Pedagogika

Ako termín pedagogika vznikol:

Termín pedagogika pochádza z antického Grécka, paidagógos (pais-dieťa, agó-vediem, riadim) označovaný otrok, ktorý sa staral o dieťa svojho pána. Z gréčtiny sa tento termín preniesol do latinčiny ako paedagogus - nielen otrok sprievodca, ale učiteľ, vychovávateľ.

Čo pedagogika vyjadruje?

Zo slova pedagogika je zrejmé, že ide o vzdelanie a výchovu detí. Spočiatku sa pedagogika chápala ako veda o výchove detí a mládeže. V súčasnosti  sa rozvíja nový pedagogický odbor - andragogika (andragos, grec. muž) teória výchovy a vzdelávania dospelých čiže pedagogika dospelých. Vo všeobecnosti sa pod pojmom pedagogika rozumie všetko, čo súvisí s výchovou, vzdelávaním a vyučovaním v škole, ale aj v celej spoločnosti. V odbornej terminológii pedagogika vyjadruje učenie, sústavu vied o výchove. Iný premen definuje pedagogiku ako „vedu" a  výskum zaoberajúci sa vzdelávaním a výchovou.

Vývoj pedagogiky:

Vývoj pedagogiky v samostatnú vedu bol zložitý a dlhodobý proces. Aj keď je výchova starý jav, ako samostatná veda o výchove vznikla až v novoveku. Súčasťou starovekej grécko-rímskej kultúry boli aj úvahy o výchove, ktoré nachádzame v dielach starovekých gréckych filozofov Sokrata, Platóna a Aristotela.

Sokrates (469-399 p.n.l), bol jedným z najväčších gréckych starovekých filozofov a patrí medzi najlepších svetových filozofov všetkých čias.  Jeho otec bol Sorfoniskos - sochár a matka Fainareté - pračka šiat, alebo pôrodná baba. Podľa všetkého bol dva krát ženatý, Mirta bola jeho prvá manželka a Xantipa bola jeho druhá manželka, s ktorou sa oženil v neskoršom veku a v čase smrti mal dve maloleté deti a jedno odrastené.  Nikdy neopúšťal Atény, len v prípade, že sa zúčastnil na vojenskom ťažení. Ako muž bol silnej telesnej postavy, aj keď sa jeho podobizeň nezachovala, opisuje sa ako škaredý muž , no s nesmierne veľkým šarmom. Svoj život zasvätil výchove mládeže, ako aj výchove všetkých ostatných ľudí, ktorých stretol. Túto činnosť bral ako svoje povolanie, ktoré robil rád, s najväčšou nesebeckosťou, a preto žil v chudobe, za vyučovanie nechcel brať peniaze. Zomrel v roku 399 p.n.l, bol odsúdený súdom v meste Atény pre nevernosť aténskym bohom. V podstate nebol odsúdený on, ale jeho politické prejavy (opísal Platón - Obrana Sokratova).  Na obhajobu  pred trestom smrti mu zostal jediný deň, ale aj za ten jediný deň si dokázal nakloniť veľa ľudí, a konečné rozhodnutie  o jeho vine  vyhrávalo nad prepustením iba o kúsok. Nakoniec sám nad sebou vykonal trest smrti, vypil jedohlav.  Týmto si zabezpečil svoj odkaz do budúcnosti, a to vieru v slobodného človeka, ktorý poslúcha len božský hlad vo svojom vnútri (daimonion).

1.náuka o človeku a duši:

Sokrates bol žiakom Archelaa, ktorý bol žiakom Anaxagora (prírodný filozof). Vo svojej filozofii sa zaujímal o prírodu, ale hlavne sa zaujímal o človeka. „Čo je človek? - Človek je je najprv istý, že vie vysvetliť pojem napr. dobro, spravodlivosť, cnosť, ale počas dialógu zisťuje, že to vlastne nevie. Toto sám nazval pôrodníckym umením (maieutikou). Má dve fázy, a to:

1, Negatívnu ( irónia, zosmiešňovanie vyústi do sebakritiky)
2, Pozitívnu (hľadanie jasnejších pojmov, čo je dobro, čo je cnosť)

