Sociológia výchovy

Študijný text pre kreditové štúdium

1. Definície, vymedzenie predmetu sociológie výchovy

Sociológia výchovy je aplikovanou disciplínou sociológie. Vyvíjala sa postupne a v tesnom spojení so psychológiou v druhej polovici 19. storočia. Jej súčasný názov je len jedným z pomenovaní, u I.A.Bláhu to bola sociologická pedagogika, Veľký sociologický slovník uvádza sociológiu (ďalej socg.) výchovy, socg. vzdelania, pedagogickú socg., socg. pedagogiku. Prúcha hovorí o socg. edukácie (sociology of Education). S rozvojom interdisciplinárneho a systémového prístupu sa objektom socg. výskumu stáva edukačná realita, vrátane jej subjektov a inštitúcií ako súčasť celkovej sociálnej reality
Socg. výchovy - disciplína socg., ktorá sa zaoberá sociálnymi aspektmi výchovy a jej úlohou v procesoch spoločenskej reprodukcie. Zaoberá sa:
1. miestom a funkciou výchovy v spoločnosti, v danej kultúre, vzťahmi medzi výchovou a sociálnou štruktúrou a sociálnou mobilitou;
2. vzťahmi objektov a subjektov výchovy (rodičia a deti, učitelia a žiaci a i.);
3. štruktúrou a funkciou výchovných inštitúcií, podmienkami a sociálnymi dôsledkami ich činností.
Socg. vzdelávania skúma sociálne aspekty vzdelávania a učenia, je súčasťou socg. výchovy. Význam socg. výchovy je v skutočnosti, že sociálne faktory sú vnímané ako podstatné determinanty priebehu a výsledku všetkých edukačných procesov. Príklad: porovnajte situáciu 14-ročného chlapca z roku 1780 s dnešným 14-ročným chlapcom z malého mesta na strednom Slovensku.
Historický vývoj vzdelávania: v minulosti bolo vzdelanie výsadou pre úzke vrstvy obyvateľstva, obmedzenia rozšírenia súviseli i s možnosťami písomného rozširovania poznatkov (rukopisy). Prelomom bol objav a používanie kníhtlače od. r. 1454 - tlačiareň Gutenberga, rast používania tlačených dokumentov podstatnou mierou prispel k zvýšenej gramotnosti obyvateľstva. Postupne sa rozvíjalo školské vzdelávanie do súčasnej podoby, pričom diferenciácia dlhodobo pretrvávala (napr. súkromní učitelia bohatých detí). Od začiatku 19. storočia vznikali systémy obecných škôl, ktoré v širokej miere zabezpečovali formálne vzdelávanie.
Ďalší záujem o vzdelávanie vznikol procesom industrializácie a rastom miest, čo viedlo k rastu mobility obyvateľstva a nárastu rozmanitosti povolaní. Vznikla potreba inštitucionálnej prípravy na povolanie. Vzdelávanie sa vyžadovalo ako skôr všeobecné.

Dnes je dôraz kladený predovšetkým na to, ako sa učiť, získať schopnosť učiť, spôsob získavať, triediť informácie, ktoré sa neustále menia a sledujeme ich trvalý nárast.

2. Vývoj sociológie výchovy

Od konca 19. storočia datujeme počiatky rozvoja sociálnej pedagogiky. Priekopníkmi boli Barth a Natorp, podľa ktorých človek nemá byť chápaný ako indivíduum, ale prostredníctvom spoločenských celkov, v ktorých sa vytvára jeho individuálny vnútorný život. Sociálne celky sú považované za základ skutočnosti, sú predmetom výchovy a na ne vzťahuje svoje pozorovania sociálna pedagogika. Podľa Natorpa sa spoločnosť javí ako prostriedok výchovy alebo ako výchovný cieľ a to určuje rôzne zamerania sociálnej pedagogiky. Úlohou sociálnej pedagogiky je potom vytyčovať ideál človeka, výchovné ciele, prostriedky a návody na ich dosiahnutie. V súvislosti s rozvojom sociologických metód, ktoré preberala i pedagogika sa postupne rozvíjala sociologická pedagogika. Výchovu vnímala ako stránku kolektívneho života a ako metodickú socializáciu mladej generácie, čiže pôsobenie dospelej generácie na tých, ktorí ešte nie sú zrelí pre spoločenský život. Cieľ výchovy stanovila utvárať jedinca prispôsobeného celku, čiže taký typ človeka, aký si vyžaduje spoločnosť (Durheim). Z jej podnetu vzniká pedagogika prostredia, kde sú do pedagogiky zaradené opatrenia sledujúce zrelosť človeka, sleduje vzťahy medzi výchovnými inštitúciami a chovancami, rieši problematiku socializácie dieťaťa pomocou výchovy.
Carl Weiss delí spoločenskú skutočnosť na 1. Oblasť skupinového života, 2. Kultúru ( súhrn podmienených absolútnych hodnôt) a 3. Duchovný život človeka. Z tohoto delenia vyplývajú aj druhy výchovy zamerané: biologicky, sociálne a duchovne a tým vytvárajú tri druhy výchovných procesov: starostlivosť, socializácia a vzdelávanie. Podľa Gallu je starostlivosť všetko, čo človek získa k ochrane a rozvíjaniu fyzických a psychických síl svojej osobnosti. Socializácia je všetko, čo človeka podriaďuje spoločnosti, platným mravom a normám. Vzdelanie je všetko, čo rozvíja autonómnu osobnosť a prebúdza snahu po poznaní kultúrnych hodnôt a ideí.
Podľa Kozela sociológia výchovy sa zameriava na výchovu ako najširšiu a najvýznamnejšiu pedagogickú kategóriu a aplikuje sociologické metódy skúmania spoločenskej skutočnosti. Ako veda, ktorá aplikuje sociologické poznatky na pedagogiku je pomocnou vedou pedagogiky. Problematika sociologickej pedagogiky, pedagogickej sociológie a sociológie výchovy sa vzájomne prekrývajú.
Vzťah sociológie a pedagogiky - pedagogika využíva socg.

