Ako termín pedagogika vznikol:

Termín pedagogika pochádza z antického Grécka, paidagógos (pais-dieťa, agó-vediem, riadim) označovaný otrok, ktorý sa staral o dieťa svojho pána. Z gréčtiny sa tento termín preniesol do latinčiny ako paedagogus - nielen otrok sprievodca, ale učiteľ, vychovávateľ.

Čo pedagogika vyjadruje?

Zo slova pedagogika je zrejmé, že ide o vzdelanie a výchovu detí. Spočiatku sa pedagogika chápala ako veda o výchove detí a mládeže. V súčasnosti  sa rozvíja nový pedagogický odbor - andragogika (andragos, grec. muž) teória výchovy a vzdelávania dospelých čiže pedagogika dospelých. Vo všeobecnosti sa pod pojmom pedagogika rozumie všetko, čo súvisí s výchovou, vzdelávaním a vyučovaním v škole, ale aj v celej spoločnosti. V odbornej terminológii pedagogika vyjadruje učenie, sústavu vied o výchove. Iný premen definuje pedagogiku ako „vedu" a  výskum zaoberajúci sa vzdelávaním a výchovou.

Vývoj pedagogiky:

Vývoj pedagogiky v samostatnú vedu bol zložitý a dlhodobý proces. Aj keď je výchova starý jav, ako samostatná veda o výchove vznikla až v novoveku. Súčasťou starovekej grécko-rímskej kultúry boli aj úvahy o výchove, ktoré nachádzame v dielach starovekých gréckych filozofov Sokrata, Platóna a Aristotela.

Sokrates (469-399 p.n.l), bol jedným z najväčších gréckych starovekých filozofov a patrí medzi najlepších svetových filozofov všetkých čias.  Jeho otec bol Sorfoniskos - sochár a matka Fainareté - pračka šiat, alebo pôrodná baba. Podľa všetkého bol dva krát ženatý, Mirta bola jeho prvá manželka a Xantipa bola jeho druhá manželka, s ktorou sa oženil v neskoršom veku a v čase smrti mal dve maloleté deti a jedno odrastené.  Nikdy neopúšťal Atény, len v prípade, že sa zúčastnil na vojenskom ťažení. Ako muž bol silnej telesnej postavy, aj keď sa jeho podobizeň nezachovala, opisuje sa ako škaredý muž , no s nesmierne veľkým šarmom. Svoj život zasvätil výchove mládeže, ako aj výchove všetkých ostatných ľudí, ktorých stretol. Túto činnosť bral ako svoje povolanie, ktoré robil rád, s najväčšou nesebeckosťou, a preto žil v chudobe, za vyučovanie nechcel brať peniaze. Zomrel v roku 399 p.n.l, bol odsúdený súdom v meste Atény pre nevernosť aténskym bohom. V podstate nebol odsúdený on, ale jeho politické prejavy (opísal Platón - Obrana Sokratova).  Na obhajobu  pred trestom smrti mu zostal jediný deň, ale aj za ten jediný deň si dokázal nakloniť veľa ľudí, a konečné rozhodnutie  o jeho vine  vyhrávalo nad prepustením iba o kúsok. Nakoniec sám nad sebou vykonal trest smrti, vypil jedohlav.  Týmto si zabezpečil svoj odkaz do budúcnosti, a to vieru v slobodného človeka, ktorý poslúcha len božský hlad vo svojom vnútri (daimonion).

1.náuka o človeku a duši:

Sokrates bol žiakom Archelaa, ktorý bol žiakom Anaxagora (prírodný filozof). Vo svojej filozofii sa zaujímal o prírodu, ale hlavne sa zaujímal o človeka. „Čo je človek? - Človek je je najprv istý, že vie vysvetliť pojem napr. dobro, spravodlivosť, cnosť, ale počas dialógu zisťuje, že to vlastne nevie. Toto sám nazval pôrodníckym umením (maieutikou). Má dve fázy, a to:

1, Negatívnu ( irónia, zosmiešňovanie vyústi do sebakritiky)
2, Pozitívnu (hľadanie jasnejších pojmov, čo je dobro, čo je cnosť)