Najznámejším Sokratovým výrokom je: „Viem, že nič neviem."  alebo „Všetko čo viem, je to, že neviem nič, zatiaľ čo iný veria, že vedia, čo nevedia." Tieto výroky sú vyvrcholením jeho hľadania múdrosti. Sokrates si aspoň nemyslí, že vie niečo, čo nevie, na rozdiel od tých, ktorí si namýšľajú, že vedia všetko.   O takýchto ľuďoch hovorí, že nemajú snahu ďalej spoznávať a ani kontrolovať svoje poznanie.  Pri hľadaní dobra pomáha človeku jeho vnútorný hlas daimonion (boží hlas), ktorí riadi jeho skutky podľa poznania dobra. Neradí, čo má človek urobiť, ale čomu by sa mal radšej vyhnúť, varuje človeka pred odklonením dobra.

2.etika:

Konanie človeka chápe ako sebarealizovanie. Hovorí, že nikto nie je zlý z vlastnej vôle, ale iba z neznalosti, preto treba naučiť ľudí správne myslieť. Pretože tam, kde vládne rozum, duša sa napĺňa cnosťou.  Tradičné hodnoty a hodnotenia u Grékov boli spojené s telom: život, zdravie, fyzická sila, krása, ba aj majetok, sláva, moc. Sokrates spravil zmenu v tom, že duši postavil hierarchicky najvyššie. Tým, že spravil túto zmenu, vnútorné poznanie dostalo charakter plnosti.

Zdroje poznatkov o Sokratovi a jeho učení:

Sokrates počas svojho života nenapísal o sebe, ani o svojom učení ani riadok. Všetko, čo o ňom vieme, pochádza z diel jeho žiakov, alebo účastníkov.

1, najstaršia zmienka je v diele Aristofona : Zhadzuje tu jeho učebné metódy a do úst mu vkladá názory, ktoré vôbec nezastával, ba dokonca protiklady jeho učenia.
2, ďalším prameňom je Platón, ako jeho žiak a obdivovateľ. Sokrata idealizuje a pretvára na morálneho hrdinu. Dalo by sa však povedať, že ako jediný z jeho žiakov správne pochopil jeho náuku.
3, Xenofones je tretím autorom, ktorý o Sokratovi písal. Ale postava  je tu opísaná až nereálne spravodlivá.
4, Aristoteles píše o Sokratovi iba príležitostne, no ako ukázali výskumy, veľmi dôkladne.

Platón (427-347 p.n.l) je prvý idealistický filozof v grécke filozofii. Ako dvadsaťročný sa stal Sokratovým žiakom. Keďže bol po otcovi potomkom kráľa, mohol si zabezpečiť filozofické vzdelanie. Popri tom všetkom sa pripravoval aj na politickú kariéru. Jeho prezývka Platón (vlastným menom sa volal Aristokles) hovorí o jeho skvelom nadaní. Pochádza z gréckeho slova „platys", čo znamená široký, podľa širokého hrudníka a čela. Aristokracia, ktorej bol on príslušníkom, bola v Aténach zatlačovaná do pozadia vrstvou more plaveckých kupcov a majiteľov remeselníckych dielní. Platón je ideológom otrokárskej spoločnosti. Nezískala si ho ani vláda oligarchie, či tridsiatich tyranov. Bol svedkom odsúdenia svojho učiteľa Sokrata za vlády demokracie, a neskôr došiel k záveru, že filozof sa nemôže cítiť dobre v žiadnom politickom zriadení. Opúšťa Atény, podniká cestu do Afriky, do veľkého Grécka a na Sicíliu. Po dvadsiatich rokoch sa už ako zrelý muž vracia do Atén, kde vytvoril filozofickú školu Akadémiu. Jeho hlavným poslaním bolo vychovávať novú politickú elitu. Po Platónovi sa nám zachovalo tridsaťšesť spisov, z nich deväť sa považuje za nepravé.  K politickým úvahám sa dostáva cez svoju filozofiu. Jeho politické a právne názory sú v systematickej podobe vyjadrené v dielach Ústava a Zákony. Polis „ - centrálny pojem v Platónovom myslení o štáte, je koreňom nášho slova „politika". Najvyššia mysliteľná forma mravného života je mravný život spoločenstva v dobrom štáte.   V Platónovej náuke o štáte môžeme rozlišovať časť negatívne kritickú a pozitívne konštruktívnu.Negatívne kritická časť - kritika dovtedajších ústav:

