Základy práva

Pojem práva – úloha a význam práva
Štát a právo patria k tým javom, ktoré plnia funkcie organizačnej spoločnosti. Tieto spoločenské javy sú predmetom skúmania teórie štátu a práva.
Právo je súhrn všeobecne záväzných noriem správania sa, ktorých dodržiavanie a zachovávanie je zabezpečené donucovacou mocou štátu a ktoré sú vyjadrené v osobitnej, štátom uznanej forme.

Právo plní nasledujúce funkcie:
1.) relatívna funkcia – spočíva v regulovaní spoločenských vzťahov a tým nadobúda povahu právnych vzťahov.
2.) kontrolná funkcia – je spojená s regulovanou funkciou, pričom právo sa javí ako prostriedok kontroly a to tým, že vymedzuje hranice správania sa, aby sa zamedzil nevyhnutný poriadok v spoločnosti a preto každé odchýlenie od práva znamená konflikt s právom a s právnou normou.
3.) právo plní funkciu prostriedku právnej ochrany a istoty, právo chráni hodnoty spoločnosti a jeho aplikácia dáva každému istotu, že ostatný účastníci sa nemôžu odchyľovať od požiadaviek práva.
4.) výchovná funkcia

Najdôležitejšie delenie práva:
Verejné právo vyjadruje záujem spoločnosti, napr.: finančné právo, ktoré vyjadruje dane, správne právo, ústavné právo – určuje čo môžeme a nemôžeme robiť.
Súkromné právo stanovuje slobodné konanie občana, napr.: časť rodinného práva (sobáš), pracovné právo, obchodné právo, atď.
Objektívne právo existuje nezávisle od nás a o subjektívnom práve hovoríme vtedy, keď sa nás konkrétne dotýka.

Systém práva SR: Úlohou práva je regulovať spoločenské vzťahy prostredníctvom právnych noriem, tieto právne normy sa zjednocujú a spájajú do určitých právnych odvetví. Právne odvetvie je väčším súhrnom právnych noriem, ktoré sú vnútorne natoľko späté, že voči ostatným právnym odvetviam vytvárajú samostatný celok. Najčastejším kritériom začleňovania právnych noriem do jednotlivých právnych odvetví je predmet právnej úpravy, t.j. jednotlivé druhy spoločenských vzťahov, ktoré sú predmetom úpravy koho ktorého právneho odvetvia.

Štátne právo je súhrn právnych noriem, ktoré upravujú spoločenské vzťahy spojené s realizáciou štátnej moci. Právne normy, ktoré upravujú základné organizácie štátu a spoločnosti. Právne normy, ktoré upravujú základné práva a povinnosti občanov a základné princípy politického a hospodárskeho zriadenia.

Správne právo je súhrn právnych noriem, ktoré upravujú spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú pri uskutočnení a vykonávaní nariaďovacej a výkonnej činnosti štátnych orgánov.

Obchodné právo je súhrn právnych noriem, ktoré upravujú právne postavenie podnikateľov a obchodno-záväzkové vzťahy medzi nimi navzájom.

Občianske (hmotné) právo je súhrn právnych noriem, ktoré upravujú spoločenské vzťahy osobnej a majetkovej povahy, ktoré vznikajú pri uspokojovaní hmotných, osobných, kultúrnych a iných potrieb.
Procesné právo je súhrn noriem, ktoré upravujú postup súdov a účastníkov v občianskom súdnom konaní.

Pojem právnej normy - platnosť, účinnosť a pôsobnosť právnej normy
Zo životom každého občana v spoločnosti je spojená existencia normatívnych systémov, t.j. rôznych spoločenských noriem, ktoré regulujú ľudské správanie a zabezpečujú integritu spoločnosti. Tieto normatívne systémy vyjadrujú a zabezpečujú integritu spoločnosti. Tieto normatívne systémy vyjadrujú a zabezpečujú ochranu hodnôt v spoločnosti a medzi takéto normatívne systémy patria aj právne normy. Právne normy v porovnaní s neprávnymi systémami sa považujú za dôležité a za špecifické najme preto, lebo ich existencia je spojená so štátnou mocou a s uplatňovaním štátnej moci prostredníctvom štátnych inštitúcií akými sú: parlament, prokuratúra, polícia a pod.
Právne normy vznikajú normatívnym aktom príslušného štátneho orgánu čo znamená, že vznikajú formou rozhodnutia príslušného štátneho orgánu. Za každou právnou normou stojí donucovacia moc v tom zmysle, že štát sa stará o jej dodržiavanie štátnych noriem. V závislosti od toho, ktorý štátny orgán právnu normu prijal a schválil rozoznávame viaceré formy právnych noriem. Sú to:
- Ústava SR (je publikovaná v zb. z. ako ústavný zákon č. 460/1992),
- Ústavné zákony,
- Obyčajné zákony,
- Nariadenia vlády SR,
- Vyhlášky a výnosy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy a rozhodnutia ústavného súdu. Všetky sa vyhlasujú uverejnením v zb. z. SR. Všeobecne záväzné predpisy a rozhodnutia súdu SR nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov. Účinnosť nadobúdajú 15 dňom po ich vyhlásení v Zbierke zákonov ak nie je v nich ustanovený neskorší deň nadobúdania účinnosti.

Právny vzťah – pojem, vznik, zmena, zánik
Právny vzťah je spoločenský vzťah upravený právnou normou. Vznik, zmena, zánik právnych vzťahov je spojený s určitými podmienkami. Každý právny vzťah vzniká, mení sa a zaniká na základe právnych skutočností, ktoré delíme na:
1.) právne úkony, ktoré sú a ktoré bývajú najčastejšie právnou skutočnosťou. Právny úkon je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene a zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú. Môžu byť jednostranné i viacstranné.
Jednostranné právne úkony, ide o právne úkony spočívajúce v prejave vôle jednej osoby, napr.: závet, výpoveď, okamžité zrušenie pracovného pomeru, uznanie dlhu.
Viacstranné právne úkony, vznikajú súhlasným prejavom vôle aspoň dvoch osôb, napr.: zmluva (pracovná, spoločenská zmluva o založení verejnej obchodnej spoločnosti).
Podľa spôsobu vôle rozlišujeme právne úkony na formálne(písomná forma prejavu vôle, forma notárskej zápisnice) a právne úkony neformálne.
Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím. Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.
2.) druhou právnou skutočnosťou je opak právneho úkonu – protiprávny úkon, ktorý odporuje právnej norme a ktorý stíhajú príslušné štátne orgány podľa povahy a stupňa nebezpečnosti. Protiprávne úkony delíme na:
- trestné činy,
- priestupky.
3.) právne udalosti sú právnymi skutočnosťami, ktoré vznikajú nezávisle od vôle osôb a s ktorými platné právo spája následky prejavujúce sa vznikom, zmenou alebo zánikom právnych vzťahov. Právnou udalosťou môžu byť živelné udalosti, narodenie a smrť človeka, plynutie času (premlčanie, preklúzia).
Premlčanie
Plynutie času spôsobuje zánik, oslabenie práv alebo povinností.
Právo sa premlčí ak sa nevykoná alebo ak sa neuplatní v dobe stanovenej zákonom. Na premlčanie sa prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčacie právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva a vkladov na vkladných knižkách alebo iných formách vkladov, pokiaľ vzťah trvá. Všeobecne premlčacia doba na uplatňovanie práva nárokov s občianskoprávnych vzťahov je 3 ročná a vo všeobecnosti plynie odo dňa kým sa právo mohlo vykonať prvý raz.

