Právo

Objektívne právo, právo v normatívnom zmysle, môžeme charakterizovať ako súhrn právnych noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania stanovených či uznaných štátom. Platné právo je právo prijímané a vyjadrené štátom v určenej forme označovanej ako pramene práva. Teda prameňom práva sú také právne normy, ktoré boli prijaté kompetentnými orgánmi spôsobom a s formou, ktorú štát určil ako záväznú.
V historickom vývine sa vyskytli štyri druhy prameňov práva:
a)normatívne právne akty
b)právne obyčaje (obyčajové právo)
c)súdne a správne precedensy
d)normatívne zmluvy

Normatívne právne akty sú také výsledky činnosti štátnych orgánov, ktoré obsahujú právne normy (t.j. všeobecné záväzné pravidlá správania). Najdôležitejším druhom normatívnych právnych aktov sú zákony prijímané najvyšším orgánom štátnej moci. Obyčajové právo sa môže stať prameňom práva, ak sa obyčaj uplatňuje dlhý čas, ak ju možno obsahovo čo najpresnejšie identifikovať a ak ju štátne orgány akceptujú pri aplikácii a jej zachovávanie vynucujú štátnym donútením. Precedensy ako prameň práva predstavujú individuálne právne akty (súdne alebo administratívne rozhodnutia), ktorými sa riešia doteraz právnymi normami neupravené prípady a ktoré sa stávajú podkladom pre budúce rozhodovanie prípadov rovnakého druhu. Normatívne zmluvy majú povahu prameňov práva, ak ide o také zmluvy, ktorých ustanovenia (alebo aspoň časť) majú všeobecný charakter a záväzne upravujú celú skupinu právnych vzťahov rovnakého druhu a bližšie neurčeného počtu.
Právo je najtesnejšie spojené so štátom, čo charakterizujú jeho tri znaky.
1. osobitná štátom uznaná forma
2. onizmus
3. štátne donútenie

Monizmus práva vyjadruje skutočnosť, že v spoločnosti je len jedno právo platiace na všetkých jeho obyvateľov bez ohľadu na miesto pobytu. Za dodržaním práva stojí štátna moc, štátne donútenie. Základne funkcie práva charakterizujú podstatu jeho pôsobenia na spoločenské vzťahy, určujú, v čom spočíva jeho potrebnosť pre organizovanú spoločnosť. Organizačná funkcia práva spočíva v zavádzaní a regulovaní poriadku a celkovej organizovanosti v spoločenských vzťahoch. Vytvára vo vzťahoch medzi ľuďmi a inštitúciami priestor na korektné vzájomné správanie sa. Ochranná funkcia práva spočíva najmä vo vytváraní prostredia právnej istoty. Nástrojom tejto funkcie sú predovšetkým právne normy, ktoré ukladajú občanom i inštitúciám určité povinnosti, garantujú ich rôzne práva, zakazujú spoločensky neprístupné správanie sa. Právo v tejto funkcii garantuje morálne a politické hodnoty spoločnosti. Výchovná funkcia práva spočíva jednak v preventívnom pôsobení sankcií vo vzťahu k adresátom práva, vedie ich ku zachovávaniu práva, k poriadku a z druhej strany prispieva k rozvoju právnej kultúry. Typy právnych kultúr:
Z európskeho pohľadu sa rôzne právne kultúry klasifikujú do troch základných typov:
a) kontinentálno-európsky,
b) anglo-americký
c) náboženský alebo tradičný

Kontinentálno-európsky typ právnej kultúry
Tento typ právnej kultúry sa vytvoril na základe recepcie rímskeho práva. Charakterizuje ho tzv. písane právo (lex scripta), ktoré tvoria štátne orgány splnomocnené na to ústavou štátu. Ostatné pramene práva sú len pramene subsidiárne.

Anglo-americký typ právnej kultúry
Pôvodný názov tejto právnej kultúry, ktorá vznikla v Anglicku bol Common Law a v dôsledku kolonizácie sa rozšíril do ďalších štátov. Sudca v ňom právo nielen nachádza, ale aj tvorí. Základným prameňom práva je precedens.

Právny systém
Právny systém každého štátu tvorí súhrn právnych noriem – pravidiel spávania sa v určitých podmienkach a situáciách. Pri ich porušovaní alebo nerešpektovaní štát siaha k ich vynucovaniu. Právne normy vzájomne vytvárajú systém vzťahov (hierarchických a horizontálnych väzieb). Sú zároveň prepojené aj na prvky sociálneho systému. Tieto pravidlá sú zhrnuté vo väčších celkoch – právnych predpisoch (zákony, nariadenia, vyhlášky), ktoré sa týkajú vymedzenej skupiny spoločenských vzťahov.
Právne predpisy
Právny predpis, čiže normatívny právny akt ako súčasť platného práva, je výsledkom právo tvornej činnosti príslušného kompetentného orgánu, formálnym a všeobecne záväzným dokumentom,ktorývyjadrujeobsahprávnychnoriem.
Hlavnými atribútmi právnych predpisov sú:
a) nomatívnosť – jednoznačné vymedzenie pravidiel správania sa subjektov, na ktoré sa vyťahuje zvyčajne formou príkazov, zákazov alebo dovolenia.
b) záväznosť–vyplýva z jej platnosti a účinnosti
c) všeobecnosť – sa týka tak subjektov, na ktoré sa vzťahuje (napr. dôchodcov, podnikateľov, študentov a pod.), ako aj vecí, ktoré upravuje (predmetu úpravy).
d) štátne donútenie – smeruje k ochrane jednotlivca a spoločnosti pred dôsledkami porušovania práva. Nepriame donútenie využíva preventívne formy pôsobenia, aby príslušné subjekty si právom uložené povinnosti plnili. Priame donútenie uskutočňujú štátne orgány, zväčša súdy.

