Kreativita

Kreativita

Pojem „kreativita“ označuje schopnosť vytvárania nových kultúrnych a technických, duchovných i materiálnych hodnôt. Je to aktivita prinášajúca doposiaľ neznáme a súčasne spoločensky hodnotné výtvory. Základným princípom tvorivosti je výber, pretváranie a spájanie prvkov predchádzajúcej skúsenosti formou, ktorej výsledky v sebe zlučujú novosť s užitočnosťou.
Medzi základné faktory tvorivých schopností človeka patria:

• fluencia, t. j. schopnosť pohotovo, ľahko vytvoriť čo najviac psychických produktov určitého druhu (slov, myšlienok, čísel, symbolov) v limitovanom čase,
  
• flexibilita - znamená schopnosť pružne vytvárať rôznorodé riešenia problémov a prekonať myšlienkovú zameranosť; u žiaka sa utvára opakovaným riešením podobných úloh a vedie ho k istej automatizácii, a tým urýchľuje jeho prácu. Často však vedie k stereotypným spôsobom činností a prekáža pri tvorivej činnosti, 
• originalita je schopnosť vytvárať bystré, dôvtipné, neobvyklé, nie bežné produkty , ktoré odhaľujú vzdialené súvislosti, 
• senzibilita znamená citovosť na problémy, je to schopnosť všimnúť, postrehnúť problém tam, kde si to iní bežne nevšimnú, nevidia,
• redefinovanie (znovuformovanie) znamená schopnosť zmeniť význam a použitie predmetov alebo ich častí, použiť ich novým spôsobom, oslobodiť sa od zaužívaných spôsobov riešenia daného problému,
• elaborácia v tvorivosti sa chápe ako schopnosť vypracovať detaily riešení, aby sa skompletizoval nejaký celok alebo plán.

Základom tvorivosti je divergentné myslenie, pri ktorom sa osobnosť zameriava na rozširovanie a hľadanie nových, vhodných možností riešenia problémov a rozmanitých logických alternatív.

Úrovne tvorivosti: sú dané uznaním novosti a užitočnosti nápadu (M. Zelina)

1. najnižší stupeň – tvorivosť ktorá je nová a užitočná len pre samotný subjekt – subjektívna tvorivosť
2. vyššia tvorivosť – keď nápad, riešenie, myšlienku uzná určitá skupina ľudí
3. ešte vyššia tvorivosť – keď je užitočná a uznaná napr. národom, krajinou
4. najvyššia tvorivosť – myšlienky uznané v celom svete

M. Zelina uvádza štyri východiskové axiómy tvorivosti:

• tvorivý môže byť každý človek,
• tvorivosť sa môže prejaviť v každej činnosti, ale nie každá činnosť poskytuje rovnaké možnosti na tvorivosť,
• tvorivosť je cvičiteľná funkcia, dá sa rozvíjať,
• tvorivosť je ťažká „práca“ v tom zmysle, že človek musí najprv veľa vedieť, poznať, premýšľať, aby mohol vytvoriť nový a hodnotný produkt.

Výchova k tvorivosti

Výchovu k tvorivosti možno charakterizovať ako činnosť zámerne formujúcu tvorivosť, alebo aspoň niektoré jej zložky, uskutočňujúcu sa pomocou špeciálnych metód, úloh, cvičení a prostriedkov, vytváraním takých podmienok, v ktorých sú účinné.
Mládež má na rozvoj tvorivosti dobré predpoklady, ktoré sú dané tým, že ešte nemá ustálené fixované stereotypy v teoretickej a praktickej činnosti a usiluje sa o originálne sebavyjadrenie.

Rozvojom tvorivosti sa u žiaka zabezpečuje jeho bohatší vnútorný život, dáva sa mu priestor na kvalitnejšiu sebarealizáciu.
Rozvíjanie tvorivosti v škole závisí od štyroch základných podmienok: podmienky súvisiace s tvorivou osobnosťou žiaka, podmienky súvisiace s tvorivou osobnosťou učiteľa, podmienky súvisiace s tvorivosť rozvíjajúcou učebnou látkou a podmienky súvisiace s tvorivým prostredím.