poznatky, aby lepšie spoznala zákonitosti výchovného procesu a sociológia vniesla do pedagogiky socializáciu alebo sociálnu adaptáciu dieťaťa, či človeka. Navzájom sú si pomocnými vedami, obe skúmajú pojmy výchovy a spoločnosti.
Inštitucionálny vývoj datujeme u nás od r. 1964, keď v Československej sociologickej spoločnosti vznikla sekcia sociológie rodiny a v októbri sekcia pedagogickej sociológie. V r. 1967 bolo založené Laboratórium sociálneho výskumu mládeže. Na Slovensku pôsobí v rámci Slovenskej akadémiu vied Sociologický ústav a v rámci neho sekcia sociológie rodiny a sociológie výchovy. V rámci Ústavu informácií a prognóz školstva Ministerstva školstva SR pôsobí oddelenie analýz a výskumu mládeže, kde vydávajú napr. časopis Mládež a spoločnosť. 3. Metódy teoretického výskumu v sociológii výchovy

Skúmanie výchovy a vzdelávania ako spoločenskej skutočnosti vychádza zo spoločenskej podmienenosti výchovy.
V socg. výchovy rozoznávame 4 typy výskumných procesov (Charles Peters):
1. filozofický typ - racionalizačný princíp a generalizácia
2. historická metóda
3. vedecká metóda - empirický výskum - zásady evidencie faktu, kontroly a precíznosti
4. analytická metóda
Metódy výskumu - konkrétne porovnávacie výskumy, experimentálne výskumy, štúdium sociálnych štruktúr, funkcionálny rozbor: pozorovanie, štandardizované a neštandardizované rozhovory, interview, besedy, dotazníky, ankety, projektívne testovacie techniky, sociometria.
Techniky spracovania údajov: štatistické charakteristiky, výberové metódy - korelačné, parametrické a neparametrické techniky.
Osobitné miesto má sociometria, ktorej autorom je Jakub Moreno. V priebehu 1. svetovej vojny skúmal príťažlivosť a odpudivosť v postojoch členov skupín vojakov na základe voľby a hodnotenia pozícií jednotlivých členov. Sledoval stupeň integrovanosti, pozície členov, štruktúru, jej zmeny, priebeh procesov, hierarchie hodnôt.
Osobitné miesto získala sociometria vo výskumoch socg. výchovy. Uplatňuje sa sociometrické pozorovanie na základe vonkajších prejavov správania, sociometrický experiment v podobe psychodrámy alebo sociodrámy, sociometrický prieskum z hľadiska názorov členov skupiny na 1. vlastné postavenie; 2. postavenie ostatných členov podľa skupinovej mienky; 3. vlastné vzťahy k ostatným členom skupiny.

Sociometrické techniky:
- hádaj kto to je?
- odhad času (stráviť s ostatnými v určitých situáciách)
- preferenčný záznam - výber členov skupiny podľa sympatie a nesympatie
- sociometrický test - výber členov skupiny k spolupráci na určitých úlohách, činnostiach.
Pri realizácii týchto techník je dôležité stanoviť sféru možných volieb, počet a druh volieb, intenzita volieb ( umožňuje zostaviť poradie), samoodhad (napr. či bude voľba opätovaná alebo nie). Určenie týchto podmienok súvisí so spôsobom spracovania získaných údajov, ktoré je možné spracovať kvalitatívnym a kvantitatívnym rozborom.
Statusy v skupine : vodca, izolovaný, vylúčený, vzájomné voľby. Výsledky spracovaných údajov je možné prezentovať v podobe sociometrických matíc, sociogramov, sociometrických indexov a kvalitatívnej interpretácii údajov.