Právne vzťahy
Právo ako súhrn právnych noriem sa realizuje predovšetkým prostredníctvom právnych vzťahov. Právne vzťahy sú spoločenské vzťahy upravené právnymi normami. Tieto právne normy určujú možné subjekty právneho vzťahu, ich práva aj povinnosti, ako aj právne skutočnosti, na základe ktorých tieto právne vzťahy vznikajú, menia sa, prípadne zanikajú.
Právne udalosti sú také skutočnosti, ktoré vznikajú nezávisle od vôle ľudí, teda objektívne a, s ktorými právo spája právne následky v podobe vzniku, zmeny alebo zániku právnych vzťahov. Napríklad smrť, živelná pohroma, narodenie, nezamestnanosť, plynutie času a pod. S narodením je okrem iných následkov spojený aj vznik právneho vzťahu rodič – dieťa. Smrťou tento vzťah zaniká. Smrť má za následok aj skončenie pracovného pomeru, manželstva, zakladá vzťah dedenia. Ak sa právny vzťah vytvorí, má svoju štruktúru, ktorú tvoria nasledovné prvky:
a) subjekty
b) objekt
c) obsah

Subjektom (účastníkom) právneho vzťahu je ten, komu z daného právneho vzťahu vyplývajú práva a povinnosti, sú to osoby, ktoré právo uznáva za osoby v právnom zmysle. To znamená, že im priznáva právnu subjektivitu. Subjektami právnych vzťahov sa môže stať štát, štátne orgány, právnické a fyzické osoby (občania). Objektom právneho vzťahu sú hodnoty, ku ktorým smeruje správanie subjektov právneho vzťahu, teda to, v záujme čoho subjekty do vzťahu vstupovali. Môže ísť o výsledky duševnej činnosti, veci, práva, správanie a pod. Obsah právneho vzťahu môžeme označiť, ako práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z právneho vzťahu pre jeho subjekty. Napríklad obsahom rodičovského vzťahu je právo a povinnosť rodiča dieťa vychovávať, vyživovať, spravovať veci, zastupovať, ale aj právo dieťaťa na výživu a výchovu.
Základné odvetvia práva
1. Verejné právo
2. Súkromné právo

Verejné právo
a) Vzťahy nadriadenosti a podriadenosti medzi subjektami
b) Prioritná ochrana verejných, skupinových záujmov
c) Realizácia noriem z úradnej povinnosti
d) Právne normy majú prevažne imperatívny (príkazy, zákazy) charakter

Súkromné právo
a) Vzťahy rovnosti medzi subjektami
b) Ochrana súkromných záujmov
c) Realizácia noriem na základe podnetov zainteresovaných subjektov
d) Prevládajú normy permisívneho charakteru

Verejné právo SR
1. Štátne (ústavné) právo. Jeho predmetom sú najvýznamnejšie spoločenské vzťahy, upravené v systéme právnych noriem najvyššej právnej sily – v Ústave SR a v ústavných zákonoch
2. Správne (administratívne) právo. Upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú pri výkone verejnej správy.
2. Správne právo slúži k ochrane verejných záujmov, upravuje vzťahy medzi hierarchicky podriadenými subjektami, upravuje vzťahy spojené s organizáciou a činnosťou verejnej správy, teda výkonných orgánov štátu, ako aj neštátnych verejnoprávnych organizácii, teda orgánov územnej a záujmovej samosprávy.
3. Finančné právo. Vyčlenilo sa zo správneho práva. Upravuje podmienky hospodárenia štátu a verejné finančné vzťahy. Charakterizuje ho skutočnosť, že subjektom upravovaných finančno právnych vzťahov je vždy štát, resp. štátny orgán.
4. Právo sociálneho zabezpečenia. Upravuje širokú varietu právnych vzťahov, prostredníctvom ktorých sa zabezpečujú ústavné sociálne práva občanov. Upravuje vzťahy a právne postavenie inštitúcií, ktoré zmierňujú a odstraňujú následky sociálnych udalostí, v ktorých sa ľudia môžu ocitnúť a ktoré sú upravené právnymi aktmi.
5. Trestné právo. Určuje, ktoré spoločensky škodlivé činy sú trestné a stanovuje tresty za ich spáchanie.
6. Medzinárodné právo verejné. Je súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. Vymedzuje ako súbor právnych predpisov, ktoré upravujú vzťahy medzi štátmi, ich vzťahy k medzinárodným organizáciám, vzájomné vzťahy medzi medzinárodnými organizáciami a niektoré vzťahy jednotlivcov k štátu.

Súkromné právo SR
1. Občianske právo. Je základným a určujúcim prvkom celého systému súkromného práva. Predmetom jeho právnej úpravy sú občianskoprávne vzťahy, ktoré sú majetkovými vzťahmi fyzických a právnických osôb, ako aj majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom a vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb.
2. Rodinne právo. Upravuje vzťahy vznikajúce v rodine, t.j. založené manželstvom alebo na základe príbuzenstva. Sú to vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi a ich prostredníctvom aj medzi ostatnými príbuznými, najmä medzi starými rodičmi a deťmi a čiastočne aj medzi súrodencami. Okrem toho reguluje aj vzťahy náhradnej rodinnej výchovy individuálnej, ako aj osvojenie, pestúnska starostlivosť a zverenie dieťaťa do výchovy iného občana alebo rodiča.
3. Obchodné právo. Upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú pri podnikaní a v oblasti ekonomiky, predovšetkým právne postavenie podnikateľov, obchodno-záväzkové vzťahy, ako aj ďalšie vzťahy súvisiace s podnikaním. Obchodné právo je previazané s občianskym právom.
4. Pracovné právo. Upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú na základe občanov pri výkone závislej práce, t.j. práce pre iného a nie pre seba. Sú to predovšetkým pracovnoprávne vzťahy, pri ktorých fyzická osoba zamestnanec prepožičiava svoju pracovnú silu zamestnávateľovi, ktorý môže mať postavenie fyzickej, ale aj právnickej osoby. Obvykle ide o pracovný pomer alebo vzťahy založené na dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pracovné podmienky, mzda a náhrada mzdy atď.

5.Medzinárodné právo súkromné.
Je súčasťou vnútroštátneho poriadku, pričom jeho právne normy sa v jednotlivých štátoch líšia. Upravuje vzťahy slovenských občanov k cudzine v oblasti práva občianskeho, rodinného, dedičského, ako aj vzťahy slovenských podnikov k cudzozemským organizáciám v oblasti medzinárodného obchodného styku. Ide o riešenie problémov kolízie práva domáceho a cudzieho, keď súd musí najskôr rozhodnúť otázku, podľa ktorého práva má daný právny vzťah posudzovať.

