História skúmania hluchoty a vyučovania nepočujúcich je nepriaznivo poznačená skutočnosťou, že prakticky až do 17. storočia verejnosť pokladala sluchovo postihnutých ľudí za mentálne deficitých alebo slabomyselných. Prvý vedecký spis o vyučovaní „hluchonemých“, v ktorom sa poukazuje na nesprávny názor, že nemota je „zvláštnou“ chorobou, a v ktorom sa tvrdí, že ide o priamy následok poruchy sluchového analyzátora, napísal J. P. Bonet (1579-1633). Jeho dielo malo na vtedajšie pomery vysokú úroveň.

Dnes aj napriek tomu, že máme k dispozícii viac poznatkov ako v minulosti, nevieme ešte stále presne definovať, čo sa skrýva za pojmami sluchová strata, nepočujúci či nedoslýchavý.

Klasifikácia týchto termínov sa mení podľa zámeru, ktorému slúžia. Napríklad v medicíne vychádza klasifikácia z daného patologického typu, v psychológii sa kladie hlavný zreteľ na stupeň hluchoty a vek, v ktorom hluchota vznikla. Najvšeobecnejšie sa však rozlišuje hluchota vrodená a získaná. Za vrodenú pokladáme hluchotu, ak rodič spozoruje, že dieťa do 2. roka života nereaguje na zvuky, ktoré vyvolávajú pozornosť u zdravého dieťaťa. V tomto prípade sa dieťa nenaučí ani hovoriť, stáva sa z neho teda dieťa hluchonemé.

O získanej hluchote hovoríme vtedy, keď sa človek naučil rozprávať a počul, ale ohluchol po nejakej chorobe, alebo po úraze.

Táto klasifikácia nie je vhodná pre všetky odbory, ktoré sa zaoberajú štúdiom hluchoty, preto sa začali presadzovať snahy o také delenie, ktoré by vyhovovalo súčasne klinickým aj anatomickým požiadavkám.

Nepočujúce dieťa, ktoré je postihnuté iba sluchovým defektom, sa od zdravých detí takmer neodlišuje. Má rovnaké dispozície na intelektový a osobnostný vývin ako zdravé dieťa. Odlišnosť sa prejavuje v spôsobe komunikácie a vnímaní sveta, v ktorom žije (napríklad ak pozorujeme nepočujúce dieťa predškolského veku, ako sa hrá s nejakou hračkou, zaregistrujeme, že v istých časových intervaloch dvíha hlavičku, aby „preskúmalo“ svoje okolie. Potrebuje sa totiž ubezpečiť, či zmeny, ktoré sa odohrávajú v okolitom prostredí, nie sú preň nebezpečné, príp. či neznamenajú zlepšenie pohody).

Dorozumievanie s nepočujúcim je možné buď posunkovou rečou, prstovou abecedou, orálnou rečou.