Ak napríklad dieťa registruje nejaký hlas, ale nie je schopné pochopiť význam toho, čo počuje, hovoríme iba o pociťovaní a pocite. Pocit a vnem nemôžu vzniknúť pri organickom poškodení zmyslového orgánu alebo niektorých častí zmyslového analyzátora.

Pri rozvoji reči je dôležité, že sa získava významová skúsenosť, pochopenie významu a skúsenosť predchádzajú osvojeniu slov, ktoré symbolizujú skúsenosť. Súvislosť skúsenosti a symbolu je základom vnútornej reči. Podľa toho môže myslieť dieťa v slovách, môže zoskupovať a triediť svoje skúsenosti a „rozprávať sa so sebou“.

Na to, aby sa mohla rozvíjať vnútorná reč, treba dlhší čas. Ide o obdobie od šiestich do dvanástich mesiacoch, v tomto období sa rozvíja vnútorná reč (porozumenie hovoreného slova). Od 12. mesiaca sa už začína prejavovať aktívna expresívna reč. Pri rozprávaní si dieťa spätne obohacuje svoju receptívnu a vnútornú reč. V 2. roku nadobúda v hovorení značnú obratnosť a v 5. roku získava schopnosť čítať. Túto schopnosť môže získať aj skôr, no len v podmienkach individuálnej, cielenej a systematickej starostlivosti.

Základom každej reči je skúsenosť a že významová skúsenosť predchádza získaniu verbálneho symbolu, kým dieťa nezíska patričnú skúsenostnú „normu“, ktorá symbolizuje napr. slovo „mama“, nemôže toto slovo významovo použiť. Toto je základný princíp psychológie rečového vývinu. význam sa musí pochopiť skôr, ako nastane symbolizácia. Slovo bez významu nie je slovo.

Dôkazom existencie rečových systémov vidíme v prípadoch, keď je skúsenosť skreslená. Jednotlivci, ktorí majú skreslenú skúsenosť na základe percepčných porúch, môžu mať ťažkosti aj pri spracovaní významovej stránky reči. Pri senzorickej deprivácii, akou je napr. hluchota od včasného detstva, je jednou z príčin veľkých problémov v osvojovaní reči práve to, že „norma“ skúsenosti takto postihnutého dieťaťa sa líši od normálu, ťažie získava ten význam, ktorý sa má spojiť so slovom.

Dieťa, ktoré hovorené slovo nepočuje, nemôže si osvojiť auditívnu (hovorenú) reč. Už od dojčenského veku sa zreteľne oneskoruje vo všetkých rečových systémoch. Nijaká známa výchovná metóda zatiaľ nezaznamenala väčší úspech v prekonávaní tohto obmedzenia. Z toho usudzujeme, že ak chýba alebo je vážne poškodená auditívna reč, potom je osvojovanie reči – písanej i čítanej – výrazne sťažené. Tento vzťah vzájomnosti alebo spätnej väzby má veľký význam pre pochopenie celkovej hierarchie rečových systémov.

Dieťa nebude hovoriť, pokiaľ neporozumie slovám (reči), a nebude písať, pokiaľ nepochopí písané slovo a pokiaľ sa nenaučí čítať.