Odvetvia práva
Odvetvie práva - skupina práv. noriem (predpisov) upravujúcich určitý druh spoloč. vzťahov (pracovné, občianske, trestné); sú prehľadné, presne a jasne kodifikované.
Kódex- bol pôvodne súbor tabúľ, neskôr papyrusových listov, na ktoré sa písalo. Dnes je to kompletný, organicky usporiadaný súbor práv. textov určitého odvetvia, ktorý má podobu zákona; napr. Občiansky zákonník, Trestný zákon, Obchodný zákonník, Zákonník práce...
Najdôležitejšie odvetvia práva v sloven. systéme práva- štátne (ústavné) právo
- občianske a rodinné pr.
- obchodné p.
- pracovné p. a p. sociálneho zabezpečenia
- trestné p.
- správne p.
Štátne p.- sústreďuje sa na najvýznamnejšie, spoloč. vzťahy, upravené najmä v ústave a i zákonoch: základy hospod. sústavy a polit. systému, štát. zriadenia, štátnych a samosprávnych orgánov, organizácie súdov, práva a povinnosti občanov Správne p.- sústreďuje sa na štátnu správu verejnych vecí, dopravy, školstva, zdravotníctva.. Správne orgány (vláda, ministerstvá, ústredné orgány okresné úrady) podrobnejšie rozvádzajú zákony upravujúce veci v ich správe a vydávajú rozhodnutia. Patrí sem i zákon o vojenskej službe. Občianske p.- sústreďuje sa na vzťahy vznikajúce medzi občanmi, občanmi a organizáciami a medzi občanmi a organizáciami na jednej strane a štátom na druhej. Dôležitá je problematika ochrany spotrebiteľa. Občian. zákonník- zaoberá sa ochranou osobnostného práva, vlastníckym právom, dedením... Zmier (pokonávka)- mimo súdna dohoda medzi stránkami.
-žalobca- občan, ktorý sa so žalobou obráti na súd. Žaloba (návrh) smeruje proti žalovanému (odporcovi) Zákl. typy v obč. práve- uvedenie vecí do pôvod. stavu/náhrada škody/satisfakcia nemajetkovej ujmy (symbolické odškodnenie). Rodinné p.- rieši vzťahy vznikajúce v rodine, medzi manželmi, rodičmi a deťmi. Upravuje podmienky uzavretia manželstva, osvojenie dieťaťa...
Obchodné p.- upravuje vzťahy medzi podnikateľmi. Pracovné p.- súbor práv. noriem, ktorých predmetom sú spoloč. pracovné vzťahy. Sú to také vzťahy, pri ktorých zamestnávateľ za odmenu užíva prac. silu občana. Zákonník práce- hovorí o vzniku a formách prac. pomeru, o nárok ochna odpočinok, o mzde...P. sociál. zabezpečenia- realizuje sociálne a hospod. práva občanov. Pozostáva z množstva práv. predpisov i medzinárod. zmlúv prijatých OSN a Medzinárod. Organizácie práce. Hovoria o nemocenskom, dôchodkovom zabezpečení...

Trestné právo- reguluje súhrn povinností, ktoré máme vo vzťahu k spoluobčanom i k spoločnosti. Dostáva sa k slovu vtedy, keď niekto spácha trestný čin.
- páchateľ- ten, kto trestný čin spáchal sám.
- spolupáchatelia
- účastník- ten, kto organizuje, navádza alebo pomáha pri trestnom čine.
Deliktuálna spôsobilosť- povinnosť osobne sa zodpovedať za trestný čin, ktorý sme spáchali. Platíod15.rokuveku.Notrestjedo18.rokumiernejší.
Obrana proti kriminalite:
- oznámite podozrivú aktivitu polícii
- dobre zabezpečíte svoj majetok pred zlodejmi, cez dovolenku si dáte vyberať poštovú schránku
- ak sa vraciate domov a zbadáte porušený zámok, nevojdete do bytu, ale zavoláte políciu
- ak niekto zazvoní, či zaklope, neotvárajte, presvedčite sa, kto to je
- vyhýbajte sa miestam, kde dochádza často ku kriminalite- prázdnym parkom, garážam...
- neukazujte na verejnosti peniaze ani cennosti
- ak žijete osamelo, neupozorňujte na to vizitkou ani prostredníctvom telef. zoznamu.

Trestný zákon- obsahuje ustanovenie o nutnej obrane- ak je niekto protiprávne napadnutý môže použiť primeranú rozumnú silu na obranu.
Formy práva- pramene, ktoré hovoria o tom, ako sa máme správať, ak sa chceme domôcť svojich práv, plniť si povinnosti, či vyhnúť sa trestu.
Právne predpisy- písané texty, kt. vydáva štát. orgán; ten rozhoduje o vzniku, zániku, či zmene práv. noriem; je záväzný dokument, ktorý sa vzťahuje na neurčitý počet subjektov rovnakého druhu. Platné právo štátu je hierarchiou práv. predpisov, na jej vrchole je ústava štátu. Právna sila je vlastnosť práv. predpisu, ktorá vyjadruje vzájomný vzťah práv. predpisov, ich miesto v štruktúre systému práva. Zákony- sa zaoberajú podrobnosťami. Vykonávacie predpisy- sú vládne nariadenia, vyhlášky a výnosy ministerstiev.
Vláda- vzdávaním vlád. nariadení rozvádza a konkretizuje zákony parlamentu.
Ministerstvá a ústredné orgány – vydávajú vyhlášky a výnosy. Univerzálne práv. normy- vláda, ministerstvá, ústredné orgány; platia v celom štáte. Lokálne právo- orgány miestnej štát. správy- krajské a okresné úrady (vydávajú všeobecné záväzné vyhlášky) a samosprávne orgány obcí, obecné zastupiteľstvá ( v. z. nariadenia); platia len na území, ktoré tieto orgány spravujú. Legislatívny proces- proces tvorby práva; postup štát. orgánu od podania návrhu práv. predpisu, jeho prerokúvanie, schvaľovanie až po vydanie. Tvorba práva:
- ak sa o zmenu usiluje NRSR, poslanci a vláda SR, tak podajú návrh zákona.

Majú právo zákonodárnej iniciatívy a parlament sa ich návrhom musí zaoberať.
- ak sa o zmenu usiluje napr. ministerstvo stáva sa gestorom návrhu zákona. Legislatívna rada vlády rozošle zákon na pripomienky rezortom, ktorých sa to týka, pripomienky zapracuje a formálne podá návrh zákona predsedovi parlamentu. Ten ho odovzdá ústavnoprávnemu výboru a jeho predseda zas ďalším výborom. Parlamentné výbory o návrhu rokujú a ich stanovisko prednesie spravodajca výboru. V pléne sa uskutoční otvorená rozprava a po nej poslanci hlasujú. Na prijatie zákona je potrebná nad ˝ väčšina prítomných poslancov. Na prijatie ústavy zas kvalifikovaná väčšina-3/5 všetkých poslancov. Kvórum- počet poslancov, kt. prítomnosť je potrebná na prijatie uznesenia (u nás 76 poslancov)
Zákon potom podpíšu príslušní ústav. Činitelia - prezident, predseda vlády, parlamentu, prípadne príslušný minister. Nakoniec sa práv. predpis publikuje v Zbierke zákonov SR.