4. Sociologické aspekty socializácie osobnosti a individualizácia

Socializácia je vysoko pozitívny proces aktívnej adaptácie osobnosti k spoločenskému systému. Jednotlivec si osvojuje hodnoty a normy konania, učí sa kultúre, preberať a vykonávať spoločenské role. Socializácia integruje výsledky viacerých vedných disciplín. Emile Durkheim hovorí o tesnej súvislosti s pojmom výchova, považuje ju za prostriedok socializácie, pomocou ktorej "nesociálny" človek sa naučí žiť "sociálnym životom". Parsons a Shils (1951) vnímajú socializačný proces ako prenos hodnotových orientácií a ostatných zložiek kultúry, vrátane osvojovania si zručností a vedomosti (vzdelávanie).
Socializácia je zložitý proces, stratégia, pomocou ktorej jednotlivec dokáže zvládať bežné situácie, ktoré môžu nastať. Dochádza ku konfrontácii jednotlivca a spoločnosti, kde sa stretávajú hodnoty, normy, ideály, spoločenský status, identita, konflikty a rovnováha a ich interiorizácia. Z. Bauman konštatoval, že nikto nevie v súčasnej spoločnosti všetko (robotník - majster - riaditeľ, každý z nich vie niečo, čo nevedia ostatní). Často je dôležitejšie postavenie v spoločnosti a nie osobné kvality a dochádza k deformáciám procesov socializácie.
Anticipačná socializácia (Merton) - ide o osvojenie si noriem, hodnôt a vzorcov správania tej skupiny, ktorej členom sa jednotlivec chce stať (referenčná skupina), príkladom je vertikálna mobilita smerom hore.
Sociabilizácia - predfáza socializácie, základ socializácie, získanie dôvery vo svet, základy družnosti, spoločenskosti, sociálnej participácie.
Primárna socializácia - raná socializácia v detstve - je rozhodujúca pre ďalší vývin jednotlivca - ide o rozvoj jazyka, učenie sa sebakontrole a kognitívnym zručnostiam, internalizácii morálnych štandardov, porozumenie sociálnym rolám.

Sekundárna socializácia - ide o socializačné procesy v povolaní, kultúre, v priebehu zmien v živote.
Priebeh procesu socializácie: podľa Ondrejkoviča (1995) prebieha v troch vývojových etapách, ktoré sa navzájom prelínajú a nie celkom kryjú s biologickým vývojom človeka. 1. Etapa je fázou sociabilizácie a začínajúcej individualizácie, 2. etapa je fázou individualizácie a personalizácie a 3. etapa je fázou enkulturácie a societizácie, kde druhým najvýznamnejším socializačným činiteľom popri rodine je škola.
Podľa Childa je dnes socializácia definovaná ako proces, prostredníctvom ktorého indivíduum od narodenia s enormne širokými variáciami možností správania je vedené k výchove svojho faktického správania, oveľa užšie ohraničeného, pričom hranice bežného a akceptovateľného správania určujú normy skupín, ku ktorým jednotlivec patrí. Socializácia je potom chápaná ako celoživotný proces, delíme ju na primárnu a sekundárnu (vo vyššom veku). Prebiehajú diskusie či je proces socializácie len prispôsobovaním sa, alebo aj prekonávaním sveta. Socializáciou sa zabezpečuje kontinuita v kultúrnom spoločenskom procese vývoja ľudstva, v odovzdávaní poznatkov z generácie na generáciu. Ale je to zároveň proces, v ktorom dochádza ku obohacovaniu kultúrneho dedičstva predchádzajúcich generácií a vzniku nových kultúrno-spoločenských hodnôt ľudstva. Dôvodom sú kvalitatívne iné podmienky súčasnosti, kde patrí silný vplyv masovej kultúry, rast konformity a narastajúci konsenzus, ako aj globalizačné tendencie vývoja sveta.