Preklúzia
Preklúzia znamená zánik práva. O zániku hovoríme vtedy, keď právna norma (trvanie nejakého práva vopred) obmedzuje na nejaký čas alebo, keď právna norma ustanovuje, že sa musí splniť určitá povinnosť, aby sa právo zachovalo. K zániku práva dochádza len v zvlášť odôvodnených prípadoch a to v zákone stanovených, pretože preklúziou zaniká právo prijaté. Plnenie preklúzovanej pohľadávky považujeme za bezdôvodné obohatenie. K zániku práva súd prihliada i bez návrhu dlžníka, t.j. s úradnej moci, úrad – povinnosť (reklamácia topánok).
Právne vedomie je súčasťou právneho regulovania spoločenských vzťahov. Právnym vedomím rozumieme súhrn právnych názorov a predstáv spoločnosti. Predstavy obsiahnuté v tomto vedomí sú výsledkom jednak poznania a hodnotenia práva a jednak výsledkom vytvorenia istých postojov k nemu. Právne vedomie je vlastne zrkadlom, v ktorom sa právo odráža a to či už v správnej alebo nesprávnej podobe. Obsah individuálneho právneho vedomia tvoria poznatky, predstavy o práve, názory a postoje k právu, a výroky o tom aké by právo malo byť.

Prvky (Subjekty) právnych vzťahov
Právny vzťah okrem predpokladov má i svoje prvky. Prvkami právneho vzťahu sú: subjekt, objekt a obsah.
1.) Subjektami právneho vzťahu sú fyzické alebo právnické osoby.
Fyzická osoba je každý jednotlivec, občan. U každej fyzickej osoby rozoznávame spôsobnosť mať práva a povinnosti, ktoré vznikajú narodením a zanikajú smrťou. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa (živé). U každej fyzickej osoby rozoznávame spôsobilosť na právne úkony, čo znamená spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať právo a brať na seba povinnosti. Táto spôsobilosť sa nadobúda plnoletosťou. Plnoletosť sa nadobúda dovŕšením 18 roku. Pred dovŕšením tohto roku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva, ktorá sa nestráca ani zánikom manželstva, ani vyhlásením manželstva za neplatné. Maloletý majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku.
Druhú skupinu tvoria právnické osoby. Rovnako ako aj právnické osoby majú spôsobilosť mať práva a povinnosti. Právnickými osobami sú:
a.) združenie fyzických alebo právnických osôb (napr.: obchodná spoločnosť, družstvo),
b.) účelové združenia majetku (napr.: fondy, majetky),
c.) jednotky územnej samosprávy (obce, mestá),
d.) iné subjekty o ktorých to ustanovuje zákon (napr.: vysoká škola).
Na zriadenie právnickej osoby je potrebná písomná zmluva alebo zakladacia listina, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Vzniká zápisom do obchodného alebo iného zákonom stanoveného registra. Právnická osoba musí mať svoje sídlo a názov, ktorý sa určí pri jej zriadení. Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robí štatutárny orgán.

2.) Objektom právneho vzťahu je to k čomu smerujú práva a povinnosti subjektov. Objektom právneho vzťahu môžu byť: veci hnuteľné i nehnuteľné.
Nehnuteľnosť nazývame pozemky a stavby spojené so zemou a pevným základom, pričom stavba nie je súčasťou pozemku. Pozemok má samostatný právny režim.
Hnuteľnými vecami sú ovládateľné hmotné predmety. Ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci ak nie je účastníkovi dohodnuté inak. Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností na základe osobných predpisov a je to zákon katastrálny.
Písomnú formu musia mať zmluvy o prevode nehnuteľností ako aj iné zmluvy ak to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľností musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.
a.) chovanie sa, respektíve výsledky chovania (napr.: druh vykonávanej práce, právne zastupovanie).
b.) výsledky duševnej tvorivej činnosti (napr.: umelecké diela).
c.) hodnoty ľudskej osobnosti - hodnoty nemajetkovej povahy (napr.: ochrana osobností, mena).

3.) Obsahy právneho vzťahu sú určité práva a povinnosti. Subjektom účastníckeho právneho vzťahu, ktoré sú vzájomne podmienené.
Pojem, vznik a účastníci občiansko-právnych vzťahov
Občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z právnych skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. V občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie.

2.2 Účastníci občianskoprávnych vzťahov.

2.1 Fyzické osoby
Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Smrťou táto spôsobilosť zanikne. Spôsobilosť fyzickej osoby nadobúdať práva a brať na seba povinnosti vzniká plnoletosťou.

2.2 Právnické osoby
Právnickými osobami sú:
a.)združenie fyzických alebo právnických osôb (napr.: obchodná spoločnosť, družstvo),
b.)účelové združenia majetku (napr.: fondy, majetky),
c.)jednotky územnej samosprávy (obce, mestá),
d.)iné subjekty o ktorých to ustanovuje zákon (napr.: vysoká škola).

Na zriadenie právnickej osoby je potrebná písomná zmluva alebo zakladacia listina, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Vzniká zápisom do obchodného alebo iného zákonom stanoveného registra. Právnické osoby môžu nadobúdať práva a povinnosti odo dňa účinnosti zápisu do tohto registra. Právnická osoba musí mať svoje sídlo a názov, ktorý sa určí pri jej zriadení. Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robí štatutárny orgán. Právnická osoba sa zrušuje dohodou, uplynutím doby alebo splnením účelu, na ktorý bola zriadená. Právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra.

Pojem a právna úprava vlastníctva
Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, používať jeho plody, úžitky a nakladať s nimi. Vecné právo tvorí súhrn predpisov upravujúcich subjektívne vecné práva a pomery. Právnymi vecami sa rozumejú subjektívne práva, ktoré tvoria všeobecné alebo čiastočné, priame, právne panstvá nad vecami. Podľa toho, či je panstvo všeobecné alebo čiastočné, rozoznávajú sa vecné práva:
- právo vlastnícke,
- práva k cudzím veciam.
V právnej úprave vlastníckeho práva je premietnutý obsah ústavného zákona, ktorým došlo k odstráneniu všetkých rozdielov medzi jednotlivými druhmi a formami vlastníckeho práva.

Spôsoby nadobúdania vlastníctva
Pri pôvodnom nadobúdaní vlastníckeho práva sa rozlišuje jeho nadobúdanie:
a.) medzi živými, a to na základe zmluvy, rozhodnutia štátneho orgánu alebo iných skutočností ustanovených zákonom a to najmä vydržaním, spracovaním cudzej veci, nálezom a prírastkami.
b.) na prípad smrti, a to dedením.
Vlastníctvo veci možno nadobúdať kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.
Ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkom dohodnuté inak.
Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Vydržanie – pojem
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva priamo zo zákona, pri splnení nasledovných zákonom požadovaných predpokladov:
a.) musí ísť o spôsobilý predmet vydržania.
b.) držba musí byť oprávnená.
c.) držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. U hnuteľných vecí je vydržacia doba trojročná a u nehnuteľností je desaťročná.
Subjektom vydržania môže byť tak fyzická, ako i právnická osoba, prípadne štát, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov.
Oprávnený užívateľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobúdať vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb. Kto nájde stratenú vec, je povinný ju vydať vlastníkovi. Ak vlastník nie je známy, je nálezca povinný odovzdať ju príslušnému štátnemu orgánu. Ak sa o ňu vlastník neprihlási do jedného roka od jej odovzdania, pripadá vec do vlastníctva štátu. Nálezca má právo na náhradu potrebných výdavkov a na nálezné, ktoré tvorí 10% ceny nálezu. Osobitný právny predpis môže inak upraviť oprávnenie toho, kto vec našiel a neohlásil. Vzťahuje sa to aj na veci skrytá a na opustené veci.

Vecné bremená
Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe. Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zákona. Vecné bremená zanikajú rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. K zániku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zmluvou je treba vklad do katastra nehnuteľností.
Vydedenie
Poručiteľ môže vydediť potomka, ak:
a.) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch,
b.) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,
c.) bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,
d.) trvalo vedie neusporiadaný život.
Formálnou náležitosťou vydedenia je listina o vydedení, ktorá musí mať formu potrebnú pre závet a musí obsahovať dôvod vydedenia, inak by bolo vydedenie neplatné.