Ústava sa rodí z charakteru ľudí, ktorí tvoria štát. Platón skúma rôzne formy štátu a ľudské typy. Platón sa vyjadruje aj k otázke formy vlády - najlepšia je kombinácia monarchistického a demokratického zriadenia. Za najlepšiu formu štátu považuje aristokraciu a monarchiu. Vedúcou zásadou reálnych štátov je odvaha (timokracia), chamtivosť (oligarchia), anarchia a svojvôľa (demokracia) alebo strach a zločin (tyrania). Autor vytvára obraz postupnej degenerácie ústav.

Timokracia - vláda odvážnych a ctižiadostivých, ja to vraj najmenej zlé zriadenia. Môže sa však skorumpovať na oligarchiu.
Oligarchia - ústava, ktorá sa zakladá na oceňovaní majetku, vládnu v nej bohatí a chudobní sú z nej vylúčení. K jej zániku viedla nenásytnosť túžby po bohatstva.

Demokracia - vzniká, keď zvíťazia chudobní a ostatným poskytnú rovnaký podiel na správe  štátu a v úradoch. Heslom demokracie je sloboda.  Je to najmenej stabilné zriadenia, ktoré charakterizuje nedostatok spoločenskej disciplíny, nedostatok občianskej cnosti u obyvateľov. Ľudia tu nemusia robiť nič, na čo nemajú chuť, nemusia dodržiavať mier, nemusia počúvať, nemusia sa podieľať na správe štátu.  Sloboda v demokracii zákonite nastoľuje najhoršiu zo všetkých ústav - tyraniu.

Tyrania - vláda násilia - znamená zánik slobody a základných hodnôt života.

Pozitívne konštruktívna časť:

Štát vzniká z jednoduchých ľudských potrieb - preto, lebo nikto nie je sebestačný a potrebuje veľa vecí.  V jednotlivom človeku je spojená žiadostivosť  s vôľou a rozumom a spravodlivosť spočíva v nájdení správneho pomeru medzi nimi. Podobne má aj prirodzený život štátu tri rozličné úlohy: výživu a zisk ako základ, obranu navonok a riadenie rozumom. Tomuto zodpovedajú tri prirodzené stavy: Remeselníci, strážcovia a vládci.  Spravodlivosť spočíva tiež v tom, že sú tieto tri stavy uvedené rozumom do pravého súladu. Štát má každému dieťaťu, bez ohľadu na pôvod, poskytnúť možnosť vzdelania. Základnými elementmi výchovy detí sú gymnastika hudba. Gymnastika tvaruje telo, učí odvahe a hrdosti. Hudba formuje dušu, dáva jej miernosť a jemnosť. K tomu sa potom pridá matematika, počty a príprava k dialektike - k správnemu mysleniu, zvykanie si na bolesť, námahu a odriekanie.

Platón tvrdí, že bohov treba zobrazovať len v dobrom, lebo oni sú príčinou len toho dobrého, pre zlo treba hľadať inú príčinu. Boh je najkrajší, najlepší, nemenný, neklame, niet dôvodu, prečo by mal Bol klamať a preto všetko daimondské a božské je bez lží. Je viditeľné, že Platón sa kvôli svojmu pôvodu a svojmu vzťahu k Sokratovi prikláňa k aristokratickému ideálu štátu. Jeho ústavou je aristokracia - vláda najlepších. Je však zároveň dokonalou demokraciou.

Proti Platónovej náuke bývajú námietky, že ide o utópiu. Hovorí sa síce, že obsahuje niečo správne, ale že je úplne neuskutočniteľná.

Platónove dielo na jednej strane grécku filozofiu prekračuje, na druhej strane sa s ňou však  rozchádza. Platón sa musel ocitnúť v konflikte s niektorými základnými elementmi helenestickej kultúry.