5. Makrosociálne a mikrosociálne determinanty výchovy

Socg. výchovy študuje makro- i mikrosociálne determinanty výchovy. Makrosociálne - vyplývajú zo skutočnosti, že výchova je súčasťou sociálnej skutočnosti, má spoločenské pôsobenie a funguje tiež ako spoločenský jav.
- výchova je súčasť spoločenského procesu, ktorý študuje socg. výchovy pri poznávaní spoločnosti a zákonitostí jej fungovania.
- štúdium riadenia a správy škôl a školských sústav vo vzťahu k ostatným spoločenským inštitúciám a štúdium profilu žiaka, študenta ako produktu školského vzdelávania z hľadiska spoločnosti, jej potrieb a ideálov.
- ovplyvňuje procesy výchovy vcelku.
Mikrosociálne determinanty - štúdium konkrétnych škôl, tried, vzťahu učiteľa a dieťaťa, učebných plánov a výsledkov výchovného pôsobenia, vzťahy rodiny a školy.
- umožňujú priamy alebo sprostredkovaný výchovný účinok na jedinca, podstatne ovplyvňujú socializačný proces, priebeh socializačného procesu jedinca v skupine.
Skupina - určité množstvo ľudí, ktorí sú spätí systémom vzťahov regulovaných prostredníctvom inštitúcií, majú určité spoločné hodnoty a odlišujú sa od iných zoskupení (Szcepański, 1966).

Skupiny - makroštrukturálne (veľké) - charakterizujú ich sprostredkované styky, sú to napr. spoločenské triedy, sociálne skupiny jedincov podľa veku (napr. školáci, teenegeri, dôchodci a pod.), podľa profesie, národnosti, miesta bydliska a pod.
- mikroštrukturálne (malé) - vnútorne integrovaný celok, charakterizujú ich bezprostredné kontakty členov, sú to napr. rodina, škola, šk. trieda, partia a pod. Skupiny odlišujeme od agregátu, kde ide o náhodné zoskupenie ľudí, ktoré za určitých podmienok môže vytvoriť skupinu.
Pre analýzu malých skupín je dôležité poznať javy, ako je vznik skupiny (formálne a neformálne), získanie členstva v skupine (automatické - rodina, dobrovoľné - partia), dĺžka trvania.

Pre výchovu je dôležité poznávať:
- priebeh procesov adaptácie členov v skupine, ktoré závisia od jednotlivca i skupiny ako celku.
- sociálnu interakciu v skupine - predovšetkým zameranosť na cieľ - od toho sa odvíja prenos názorov, správania (zámerná interakcia alebo nezámerné pôsobenie),
- komunikácia - priama (interpersonálna) alebo nepriama (masová),
- sociálna činnosť - učenie, práca, hra - tvoria základné metódy sociálneho učenia,
- konformizmus - zjednotenie správania jedinca a skupiny, podrobenie sa nátlaku skupiny, môže ísť o konformizmus vonkajší alebo vnútorný.

6. Hraničné disciplíny sociológie výchovy

Významnou súčasťou socg. výchovy je socg. mládeže, ktorú často vnímajú autori ako autonómnu disciplínu.
Socg. mládeže objasňuje charakteristiky populácie mládeže, ktoré sú ovplyvňované školským vzdelávaním alebo školskú edukáciu ovplyvňujú. Špecifickými oblasťami záujmu sú charakteristiky : mestskej mládeže a mládeže vidieka, mládež robotnícka a študujúca, postoj mládeže ku škole a vzdelávaniu, mládež a voľný čas, úrovne vzdelávania mládeže, nezamestnanosť, kriminalita a pod.
Socg. rodiny - zaujíma sa predovšetkým o rodinu, ktorú vníma ako spoločenskú skupinu, prvé životné prostredie dieťaťa a príprava na začleňovanie do iných spoločenských útvarov.
Socg. charakteristiky rodiny: hmotné prostredie rodiny, vek rodičov, súrodenci, zamestnanie, ďalší príbuzní - čiže skladba rodiny, deľba práce a funkcií v rodine, miesto rodiny v spoločnosti. Osobitnú pozornosť vo vzťahu k socg.

