Socializačná funkcia školy

Alan, J., 1989 je inštitúciou, ktorá má presne vymdzené funkcie, v ktorých sa utvárajú rozdielne typy sociálneho správania, ktér sú na jednej strane ovplyvňované spôsobom školskej práce a na druhej strane kotrapozíciou rolí žiak-učiteľ. Škola posilňuje ten typ správania, v ktorom prevažuje úsilie o konformitu s učiteľom, je tiež miestom, vstupnou bránou k profesionálnej kariére, je miestom prvého rozhodovania o ďalšom osude dieťaťa. Socializanou funkciou školy je naučiť žiaka integrovaniu sa do spoločenského systému. Integrácia je úspešná vtedy, ak sa žiak stotožňuje s normami, ktoré škola ponúka.


7.1 Školská sociálna práca

Vysoká škola sociálnej pedagogiky a sociálnej práce v Berlíne uvádza tieto úlohy v oblasti sociálnej práce školy:

1. príprava, uskutočnenie a vyhodnotenie sociálno-pedagogickej aktivity v zmysle odbornej práce s ťažiskom v mimoškolských aktivitách,
-zriadenie, organizáciu sociálno-pedagogických komunitných centier (centrá hier, školské kluby, otvorené pracovné dielne)
-koordináciu a dohodu sociálno-pedagogicky činných ľudí (učitelia, rodičia, platené sily)
-otvorené školy, spoločeská práca s rodičmi.

2. príprava, uskutočnenie a vyhodnotenie sociálno-pedagogických aktivít vo vzťahu k vyučovaniu,
- školské a sociálno-pedagogické projekty v spolupráci s učiteľmi
- účasť na vyučovaní pomocou rady
- sociálno-pedagogické poradenstvo medzi učiteľmi, žiakmi, rodičmi

3. príprava, uskutočnenie a vyhodnotenie sociálno-pedagogickej aktivity vo vzťahu ku škole,
- vnútroškolská, systémová, poradenská služba

4. Účasť na vzdelávaní, ďaľšom vzdelávaní, výskume a vývoji,
- rady praktikov,
- účasť na poradách týkajúcich sa praxe,
- účasť učiteľov na rôznych študijnych poradách,
- účasť na výskumných a vývojových plánoch týkajúcich sa školskej sociálnej politiky.


7.2 Negatívne faktory v školskom prostredí

Medzi negatívne faktory zaraďujeme výchovné problémy a neštandartné situácie. Takáto orientácia v pedagogickej litaratúre je viditeľná u F. Čulíka (1989) a V. Pařizka (1990). Čulík za výchovné problémy považuje vonkajšie a vnútorné činitele rôzneho druhu, ktoré narušujú požadované správanie detí a mládeže. Vedú k takému správaniu jednotlivca, ktoré sa nezhoduje so záväznými normami spoločenského spolužitia a k porušovaniu platných spoločenských vzťahov. Prejavy výchovných ťažkostí vidí jednak v poruchách učenia, čo je predmetom záujmu peadagogickej psychológie, a v poruchách správania a konania, ktoré zaujímajú sociálnu pedagogiku. Príčinou výchovných ťažkostí hľadá v osobnosti a v jej prostredí.

V. Pařizek charakterizuje a analyzuje neštandartné výchovné situácie, pred ktore je učiteľ v školskej praxi postavený. Ide o situácie, ktoré sa vymykajú bežnému postupu, ich riešenie nemá oporu v školských normách. Ide o protesty a nedisciplínu žiakov, zvláštne vzťahy učiteľa k jednotlivým žiakom, žiacke žarty, priestupky žiakov, nedisciplinovanosť....Zo strany žiakov nebívajú zle mienené, ale zle dopadnú. Ich cieľom môže byť napríklad protest proti náročnosti vyučovania, proti ich hodnoteniu učiteľom. Treba si uvedomiť, aký vplyv bude mať uvedená situácia na ďalšie vzťahy medzi učiteľom a žiakmi. Najčastejšie chyby, ktoré učitelia robia pri naštandartných situáciách sú tieto:
-nezisťujú príčiny,
-predpokladajú zlý úmysel,
-problém neriešia sami, ale odvolávajú sa na vyššiu autoritu,
-sú vzťahovační.