Aristoteles (384-322 p.n.l) narodila sa v Stageire na polostrove Chalkidike, v dnešnej gréckej Macedónii. Syn osobného lekára Nikomacha, macedónskeho kráľa Filipa II. Veľmi mladý však osirel. Vo svojich sedemnástich rokoch sa presťahoval do Atén a stal sa Platónovým žiakom v Akadémii, o ktorom povedal: „Platón je mi priateľom, ale väčším mi je pravda. V Platónovej Akadémii mal možnosť poznať a počúvať najslávnejších vzdelancov a filozofov tej doby. V roku 347 p.n.l , po Platónovej smrti, odišiel vyučovať do Assu v Malej Ázii a na Lesbos do Mytilény, kde bol učiteľom Alexandra Macedónskeho. Tu sa oženil s príbuznou vládcu Hermia.  Pôvodne bol členom Starej Akadémie a v stredoveku ho nazývali jednoducho „Filozof". O štyri roky neskôr sa vrátil späť do Atén, kde sa plne venoval vede, a kde v roku 355 p.n.l založil vlastnú filozofickú školu nazývanú Lykeion  (meno Lykeion súvisí s polohou na území chrámu zasvätenom Apollónovi Lykeiovi). Táto škola bola podobne ako Platónova univerzitou, no na rozdiel od tamtej, sa zaoberala viac prírodnými vedami. V období trinástich rokov, ktoré strávil v Aténach, vznikla väčšina jeho spisov, niekedy viac - menej poznámok alebo záznamov z prednášok. Roku 323 p.n.l, po smrti jeho ochrancu Alexandra Veľkého, bol Aristoteles v rámci reakcie proti Alexandrovi nútený opustiť Atény, pretože bol obvinený z bezbožnosti. Následne bol odsúdený do vyhnanstva. Odišiel do Chalkidike na ostrove Euboia, z tohto ostrova pochádzala jeho matka a kde v nasledujúcom roku, a teba v roku 322 p.n.l. zomrel. Zachoval sa však jeho závet s prianím, aby bol pochovaný vedľa svojej ženy. Aristoteles je považovaný za najvýznamnejšieho gréckeho - antického filozofa, polyhistora (encyklopedický vedec), zakladateľa logiky a mnohých ďalších odvetví, ako napr. fyzika, biológia, zoológia, astronómia, meteorológia, psychológia či matematika. Za svoj život dostal rôzne protikladné prívlastky ako: knieža filozofov a majster tých, čo vedia, „človek najvzdelanejší vo všetkých vedách". Aristotelove rozsiahle diela, ako napríklad: O častiach zvierat alebo o pohybe zvierat boli prínosom pre vznik a rozvoj, a teda základom pre dnešnú biológiu. Približne pätina jeho existujúcich diel sa zaoberá biológiu. Zozbiera informácie o neuveriteľných 500 živočíšnych druhov s červenou krvou. Diskutoval najmä o témach, ktoré sa týkajú dedičnosti a reprodukcie zvierat. Aristoteles sa síce zaoberal najmä živočíchmi, no jeho práca sa dotkla aj rastlín., veril v existenciu prechodných foriem medzi rastlinou a živočíchom. Trápili ho najmä otázky: Čo je život? Prečo rastliny patria medzi živé organizmy? A ako sa odlišujú od neživého? Nevedel presne vysvetliť pojem „život" tak ho vo svojich dielach opísal ako schopnosť myslieť, cítiť, hýbať sa a rásť. Všeobecne prírodu chápal ako „podstatu, vznik a vývoj veci". Tak isto aj Grék Aristoteles sa domnieval, že úhor vznikol z riečneho bahna. Predstava o samo zrodení života (naivná abiogenéza - samo oplodnenie, samo zrodenie). Tieto názory o samo oplodnení propagoval hlavne Aristoteles, ktorý na základe nepresných pokusov tvrdil, že mikroorganizmy vznikajú samo zrodením z mäsového vývaru (samozrejme k nemu hojne pripúšťal muchy).