výchovy môžeme venovať: vzdelanostnej úrovni rodiny, pričom jej zdroje sú jednak v škole ale aj v samotnej rodine (podmienky na rozvíjanie poznávania v rodinnom prostredí - domáca knižnica, záujmy členov rodiny, hra na hudobnom nástroji a pod.) alebo sú tieto zdroje vzdelávania v širšej komunite (miestna knižnica, kultúrne prostredie a jeho vybavenosť a pod.
morálke rodiny - vnútrorodinné vzťahy a vzťahy k ostatným ľuďom, spoločenským útvarom, jej účasť na verejnom živote, otázka politickej príslušnosti a ideovej orientácie.
Ďalšími výskumnými problémami socg rodiny je skúmanie školského prospechu a hmotnej úrovne rodiny, profesijná príprava na budúce povolanie alebo aj výkon pracovnej činnosti v rámci rodiny (vplyv priemyselnej revolúcie a súčasná rodina na Slovensku - živnostníci, drobní podnikatelia, súkromne hospodáriaci roľníci. S tým súvisia napr. aj otázky výskumu rozdielov medzi rodinou v meste a na vidieku, otázky izolácie rodiny od prostredia a opačne rozpad rodiny, ktorá sa stáva miestom na nocľah a príležitostné stretávanie sa jej členov.
Vplyv masovokomunikačných médií na život rodiny - návrat rodiny do domácnosti, miestom kultúrneho vyžitia (alebo izolácia členov rodiny - 2-3 televízne prijímače). V súčasnosti je dôležitou oblasťou záujmu socg. rodiny kríza rodiny, kde sa zvyšuje počet rozvodov a rozchodov a sleduje sa ich dopad na dieťa. (Čečetka, 1965)
Ďalšími hraničnými disciplínami sú socg. učiteľstva a socg. žiakov.




7. Aktuálne výskumné problémy sociológie výchovy - rovnosť vzdelávacích príležitostí a jazyková a sociálna podmienenosť vzdelávateľnosti

a) rovnosť vzdelávacích príležitostí je jedným z najfrekventovanejším problémov socg. výchovy. Ide o riešenie problému ako a prečo sa môžu alebo nemôžu vzdelávať ľudia z rozdielnych sociálnych vrstiev, tried, etnických, rasových, náboženských alebo iných skupín, rozdielneho pohlavia a pod. Vzdelávacie dráhy mladých ľudí sa odlišujú nielen v závislosti na individuálnych dispozíciách k učeniu, ale tiež v závislosti na príslušnosti k určitej skupine (napr. v USA - problém vzdelávania černošských detí, v Európe - vysoký podiel detí z rodín imigrantov).
Ženy a dievčatá vo vzdelávacom systéme - mimo športu a telesnej výchovy, súčasné školstvo systematicky nerozlišuje medzi dievčatami a chlapcami. Dievčatá sa zvyčajne lepšie učia, dnes i viac študujú na vysokých školách. Podľa výskumov v USA chlapci 2x častejšie ako dievčatá neukončia stredné školy a sú umiestňovaní do zvláštnych škôl. Skutočnosť, že je prevaha študujúcich žien v pregraduálnej i postgraduálnej forme štúdia je výsledkom širších zmien vo vzájomnom postavení mužov a žien, „premena mužskej role“, zvýšená nezamestnanosť mužov, živiteľom rodiny už nemusí byť muž.(Ale: napriek vyššiemu počtu študujúcich žien, vyučuje viac mužov - profesorov). b) jazyková a sociálna podmienenosť vzdelávateľnosti - začiatkom 60. Rokov bola publikované teória Basila Bersteina, podľa ktorej schopnosť mladých ľudí učiť sa závisí nielen na ich individuálnych dispozíciách, ale tiež na rozvinutosti ich jazykovej kompetencie, ktorá je závislá od sociálneho pôvodu jedincov. Berstein dokázal, že deti zo sociálne nižších vrstiev (robotnícke rodiny) majú jazykovú kompetenciu menej rozvinutú než deti z rodín vyšších vrstiev a preto majú ťažkosti s učením v škole.

Berstein hovorí o kódoch, čiže formách reči. Nižšie vrstvy majú obmedzené kódy, mnohé hodnoty, normy neverbalizujú, ide o spôsob praktickej komunikácie, ktorý je menej vhodný pre pochopenie abstraktných pojmov. Vyššie vrstvy používajú rozvinuté kódy, umožňujú individualizovať zmysel slov podľa potreby konkrétnej situácie. To umožňuje zovšeobecňovanie a vyjadrovanie abstraktných predstáv. (Napr. v robotníckej rodine - nedostaneš viac sladkostí a dosť, v strednej vrstve rozhovor na tému škodlivosti sladkostí na zuby). Potom deti s rozvinutými kódmi majú lepšie predpoklady pre formálne vzdelanie. Deti s obmedzenými kódmi nemajú horší spôsob vyjadrovania, ale dostáva sa tento spôsob do rozporu s akademickou kultúrou školy. Platí pre ne, že:
1. Tieto deti väčšinou nedostávajú úplnú odpoveď na svoje otázky, sú potom menej informované a menej zvedavé,
2. s ťažkosťami reagujú na abstraktné prejavy učiteľov,
3. ak učiteľ výrazne ináč komunikuje ako pozná od svojich rodičov, stáva sa, že v škole úplne nerozumie (vnútorný preklad do jazyka, ktorému rozume a môže dôjsť ku strate podstaty povedaného),
4. mechanické memorovanie im nerobí ťažkosti, majú ťažkosti pri pochopení rozdielov v pojmoch, ktoré potrebujú zovšeobecnenie a abstrakciu. (Giddens, 1999).

