Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Slávni ľudia v školských laviciach

„Nie veľmi inteligentný, ale s vyhraneným zmyslom pre čísla,“ tak to bolo napísané v jednom školskom vysvedčení mladého Johna D. Rockefellera. Už ako chlapec prejavoval výrazný sklon k ekonomike. Napríklad v záhrade rodičovského domu choval králiky a potom ich dobre predával. Chov a predaj sa čoskoro stal výdatným prameňom zisku a podnikavému Johnovi priniesol nejeden dolár. Bol sporivý a peniaze ukladal do banky. Celý pyšný sa vyjadroval o svojom „základnom kapitáli“. Tieto úspory spolu so skromným dedičstvom po otcovi ho podnietili k tomu, aby sa – vtedy sedemnásťročný – osamostatnil. Najprv si otvoril obchod s rozličným tovarom. Neskoršie, keď sa dopočul o náleziskách nafty, spoznal svoju šancu. Hneď mu bolo jasné, že je výnosnejšie zakladať rafinérie než vŕtaním hľadať nové pramene. Dlho nerozmýšľal a skočil oboma nohami do naftového obchodu. Založil firmu „Rockefeller and Company“, neskoršie premenovanú na „Standard Oil Company“, ktorá dlhé roky zásobovala naftou celý svet.
„Nie veľmi inteligentný“... no vari predsa len inteligentný. V každom prípade Rockefeller mal nápady! Vznikli napríklad problémy, ako získať čínsky trh. To ho priviedlo na myšlienku skonštruovať peknú petrolejovú lampu a vyrábať ju v obrovských množstvách, aby ju bolo možné predávať Číňanom za smiešnu cenu, hlboko pod výrobnými nákladmi. Vecička sa míňala ako teplé žemle. Investícia sa vyplatila, veď kto mal lampu, musel do nej kúpiť aj palivo a to dodával, samozrejme, Rockefeller.
Takisto geniálne vyriešil aj problém s dopravou: Po dlhé roky sa usiloval zasievať nepriateľstvo medzi železničné spoločnosti – vtedy ešte prevažne v súkromnom vlastníctve – aby tak mohol zvýhodňovať svoje vlastné dohody s odborármi. Napokon to bol on, kto prvý prišiel na nápad dodávať naftu na väčšie vzdialenosti ropovodmi.
Možno pripustiť, že Rockefeller bol nadaný jednostranne. No azda práve zásluhou svojej úzkej zameranosti vedel vytvoriť veľké veci. Postupne sa mu podarilo ovládnuť celý naftársky priemysel Ameriky.

Chirurg Ferdinand Sauerbruch, génius v oblasti operačnej techniky, zrejme nebol veľmi úspešný v cudzích jazykoch. Raz na skúške z gréčtiny dostal z písomky „nedostatočnú“ a prácu mu vrátili s tým, že svoje zlyhanie môže napraviť dodatočnou skúškou v inom termíne. Sauerbruch zhodou okolností poznal tému nového testu. Obstaral si preklad a na opravnej skúške ho opísal. Skúšajúci si potom mohli lámať hlavu nad tým, že preklad je síce bezchybný, no ako mohol kandidát preložiť aj state, ktoré boli v skrátenej školskej verzii vynechané?!

Veľmi prešibane, ba priam ako podvodník si v podobnej situácii počínal Bertolt Brecht. Poľahčujúcou okolnosťou je, že mu hrozilo vylúčenie. Všetko záviselo od poslednej skúšky na vyššej škole v Augsburgu. Lenže tá sa mu nepodarila! Čo teraz? Brecht si obstaral červený atrament a vo svojej písomke ním popodčiarkoval niektoré miesta, do ktorých neboli urobené zásahy. Potom zašiel za učiteľom a s nevinnou tvárou a prekvapeným pohľadom sa ho spýtal, prečo je to či ono podčiarknuté. Tomu dobrákovi vystúpil na čelo pot a rozpačito požiadal Brechta, aby mu prácu ponechal, že si ju v pokoji premyslí. Brecht síce prácu nedostal naspäť, zato však dostal lepšiu známku a odchod zo školy mu už nehrozil.