Správne právo
Správne právo je jedno z významných odvetví slovenského právneho poriadku. Jeho základným poslaním je zabezpečovať ochranu verejného záujmu a v prípade nevyhnutnosti ochranu práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, ako aj plnenie ich povinností. V záujme ich zabezpečenia je možné uplatniť administratívne donútenie.
Toto právne odvetvie zaraďujeme do verejného práva, pričom konkrétny obsah jeho realizácie je určený úradnou mocou.
Pojem: Správnym právom rozumieme odvetvie slovenského práva, ktoré upravuje spoločenské vzťahy v oblasti verejnej správy, a to tie, ktoré vznikajú medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami, medzi správnymi orgánmi a právnickými osobami a medzi správnymi orgánmi navzájom. Správne právo sa členína: Správne právo hmotné – inak nazývané aj materiálne správne právo, ktoré obsahuje také administratívnoprávne normy, obsahom ktorých sú práva, právom chránené záujmy a povinnosti subjektov, ktoré vstupujú doprávnych vzťahov. Správne právo procesné – niekedy nazývané aj formálne správne právo, ktoré obsahuje procesný postup subjektov, ktorý sa aplikuje pri uplatňovaní práv a povinností, za účelom ktorých subjekty vstupujú do právnych vzťahov. Správne právo tvorí súbor právnych noriem, ktoré upravujú časť spoločenských vzťahov v oblasti verejnej správy.
Verejná správa vo svojej vlastnej podstate predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte. Pre túto výkonnú moc je charakteristické, že ide predovšetkým o verejnú moc, ktorou nedisponuje len štát, ale aj ďalšie neštátne subjekty, ktoré vykonávajú správu verejných záležitostí.

Verejná správa pozostáva z dvoch základných zložiek, a to štátnej správy a samosprávy. Štátna správa je najrozsiahlejším druhom štátnej činnosti. Výkonom štátnej správy sa zabezpečuje realizácia všetkých funkcií štátu (vnútorných i vonkajších) a orgány štátnej správy (t.j. vláda a ústredné orgány štátnej správy – ministerstvá a ďalšie, a miestne orgány štátnej správy – krajské úrady a okresné úrady) plnia prevažnú časť úloh zabezpečovaných štátnymi orgánmi. (Poznámka: Od 1.1.2004 budú okresné úrady nahradené obvodnými úradmi.) Štátna správa je predovšetkým činnosťou výkonnou a naraďovacou a ako taká je činnosťou pod zákonnou – vykonávanou na základe zákona. Samospráva je jeden z ďalších komponentov, ktoré tvoria verejnú správu.
Poznáme územnú a záujmovú samosprávu. Územnú správu môžeme vymedziť ako organizačnú formu verejnej správy, v ktorej miestne spoločenstvo ako právnická osoba zabezpečuje riešenie od štátu odlišných úloh, ale realizácia týchto úloh sa rieši pod dozorom štátu. Základom územnej samosprávy je obec, ktorá tvorí samostatný samosprávny celok. Obec je právnickou osobou. Združuje fyzické osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Územnú samosprávu tvorí ďalej vyšší územný celok (samosprávny kraj).
Záujmová samospráva nepredstavuje ucelený, vnútorne usporiadaný systém. Do tohto pojmu sa zaraďujú všetky inštitúcie, ktoré svoju existenciu odvodzujú od združovacieho práva, a ktoré spája konkrétny spoločenský záujem (rôzne spolky, zväzy, spoločnosti, kluby, iné občianske združenia, ako aj odborové organizácie).V tejto súvislosti je vhodné spomenúť aj termín verejnoprávne inštitúcie (korporácie). Ide o inštitúcie, ktoré sa vyznačujú osobitným okruhom činností, ktoré podporujú plnenie štátnych, resp. verejných úloh. Spravidla sú zriaďované zákonom a financované čiastočne zo štátnych prostriedkov a vo svojej činnosti podliehajúce štátnemu dozoru (typickým príkladom sú Slovenská televízia a Slovenský rozhlas).

Subjekty správneho práva.
Subjektom správneho práva je potenciálny alebo skutočný účastník právnych vzťahov, ktorý je spôsobilý byť nositeľom práv a povinností. To znamená, že musí mať právnu subjektivitu, t.j. spôsobilosť byť subjektom právneho vzťahu a mať práva a povinnosti v rozsahu určenom normami správneho práva. Medzi subjekty správneho práva začleňujeme predovšetkým orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby, právnické osoby a pod. Subjekty správneho práva vystupujú ako nositelia práv a povinností ustanovených normami správneho práva a zabezpečených štátnym aparátom v administratívnoprávnych vzťahoch. Administratívnoprávne vzťahy sú spoločenské vzťahy upravené normami správneho práva, ktoré vznikajú, menia sa alebo zanikajú v oblasti verejnej správy.
Metódy a formy verejnej správy
Verejná správa sa realizuje určitými metódami a formami. Metódy delíme do troch skupín:
metódy presvedčovania a donucovania – možno ich považovať za metódy základné a všeobecné
b) metódy administratívneho pôsobenia, ekonomického pôsobenia, spoločensko-organizátorského pôsobenia, správnej prevencie a profylaxie, spätných väzieb a aktívnej účasti spravovaných subjektov v procesoch verejnej
c)metódy špecifické a jedinečné
Formy verejnej správy vymedzujeme ako: a) štrukturálne formy, b) procedurálne formy, c) finálne formy.

Kontrola vo verejnej správe.
Vo verejnej správe sa realizuje kontrola, v rámci kontrolného systému, ktorý v Slovenskej republike tvorí:
a) Národná rada Slovenskej republiky
b) vláda Slovenskej republiky
c) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky
d) Úrad vlády Slovenskej republiky
e) ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky
f) orgány miestnej štátnej správy
g) inšpekcie, škúšobníctvo a iné štátne orgány a organizácie
h) obce a mestá

Zodpovednosť vo verejnej správe.
Súčasťou činnosti označovanej ako verejná správa je zabezpečovanie plnenia verejných povinností, ktoré vyplývajú pre spravované osoby priamo z právneho predpisu alebo zo správneho (administratívneho) rozhodnutia vydaného na základe právneho predpisu.
Popri výkone týchto rozhodnutí (exekúcii) majú orgány verejnej správy k dispozícii tiež sankcie trestného charakteru. Ich uplatnenie sa viaže na spáchanie správneho deliktu. Pod správnym deliktom rozumieme priestupok alebo iný správny delikt.