8. Vzdelanostná mobilita

Mobilita je pohyb osôb medzi pozíciami v rámci sociálneho členenia spoločnosti. Sociálna mobilita môže byť vertikálna (vzostupný alebo zostupný charakter) a horizontálna (prechod z jednej sociálnej skupiny do druhej bez zmeny celkového statusu osoby).
Intrageneračná mobilita - kariéra dosiahnutá v priebehu života.
Intergeneračná mobilita - porovnanie sociálneho vzostupu alebo zostupu medzi generáciami otcov, synov, dedov..
Výskumy sociálnej mobility: Lipset a Bendre - Sociálna mobilita v industriálnej spoločnosti (1966) - konštatovali, že sociálna mobilita v USA nie je o nič vyššia ako v Západnej Európe, je sprievodným javom procesu industrializácie a samotný vzostup v profesii ešte neznamená prijatie do sociálne vyšších vrstiev, lebo tieto vrstvy dodržujú v priemyselnej spoločnosti mentalitu výlučného stavovstva.
Vzdelanostná mobilita - úroveň vzdelania mladých ľudí je významne viazaná na vzdelanostnú úroveň ich rodičov. Veľká časť mladých ľudí dosahuje vzdelanie vyššej úrovne ako dosiahli ich rodičia (zvlášť otcovia), t.j.

dochádza k vzostupnej vzdelanostnej mobilite, ale na druhej strane pretrváva reprodukcia vzdelanostnej úrovne tým, že deti z rodín s nižšou úrovňou vzdelania väčšinou neprekračujú úroveň vzdelania svojich rodičov a deti z rodín s vysokoškolským vzdelaním väčšinou dosahujú tiež úroveň vysokoškolského vzdelania. U nás je asi 25-30% osôb intergeneračne mobilných, t.j. každá generácia detí získava vzdelanie inej (vyššej) úrovne ako generácia rodičov.
Výskum Paula Willisa (1977) - analýza školy v Birminghame - prečo deti robotníkov končia v robotníckych povolaniach - delenie detí v škole na maníkov a šprtov.

9. Sociálne rozdiely a postoje ku vzdelávaniu

Ide o skúmanie, aké postoje (pozitívne alebo negatívne) zaujímajú ku školskému vzdelávaniu ľudia z rôznych sociálnych, etnických a iných skupín, zvlášť akú zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí pripisujú rodičia sebe samým a akú škole. Časť rodičov si neuvedomuje svoju zodpovednosť za vzdelávanie detí (napr. rómski rodičia, ktorí neposielajú deti do školy). Sú rozdiely medzi národmi - Fínsko, Dánsko - zodpovednosť má rodina, v ostatných krajinách - rovnaká zodpovednosť je pripisovaná rodine i škole za výchovu mladej generácie. Čo je správnejšie? Rodina je v súčasnosti v kríze a nie je schopná realizovať výchovu takým spôsobom ako v minulosti; iné názory poukazujú na to, že škola má značne obmedzené možnosti pôsobenia (napr. silný vplyv masových médií) na morálny a iný profil detí a preto sa zodpovednosť rodiny vo vzťahu k výchove detí zvyšuje.
Výskumy Bowlesa a Gintisa - inštitucionálne pozadie školského systému. Vychádzajú z názoru, že všeobecná školská dochádzka neprospieva k prekonávaniu ekonomickej nerovnosti. Moderné vzdelávanie je odpoveďou na ekonomické potreby priemyselného kapitalizmu. Školy - pripravujú deti na technické a sociálne spôsobilosti, ktoré potrebujú v profesii a naviac vychovávajú k úcte k autoritám a disciplíne. Škola je typom budúceho hierarchického usporiadania pracoviska a to školským systémom odmien a trestov. Niektoré deti sú pripravené na úspech, iné rovno na horšie platené miesta.
Hromadné vzdelávanie odstránilo negramotnosť a vytvorilo predpoklad ďalšieho vzdelávania, ale nesplnilo očakávanie osvietencov. Školy reprodukujú pocit bezmocnosti. Ideálny rozvoj osobnosti ( základ vzdelávania) - bude vtedy, ak budú môcť rozhodovať o podmienkach vlastného života, keby bola väčšia rovnosť v spoločnosti. To musí viesť ku vzniku nového systému vzdelávania, ktorý by poskytoval väčšie šance na rozvoj každého jednotlivca.
Ivan Illich hovorí o skrytom posolstve školy. Hľadá súvislosť medzi rozvojom vzdelávania a ekonomickými potrebami poriadku a hierarchie. Podľa neho škola plní 4 základné úlohy v spoločnosti: 1. Dozor nad deťmi (netúlajú sa), 2.