Tvorivé vlastnosti a schopnosti

U tvorivých jednotlivcov sa ukazujú ako typické tieto schopnosti: originalita, pôvodnosť a pružnosť myslenia, vysoká intelektuálna kapacita, samostatnosť, schopnosť pohotovo a ľahko utvoriť čo najviac psychických produktov, chápavosť, vnímanie, pamäť, imaginácia i nevedomé, intuitívne schopnosti. Z vlastností sa najčastejšie vyskytujú: nezávislosť na spoločenskom nátlaku, nekonformnosť, rôznosť záujmov, citlivosť, vytrvalosť v práci, potreba tvoriť, ale aj extrémnosť v správaní, impulzívnosť, prchkosť, zaujatie, zmysel pre humor, sklon k hravosti, tendencia vytvárať si neustále vlastný názor, autoregulácia, sebavýchova, sebarozvoj, asertivita, reflektivita, t.j. tvorivé prežívanie, umenie pozorovať, bezprostrednosť, variabilita, fantázia. Tvoriví žiaci a študenti sú často v sociálnej izolácii, slabo sa identifikujú so svojou triedou, skupinou, neuznávajú vodcovské pokusy svojich menej tvorivých kamarátov, svoju prácu vykonávajú nezávisle od ostatných. Nízka poddajnosť voči autorite vedie k nižšej kooperácii, väčšej kritickosti smerom k skupine i autoritám a myšlienkam.

Metódy rozvíjania osobnosti

Rozdelenie podľa Zelinu

• Metódy tvorby tvorivých, divergentných úloh.
• Vyučovacie stratégie – zaraďujeme sem problémové vyučovanie, objavujúce vyučovanie, projektové vyučovanie.
• Metódy, ktoré obsahujú úlohy na dôvtip, antirigidné myslenie, ide zvyčajne o úlohy konvergentné, ale riešenie v sebe obsahuje niečo neobvyklé.
• Metódy na rozvíjanie vnímania, senzitivity, otvorenosti k vonkajšiemu a vnútornému svetu, citlivosť postrehu, cvičenie asociačnej, percepčnej pohotovosti.
• Metódy rozvíjania fantázie, imaginácie, predstavivosti.
• Metódy zlepšovania fluencie, flexibility, originality a elaborácie pri myšlienkovej produkcii.
• Metódy zlepšovania tvorivého hodnotenia. Ide o nácvik rozhodovacích procesov, diskusie, polemiky a pod.
• Metódy tvorivého riešenia problémov, kde sú základom heuristické metódy.

Rozdelenie podľa Tumu

• tvorivé metódy s konvergentným systémom myslenia - majú algoritmizovaný riešiteľský postup, a preto sa využíva štrukturalizácia riešeného problému. Najviac sa uplatňujú v rozhodovacích procesoch a postupoch. Cieľom týchto metód je získať novú myšlienku a nové pôvodné riešenie problému
• tvorivé metódy s divergentným systémom myslenia - predpokladá úplne slobodný postup riešenia problému ľubovolným smerom, využíva najmä intuíciu, aktívnu stimuláciu myšlienkových procesov a množstvo analógií. Výsledkom ja tvorivé variabilné riešenie a ponúka viacero možností riešenia.

Metóda Philips 66
Autorom je Donald Philips. Základ metód tvorí šesť účastníkov v skupine, ktorí diskutujú šesť minút na zvolenú tému. Potom vedúci skupín za okrúhlym stolom hovoria a diskutujú o riešeniach. Problém nesmie byť ani príliš široký ani príliš úzky, problém by mal rozširovať poznatky detí, teda napr. s použitím osvojených poznatkov. Metóda učí rýchlo produkovať a rozhodovať sa, cvičí tvorivosť. Má dôjsť k spoločnému riešeniu, čím sa zdokonaľujú medziľudské vzťahy a sociálne schopnosti.