Konrad Adenauer, prvý nemecký spolkový kancelár po r. 1945, bol síce v škole pokladaný za veľmi dobré žiaka, no príležitosť trochu si zašvindľovať ho priveľmi lákala, než aby bol ochotný nechať ju nevyužitú.
Táto informácia pochádza priamo od neho: Ako osemdesiatštyriročný raz v televíznej relácii dobromyseľne vykladal: „... nie je to veľmi správne, že my, maturanti, sme zhodou okolností mali vtedy vopred pripravené všetky písomky. Napríklad na tri témy písomných prác sme si určili komisiu, ktorá rozhodovala a udeľovala pokyny. A pri písomke z latinčiny, ktorú sme tiež mali – to, čo sme robili, je naozaj nemorálne, milé poslucháčky a poslucháči – nuž, pri tej latinskej písomke sme si určovali dokonca aj rozdelenie chýb. Jeden musel mať toľko chýb, druhý toľko a toľko, a napokon najlepší nemuseli mať vôbec chybu. Ja som bol jednou z vedúcich osobností, ktoré organizovali prípravu maturitných skúšok pre celú triedu.“
Toto rozdelenie chýb, múdra organizácia práce, to je pre Adenauera typické. A že bol aj dobrým žiakom, to dokazujú jeho vysvedčenia. Kto poznal jeho duchovnú úroveň – a jeho autobiografia na to poskytuje veľa podnetov – určite uzná, že školské úspechy mu nepadali z neba, a že neraz sa o ne musel tvrdo pričiniť. Potvrdzuje to aj poznámka na jeho maturitnom vysvedčení: „Vo všetkých vyučovacích predmetoch je rovnako usilovný a prejavuje o ne živý záujem.“

Napoleon Bonaparte vôbec nebol vzorný žiak. V matematike však svojich spolužiakov prevyšoval a jeho silnou stránkou bol zemepis a dejepis. Dosahoval nanajvýš priemerný výkon, a niekedy ani ten nie. Neustále bol na vojnovej nohe s pravopisom. Aj rukopis mal príšerný.
Za jeho vlády mu raz predložili na podpis ťažko čitateľný spis. V hneve napísal na jeho okraj stručnú poznámku. Keď sa spis dostal k príslušnému ministrovi, začalo sa rozpačité lúštenie. Ako vlastne cisár rozhodol? To, čo je tu na okraji napísané, znamená odmietnutie, alebo vyjadrujú tie čarbanice azda súhlas?
Napokon sa opovážili spýtať samého cisára. On vraj na okraj napísal slovo „nečitateľné“.

Básnik Gerhard Hauptmann bol v škole považovaný prosto za hlúpeho. Jednu triedu musel opakovať dvakrát.

O Charlesovi Darwinovi, zakladateľovi teórie o vývine druhov, sa jeho učitelia vyjadrovali, že je to „nie veľmi nadaný, mierne podpriemerný žiak“.

Wilhelm Busch, veselý filozof – ako sám seba nazýval – najprv niekoľko rokov študoval na strojníckej priemyslovke. Keď mal devätnásť rokov, proti vôli otca priemyslovku zanechal a prestúpil na umeleckú akadémiu v Dϋsseldorfe. Na úspech musel dlho čakať, priniesla mu ho až kniha ilustrovaných veršov Max und Moric. Vydavateľ za ňu Buschovi zaplatil tisíc guldenov a sám na nej zarobil celý majetok! Prečo odišiel Busch z priemyslovky? Ťažkosti mu robila matematika, najmä praktická.

Je všeobecne známe, že oneskorený vývin vedie neraz k výkonom nad všetky očakávania. Platí to v plnej miere o zakladateľovi teórie relativity: Albert Einstein ako dieťa začal neskoro rozprávať. V základnej škole sa plachý chlapec nikdy nevedel správne vyjadriť, preto ho pokladali za duševne zaostalého. Mladému Albertovi spôsoboval frustráciu už aj strohý, takmer vojenský tón, ktorý sa vtedy uplatňovať na mnohých školách.
Prijímaciu skúšku na polytechnické štúdium v Zϋrichu neurobil, hoci v matematike vynikal. Nemal dostatočné vedomosti z iných predmetov, najmä z moderných jazykov. Na školu sa po roku predsa len dostal, keď preložil maturitné vysvedčenie z kantonálnej školy v Aarau.
Irónia osudu: Tá istá škola, ktorá nechala sedemnásťročného Einsteina prepadnúť, mu o osemnásť rokov neskôr ponúkla profesorské miesto, a keď mal Einstein štyridsaťdva rokov, bola mu udelená Nobelova cena za fyziku.