Dedenie, spôsoby dedenia
Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Dedenie je všeobecný prechod práv a povinností po zomrelej osobe na iný subjekt okrem prípadov, o ktorých zákon ustanovuje inak. Predpoklady dedenia sú:
a.) smrť fyzickej osoby,
b.) existencia dedičstva a
c.) spôsobilý dedič.
Dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov. Dedičstvo, ktoré nenadobudne žiadny dedič, pripadne štátu. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva môže dedič urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, keď bol súdom o práve dedičstvo odmietnuť o následkoch odmietnutia upovedomený.
Dedenie zo zákona V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom. Ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.
Dedenie zo závetu Poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice. V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.

Pojem a účastníci pracovnoprávneho vzťahu
Medzi zamestnancami a zamestnávateľmi vznikajú pracovnoprávne vzťahy, ktoré sú predmetom úpravy samostatného právneho odvetvia pracovného práva.
Zamestnancom je každá fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo odmenu.
Zamestnávateľmi sa rozumejú právnické alebo fyzické osoby, ktoré zamestnávajú fyzické osoby v pracovnoprávnych vzťahov. Zamestnávatelia vystupujú v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene a majú zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Za zamestnávateľa, ktorý je právnickou osobou robí právne úkony štatutárny orgán a ak je zamestnávateľ, ktorý je fyzickou osobou, koná osobne.
Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vzniká dovŕšením 18 roku veku. Dovtedy za neho koná zákonný zástupca.
Spôsobilosť fyzickej osoby mať v pracovnoprávnych vzťahoch práva a povinnosti a spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať tieto práva a brať na seba tieto povinnosti vzniká dňom, keď fyzická osoba dovŕši 15 rokov veku. Zamestnávateľ nesmie s ňou dojednať ako deň nástupu do práce deň, ktorý by predchádzal dňu, keď táto fyzická osoba ukončí povinnú školskú dochádzku. Zamestnanec môže uzavrieť dohodu o hmotnej zodpovednosti najskôr v deň, deď dovŕši 18 rokov veku.
Pod 16 rokov 33 h týždenne.
Nad 18 rokov 43 h týždenne.
Vznik, zmeny a ukončenie pracovného pomeru, pojem a náležitosti pracovnej zmluvy
Pracovný pomer vzniká:
1.) na základe zmluvy medzi zamestnávateľom a zamestnancom,
2.) voľbou,
3.) vymenovaním.
Najčastejšou formou účasti fyzických osôb na vykonávaní spoločenskej práce je účasť na základe pracovnej zmluvy. Pred uzavretím pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný oboznámiť zamestnanca s právami a s pracovnými povinnosťami, ktoré by pre neho z pracovnej zmluvy vyplynuli a s pracovnými a mzdovými podmienkami, za ktorých má prácu vykonávať.
V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť:
1.) druh práce, na ktorý je zamestnanec prijíma,
2.) miesto výkonu práce,
3.) deň nástupu práce.
Pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy vzniká dňom, ktorý bol dojednaný v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce. Ak zamestnanec v dojednaný deň nenastúpi do práce bez toho, že by mu v tom bránila prekážka v práci, alebo do týždňa neupovedomí zamestnávateľa o tejto prekážke, zamestnávateľ môže od pracovnej zmluvy odstúpiť. V pracovnej zmluve sa môže dojednať skúšobná doba 3 mesiace, pokiaľ nebola dohodnutá kratšia skúšobná doba. Dojednaná skúšobná doba sa môže dodatočne predlžovať.
Podľa novely zákonníka práce je pracovný pomer dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve dohodnutá doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky pre utvorenie pracovného pomeru na dobu určitú.
Pracovný pomer je uzavretý na neurčitý čas aj vtedy ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomnou formou. Pracovný pomer na dobu určitú možno dohodnúť najdlhšie na dobu určitú možno len z dôvodu nastupovania:
- PN,
- materskej dovolenky,
- ďalšej materskej dovolenky,
- na dobu nástupu verejnej funkcie,
- na dobu výkonu základnej služby,
- náhradnej služby alebo civilnej služby,
- pri serióznych prácach.

Zamestnanec v pracovnom pomere na určitú dobu sa nesmie zvýhodniť, ani obmedziť v porovnaní so zamestnancom v pracovnom pomere na neurčitý čas. Pracovný pomer na dobu určitú možno predĺžiť, alebo opätovne dohodnúť aj bez dôvodov 1-6 a to v týchto prípadoch:
1.) ak ide o činnosť pre ktorú sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie umeleckého smeru,
2.) s poberateľmi starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku a s poberateľkami vdovského dôchodku, ktoré dovŕšili vek 57 rokov.
3.) v osobitných prípadoch napr.: ak ide o osoby spoločensky ťažko prispôsobivé.
Zamestnancovi zo zmenou pracovnou schopnosťou môže dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom orgánu štátnej správy, inak je výpoveď neplatná. Tento súhlas sa nevyžaduje ak ide o výpoveď danú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený pre nárok na starobný dôchodok alebo ak je daná výpoveď podľa §46 ods.1 písmena A,B,C zákonníka práce.
Doba prekážok v práci, pre ktorú zamestnanec nemôže v priebehu skúšobnej doby vykonávať prácu sa započítava do skúšobnej doby v rozsahu najviac 10 pracovných dní.
Skúšobná doba sa musí dojednať písomne, inak je jej dojednanie neplatné.
Skúšobnú dobu nemožno dojednať v prípadoch, keď nemožno dojednať pracovný pomer na určitú dobu.
Pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy vzniká dňom, ktorý bol dojednaný v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce.
Skončenie pracovného pomeru
Pracovný pomer sa môže rozviazať:
a.) dohodou,
b.) výpoveďou,
c.) okamžitým zrušením,
d.) zrušením v skúšobnej dobe.
Pracovný pomer dojednaný na určitú dobu sa končí aj uplynutím dojednanej doby.

Povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru
Odo dňa, keď vznikol pracovný pomer:
a.) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, vytvárať podmienky pre úspešné plnenie jeho pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi alebo kolektívnou alebo pracovnou zmluvou.
b.) zamestnanec, je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať osobne práce podľa pracovnej zmluvy v určitom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Pri nástupe do práce musí byť zamestnanec riadne oboznámený s pracovným poriadkom platným u zamestnávateľa s právnymi a s ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré musí pri svojej práci dodržiavať. Zamestnanec musí byť riadne oboznámený aj s kolektívnou zmluvou a vnútornými predpismi.
Zamestnávateľ je povinný predkladať príslušnému odborovému orgánu v lehotách s ním dohodnutých správy o dojednaných pracovných pomeroch.
Dojednaný obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Ak bola pracovná zmluva uzavretá písomne, zamestnávateľ musí urobiť písomne aj zmenu.