Hobo metóda
Autorom je Miroslav Borák. Je veľmi podobná metóde Philips 66, je však obohatená o samoštúdium ako súčasť heuristického prístupu. Má nasledovný priebeh:

1. príprava problémov,
2. problémy sa predložia, aby si mohli niektorý vybrať,
3. samoštúdium problémov,
4. diskusia v skupine,
5. diskusia medzi skupinami, kde hovorcovia skupín prednesú závery, pochybnosti, ťažkosti.

Metóda brainstormingu Alexa F. Osborna
Okrem termínu brainstorming sa používajú názvy burza nápadov, búrenie mozgov a pod. Zo základných zásad tejto metódy vyplýva, že na daný problém sa má produkovať čo najviac najrozmanitejších a najoriginálnejších nápadov. Brainstorming je kolektívna metóda vhodná pre 5 až 8 účastníkov, ktorí pod vedením moderátora pracujú podľa týchto princípov: kritika nápadov, riešení je v prvej etape nežiadúca; má sa uplatňovať slobodná hra myšlienok; očakáva sa veľké množstvo nápadov; očakáva sa vzájomné zlepšovanie nápadov; predkladá sa rovnosť účastníkov pri produkovaní. Pri kolektívnom riešení problémov treba odstrániť bariéry tvorivosti, a to oddelením fázy vzniku tvorivej myšlienky od jej kritického hodnotenia. Vzniká tým tvorivá atmosféra, ktorá umožňuje akceleráciu myšlienkových procesov a vytvára objektívne lepšie podmienky na originálne riešenie problémov.

Invektika – heuristická metóda Fustierovcov
Východiskom je priblíženie praxe deťom, využívanie metódy skupinového riešenia problémov a používanie heuristických metód.
Uplatňuje sa princíp metódy v kolektívnom riešení problémov. Viacerí riešitelia riešia súbežne problém, ale každý postupuje k rovnakému cieľu inou cestou.  V kolektívnej heuristike je dôležitá sociálna motivácia, možnosť konfrontácie riešení, kombinácie riešení, voľnosť pri riešení, vytváranie atmosféry súťaživosti. Heuristické metódy majú tieto hlavné výhody:

• učia systematickému postupu pri riešení problému, organizujú myslenie, a tým minimalizujú chybné riešenia a rozhodnutia;
• rozvíjajú tvorivé myslenie;
• učia sa pracovať s informáciami;
• rozvíjajú hodnotiace a kritické myslenie; zvyšuje sa motivácia pre učenie, vzdelávanie najmä tým, že žiaci vidia zmysel svojej práce, učenia sa;
• škola sa v tomto alternatívnom systéme približuje viac životu;
• žiaci sa učia spolupracovať, pracovať v tímoch; je to dobrá príprava na riešenie problémov v živote, a to profesionálnom aj súkromnom – je tu predpoklad silného pozitívneho transferu.

Heuristická metóda G. Polyu
Metóda rozlišuje dva typy úloh v škole, a to úlohy na dokazovanie a úlohy na riešenie, objavovanie. Pre realizáciu svojej metódy vytvoril zásadu aktívnosti – žiaci samostatne objavujú, hľadajú riešenie. Druhou je zásada motivácie – žiak získava touto metódou svoj vlastný vnútorný záujem o riešenie úlohy, formuje sa vnútorná výkonová motivácia. V zásade postupnosti fáz poukazuje ako heuristika vedie žiakov k tomu, aby postupovali krok za krokom, systematicky a precízne, učil ich regulovať svoje správanie a myslenie pri poznávaní a pri tvorivej práci.

Synektika J. J. Gordona
Jeho metóda zdôrazňuje najmä cvičenia na rozvoj asociácií a rozvoj logického myslenia. Metóda sa osvedčuje hlavne pri riešení technických problémov, ale skúsenosti ukázali účinnosť v školách. Je možné rozvíjať asociácie a analogické myslenie premysleným podávaním úloh a cvičení na tieto funkcie už v základnej škole.

Metóda Matrice explorácie
Zostaviteľ tejto metódy R. P. Povilejko vymenoval 10 hodnotiacich procesov a 10 metód vynachádzania, tvorenia. Využívajú sa v základoch tvorivosti vo výchove a vzdelávaní, a tiež pri technickom vynachádzaní.