Súdna stolica slúžneho s jedným prísediacim vybavovala malé majetkové majetkoprávne záležitosti ako aj priestupky. Príslušnosť slúžnovského súdu sa neobmedzila na jeden okres. Zemepanské súdy súdili i naďalej poddaných, ale s obmedzením, že vo väčších trestných veciach súdila sedria.
Cirkevné súdy (tzv. Sväté stolice) si ponechali svoj význam; rozhodovali vo veciach manželských a testamentárnych.
Mestské súdy – ich kompetencie sa nezmenili.

V tomto období stále pretrvávali procesy a často aj masové popravy čarodejníc. Roku 1756 Mária Terézia zabránila vynášať a vykonávať rozsudky nad čarodejnicami a roku 1768 celkom zakázala procesy pre čarodejníctvo a mágiu. Zavedením celokrajinského urbára mohol zemepán bez zvolania panskej stolice trestať len ľahšie previnenia poddaného trojdennou ručnou robotou. Ak takýto trest nestačil na polepšemnie delikventa, mohol ho zemepán (bez pánskej stolice) potrestať najviac 24 údermi palicou alebo korbáčom. Väčšie previnenia mohol zemepán trestať len prostredníctvom panskej stolice a za prítomnosti zástupcu župnej sedrie. Poddaných bol povinný bezplatne zastupovať stoličný fiškál.

Jozef II. svojou administratívnou reformou roku 1785 odňal stoliciam súdnu právomoc, pričom kompetenciu stoličného zhromaždenia preniesol na podžupana, ktorého „poštátnil“ a podriadil ho kráľovskému komisárovi, ktorý stál na čele novozriadených desiatich dištriktov.

Kráľovský komisár:
- vykonával plnú jurisdikciu v trestných veciach na území svojho dištriktu
- mal právo zaistiť každého, aj šľachtica

Feudálne trestné právo

Feudálne právo nepoznalo systémové usporiadanie v zmysle súčasného poňatia právneho poriadku.
Celé trestné právo nesie na sebe ešte znaky starých rodových zvyklostí. Štátna moc využíva vžité formy, na ktoré je spoločnosť zvyknutá, mení ich obsah a používa ich na ochranu triedneho panstva feudálov. Súčasne sa snaží obmedzovať:
- zvyklosti, ktoré sú v rozpore so štátnou mocou
- krvnú pomstu a svojpomoc (úplne sa nezakazuje).

Krvná pomsta sa postupne nahradzuje vykúpením (kompozíciou), t. j. poškodený sa môže dojednať s páchateľom, ktorý si môže „život vykúpiť“. Výška výkupného sa prispôsobuje spoločenskému a majetkovému postaveniu páchateľa.
Pri niektorých trestných činoch (vražda, krivá prísaha, únos žien, podpaľačstvo,...) je kompozícia záväzná a je spojená s cirkevnými trestami (pôst, kajanie, ...).
Kto však kompozíciu vyplatiť nemohol (poddaný), trestal sa okýptením tela.
Pri iných trestných činoch, najmä pri krádeži a proticirkevných deliktoch, ktoré siahali na základy feudálnej spoločnosti (súkromné vlastníctvo, ideológia, štátna organizácia) bola kompozícía vylúčená. Tieto delikty sa označovali ako verejné delikty (delicta publica).

Trestnoprávna zodpovednosť bola spočiatku kolektívna – vzťahovala sa na páchateľa a na jeho celú rodinu (prežitky krvnej pomsty), neskôr sa presadzovala individuálna zodpovednosť páchateľa.
Úmysel sa spravidla neskúmal. Len pri vražde sa stanovila menšia kompozícia pre čin spáchaný náhodou. Recidíva sa trestala zásadne prísnejšie.
Netrestnosť, resp. menšie tresty zabezpečovala inštitúcia azylu. Páchateľ, ktorý sa ukryl v kostole, kláštore alebo dome biskupa, nemohol sa zaistiť a telesne trestať, keď sa dal do služieb cirkvi.