Rozdeľuje osoby do jednotlivých zamestnaní, 3. Zabezpečuje osvojenie dominantných hodnôt v spoločnosti, 4. Umožňuje získanie tých znalostí, ktoré spoločnosť schvaľuje. Škola vedie deti k pasívnej konzumácii, nekritickému prijímaniu existujúceho spoločenského poriadku. Skryté posolstvo školy je v tom, že deťom hovorí - ich úlohou v živote je „poznať svoje miesto a pokojne sedieť“. Illich navrhuje oslobodiť spoločnosť od školy, vzdelávať sa iným spôsobom, učiť sa to, čo by dieťa zaujímalo. Navrhuje vzdelávacie rámce, študenti by disponovali vzdelávacími poukážkami a tie by investovali tam, kde by chceli, podľa vlastných potrieb. 10. Vzťahy rodiny - školy - komunity

Ide o aktuálny problém sociológie. výchovy ale aj pedagogiky, bez kooperácie týchto zložiek sa nemôže dariť školskej edukácii. Výskumy v tejto otázke sa orientujú na angažovanosť rodičov pre spoluprácu so školou a škola musí prijímať praktické opatrenia k zapojeniu rodičov a miestnej komunity do kooperácie so školou.
V 80. - tych rokoch si predstavitelia školskej politiky v USA a Západnej Európy priznali vážne problémy vo fungovaní a výsledkoch školského vzdelávania a dospeli k názoru, že škola a rodina musí spolu komunikovať a kooperovať, predovšetkým v prípadoch tých detí, ktoré sú v škole neúspešné a neukončujú školskú dochádzku. Tieto zistenia vyústili do praktických aktivít s názvom „partnerstvo rodiny a školy“. Zvýšil sa záujem o skúmanie právnych aspektov tohoto vzťahu, čiže aké sú práva rodičov, aby mohli ovplyvňovať školské vzdelávanie detí, aká je verejná správa a kontrola škôl a ako sa jej zúčastňujú rodičia. (U nás vznik a zánik a znovu vznik rady školy, potrebné výskumne sledovať). Okrem právnej stránky praktický význam má realita vzťahov, ktorá sa môže odlišovať od legislatívnej úpravy. Ovplyvňujú ju názory, postoje, predsudky rodičov a verejnosti voči konkrétnej škole alebo učiteľom, tiež to ovplyvňujú rozličné výchovné štýly v rodinách, miesto školského vzdelávania v hodnotovom rebríčku rodín ( u nás nielen rómskych). Dôležitou podmienkou kooperácie rodiny a školy je skutočnosť, či rodičia so školou vôbec komunikujú a aká je ich miera angažovanosti pre školu.
Výskumy OECD uvádzajú, že napr. v Dánsku a Fínsku respondenti zastávajú názor, že rodina má väčšiu zodpovednosť za výchovu detí ako škola, v ostatných krajinách vrátane USA väčšina dospelej populácie označila obe inštitúcie - školu aj rodinu - za rovnako zodpovedné.

U nás prevažuje skôr nezáujem o spoluprácu z oboch strán, z praktických opatrní sú opodstatnené : potreba vzájomnej komunikácie, otvorenosť škôl, funkčné pôsobenie školských rád, zvýšiť podiel samosprávy, s vysokým podielom zodpovednosti za kvalitu školského vzdelávania.

