne dysfunkčných procesov.

Sociálnu prácu považujú za aplikovanú vedu, ktorá využíva poznatky rôznych vedných disciplín, je aj umením vychádzať s ľuďmi a viesť ich. Sociálna práca ako pracovná metóda má svoje postupy a zákonitosti, ktorých ovládanie uľahčí a urýchli orientáciu v rôznych životných situáciách. Ich špecifikum spočíva v tom, že sociálny pracovník musí hodnotiť a spracovávať informácie a zvážiť riziká svojich odporúčaní.