Vymenovať nároky zamestnanca, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého bola zistená choroba z povolania
Zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého bola zistená choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu za:
a.) stratu na zárobku,
b.) bolesť a sťažené spoločenské uplatnenie,
c.) účelne vynaložené náklady spojené s liečením,
d.) vecnú škodu.
Zamestnávateľ, ktorý zodpovedá za škodu následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, je povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu za bolesť a sťažené spoločenské uplatnenie. Táto náhrada sa poskytuje jednorázove. Jej výška je závislá predovšetkým na lekárskom posúdení, ktoré je vyjadrené počtom bodov. Jeden bod je ohodnotený sumou 30,- Sk. Žiadosť o lekárske posúdenie môže jednak žiadať postihnutý pracovník a jednak organizácia, ktorá je zodpovedná za vzniknutú škodu.
Ak zamestnanec následkom pracovného úrazu zomrie, právo na náhradu za bolesť a spoločenské uplatnenie zaniká.
Vymenovať nároky pozostalých
V prípade, že zamestnanec následkom pracovného úrazu zomrie, je zamestnávateľ povinný podľa §197 Zákonníka práce poskytnúť pozostalým v rozsahu svojej zodpovednosti:
a.) náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho liečením,
b.) náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom,
c.) náhradu nákladov na výživu pozostalých,
d.) jednorázové odškodnenie pozostalých,
e.) náhradu vecnej škody.
Okamžité zrušenie pracovného pomeru
Zamestnávateľ môže okamžite zrušiť pracovný pomer len výnimočne, a to iba vtedy,
a.) ak bol zamestnanec právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody na čas dlhší ako 1 rok alebo ak bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin spáchaný pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na nepodmienečný trest odňatia slobody najmenej na 6 mesiacov.
b.) ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom.
Zamestnávateľ môže okamžite zrušiť pracovný pomer iba v lehote 1 mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité zrušenie dozvedel, najneskôr však do 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.
Zamestnávateľ nemôže okamžite zrušiť pracovný pomer s tehotnou zamestnankyňou alebo osamelým zamestnancom, pokiaľ sa trvalo starajú o dieťa mladšia ako 3 roky, môže však s nimi s výnimkou zamestnankyne na materskej dovolenke z dôvodov uvedených v odseku 1 rozviazať pracovný pomer výpoveďou.
Zamestnanec môže pracovný pomer okamžite zrušiť, ak
c.) podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia a zamestnávateľ ho nepreviedol v dobe 15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú pre neho vhodnú prácu.
d.) zamestnávateľ mu vyplatil mzdu alebo náhradu mzdy do 15 dní po uplynutí jej splatnosti.
Zamestnanec môže okamžite zrušiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité zrušenie pracovného pomeru dozvedel.
Zamestnanec, ktorý okamžite zrušil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov.
Skončenie pracovného pomeru dojednaním na určitú dobu
Pracovný pomer dojednaný na určitú dobu končí uplynutím tejto doby. Ak bola doba trvania pracovného pomeru určená na dobu vykonávania určitých prác, zamestnávateľ má upozorniť zamestnanca na skončenie týchto prác včas, spravidla aspoň 3 dni vopred.
Pred uplynutím dojednanej doby môže sa skončiť pracovní pomer na určitú dobu aj ostatnými spôsobmi.

Zrušenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe
V skúšobnej dobe môže tak zamestnávateľ ako i zamestnanec zrušiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu.
Písomné oznámenie o zrušení pracovného pomeru má sa doručiť druhej strane spravidla aspoň
3 dni predo dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.

Hromadné prepúšťanie pracovníkov
Skončenie pracovného pomeru hromadným prepúšťaním. O hromadné prepúšťanie ide vtedy ak zamestnávateľ rozviaže pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písmena A-C počas 90 dní najmenej s 20 zamestnancami. (Z akého dôvodu môže dať zamestnávateľ výpoveď? Len z dôvodov uvedených v zákonníku práce.)
Zamestnávateľ musí predložiť návrhy na prepúšťanie, musí ich prerokovať s odbornou organizáciou.

Dovolenka na zotavenie, za kalendárny rok, za odpracované dni
Pracovníkovi vzniká za určených podmienok nárok na
a.) Dovolenku za kalendárny rok alebo na jej pomernú časť,
b.) Dovolenku za odpracované dni
c.) Dodatkovú dovolenku,
d.) Osobitnú dodatkovú dovolenku,
e.) Ďalšiu dovolenku.

Zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite po dobu celého kalendárneho roka.
Pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok. Základná výmera dovolenky je štyri týždne. Dovolenka vo výmere 5 týždňov prislúcha zamestnancovi, ktorý do konca kalendárneho roka dovŕši 15 rokov pracovného pomeru po 18.roku veku.
Dovolenka učiteľov vrátane riaditeľov škôl a ich zástupcov je 8 týždňov, učitelia a riaditelia materských škôl a majstrov je 6 týždňov v kalendárnom roku.

Zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 22 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku.
Dobu určenia dovolenky určuje zamestnávateľ podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom príslušného odborového orgánu tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať vcelku a do konca kalendárneho roka. Určenú dobu čerpania dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred, táto doba sa môže výnimočne skrátiť, ak dá na to súhlas príslušný odborový orgán.

Vedľajší pracovný pomer, vedľajšia činnosť, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
Ak vykonáva pracovník za trvania pracovného pomeru, v ktorom je zamestnaný po určený týždenný pracovný čas výnimočne práce aj v ďalšom pracovnom pomere, ide o hlavný a vedľajší pracovný pomer.
Ako vedľajší pracovný pomer sa neposudzuje pracovný pomer dojednaný s pracovníkom na čas, keď čerpá dovolenku.
Výpovedná doba je 15 dní a začína sa dňom, keď sa výpoveď doručila.
O súbežných pracovných pomeroch hovoríme vtedy, ak zamestnanec vykonáva prácu súbežne vo viacerých pracovných pomeroch. Charakteristické pre súbežné pracovné pomery je, že práva a povinnosti z týchto pracovných pomerov sa posudzujú samostatne. Súbežné pracovné pomery možno realizovať týmito formami:
1.) pracovný pomer na čiastočný úväzok,
2.) vedľajšia činnosť ktorú možno vykonávať buď na základe pracovnej zmluvy alebo dohodu o vykonaní práce alebo na základe dohody o pracovnej činnosti.
O pracovný pomer na čiastočný úväzok ide vtedy ak sa v pracovnej zmluve dohodne kratší pracovný čas aký je ustanovený týždenný pracovný čas u zamestnávateľa.
Vedľajšia činnosť je taká činnosť keď zamestnanec vykonáva prácu pre zamestnávateľa, s ktorým má dohodnutý hlavný pracovný pomer avšak pracovná činnosť spočíva v prácach alebo v práci iného druhu než bola dohodnutá v pracovnej zmluve a túto pracovnú činnosť vykonáva mimo pracovného času určeného pre hlavný pracovný pomer.

Premlčacie lehoty na uplatňovanie nárokov z pracovnoprávneho vzťahov
Nepremlčuje sa vlastnícke právo, práva z vkladov na vkladných knižkách, prípadne iných formách vkladov pokiaľ vkladový vzťah trvá.
Premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Pri právach z plnenia poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti (premlčacia doba je 4 roky).
Právo na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom kto za škodu zodpovedá. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky a ak bola škoda spôsobená úmyselne za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti z ktorej škoda vznikla. Toto neplatí ak ide o škodu na zdravý.
Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Najneskôr sa právo premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa premlčí ak sa nevykonávalo 10 rokov. Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčí sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia prijať.
Ak právo dlžník písomne uznal, čo do dôvodu a výšky, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Ak bola v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto doby.
2 ročná - subjektívna premlčacia lehota plynie už od momentu, keď vieme o škode a páchateľovi.
3 ročná – objektívna premlčacia lehota.
Lehoty na uplatnenie nárokov z pracovnoprávnych vzťahov:
- nárok sa premlčí ak sa neuplatní na súde v lehote stanovenej alebo ustanovenej zákonníkom práce.
Premlčacia lehota na uplatnenie peňažných nárokov je 3 ročná. Lehota na uplatnenie peňažných nárokov písomne uznaných je 10 rokov a rovnako aj premlčacia lehota na uplatnenie práva zo zodpovednosti za škodu je upravená zhodne s právnou úpravou podľa občianskeho zákonníka.

Prekluzívne lehoty na uplatňovanie nárokov z pracovnoprávnych vzťahov
1.) Ak zamestnávateľ dáva výpoveď za porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu okamžitého zrušenia pracovného pomeru.
2.) Pri neplatnom skončení pracovného pomeru.
3.) Pri oprave pracovného vzťahu a potvrdenia o zamestnaní
4.) Pri uplatňovaní nároku na dovolenku, zotavenie, na dlhšiu výmeru dovolenky než je základná výmera dovolenky (4 týždne, na dlhšiu 5 týždňov) Musí byť uplatnené do konca kalendárneho roka.
5.) Pri okamžitom zrušení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa.
6.) Pri okamžitom zrušení pracovného pomeru zo strany zamestnanca.
7.) Pri použití súhlasu odborového orgánu na výpoveď zamestnancovi, ktorý je členom odborového orgánu.
8.) Pri zodpovednosti za škodu na odložených veciach (15 dní odo dňa, keď sa zamestnanec o škode dozvedel.)
9.) Pri ukladaní pokuty zamestnancovi, ktorý nesplnil povinnosť v rámci kontroly dodržiavania pracovno-právnych predpisov.
10.) Pri ukladaní pokuty zamestnávateľovi (500 000 Sk) z toho istého dôvodu ako zamestnanca.

Právna úprava náhrady škody podľa Zákonníka práce
Právna úprava náhrady škody podľa zákonníka práce ustanovenia upravujúce náhradu škody alebo zodpovednosť za škodu v pracovnom práve môžeme rozdeliť do 3 skupín:
1.) ustanovenia preventívneho charakteru, ktoré ukladajú povinnosť zamestnávateľa aj zamestnanca plniť úlohy tak, aby nedochádzalo ku škode na majetku a sú povinný zabezpečovať a plniť úlohy tak, aby neohrozovali svoje zdravie a život ako aj spoluzamestnancov. Ak hrozí škoda a jej vznik je zamestnanec povinný na túto škodu upozorniť, taktiež je povinný zakročiť, túto povinnosť zamestnanec nemá len vtedy ak by tým vystavil seba samého k ohrozeniu alebo spoluzamestnancov, blízke osoby.
2.) ustanovenia, ktoré upravujú zodpovednosť zamestnanca za škodu a túto zodpovednosť zamestnanca delíme na:
a.) všeobecnú zodpovednosť zamestnanca,
b.) zodpovednosť za stratu zverených predmetov,
c.) zodpovednosť za schodok na hodnotách s ktorými je povinný vyúčtovať zamestnanec = zodpovednosť za manko,
d.) zodpovednosť zamestnanca za nesplnenie povinnosti na odvrátenie škody.
3.) ustanovenia, ktoré upravujú zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, ktorá vznikne zamestnancovi, delíme na:
a.) všeobecnú zodpovednosť,
b.) zodpovednosť za pracovné úrazy a choroby z povolania,
c.) zodpovednosť za škodu na odložených veciach,
d.) zodpovednosť za škodu, ktorú utrpel zamestnanec pri odvracaní škody.
Právne predpoklady zodpovednosti za škodu sú:
1.) existencia pracovnoprávneho vzťahu,
2.) protiprávne konanie alebo zavinené porušenie pracovných povinností,
3.) vznik škody, ktorou rozumieme majetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch,
4.) príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a porušením povinností.
Neplatnosť právneho úkonu v pracovnoprávnych vzťahoch. Právny úkon je neplatný:
1.) vtedy ak sa svojim obsahom prieči zákonu,
2.) ak nebol urobený slobodne, vážne a zrozumiteľne,
3.) právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv,
4.) vtedy je neplatný ak ten kto ho urobil nemá spôsobilosť na tento právny úkon, ktorý urobil.
Všeobecná zodpovednosť za škodu spôsobenú pri plnení pracovných úloh
Pri všeobecnej zodpovednosti za škodu a pri zodpovednosti za nesplnenie povinnosti na odvrátenie škody je zamestnávateľ povinný preukázať zamestnancovi zavinenie. Zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorú spôsobil pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi alebo nebezpečenstva priamo hroziaceho životu alebo zdraviu, ak tento stav sám úmyselne nevykonal. Zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorá vyplýva z hospodárskeho rizika.
Ak zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu z nedbalosti je povinný nahradiť zamestnávateľovi škodu a to v peniazoch, ak škodu neodčiní uvedením do predošlého stavu. Výška náhrady škody nesmie presiahnuť u jednotlivého zamestnanca sumu rovnajúcu sa 3 násobku jeho primeraného mesačného platu. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená v opilosti, ktorú si sám privodil. V odôvodnených prípadoch môže rozhodcovská komisia alebo súd určiť výšku škody nižšou sumou, ako je skutočná suma, prípadne ako je 3 násobok priemerného mesačného zárobku zamestnanca. Nesmie byť menšia ako jedna tretina skutočnej škody alebo u škôd, ktoré prevyšujú 3 násobok priemerného mesačného zárobku nižšia ako 1 mesačný zárobok.
Ak zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu úmyselne je povinný ju nahradiť v plnej výške. Náhradu škody úmyselne možno znížiť. Pri určení výšky náhrady sa prizerá hlavne na pracovný pomer k práci a k vlastníctvu, na spoločenský význam škody, ako k nemu došlo a na osobné a hospodárske pomery.
Zodpovednosť za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania
Pracovným úrazom nie je úraz, ktorý sa pracovníkovi prihodil na ceste do zamestnania a späť. Za každý pracovný úraz zodpovedá organizácia, v ktorej bol postihnutý v pracovnom pomere v čase, keď vznikol pracovný úraz. Ako choroba z povolania sa odškodňuje aj choroba, ktorá vznikla pred jej zaradení do zoznamu chorôb z povolania. (3 roky)
Organizácia je povinná nahradiť škodu, aj keď dodržala povinnosti vyplývajúce z právnych a ostatných predpisov. Rozsah nárokov na náhradu škody je závislý na tom, či ide o postihnutého zamestnanca, alebo o pozostalých po zamestnancovi, ktorý utrpel smrteľný pracovný úraz.

Zodpovednosť za schodok na zverených veciach (hodnotách)
Zodpovednosť zamestnanca za hodnoty zverené na vyúčtovanie je upravené podstatne prísnejšie v porovnaní so všeobecnou zodpovednosťou zamestnanca.
Podmienkou pre uplatnenie tejto zodpovednosti je prevzatie hmotnej zodpovednosti zamestnanca písomnou zmluvou. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom, prípadne sčasti, ak sa preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. Zamestnanec, ktorý zodpovedá za schodok je povinný nahradiť schodok v plnej výške.
Pri spoločnej zodpovednosti za schodok sa jednotlivým zamestnancom určí podiel náhrady podľa pomeru ich hrubých zárobkov, pričom zárobok ich vedúceho a jeho zástupcu sa započítava v 2 násobnej výške.
Podiel náhrady škody nesmie u jednotlivých zamestnancov s výnimkou vedúceho alebo zástupcu, presahovať sumu rovnajúcu sa ich priemernému mesačnému zárobku.
Ak sa zistí, že schodok alebo jeho časť zavinia niektorí zo spoločne zodpovedných zamestnancov, uhradí schodok tento zamestnanec podľa miery svojho zavinenia.

Zodpovednosť za nesplnenie povinnosti na odvrátenie škody
Od zamestnanca, ktorý vedome neupozornil vedúceho na hroziacu škodu, ani nezakročil proti hroziacej škode. Môže zamestnávateľ požadovať, aby prispel na náhradu škody v rozsahu primeranom okolnostiam prípadu, pokiaľ ju nemožno nahradiť inak. Výška náhrady škody nesmie však presiahnuť sumu rovnajúcu sa 3 násobku jeho priemerného mesačného zárobku.

Zodpovednosť za nesplnenie povinnosti na odvrátenie škody
Zamestnanec, ktorý pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi utrpel vecnú škodu, má voči nej nárok na jej náhradu aj nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov, ak nebezpečenstvo sám úmyselne nevykonal a ak si počínal pri tom spôsobom primeraným okolnostiam. Tento nárok má zamestnanec, ktorý takto odvracal nebezpečenstvo hroziace životu alebo zdraviu, ak by za škodu zodpovedal zamestnávateľ.

Zodpovednosť za škodu na odložených veciach
Právnická osoba, u ktorej je zamestnanec v pracovnom pomere zodpovedá za škodu na veciach, ktoré si v tejto pracovnej organizácii zamestnanec odložil pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na mieste, kde sa obvykle odkladajú.
Za veci, ktoré do práce zamestnancovi obvykle nenosia a ktoré pracovná organizácia neprevzala do osobitnej úschovy, zodpovedá pracovná organizácia len do sumy 2.000,- Sk. Ale ak sa zistí, že škodu spôsobil iný zamestnanec, alebo ak prevzala tieto veci pracovná organizácia do úschovy, uhradí pracovná organizácia škodu bez obmedzenia.
Podmienkou, aby zamestnanec mohol uplatniť voči PO svoj nárok na náhradu škody na odložených veciach je, aby zamestnanec uvedomil zamestnávateľa o škode najneskôr do 15 dní odo dňa, keď sa o škode dozvedel. Inak nárok na náhradu škody zanikne.
Skončenie pracovného pomeru dohodu.
Ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na rozviazaní pracovného pomeru, končí sa pracovný pomer dojednaný dňom. Dohodu o rozviazaní pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzavierajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody rozviazania pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje. Jedno vyhotovenie dohody o rozviazaní pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.
Skončenie pracovného pomeru výpoveďou
Výpoveďou môže rozviazať pracovný pomer zamestnávateľ i zamestnanec. Výpoveď sa musí dať písomne a doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatná. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov výslovne ustanovených v §46 ods.1, dôvod výpovede sa musí o výpovede sa musí skutkovo vymedziť 7tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, môže sa odvolať len s jeho súhlasom, odvolanie výpovede i súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.
Výpovedné doby
Ak bola daná výpoveď, skončí sa pracovný pomer uplynutím výpovednej doby.
Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa i zamestnanca a je 2 mesiace, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak. Pri výpovedi je výpovedná doba 3 mesiace.
Výpovedná doba sa začína prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a končí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho roka.

Pojem podnikanie, podnikateľ, podnik
Pramene práva:
a.) Ústava SR
b.) Občiansky zákonník
c.) Obchodný zákonník
d.) Živnostenský zákon
e.) Zákon o konkurze
f.) Zákon o cenných papieroch, bankách, burzách + účtovníctve.
Podnikanie je sústavná činnosť, ktorá je vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.
Základné pojmové znaky podnikania sú:
a.) sústavná činnosť,
b.) samostatné vykonávanie,
c.) konanie vlastným menom,
d.) vlastná zodpovednosť,
e.) dosiahnutie zisku.

Podnikateľ (definuje ho Obchodný zákonník)
1.) Je to každá osoba zapísaná v Obchodnom registri
Musia byť zapísané v obchodnom registri:
a.) obchodné spoločnosti
b.) družstvá
c.) právnické osoby, ktorým to stanovuje zákon.
Právo zapísať sa do Obchodného registra majú aj fyzické osoby s právom na podnikanie.
2.) Osoby, ktoré nie sú zapísané v Obchodnom registri, ale podnikajú na základe živnostenského oprávnenia:
- fyzické osoby = ŽIVNOSTNÍCI
3.) Osoby podnikajúce na základe iného než živnostenského zákona na (oprávnenia) podľa špeciálnych predpisov.Napr.: advokát, umelci, daňový poradca.
4.) Fyzické osoby, ktoré vykonávajú poľnohospodársku výrobu evidované na základe zákona č. 217/1991 Zb. z., ktorý doplnil zákon 105/1990 Zb. z.
5.) Zahraničné osoby, ktoré majú právo podnikať v zahraničí.
Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú určité zákonom stanovené údaje o podnikateľoch.
Význam Obchodného registra je dvojaký:
1.) uchovať stálu evidenciu určitých podstatných údajov o podnikateľoch.
2.) umožniť, aby takto uchované údaje boli verejne prístupné.
Zápis si vyžaduje dôležité údaje.
Podnik je súbor hmotných ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. Organizačnou zložkou podniku je odštepný závod, ktorý sa zapisuje do Obchodného registra.
Konanie podnikateľa pri obchodnej činnosti.
Obchodný zákonník upravuje otázku prejavovania vôle fyzických a právnických osôb.
1.Ak je podnikateľom fyzická osoby, koná bez akéhokoľvek obmedzenia ako podnikateľ osobne, alebo prostredníctvom zástupcu.
2.U právnickej osoby je potrebné rozlišovať jednak medzi:
a.) rozhodovaním (vytváraním vôle právnickej osoby),
b.) právnym konaním – prejavovaním už vytvorenej vôle navonok voči tretím osobám.
Právnická osoba koná buď prostredníctvom:
a) štatutárneho orgánu, ktorý je súčasťou právnickej osoby, koná ako jej súčasť, preto jeho konanie je priamo konaním právnickej osoby. Štatutárny orgán má oprávnenie určené priamo zákonom, koná vo všetkých veciach právnickej osoby. Musí byť zapísaný v Obchodnom registri. Kto je štatutárnym orgánom určuje zmluva, zakladacia listina, alebo zákon.
b) prostredníctvom svojho zástupcu. Zákon rozlišuje zastúpenie zákonné a zmluvné.

Založenie obchodnej spoločnosti
Obchodná spoločnosť je právnickou osobou, založenou za účelom podnikania.
Založenie spoločnosti – uzavretím spoločenskej zmluvy. Pri akciovej spoločnosti ešte vpísaním akcií a konaním ustanovujúceho valného zhromaždenia.
Vznik spoločnosti – dňom zápisu do obchodného registra. Návrh na zápis do obchodného registra najneskôr do 90 dní od založenia.
Základné imanie sa povinne vytvára v akciovej spoločnosti a v spoločnosti s ručením obmedzeným a zapisuje sa do obchodného registra.
Vklad spoločníka – to čo sa spoločník zaväzuje poskytnúť spoločnosti a podieľať sa tým na podnikaní. Vklady môžu byť peňažné a nepeňažné.
Rezervný fond je zdroj krytia strát v akciovej spoločnosti a v s.r.o. ho musia povinne vytvárať. Rezervný fond môžu tvoriť peniaze, cenné papiere, zlato, drahé kovy.
Zrušenie a zánik spoločnosti – s likvidáciou, t.j. bez nástupcu, bez likvidácie – obchodné imanie prechádza iba na nástupcu a ten pokračuje v podnikaní. Po zrušení nasleduje zánik vymazanie z obchodného registra.
Typy obchodných spoločností
Obchodné spoločnosti sú spoločnosti (právnické osoby), ktoré sa založili s cieľom podnikať. Založiť ich môžu fyzické aj právnické osoby, ktoré však môžu byť spoločníkmi s neobmedzeným ručením len jednej spoločnosti. Podľa Obchodného zákonníka možno na Slovensku založiť 4 typy obchodných spoločností:
1. Verejná obchodná spoločnosť (v.o.s.),
2. Spoločnosť s ručením obmedzeným (s.r.o.),
3. Komanditná spoločnosť (k.s.),
4. Akciová spoločnosť (a.s.).

Verejno-obchodná spoločnosť
Vzniká združením minimálne 2 spoločníkov, ktorý podnikajú pod spoločným obchodným názvom a ručia za záväzky spoločnosti spoločne a nerozdielne celým svojim majetkom, je to teda spoločnosť s ručením neobmedzeným. Verejno-obchodnú spoločnosť (v.o.s.) môžu založiť fyzické aj právnické osoby. Založením sa rozumie podpísanie spoločenskej zmluvy, ktorá obsahuje všetky povinnosti a práva spoločníkov. Spoločnosť je právnickou osobou, a preto vzniká až zápisom do Obchodného registra. Riadiť spoločnosť a zastupovať ju na verejnosti môže každý zo spoločníkov ak to nie je určené inak v spoločenskej zmluve. Zisk sa rozdeľuje medzi spoločníkov rovnakým dielom.
Výhody: možnosť plnej kontroly všetkých podnikateľov, možná deľba práce, väčšie možnosti financovania rozvoja spoločnosti.
Nevýhody: úzka väzba podnikateľa na spoločnosť, neobmedzené ručenie.
Spoločnosť s ručením obmedzeným
Môže ju založiť jedena osoba a môže mať najviac 50 spoločníkov, ktorý uzavrú spoločenskú zmluvu o podnikaní. Jeden spoločník (zakladateľ) môže založiť spoločnosť zakladateľskou listinou spísanou u notára.
Všetci spoločníci ručia obmedzene za záväzky spoločnosti. Majetok spoločnosti pri zakladaní (základné imanie) je minimálne 200.000,- Sk. Minimálny vklad každého spoločníka musí byť 50.000,- Sk.
Výhody: pružnosť veľkosti spoločnosti podľa konkrétnej situácie.
Nevýhody: obmedzenie počtu členov, obmedzené možnosti zvyšovania kapitálu.

Komanditná spoločnosť
Je združenie minimálne 2 spoločníkov. Jeden alebo viac spoločníkov ručí za záväzky spoločnosti neobmedzene, t.j. celým svojím majetkom, a ďalší spoločníci ručia za záväzky obmedzene, t.j. iba svojím majetkovým vkladom. Podľa toho sa spoločníci rozdeľujú na komandistov, ktorí ručia za záväzky spoločnosti svojím vkladom, nepodieľajú sa na správe a riadení spoločnosti a nemôžu v jej mene konať.
Riadiť a zastupovať spoločnosť môžu iba komplementáry, ktorý sú aj Štatutárnym orgánom. Rozdelenie zisku sa určí pomerom určeným v spoločenskej zmluve. Napr.: komplementáry rovnakým dielom, komandisti podľa výšky vkladu.
Výhody: pre komplementárov rozšírenie vlastného kapitálového imania bez toho, aby sa vedenie obchodu muselo deliť na ďalších spoločníkov; pre komandistov spoluúčasť bez povinností k spolupráci, obmedzenie ručenia.
Nevýhody: pre komplementára tesné spojenie so spoločnosťou; obmedzené osobné ručenie. Pre komandistov obmedzená možnosť kontroly.

Akciová spoločnosť (a.s.)
Je to obchodná spoločnosť, v ktorej základné imanie musí byť aspoň 1.000.000,- Sk a je rozdelené na určitý počet podielov – akcií, ktoré vlastnia jednotlivý akcionári. Akcie sú cenné papiere, na ktorých je okrem údajov o akciovej spoločnosti vyznačená aj ich nominálna hodnota.
Akcie na meno – patria tej osobe, ktorej meno je v zozname akcionárov spoločnosti. Môže ju majiteľ predať, údaje o predaji a mene nového majiteľa sa musia zapísať.
Akcie na majiteľa – patria tomu kto ich vlastní. Pre spoločnosť môžu byť anonymné. Spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojim majetkom, avšak akcionár za záväzky spoločnosti neručí.
Akcia je cenným papierom, s ktorým sú spojené práva akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa stavov spoločnosti na jej riadení, jej zisku a na likvidačnom zostatku po zániku spoločnosti. Vlastník akcie má právo podieľať sa na riadení spoločnosti a má tiež právo na podiel zo zisku vo forme dividendy. Dividenda predstavuje časť zisku akciovej spoločnosti, ktorá sa rozdeľuje medzi akcionárov.
Orgány spoločnosti a.s. sú tri:
Valné zhromaždenie je najvyšší orgán, na ktorom má každý akcionár hlasovacie právo podľa hodnoty svojich akcií.
Predstavenstvo a.s. je štatutárnym orgánom, ktoré riadi podnikateľskú činnosť spoločnosti a koná v jej mene. Je volená na Valnom zhromaždení.
Dozorná rada dozerá na činnosti predstavenstva a na podnikanie spoločnosti.
Výhody akciovej spoločnosti: účasťou viacerých akcionárov je možné zhromaždiť veľký kapitál, ručenie je pre akcionárov obmedzené na veľkosť účasti, akcia môže byť predmetom obchodu.
Nevýhody akciovej spoločnosti: neexistuje spojenie medzi spoločníkmi, záujmy akcionárov a vedenie akciovej spoločnosti sú často protichodné.

Živnostenské podnikanie - právna úprava
Živnostenské podnikanie:
1.) upravuje verejnoprávne pravidlá výkonu podnikateľskej činnosti. Ustanovuje podmienky nevyhnutné pre získanie oprávnenia a prevádzkovania živnostenského podnikania a pravidlá správania sa podnikateľov z hľadiska verejných záujmov.
2.) upravuje kontrolu požadovaných podmienok a sankcie povinnosti vyplývajúcej zo zákona.
3.) sústavu orgánov štátnej správy a ich pôsobnosť vo veciach živnostenského podnikania.
Živnosť je podľa živnostenského zákona činnosť prevádzkovaná samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Každá živnosť je podnikaní, avšak nie každé podnikanie je živnosťou. Podnikanie v zmysle živnostenského podnikania je užší pojem podnikanie v zmysle Obchodného zákona je pojem širší.
Živnostenský zákon definuje živnosť nie len pozitívne, ale zároveň aj negatívne, keď taxatívne vymenováva čo živnosťou nie je.
Prevádzkovanie živnosti
Činnosti, ktoré sú živnosťami môžu prevádzkovať tak fyzické ako aj právnické osoby za predpokladu, že splnia podmienky ustanovené živnostenským zákonom.
K všeobecným podmienkam prevádzkovania živnosti patrí:
a.) dosiahnutie veku 18 rokov (zákon ustanovuje určité výnimky)
b.) spôsobilosť na právne úkony,
c.) bezúhonnosť, ktorá je vymedzená negatívne vo vzťahu k trestnej činnosti, a to buď s ohľadom na súvislosť s predmetom podnikania, alebo u úmyselných trestných činov.
K osobitným podmienkam prevádzkovania živnosti patrí odborná alebo iná spôsobilosť. Osobitné podmienky môžu byť ustanovené buď priamo v živnostenskom zákone, alebo v osobitných predpisoch, na ktoré živnostenský zákon odkazuje.
Rozdelenie živností
Zákon klasifikuje živnosti podľa:
a.) spôsobu získavania živnostenského oprávnenia,
b.) požiadaviek na odbornú spôsobilosť,
c.) z hľadiska predmetu podnikania.

a.) Z hľadiska spôsobu získavania živnostenského oprávnenia rozdeľujeme živnosti na:
- ohlasovacie,
- koncesované.
b.) Z hľadiska požiadaviek na odbornú spôsobilosť zákon delí ohlasovacie živnosti na:
- remeselné,
- viazané,
- voľné.

Ohlasovacie živnosti
Remeselné živnosti sú uvedené v prílohe č.1 živnostenského zákona. Tvoria základnú skupinu ohlasovacích živností. Podmienkou ich prevádzkovania z hľadiska odbornej spôsobilosti je ukončenie príslušného učebného odboru a prax v tomto odbore.
Viazané živnosti sú živnosti uvedené v prílohe č.2 zákona. Viazané živnosti sa líšia od remeselných živností tým, že pre začatie a výkon podnikateľskej činnosti v tejto oblasti sa vyžaduje osobitná odborná spôsobilosť prevádzkovania.
Voľné živnosti sú živnosti, ktoré nie sú v prílohách č.1 a č.2 a č.3 živnostenského zákona.

Koncesované živnosti
Koncesované živnosti sú živnosti uvedené v prílohe č.3 zákona.
Živnostenské oprávnenie – preukazom živnostenského oprávnenia je živnostenský list pri ohlasovacej činnosti a koncesná listina pri koncesnej živnosti. Žiadosti o tieto doklady sa podávajú príslušnému živnostenskému úradu podľa sídla podnikateľa.

Živnostenský register
Živnostenské úrady vedú živnostenské registre do ktorých zapisujú podnikateľov, ktorí majú živnosť v územnom obvode ich pôsobnosti.
Do registra sa zapisujú:
a.) ak ide o fyzickú osobu: obchodné meno, identifikačné číslo, miesto podnikania, osobné údaje.
Ak ide o právnickú osobou: Obchodné meno, sídlo, mená osôb, ktoré sú jej štatutárnym orgánom a spôsob, akým za právnickú osobu konajú, identifikačné číslo ak bolo pridelené, a osobné údaje týkajúce sa zodpovedného zástupcu.
b.) predmet podnikania,
c.) prevádzkarne ak sú zriadené,
d.) doba, na ktorú sa živnostenské oprávnenie vydáva,
e.) zmeny uvedených údajov
f.) pozastavenie alebo zánik živnostenského oprávnenia
g.) vrátenie živnostenského listu alebo koncesnej listiny
h.) ak ide o zahraničnú osobu, umiestnenie podniku alebo organizačnej zložky na území SR
i.) iné skutočnosti podľa osobitných predpisov.
Každý má právo do registra nahliadnuť, poprípade z neho požadovať výpis.
Zapisujú podnikateľov, ktorý majú živnosť v územnej pôsobnosti, náležitosti stanovené zákonom.
Štátna správa v živnostenskom podnikaní
Štátnu správu na úseku živnostenského podnikania a ochrany spotrebiteľa vykonávajú:
1.) Okresné úrady
2.) Krajské úrady
3.) Ministerstvo vnútra SR, ako ústredný orgán štátnej správy:
a.) Riadi a kontroluje
b.) Spolupracuje s ústrednými orgánmi a s inými právnickými osobami
c.) Zabezpečuje jednotný informačný systém
d.) Zabezpečuje zvyšovanie odbornosti zamestnancov okresných a obvodových úradov v živnostenskom podnikaní.
Ťažiskové úlohy v živnostenskom podnikaní zabezpečuje živnostenský úrad, ktorý vykonáva takmer všetku pôsobnosť živnostenských úradov v prvom stupni.
Okresný úrad zabezpečuje predovšetkým riadiacu a kontrolnú funkciu obvodným úradom.
Vo svojej územnej pôsobnosti tiež vedie evidenciu živnostníkov a súčasne zabezpečuje zasielanie údajov vydaných živnostenských oprávnení. Živnostenské spoločenstvo je združením podnikateľov v určitom odbore, alebo odboroch živností na vymedzenom území.

Zodpovedný zástupca
Zodpovedný zástupca je fyzická osoba ustanovená podnikateľom, ktorá zodpovedá za odborné prevádzkovanie živnosti. Zodpovedný zástupca musí byť pri prevádzkovaní živnosti v pracovno-právnom vzťahu k podnikateľovi, to neplatí, ak je ním manžel (manželka) podnikateľa, alebo ak ide o právnickú osobu, jej spoločník alebo člen.
Ak je podnikateľom právnická osoba, je povinná ustanoviť zodpovedného zástupcu, ak prevádzkuje remeselnú, viazanú, alebo koncesovanú živnosť.
Ak je podnikateľom fyzická osoba, môže ustanoviť zodpovedného zástupcu, prostredníctvom ktorého bude živnosť prevádzkovať.
Zodpovedný zástupca po odbornej stránke zodpovedá za riadne prevádzkovanie živnosti. Musí spĺňať všeobecné aj osobné podmienky prevádzkovania živnosti a musí mať trvalí pobyt na území SR. Možno ho ustanoviť len pre jednu prevádzkareň a tak je povinnosťou živnostníka ustanoviť zodpovedného zástupcu samostatne pre každú prevádzkareň.
Prevádzkareň sa definuje vo vzťahu k miestu, kde živnostník priamo vykonáva svoju činnosť.

Družstvo
Je spoločenstvom neuzavretého počtu členov. Je založené za účelom podnikať alebo zabezpečovať hospodárske, sociálne alebo iné potreby svojich členov.
Založenie družstva si vyžaduje minimálne 5 členov, keď ide o fyzické osoby alebo aspoň dve právnické osoby. Družstvo je právnickou osobou a zapisuje sa so Obchodného registra. Za svoje záväzky zodpovedá svojim majetkom. Členovia družstva však za záväzky družstva nezodpovedajú. Základné imanie družstva tvorí súhrn členských vkladov, členov družstva, ktorý musí byť minimálne 50.000,- Sk.
Najvyšším riadiacim orgánom družstva je členská schôdza, ktorá schvaľuje stanovy družstva, rozhoduje o rozdelení a použití zisku a o všetkých dôležitých otázkach.
Ďalším orgánom je predstavenstvo, ktorého volí členská schôdza a je výkonným orgánom družstva.
Kontrolná komisia kontroluje činnosti družstva a predstavenstva. Podmienkou vzniku členstva v družstve je zaplatenie členského vkladu, ktorý určujú stanovy. Podiel každého člena na zisku závisí od výšky členského podielu.
Notári
Notárom je osoba vymenovaná do funkcie ministrom spravodlivosti na návrh Notárskej komory SR.
Notár je štátom určenou a splnomocnenou osobou vykonávať notársku činnosť a ďalšiu činnosť podľa citovaného zákona.
Samosprávnym orgánom notárov SR je Notárska komora SR.
Len notár smie vykonávať notársku činnosť, ktorou je:
a.) spisovanie a vydávanie listín o právnych úkonoch,
b.) osvedčovanie právne významných skutočností,
c.) konanie vo veciach notárskych úschov,
d.) ďalšie činnosti zverené do pôsobnosti notára osobitným zákonom.
Notár vykonáva notársku činnosť za odmenu. Má nárok na náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času.

Sudy Slovenskej republiky
Sústava súdov je jednotná. Všeobecné súdy rozhodujú vo veciach občianskoprávnych, obchodnoprávnych a trestno-právnych a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Postavenie vojenských súdov upravuje osobitný zákon.
Hlavným poslaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bude rozhodovacia činnosť o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov a preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
Návrh Ústavy zachováva účasť laického prvku pri rozhodovaní súdov. Súčastne sa však predpokladá, že prísediaci budú súčasťou výkonu súdnej moci iba tam, kde je to funkčné a kde to zodpovedá požiadavke uplatňovania demokratických prvkov pri výkone súdnictva, predovšetkým v závažných trestných veciach, v pracovnoprávnych veciach, rodinných veciach a pod.
Pri rozhodovaní sú sudcovia viazaní len zákonom a za určitých okolností aj medzinárodnou zmluvou. Pre všeobecný súd sú viazané aj rozhodnutia ústavného súdu. Slovenská rada volí sudcov bez časového obmedzenia, čím sa posilňuje princíp nezávislosti súdov a sudcov. Ako záruka kvality sudcov má podľa návrhu predchádzať voľba sudcov na dobu 5 rokov.
Sudca sa môže svojej funkcii vzdať bez akýchkoľvek zákonných prekážok. Odvolať sa môže Slovenská rada v prípadoch výslovne určených v návrhu. Vždy ho však musí odvolať, ak bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, alebo na základe rozhodnutia kárneho súdu pre čin, ktorý nie je zlúčiteľný s výkonom jeho funkcie.

Prokuratúra Slovenskej republiky
Prokuratúra vychádza z princípov ústavnosti a zvrchovanosti zákona i priority súdnej ochrany ústavných zákonov a slobôd. Prokuratúra je organickým článkom sústavy právnych záruk zákonnosti v demokratickom právnom štáte. Nenahrádza orgány výkonnej ani súdnej moci. Aby sa presne vymedzilo postavenie a pôsobnosť prokuratúry je žiadúce, aby ich vymedzila priamo Ústava.
V súdnom konaní má prokurátor postavenie strany.
Nezastupiteľné úlohy plní prokurátor v mena štátu v trestnom konaní ako žalobca. Aby prokurátor nepodal obžalobu bez splnenia zákonných podmienok opodstatňuje zveriť mu dozorné oprávnenia voči štátnym orgánom, ktoré vykonávajú prípravné konanie. Týmito oprávneniami má zabezpečiť, aby sa trestnoprávne prostriedky neuplatnili voči nevinným osobám, a aby sa zákonným spôsobom zhromaždili dôkazy potrebné na rozhodnutie súdu.
V občianskom súdnom konaní sa predpokladá účasť prokurátora len výnimočne, v prípadoch ustanovených zákonom.
Vzhľadom na svoju pôsobnosť prokurátora nemôže byť súčasťou súdov, ani niektorého z orgánov štátnej správy.
Prokuratúra SR chráni práva zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb štátu. Na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident SR na návrh Národnej rady SR.