Mnohostranný severoamerický vynálezca Thomas Alva Edison bol v škole celkom zaznávaný. Učiteľ ho posadil do poslednej lavice, lebo vraj z neho „aj tak nikdy nič nebude“. Raz mu dal učiteľ zaucho. Edisona sa to tak dotklo, že zo školy ušiel.

Básnik Eduard Mörike, do seba pohrúžený chlapec, mal už v základnej škole chýr „priveľmi zasneného“ žiaka. Neskoršie, keď sa uchádzal o štúdium na kláštornej škole v Urachu, nezložil prijímaciu skúšku.

Kto by si pomyslel, že „železný kancelár“ Otto von Bismarck v časoch svojho pobytu v školskom internáte veľmi trpel túžbou po domove. Z hľadiska jeho ďalšej životnej cesty je typické, že občas vynikol v nemčine, zemepise a dejepise, ale v ostatných predmetoch ani najmenej.

Robert Bosch
, technik, vynálezca a priemyselník, nikdy nepresiahol úroveň priemeru. Bol to praktik telom i dušou, vôbec nemal zmysel pre teoretické problémy. „Keď som raz pri skúške mal dokázať Pytagorovu vetu,“ rozprával neskoršie „najradšej by som sa bol schoval do myšacej diery.“

Carl von Ossietzky, neskorší redaktor časopisu Weltbϋhne (Svetové javisko) mával v škole problémy s chápaním, typické pre introvertné povahy. Napriek tomu, že bol usilovný, nedosahoval ani priemer. Keď mu r. 1936 udelili Nobelovu cenu za mier, práve bol v nemeckom koncentračnom tábore.

Francúzsky románopisec Gustav Flaubert bol už ako dieťa veľmi citlivý. Bol veľmi kritický k svojim blížnym a aj sám seba neustále spochybňoval. Škola nemala pre to pochopenie, pokladali ho za čudáka. Často sa cítil nepochopený a ukrivdený. Jeho duchovná úroveň sa prejavila až pri maturitnej písomke. Napísal ju tak vynikajúco, že to mohla byť priam dizertačná práca. Flaubertov sklon k perfekcionizmu pocítili neskôr jeho vydavatelia. Pravidelne žiadal naspäť rukopisy, dávno zadané do tlače, aby na nich mohol ešte všeličo zmeniť, zlepšiť. Lenže zmeny v tomto štádiu výroby knihy idú na účet vydavateľa len v obmedzenom rozsahu, väčšia časť sa strháva autorovi z hovoráru. Raz vraj Flaubert kvôli tomu nedostal vôbec honorár!

Georg Trankl
, geniálny expresionistický básnik, bol mimoriadne slabý v matematike, gréčtine a latinčine, takže nemohol postúpiť do vyššej triedy. Celý znechutený prerušil štúdium a začal pracovať ako lekárnický pomocník. Hoci tento génius prechodne podľahol narkománii, napokon predsa len našiel svoju životnú cestu.

Henry Kissinger, niekdajší zahraničný minister Spojených štátov, chodil do školy ešte v Nemecku. Jeho výkon posuczovali vtedy ako „sotva priemerný“.

Heinrich Böll
, najčítanejší súčasný nemecký spisovateľ, má na maturitnom vysvedčení „dostatočnú“ z nemčiny.

O filozofovi Karlovi Jaspersovi, autorovi trojzväzkovej Psychopatológie sa hovorí, že mal veľké problémy v písomných štylistických prácach.

Medzi velikánmi svetových dejín je veľa takých, ktorí sa ťažko prispôsobovali škole, iní ňou vyslovene trpeli, a nemálo je aj tých, čo si z nej robili žarty, nešetriac pri tom ani seba. Niektorí boli zo školy aj jednoducho vylúčení.

Thomas Mann uznáva, že sa o školu málo zaujímal, ba že dokonca aj prepadol. S dávkou sebairónie a trochu zveličene o tom píše: „Tie roky som si odsedel lenivý, zaťatý, robiac si posmech z toho všetkého.“ Kto čítal román Buddenbrookovci, môže sa čudovať, že pochádza z pera práve tohto mladíka. Thomas Mann ho napísal ako dvadsaťdvaročný!

Carl Zuckmayer vo svojich pamätiach píše, že sa učil ľahko, ale jeho myseľ natoľko blúdila vo fantázii, že sa na seba pamätá len ako na lajdáckeho, vzdorovitého žiaka.