Najznámejším Sokratovým výrokom je: „Viem, že nič neviem."  alebo „Všetko čo viem, je to, že neviem nič, zatiaľ čo iný veria, že vedia, čo nevedia." Tieto výroky sú vyvrcholením jeho hľadania múdrosti. Sokrates si aspoň nemyslí, že vie niečo, čo nevie, na rozdiel od tých, ktorí si namýšľajú, že vedia všetko.   O takýchto ľuďoch hovorí, že nemajú snahu ďalej spoznávať a ani kontrolovať svoje poznanie.  Pri hľadaní dobra pomáha človeku jeho vnútorný hlas daimonion (boží hlas), ktorí riadi jeho skutky podľa poznania dobra. Neradí, čo má človek urobiť, ale čomu by sa mal radšej vyhnúť, varuje človeka pred odklonením dobra.

2.etika:

Konanie človeka chápe ako sebarealizovanie. Hovorí, že nikto nie je zlý z vlastnej vôle, ale iba z neznalosti, preto treba naučiť ľudí správne myslieť. Pretože tam, kde vládne rozum, duša sa napĺňa cnosťou.  Tradičné hodnoty a hodnotenia u Grékov boli spojené s telom: život, zdravie, fyzická sila, krása, ba aj majetok, sláva, moc. Sokrates spravil zmenu v tom, že duši postavil hierarchicky najvyššie. Tým, že spravil túto zmenu, vnútorné poznanie dostalo charakter plnosti.

Zdroje poznatkov o Sokratovi a jeho učení:

Sokrates počas svojho života nenapísal o sebe, ani o svojom učení ani riadok. Všetko, čo o ňom vieme, pochádza z diel jeho žiakov, alebo účastníkov.

1, najstaršia zmienka je v diele Aristofona : Zhadzuje tu jeho učebné metódy a do úst mu vkladá názory, ktoré vôbec nezastával, ba dokonca protiklady jeho učenia.
2, ďalším prameňom je Platón, ako jeho žiak a obdivovateľ. Sokrata idealizuje a pretvára na morálneho hrdinu. Dalo by sa však povedať, že ako jediný z jeho žiakov správne pochopil jeho náuku.
3, Xenofones je tretím autorom, ktorý o Sokratovi písal. Ale postava  je tu opísaná až nereálne spravodlivá.
4, Aristoteles píše o Sokratovi iba príležitostne, no ako ukázali výskumy, veľmi dôkladne.

Platón (427-347 p.n.l) je prvý idealistický filozof v grécke filozofii. Ako dvadsaťročný sa stal Sokratovým žiakom. Keďže bol po otcovi potomkom kráľa, mohol si zabezpečiť filozofické vzdelanie. Popri tom všetkom sa pripravoval aj na politickú kariéru. Jeho prezývka Platón (vlastným menom sa volal Aristokles) hovorí o jeho skvelom nadaní. Pochádza z gréckeho slova „platys", čo znamená široký, podľa širokého hrudníka a čela. Aristokracia, ktorej bol on príslušníkom, bola v Aténach zatlačovaná do pozadia vrstvou more plaveckých kupcov a majiteľov remeselníckych dielní. Platón je ideológom otrokárskej spoločnosti. Nezískala si ho ani vláda oligarchie, či tridsiatich tyranov. Bol svedkom odsúdenia svojho učiteľa Sokrata za vlády demokracie, a neskôr došiel k záveru, že filozof sa nemôže cítiť dobre v žiadnom politickom zriadení. Opúšťa Atény, podniká cestu do Afriky, do veľkého Grécka a na Sicíliu. Po dvadsiatich rokoch sa už ako zrelý muž vracia do Atén, kde vytvoril filozofickú školu Akadémiu. Jeho hlavným poslaním bolo vychovávať novú politickú elitu. Po Platónovi sa nám zachovalo tridsaťšesť spisov, z nich deväť sa považuje za nepravé.  K politickým úvahám sa dostáva cez svoju filozofiu. Jeho politické a právne názory sú v systematickej podobe vyjadrené v dielach Ústava a Zákony. Polis „ - centrálny pojem v Platónovom myslení o štáte, je koreňom nášho slova „politika". Najvyššia mysliteľná forma mravného života je mravný život spoločenstva v dobrom štáte.   V Platónovej náuke o štáte môžeme rozlišovať časť negatívne kritickú a pozitívne konštruktívnu.