11. Prostredie školy ako sociálna inštitúcia

Sociológia výchovy sa zaoberá problémom objasňovania, ako prebieha a v čom sa odlišuje socializácia detí a mládeže v prostredí školy. Výskumy sa orientujú na rôzne sociálne charakteristiky školy ako sú : funkcie školy, kde rozlišujeme kvalifikačnú funkciu - čiže príprava dieťaťa, mladého človeka na zamestnanie a selekčnú funkciu , ktorá spôsobuje, že žiaci sú na základe školských výkonov triedení vo vzťahu ku svojej ďalšej vzdelávacej dráhe.
Očakávania učiteľov o žiakoch - tieto predstavy a postoje môžu skresľovať objektívne správanie učiteľov k žiakom, ovplyvňovať hodnotenie žiakov a pod.
Dôležitou otázkou súčasnosti je : ako oddeliť to, čím ovplyvňuje rozvoj jedinca samotná školská edukácia od vplyvu iných činiteľov (rodiny, médií, vrstovníkov, záujmových organizácií a pod.)? Nie je možné preceňovať vplyv školskej edukácie na spoločenské premeny, napr. nemôžeme očakávať automaticky pozitívny prínos na zníženie nezamestnanosti a ekonomický rast prijatie vyššieho počtu vysokoškolsky študujúcich. Rozvojom školy ako inštitúcie sa zaoberá Michel Foucault, školy vznikli ako súčasť správneho aparátu moderného štátu a ich „skrytým posolstvom“ je zdisciplinovať deti a dostať ich pod kontrolu. Hlavnou učebnou pomôckou sa vplyvom tlačeného slova stali učebnice a technologický rozvoj prináša v tomto istú zmenu. Vznik počítačových výučbových programov nahradí učiteľa, učebnice? O dnešnej spoločnosti hovoríme ako o spoločnosti informačnej a mediálnej, vznikajú „učebne bez stien“. Aby to školy mohli zvládnuť, vzniká silná podpora podnikateľskej sféry, tento trend postupne badať i u nás. Táto skutočnosť má svoju tienistú stránku, narastá obava posilnenia nerovnosti vo vzdelávaní, sociálne obmedzenia znižujú prístup k najmodernejším technológiám a tým k informáciám, šírenými prostredníctvom týchto médií. Môžu vznikať vrstvy informačnej chudoby, čo následne vedie k nasledujúcej majetkovej nerovnosti.

12. Interkultúrne diferencie vo výchove a vzdelávaní

Vzdelávanie závisí v istej miere od typu kultúry, v ktorej sa realizuje (napr. európske vzdelávanie a ázijské), na druhej strane samotná edukácia (jej obsah) produkuje kultúrne rozdiely. Napr. učebné plány škôl tej istej úrovne sú v jednotlivých krajinách také rozdielne, že vzniká rozdielny vzdelanostný profil mladých Európanov.
Týmto otázkam sa venujú obsiahle porovnávacie výskumy vzdelanostnej úrovne detí v rôznych krajinách. Napr.

medzinárodné porovnávanie základného a stredného školstva, ktoré prinieslo zaujímavé zistenia. Krajiny sa odlišujú v dĺžke školskej dochádzky a spôsobe organizácie školského systému. Typy vysoko centralizované (Francúzsko, ČR, SR ...) majú záväzné celoštátne osnovy. V USA rozmanité osnovy, pričom to vychádza zo spôsobu financovania - 40% rozpočtu škôl hradia jednotlivé štáty, 40% federálna vláda a 20% miestne dane. Školy riadené miestnymi výbormi majú právomoc vyberať učiteľov, vyberať alebo zakazovať učebnica a pod. Školy sú späté s potrebami a záujmami komunity, nevýhodou sú potom až priepastné rozdiely vo veľkosti tried, vybavenosti školy, kvalite učiteľov, ovplyvňuje to hlavne výška príjmov obce. Americké školstvo je výrazne odlišné aj vďaka svojmu historickému vývoju, kde chýbal ideál aristokracie, ktorý je nositeľom vrodených výsad. Vzdelávanie bolo otvorenou cestou k sociálnemu vzostupu, kde prevláda americký ideál rovnosti príležitostí, čo v praxi má isté medzery.
Anglicko sa vyznačuje vysokým počtom súkromných škôl, kde neplatia tie isté pravidlá ako v štátnych školách ( celkom 2300 škôl, ale to je len 7% žiakov). Podľa prieskumu v r. 1991 - 81%sudcov, 70% riaditeľov bánk, 49% vyšších úradníkov chodilo na elitné súkromné školy - Eton a Rugby, ktorých je celkom 233. Medzinárodné porovnanie vysokých škôl uvádza tiež veľké rozdiely medzi jednotlivými krajinami, napr. v percentuálnom počte 18-ročných študujúcich, kde v Nemecku je to 85% , v USA 58%, v Grécku 42%, u nás asi 30%.Napr. vo Francúzsku je možné získať na verejných, centrálne riadených akreditačnou komisiou , vysokých školách 2 druhy diplomov - školský a štátny, ktorý je prestížnejší a uľahčuje získanie lepšie plateného zamestnania. V USA je 54% súkromných vysokých škôl, ktoré získavajú na svoju výskumnú činnosť podporu štátu v podobe grantov a pôžičiek. Štátne školy tiež majú podporu grantov a súkromných podnikov.
V Anglicku sú štátne aj súkromné školy, v r.1970 študovalo na súkromných 17% 18-ročných, v r. 1995 už 25%. Významnejšie univerzity - Oxford, Cambridge, Londýn - majú lepšie umiestnenie svojich absolventov, ktorí sú vyberaní predovšetkým zo súkromných stredných škôl (50%).