Verejná správa sa realizuje vo viacerých oblastiach, ktoré tvoria predmet úpravy správneho práva hmotného v rámci jeho osobitnej časti:
Príslušné právne predpisy upravujú správu v nasledovných oblastiach:
1. Vnútorná správa
2. Policajná správa
3. Správa zahraničných vecí
4. Správa obrany
5. Správa školstva
6. Správa zdravotníctva
7. Správa kultúry
8. Správa daní a poplatkov
9. Správa živnostenského podnikania
10. Správa informácií
11. Správa životného prostredia
12. Správa súdov
13. Správa dopravy
Problematika správneho práva procesného, zameraná na úpravu procesného postupu subjektov, ktorý sa aplikuje pri uplatňovaní práv a povinností, je upravená predovšetkým v zákone č.71/1967Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Rozhodnutia správnych orgánov môžu byť tiež preskúmavané súdmi. V takom prípade sa uplatnia ustanovenia V. časti Občianskeho súdneho poriadku s názvom „Správne súdnictvo“.

OBČIANSKE PRÁVO
Občianske právo patrí k najzákladnejším a tiež k najstarším právnym odvetviam v histórii práva. Vzniklo v podmienkach starého Ríma, odkiaľ pochádza aj jeho názov : ius civile ( ci-vilné právo), ktorý sa používa doteraz. Systém občianskeho práva (OP) je rozpracovaný v Občianskom zákonníku, ktorý upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, majetku, autorských práv, priemyselných vzorov a podobne.
Pritom majetkovými vzťahmi rozumieme v najvšeobecnejšej podobe také spoločenské vzťahy, ktoré sa týkajú majetku a majetkových hodnôt. K nim patria : - vlastnícke vzťahy,
–vzťahy disponovania s majetkom,
–odplatné poskytovanie práca výkonov, atď.
Pod pojmom občianske právo rozumieme : právne odvetvie, ktoré všeobecne upravuje majetkové vzťahy a s nimi súvisiace osobné a osobno majetkové vzťahy, pričom subjekty týchto vzťahov majú v právnej rovine rovnaké postavenie. Občianske právo upravuje aj čisto osobné, resp. osobnostné vzťahy, ktoré vznikajú v súvislosti s ochranou určitých aspektov ľudskej osobnosti. Občiansky zákonník ich upravuje v § 11 a nasled. Medzi ne patria : -ochrana telesnej integrity, osobnej slobody, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, podoby a pod. - ochrana prejavov osobnosti zachytenej na určitom hmotnom substráte ( písomnosti ), zvukové a obrazové záznamy.
- ochrana mena fyzickej osoby, ako aj názvu právnickej osoby. ( § 19b OZ).

Vysvetlivky : Právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčastne svojou formou primeraná. Hmotné substráty, ktoré zachytávajú, alebo vyjadrujú osobnosť fyzickej osoby nie sú predmetom občianskoprávnej ochrany, ale je to práve osobnostný obsah, zachytený na tomto substráte.
Písomnosti osobnej povahy sú najmä listy, denníky, zápisníky, ktoré nie sú určené pre verejnosť.
Na vyhotovovanie alebo použitie písomností osobnej povahy, podobizní,.., sa zásadne vyžaduje privolenie fyzickej osoby, ktorej sa to týka. Jednotlivé aspekty ochrany osobnosti v občianskom práve členíme na:
1. právo na česť a dôstojnosť
2. právo na meno
3. právo na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte
4. právo na osobnú integritu
5. právo na súkromie
6. právo na opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov vo vzťahu k hromadným prostriedkom.
Osobno-majetkové vzťahy upravované občianskym právom sú právne vzťahy vznikajúce z výsledkov duševnej tvorivej činnosti. Ide o veľmi rozsiahlu skupinu spoločenských vzťahov, predmetom ktorých sú nehmotné diela, a to diela literárne, vedecké a umelecké, ku ktorým priraďujeme výkony výkonných umelcov, a takisto vynálezy, zlepšovacie návrhy a priemyselné vzory. Osobno-majetkové vzťahy možno teda rozčleniť do dvoch skupín : - autorsko-právne vzťahy a vzťahy výkonných umelcov, upravené autorským zákonom,
- priemyselno-právne vzťahy z vynálezov, zlepšovacích návrhov a priemyselných vzorov, upravené zákonom o vynálezoch a priemyselných vzoroch. Pramene OP:
- vychádzajú z materiálnych podmienok spoločnosti a sú vyjadrené v normách občianskeho práva,
- sú písané právne normy vo formálnom slova zmysle ako napr. (Ústava SR, zákony, OZ, a iné právne normy a predpisy),
- obyčaje, zvyklosti, pravidlá spolužitia vychádzajú z OP len vtedy ak sa ich dovoláva niektorý právny predpis.
- Ústava SR.
-Občiansky zákonník.

Predmetom OP - je skúmanie majetkových a nemajetkových vzťahov medzi občanmi, štátom ,organizáciami, (napr. vlastníctvo-§123 OZ, zmluvy-§43 OZ, dedenie-§460 OZ, vynálezy, právo na česť, dôstojnosť, ochranu a podobne). Vlastníctvo § 123: vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, používať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Vlastnícke právo je teda právo ovládať vec, držať, používať a nakladať s ňou vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci. Vlastník má právo vec užívať, alebo aj neužívať. Ak ju neužíva, môže jej užívanie prenechať inému. Oprávnenie vec používať je obmedzené len na také veci, z ktorých možno mať úžitky alebo plody. Oprávnenie s vecou nakladať sa napĺňa právnymi úkonmi. Zmluvy § 43 : prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy je návrhom na uzavretie zmluvy, ak je dostatočne určitý...
Návrh na uzatvorenie zmluvy ako jednostranný právny úkon musí spĺňať tieto znaky : - prejav vôle musí smerovať k uzavretiu zmluvy, musí byť vyslovený a urobený s vážnym úmyslom uzavrieť zmluvu.
- návrh musí byť adresný
- návrh musí byť určitý
- z prejavu vôle navrhovateľa musí byť zrejmé, že hodlá byť návrhom viazaný.
Forma návrhu nie je predpísaná. Môže byť urobený ústne, písomne alebo inými prostriedkami (faxom, telegramom, počítačom).
Dedenie§460:dedičstvosanadobúdasmrťouporučiteľa.Dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov. Okamih smrti poručiteľa, alebo deň, ktorý určil súd, je rozhodujúci pre prechod práv a povinností, ktoré sú predmetom dedičstva.
Právne úkony
Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých právalebopovinností,ktoréprávnepredpisystakýmtoprejavomspájajú.