Vzhľadom na temperament Friedricha Nietzscheho a jeho svojské chápanie slobody a ľudskej dôstojnosti nemožno sa čudovať, že často prekračoval hranice občianskych a školských noriem.

Prispôsobiť sa školskému poriadku sa nedarilo ani Charlesovi Baudelairovi. Napokon ho zo školy vylúčili. Lepšie neobišli ani viacerí ďalší velikáni, napríklad Arthur Schopenhauer. Prečo len anpísal posmešnú báseň na svojho profesora!

Gottfried Keller bol takisto vylúčený. Prežíval to vyslovene tragicky. Od neho pochádza výrok: „Vylúčiť dieťa z výchovy znamená zničiť jeho duchovný život.“

Keď je reč o lekikánoch, pre ktorých bola škola utrpením, nemožno nespomenúť najmä Friedricha Schillera a bezútešné obdobie jeho života, strávené vo vojenskej škole s jej bezduchou drezúrou. Človek Schillerovej povahy, pre ktorého sloboda znamenala všetko, ju musel pociťovať ako väzenie. Vyplýva to aj z jeho slov: „Keď trpí telo, trpia s ním aj sily duše.“

Dokonca aj v bojoch osvedčený Helmuth von Moltke raz uznal, že najbezútešnejším obdobím jeho života bol čas strávený v námorníckej škole v Kopenhagene.

Aj jemnocitný Reiner Maria Rilke navštevoval kedysi vojenskú školu. Samozrejme, vôbec sa tam necítil dobre, to prostredie znášal veľmi ťažko. Raz sa vyjadril, že si pripadal „telesne i duševne zneužívaný“.

No, neboli to len vojenské školy, ktoré svojich žiakov občas privádzali takmer do zúfalstva. Veľa by o tom vedel rozprávať Winston Churchill, ktorý sa do takejto „trestnice“ dostal ako sedemročný. Bezcitným, až sadistickým pedagógom sa darilo – hovorí o tom Gerhard Prause – namiesto zdravej túžby po poznaní vštepovať žiakom odpor a panický strach z krutých trestov.

Honoré de Balzac
bol vychovávaný v kláštornej škole. Pátri nemali porozumenie pre jeho tichú, do seba obrátenú povahu, pokladali ho za priveľmi zasneného a rojčivého. Chlapec každý deň dostával bitku.

André Gide sa neskoršie priznal, že občas predstieral mdloby, len aby sa vyhol „školským trýzniteľom“.

Veľmi by sme zjednodušovali, keby sme na základe týchto príkladov obvinili školu zo zlyhania. Musíme si uvedomiť, že tu išlo v podstate o výnimočné prípady. Tie potvrdzujú najmä skutočnosť, že škola vôbec nemusí určovať osud človeka!
Istý článok v časopise Reader´s Digest (Výber) prináša štatistiku, ktorá, zdá sa, že potvrdzuje vzťah medzi školským výkonom a neskoršou úspešnosťou v živote.
Kde je teda pravda? Musíme si uvedomiť, že „dobrý žiak“ má lepšie šance dostať sa v živote ďalej. Zoznam tých slávnych a úspešných, ktorí boli výborní už v škole, by bol podstatne dlhší ako rovnaký zoznam tých, ktorým sa v škole nedarilo! Možno tu uviesť mená, ako napríklad Thomas Morus, Isaac Newton, Carl von Linné, Gottfried Wilhelm Leibniz, Adolf Kolping, Werner Heisenberg, Vladimír Iľjič Lenin, Rosa Luxemburgová, Martin Heidegger, Erich Kästner, Louis Braille, Otto Hahn a mnohí ďalší.
Dôležité je predovšetkým to, že slabé školské výkony alebo nižšia úroveň inteligencie, dosiahnutá pri testovaní, vôbec nepredurčujú človeka na priemernosť či dokonca na neúspešnosť v živote.
Čo mali teda ukázať tieto príklady, epizódy zo života známych ľudí, ktorí do školy neradi chodili, nezískali uznanie učiteľov, čiastočne alebo aj celkom zlyhali, no nakoniec vytvorili čosi výnimočné a stali sa slávnymi? Mali azda len pobaviť čitateľa? Zaiste, aj to. Mali ho povzbudiť? Áno, to tiež. Alebo ešte čosi viac? Mali predovšetkým ukázať, že to, čo sme schopní u človeka hodnotiť ako inteligenciu, predstavuje len časť jeho osobnosti, ale nie tú najdôležitejšiu.


Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk