V kontinentálnom právnom systéme sa právo člení na verejné (princíp podriadenosti a nadradenosti) a súkromné (princíp rovnosti). K súkromnému právu patrí aj občianske právo, ktoré sa považuje za všeobecné súkromné právo. Od neho sa postupne odvíjali odvetvia súkromného práva, tzv. osobitné súkromné práva (napr.: obchodné, pracovné právo, právo duševného vlastníctva...).
V systéme práva sa vyčlenili dva samostatné subsystémy: občianske právo hmotné a občianske právo procesné.

Občianske právo hmotné

Občianske právo vzniklo v starovekom Ríme, odkiaľ pochádza aj jeho dodnes používaný názov ius civile. Z Ríma ho neskôr prevzala európska kontinentálna právna kultúra. Je to právne odvetvie, ktoré všeobecne upravuje majetkové vzťahy a s nimi súvisiace osobné a osobnomajetkové vzťahy, pričom subjekty týchto vzťahov majú v právnej rovine rovnaké postavenie a dispozičnú autonómiu.
osobné, resp. osobnostné vzťahy – súvisia s ochranou určitých aspektov ľudskej
osobnosti.
Patrí tu: - ochrana osobnej slobody, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti apod.
-ochrana osobných prejavov
-ochrana mena (u fyzických os.) alebo názvu (u právnickych osôb)
osobnomajetkové vzťahy – vzťahy vznikajúce z výsledkov duševnej tvorivej činnosti
Patrí tu: ochrana autorských práv, patentov, ochranných známok, nových dizajnov,
nových odrôd rastlín a plemien zvierat apod.

Pramene občianskeho práva: - Ústava Slovenskej republiky
- Občiansky zákonník (z roku 1964, mnohokrát
novelizovaný)

Občianske právo hmotné možno rozdeliť na viacero častí:
a) Všeobecná časť – ustanovenia platné aj pre ostatné časti občianskeho práva; upravujú najmä právne úkony (hlavne zmluvy)
b) Rodinné právo – upravuje osobné a majetkové práva manželov, práva a povinnosti rodičov a detí i ďalších príbuzných
* u nás zatiaľ nie je súčasťou občianskeho práva ako v ostatných európskych
štátoch, no v dôsledku blízkej rekodifikácie sa stane súčasťou nového
Občianskeho zákonníka
c) Vecné práva – viažu sa na určitú vec. Patrí tu: vlastnícke právo, držba, vecné právo k cudzej veci (napr.: záložné právo) apod.
d) Dedičské právo – upravuje vzťahy súvisiace s prechodom majetkových práv a povinností zomretého na jeho právnych nástupcov
e) Záväzkové (obligačné) právo – práva a povinnosti účastníkov obligačných právnych vzťahov (napr.: zmluvy, záväzky zo zodpovednosti za škodu apod.)
f) Osobné a osobnomajetkové práva

Všetky vzťahy, predmetom ktorých sú spoločenské vzťahy upravené normami občianskeho práva, nazývame občianskoprávne vzťahy. Každý občianskopr. vzťah tvoria tieto prvky:
1.) subjekty (účastníci) – konkrétni nositelia práv a povinností stanovení normami občianskeho práva.
2.) predmet (objekt) – právnym vzťahom určené správanie subjektov upínajúce sa na veci a práva
3.) obsah – konkrétne práva a povinnosti subjektov
Subjektom občianskoprávnych vzťahov môže byť:
a) Fyzická osoba – človek ako ľudská bytosť, bez ohľadu na jeho štátne občianstvo.
Právna spôsobilosť – priznanie právnych vlastností fyzickej osoby sa delí na:
A. Spôsobilosť na práva a povinnosti – vzniká narodením a zaniká smrťou osoby
B. Spôsobilosť na právne úkony – vzniká dosiahnutím plnoletosti. Je to spôsobilosť vlastným konaním zakladať, meniť či rušiť právne vzťahy
b) Právnická osoba – organizácia osôb alebo majetku, ktorá je vytvorená na určitý účel. Všeobecné znaky právnickej osoby sú: názov, sídlo, spôsob konania v právnych vzťahoch. Delenie právnických osôb:
A. združenia fyzických alebo právnických osôb (napr.: politické strany, rôzne združenia, spolky)
B. účelové združenia majetku (napr.: nadácie, štátne i neštátne fondy)
C. jednotky územnej správy (napr.: obce, vyššie územné celky)
D. iné subjekty, o ktorých to hovorí zákon (napr.: banky, štátne podniky)
c) Štát