Druhy právnych úkonov v OP:
- jednostranné (unilaterálne), dvojstranné (bilaterálne), podľa toho, či ide o prejav jednostrannej vôle (ponuka, prijatie), alebo vzájomný prejav vôle dvoch strán (zmluva).
- jednostranné sa ďalej delia : - adresované (smerujúce voči určitým subjektom )
- neadresované(verejná súťaž)
- právne úkony medzi živými a pre prípad smrti, ( napr. záveť )
- odplatné a bezodplatné, podľa toho, či smerujú na založenie nároku na vzájomné plnenie (napr. kúpa - darovanie)
- formálne a neformálne. Neformálne sú také právne úkony, pre platnosť ktorých sa nevyžaduje, aby vôľa subjektov bola prejavená v osobitnej forme.
- kauzálne a abstraktné. Pri abstraktných právnych úkonoch možno uplatňovať z nich pochádzajúce právne účinky bez preukázania kauzy, pri ktorých, ak je to potrebné, treba kauzu vždy preukázať. Kauzou je právnym titulom právneho úkonu uznaný bezprostredný hospodársky cieľ právneho úkonu, napr. dôvod nadobudnutia, s cieľom splnenia dlhu, pre prípad smrti. Náležitosti právnych úkonov:
- náležitosti subjektu (spôsobilosť na právne úkony),-spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Subjekt, ktorý robí právny úkon, musí mať spôsobilosť na práva a povinnosti, ktoré z úkonu majú preň vzniknúť, alebo ktoré sa majú týmto úkonom zmeniť, či zrušiť.

Neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Neplatný úkon pre duševnú poruchu. Neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonom alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Spôsobilosť na právne úkony nemá: -maloletá osoba
- osoba, ktorá bola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony v rozsahu, ktorý je uvedený v súdnom rozhodnutí
- osoba, ktorá bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony.
Duševná porucha sa musí zistiť v súlade s poznatkami vedy ( zdravotníctva ).nedostatok spôsobilosti na právne úkony v dôsledku duševnej poruchy je dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Zánik spôsobilosti na práva a povinnosti: -smrťou
- vyhlásením za mŕtveho
- náležitosti vôle (musí byť daná, vážna, bez omylu a slobodná). Právny úkon sa musí robiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Prejav vôle sa môže urobiť :1 - konaním a.) výslovné právne úkony(ako vyjadrovací prostriedok predpokladá ľudskú reč, nezáleží na forme a spôsobe, možno urobiť tak ústne ako aj písomne.
b.) kongludentné právne úkony – všetky právne úkony, ako prejav vôle, ktoré sa uskutočnili inak, ako výslovným spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chcel účastník povedať.(napr. kývnutie hlavou, čo daný úkon obvykle znamená..)
2.- opomenutím – nečinnosť účastníka
Sloboda a vážnosť prejavu vôle : ak právny úkon trpí vadami vôle ( nebol urobený slobodne a vážne ), alebo trpí vadami prejavu vôle ( nebol urobený určite a zrozumiteľne ), je absolútne neplatný. - náležitosti prejavu (forma, zrozumiteľnosť, určitosť). Právny úkon sa musí urobiť slobodneavážne,určiteazrozumiteľne,inakjeneplatný.
Predpoklad, že k prejavu vôle došlo: -slobodne a vážne
-určite a zrozumiteľne
-s možným predmetom plnenia, inak je právny úkon neplatný.
Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle.
Vôľa bez jej prejavu nie je poznateľná. Ak bol prejav urobený neslobodne, možno usúdiť aj neslobodu vôle. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením, alebo psychickým donútením.

Zrozumiteľnosť : - právneho úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu, prípadne aj pomocou prekladu. Určitosť právneho úkonu : - ak nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom.
- náležitosti vzťahu vôle a prejavu (zhoda alebo nezhoda vôle s prejavom, môže byť vedomá alebo nevedomá. Musí jestvovať jednota vôle a prejavu. Tieto dve zložky sa musia vyskytovať v konkrétnom prípade simultárne ( prebiehajú spoločne, súhlasne ), inak niet právneho úkonu. Kde niet vôle a prejavu, niet ani právneho úkonu. Človek často koná fakticky. Neprejavuje vôľu avšak jeho činnosť má napriek tomu právne dôsledky ( výkon práce, tvorivá duševná činnosť, vytvorenie diela,..). nevedomá zhoda – omyl v prejave, omyl v kvalite, vedomá zhoda–výhrada,
- náležitosti predmetu právneho úkonu ( náležitosti správania možné a dovolené).
Právny úkon, ktorý svojim obsahom, alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom nie je dovolený.

Platnosť právnych úkonov:
- pokiaľ spĺňa všetky právne náležitosti tzn., že sú úplné a nevyhlasujú sa chybné,
- pokiaľ nespĺňajú právne náležitosti môžu byť neplatné, odporujúce, neexistujúce.
Podľa stupňa vady sa rozoznáva: neexistentnosť neplatnosť odporovateľnosť právnych úkonov, podľa toho sa hovorí o : neexistentnom, neplatnom a odporovateľnom právnom úkone. A preto jeho následky nenastanú. Právny úkon je neplatný v celom rozsahu, ak dôvodom jeho neplatnosti je podstatná náležitosť právneho úkonu.
Neplatný právny úkon obsahujúci náležitosti iného právneho úkonu zostáva sám o sebe neplatným.
c)relatívna neplatnosť : je taká, ktorej sa môže dovolávať len účastník úkonu postihnutý dôvodom neplatnosti. Iné osoby sa nemôžu neplatnosti dovolať, ani sa nemôžu domáhať jej vyhlásenia. Ak sa teda oprávnený účastník nedomáha vyslovenia neplatnosti, resp. kým sa neplatnosť nevysloví, má právny úkon následky platného právneho úkonu.
d) Odporovateľnosť právneho úkonu : spočíva v možnosti veriteľa domáhať sa , aby voči nemu bol právny úkon dlžníka vyhlásený za právne neúčinný, pokiaľ ním došlo k zmrazeniu uspokojenia jeho pohľadávky. Ide o právne úkony, ktorými dlžník zmenšuje svoj majetok do tej miery, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky.

Podmienky súdneho konania:
- Spôsobilosť byť účastníkom konania a procesná spôsobilosť. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti. § 18 OSP )
Ústava SR: Každý má spôsobilosť na právo. Pojem každý: -kto sa narodí, -právnické osoby, ktoré nadobúdajú právnu subjektivitu a zároveň aj spôsobilosť svojimi úkonmi nadobúdať práva,
- fyzická osoba, rozlišovať s pojmom št. občan.
Spôsobilosť na právo: - všeobecná - môže byť obmedzená len ústavnými zákonmi,
- konkrétna - môže byť obmedzená zákonmi, ale aby to nebolo v rozpore so základnými právami a slobodami, ústavnou. Spôsobilosť na právne úkony : -spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti a brať na seba povinnosti. Spôsobilosť na protiprávne úkony –spôsobilosť byť zodpovedným ( znášať následky ) za správanie ( za úkony ), ktoré sú v rozpore s právom. Povinnostiam nie je potrebné poskytnúť ústavu.
- Riadne zastúpenie ( § 22 OSP)– obligatórne zastúpenie procesne nespôsobilého účastníka zákonným zástupcom, alebo ak ide o procesné opatrenie, ktorého právne účinky sa obmedzia na riešenú hmotno-právnu vec, kde hrozí, že účastník nebude schopný správne sa orientovať v konaní.(napr. u maloletého zamestnávateľa, ale i zamestnanca).

Právomoc a príslušnosť súdu. ( § 7,8,9 OSP) Súdy rozhodujú v týchto vzťahoch :
-občiansko-právne
-pracovné
-rodinné
-družstevné
-obchodné
Výnimku tvoria spory o určenie hraníc medzi pozemkami, ktoré patria do právomoci okr. Úradov, odborov katastra nehnuteľnosti. Na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.§ 84 OSP : Na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje, ak nie je ustanovené inak.
Miestna príslušnosť súdov:
- všeobecná miestna príslušnosť
- príslušnosť daná na výber
- výlučná miestna príslušnosť
- dohodnutá miestna príslušnosť
prioritné postavenie má výlučná miestna príslušnosť, podľa ktorej sa bude prednostne určovať miestna príslušnosť súdov.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci
Prekážka rozsúdenej veci. ( § 83,103 ). Začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Ustanovenie vyjadruje prekážku súdneho konania (litispendencia ), ktorá zabraňuje, aby na súde prebiehalo iné súdne konanie v tej istej veci. Táto prekážka vzniká, ak na ktoromkoľvek súde SR je začaté konanie, ktoré má : +rovnakých účastníkov, + rovnaký predmet konania, + rovnaké skutkové okolnosti.

- návrh na začatie konania (§79 ). Podanie návrhu je základnou podmienkou konania. Na podanie návrhu je legitimovaná každá fyzická a právnická osoba, preto sa súd musí zaoberať každým návrhom.
-riadne obsadenie súdu (súd rozhoduje rozsudkom, platobným rozkazom, zmenkovým platobným rozkazom, uznesením, zastavením alebo prerušením konania).

Opravné prostriedky:
- riadne sú odvolanie a odpor,
- mimoriadne sú obnova konania a dovolanie.
Základný rozdiel medzi týmito dvoma druhmi opravných prostriedkov spočíva v tom, že kým riadne opravné prostriedky smerujú proti ešte neprávoplatným opravným prostriedkom - mimoriadne opravné prostriedky voči rozhodnutiam, ktoré už právoplatnosť nadobudli.
Odvolanie smeruje proti neprávoplatným rozsudkom a uzneseniam prvostupňového súdu. Odvolací súd môže odvolanie zamietnuť, rozhodnutie potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť a vrátiť na nové prerokovanie súdu 1. Stupňa, ktorý je viazaný pri svojom rozhodovaní právnym názorom odvolacieho súdu. Odpor sa podáva voči neprávoplatným platobným rozkazom vydaným v skrátenej forme súdneho konania.
V takom prípade sa platobný príkaz ruší a vo veci sa vytýči pojednávanie.
Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok prichádza do úvahy vtedy, ak účastník nemohol v pôvodnom súdnom konaní uplatniť dôkazy či vedomosti o určitých skutočnostiach. Návrh na obnovu konania sa podáva v zákonom ustanovenej lehote na súde, ktorý vec rozhodol v prvom stupni. Tento súd spočiatku rozhoduje o samotnom povolení obnovy konania a v prípade kladného stanoviska vec aj opätovne prerokuje.
Dovolaním, ako mimoriadnym opravným prostriedkom, možno za určitých podmienok napadnúť právoplatné rozhodnutie druhostupňového súdu. V niektorých prípadoch možno podať dovolanie voči každému rozhodnutiu (§237 ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu, ak účastník nemal spôsobilosť, ...), voči potvrdzujúcemu rozsudku iba za určitých podmienok (§ 238 ak sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,..). Odvolací súd môže dovolanie zamietnuť alebo zrušiť rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie prerokovanie. Súd, ktorý o veci rozhodol, je viazaný vysloveným právnym názorom.

RODINNÉ PRÁVO
Upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi ako aj vzťahy, ktoré napodobujú osvojenie, opatrovníctvo a pestúnsku starostlivosť.
1) Rodinné právo sa orientuje na vzťahy : -vzťah medzi manželmi – upravuje vznik manželstva, ktorým rodina v právnom zmysle vzniká. Z uzavretia manželstva vzniká medzi manželmi právny vzťah, ktorého obsahom sú zákonom vymedzené práva a povinnosti čisto osobného charakteru ( napr. zákonná vyživovacia povinnosť ).osobná povaha týchto práv a povinností znamená, že oprávnený sa nemôže vzdať svojich práv, zaviazaný nemôže preniesť svoju povinnosťnainého,smrťoutietoprávaapovinnostizanikajú.
2) Právny vzťah vzniká aj medzi rodičom a dieťaťom. Na jeho vznik nie je potrebný nijaký vôľový úkon, stačí narodenie, ktoré nadobúda význam právnej skutočnosti. Tento právny vzťah vzniká aj vtedy, ak rodičia nie sú manželmi. Spoločenským poslaní, manželstva a rodiny je výchova detí. Výchova detí: -vo vlastnom vyhovujúcom prostredí
-náhradné prostredie + inštitút osvojenia +pestúnstvo
3) Právny vzťah medzi manželmi alebo medzi rodičmi a deťmi vzniká aj vzájomná vyživovacia povinnosť.
Predmetom rodinného práva je skúmanie majetkových a iných vzťahov, ktoré sú medzi manželmi, rodičmi a deťmi. Pramene rodinného práva – vychádzajú z konkrétnych historických a materiálnych podmienok spoločnosti ako sú písané právne normy, obyčajové práva a zvyky ak sú zahrnuté v právnych predpisoch. Základným prameňom rodinného práva v SR je Zákon o rodine č.94/1963, nov.č.234/92.

Zásady rodinného práva:
1. dobrovoľnosť a slobodné rozhodovanie,
2. rovnosť ženy a muža,
3. ochrana manželstva, rodiny, matky a dieťaťa štátom,
4. zásada vzájomnej pomoci v rodine,
5. zásada monogamie,
6. zrovnoprávnenie civilného a cirkevného sobáša,
7. neprípustnosť diskriminácie rasy, náboženstva a národnosti. 1) zásada dobrovoľnosti a slobodného rozhodovania pri uzavretí manželstva. muž a žena, ktorí dosiahli vek, potrebný na uzatvorenie manželstva, riadia sa len svojim citovým vzťahom. Od nikoho nepotrebujú súhlas.
2) rovnoprávnosť muža a ženy: muži a ženy majú rovnaké postavenie v rodine, v práci a vo verejnej činnosti.
3) ochrana manželstva, rodiny, matky, dieťaťa štátom a, ochrana manželstva : vznikom manželstva sa založila rodina, ktorej hlavným účelom je výchova detí
b, ochrana matky : predškolské zariadenia, inštitút určovania otcovstva,
c, ochrana dieťaťa : výchova v rodinnom prostredí, odstránenie diskriminácie detí podľa pôvodu, zodpovednosť rodičov za výchovu svojich detí, ...,
4) zásada vzájomnej pomoci v rodine : (§ 18 ZR. muž a žena majú v manželstve rovnaké povinnosti. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne si pomáhať).povinnosť vzájomnej pomoci má široký obsah, jak vo sfére majetkovej a hmotnej, tak aj vo všetkých životných situáciách.
5) Zásada monogamie : manželstvo je životným zväzkom jedného muža a jednej ženy. Ďalšie manželstvo sa nemôže uzavrieť.
6) Zrovnoprávnenie civilného a cirkevného sobáša a jeho uznanie štátnymi orgánmi, oba sú právne relevantné.
7) Zásada neprípustnosti akejkoľvek diskriminácie podľa rasy, náboženstva, národnosti a pod.

Manželstvo
Podmienky uzavretia manželstva upravuje § 1-17 Zákona o rodine. Manželstvo je právnym vzťahom medzi mužom a ženou a jeho hlavným účelom je založenie rodiny. Uzavretie manželstva je možné pred orgánom štátu alebo cirkvi. Uzavretím manželstva vznikajú pre manželov určité práva a povinnosti priamo zo zákona.
§ 1 : manželstvo sa uzatvára na základe dobrovoľného rozhodnutia muža a ženy.
-vzájomné sa poznanie po stránke charakteru i zdravotného stavu
-poznajú zmysel manželstva
§ 2 : občania, ktorí chcú spolu uzatvoriť manželstvo, majú dopredu poznať navzájom svoje -charakterové vlastnosti a svoj zdravotný stav..
-charakterové vlastnosti človeka a jeho zdravotný stav sú významné skutočnosti, ktoré majú dôležitý vplyv na priebeh manželstva.
Preto je správne, aby sa snúbenci poznali.
-súhlasné vyhlásenie, že im nie sú známe okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva.
§ 8 : občania sú povinní pri uzatváraní manželstva súhlasne prehlásiť, že priezvisko jedného z nich bude ich budúcim spoločným, alebo si ponechajú svoje doterajšie.
- toto je dôsledkom ústavnej zásady rovnoprávneho postavenia muža a ženy.
- Ak si ponechajú svoje doterajšie priezviská, musia prehlásiť, ktoré z ich priezviska bude priezviskom spoločných detí.

Okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva:
a)iné manželstvo
§ 11 : manželstvo nemôže byť uzatvorené so ženatým mužom, alebo vydatou ženou, neplatnosť manželstva vysloví s údaj bez návrhu.
b)príbuzenstvo
§ 12 : manželstvo nemôže byť uzatvorené medzi predkami a potomkami, medzi súrodencami, to isté platí aj o príbuzenstve založenom na osvojení, pokiaľ toto trvá.
c)nedostatok veku
§13: manželstvo nemôže uzatvoriť maloletý.
- iba súd môže povoliť uzatvoriť manželstvo maloletému, ktorý dovŕšil aspoň 16 rokov.
d)duševná porucha
§ 14 : manželstvo nemôže uzatvoriť občan postihnutý duševnou poruchou.
- záujem spoločnosti na zdravom manželskom zväzku ( nie je schopná vykonávať právne úkony, akým aj manželstvo je.
- ak vznikne duševná porucha až za trvania manželstva, nepôjde o neplatné manželstvo.

Vzťahy medzi manželmi
a)rovnaké práva a povinnosti manželov.
§ 18 : muž a žena majú v manželstve rovnaké práva a rovnaké povinnosti. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne si pomáhať.
b)uspokojovanie potrieb rodiny.
- uspokojovanie hmotných potrieb rodiny sa majú zabezpečovať spoločným úsilím oboch manželov
- vzájomná vyživovacia povinnosť manželov
- rozhodovanie manželov o spoločných veciach
- vzájomné zastupovanie manželov a právne úkony jedného z nich

Zánik manželstva:
- rozvodom,
- smrťou,
- vyhlásením za mŕtveho.

Právne podmienky otcovstva:
- za otca dieťaťa sa považuje manžel matky,
- za otca dieťaťa sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov,
- za otca dieťaťa sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v rozhodnom čase, t.j. v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako 180 a viac ako 300 dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti.

Vyživovacia povinnosť:
-rodičov voči deťom,
-detí voči rodičom,
-medzi ostatnými príbuznými,
-medzi manželmi,
-výživa rozvedeného manžela,
-výživa a úhrada niektorých nákladov nevydatej matke.

PRACOVNÉ PRÁVO
Zahrňuje súbor právnych noriem, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy občanov, organizácií, štátu. Predmetom PP je skúmanie pracovnoprávnych vzťahov a noriem, ktoré vznikajú na základe dohôd medzi občanmi, organizáciami a orgánmi štátu. Cieľom týchto vzťahov je dosiahnuť sociálny súlad zamestnancami, zamestnávateľmi a štátom. Pramene PP vychádzajú z materiálnych a historických podmienok a sú zakotvené v
jednotlivých právnych normách ako napr. Listine základných práv a slobôd, Ústave SR, Zákonníku práce a ďalších predpisoch, vyhláškach a nariadeniach. Systém PP je podrobne rozpracovaný v Zákonníku práce.