Koncom 15. storočia sa za vlády Jagelovcov (1490 – 1526) zrútila Matejom Korvínom (1458 – 1490) vybudovaná centralizovaná štátna moc. Vypukla kríza stavovského štátu.

Vysoká šľachta obnovila svoje mocenské postavenie v kľúčových pozíciach štátneho aparátu. Kráľovská rada a kráľovská kancelária sa opätovne dostali do rúk korupčných cirkevných hodnostárov a barónov. Vynútili si zrušenie Korvínových reforiem, zdanenie poddaných podľa usadlostí a vymohli si snemovné uznesenie, podľa ktorého neplatili clo ani mýto. Habsburgovci si vynútili (r. 1491) dohodu o vzájomnom nástupníctve na trón.

Stredná šľachta, ktorá sa zjednotila v zemianskej opozícii (r. 1495), zastávala protihabsburský postoj. Kritizovala rozkrádanie kráľovského majetku, zvyšovanie portálnej dane, vyberanie cirkevného desiatku v peniazoch. Podarilo sa jej dostať svojich zástupcov do kráľovskej rady.
V roku 1520 presadil kodifikáciu šľachtického práva Štefan Werböczy, politický vodca strednej šľachty, ktorou sa upevnila stavovská monarchia.
To všetko vytvorilo podmienky pre rozvinutie novej spoločenskej sily, vytvorenej z poddanstva a z časti chudobnej a malej šľachty, ktorá vyvrcholila povstaniami roľníkov a baníkov zameranými proti feudálnemu systému.

Všeobecná politická situácia sa však nezmenila, pretože šľachta bola jednotná len v otázke utláčania poddaných a nestarala sa o obranu krajiny pred hroziacim tlakom tureckých vojsk. Ľud bol odhodlaný brániť krajinu. No šľachta namiesto toho, aby bola uspokojila oprávnené požiadavky roľníkov a zabezpečila masovú obranu štátu, zlomila roľnícke hnutie a tým stratila reálnu možnosť obrany štátnych hraníc.
Bitka pri Moháči (r. 1526) znamenala koniec stsredovekého uhorského štátu a rozhodla, že sa Slovensko dostalo pod nadvládu Habsburgovcov.
Habsburgovci pristúpili k dôslednej centralizácii štátneho aparátu. Uskutočnila sa reforma banskej správy a administrácie bane. Mincovníctvo, riadenie zahraničnej politiky a vojsko sa úplne koncentrovalo vo Viedni. Reforma zasiahla aj uhorské súdnictvo.

Reformy súdnictva

Súdnictvo do roku 1723

Najvyšší sudcovia krajiny si udržali síce svoju osobitnú právomoc, no spravidla pôsobili na tabulárnych súdoch:
- krajinský sudca aj naďalej vybavoval niektoré donačné veci
- palatín súdil:
• v politických svetských veciach magnátov
• v civilných záležitostiach začatých erárom

Sedmopanská tabula (tabula septevirale) bola:
- najvyššou odvolacou inštanciou Uhorska
- odvolacím súdom pre rozsudky kráľovskej tabuly.
Po roku 1694 pozostávala:
- na čele s palatínom
- z troch magnátov (medzi nimi krajinský sudca a tavernikus)
- troch veľkňazov

Kráľovská tabula bola riadnym celoštátnym súdom šľachtickým. Na čele stál personalis. V niektorých veciach bola prvou inštanciou, v niektorých odvolacou inštanciou.
Obe tabuly vykonávali činnosť len v tzv. „oktávach“, t. j. štyrikrát do roka. Počas vojen v 17. storočí tieto súdy nefungovali. V tom čase sa zaviedla inštitúcia Protonotárskych sudcov.
Protonotár precestoval spoločne so svojimi pisármi krajinu a kde sa našli sporné veci, tam súdil. Útraty súdu platili stránky.
Súdnictvo od roku 1723

Reforma z roku 1723 zlepšila prácu v justícii. Kráľovská kúria sa osamostatnila od kráľovského dvora a premenila sa na dve stále súdne inštancie:

a) Sedmopánsku tabulu
- posledná najvyššia odvolacia inštancia
- na čele palatín so zástupcom, krajinským sudcom
- pozostávala z 21 členov (cirkevní hodnostári, baróni a strední šľachtici)
- pri rozhodovaní sa vyžadovala prítomnosť 11 členov

b) Kráľovskú tabulu
- prevzala agendu oktaviálnych súdov
- na čele personalis
- mala 26 členov, súdila v 9 – člennom senáte
- bola prvou inštanciou vo veciach
• nevernosti a urážky panovníka
• v civilných sporoch o právo k nehnuteľnostiam na podklade privilégii (causea ex radicalitate iuris)
- bola prvou i druhou odvolacou inštanciou vo veciach začatých na krajských tabulách, tavernikálnom súde a na sedriách.

Protonotárske súdy sa zrušili a namiesto nich sa zriadili Krajské tabuly v Trnave a Prešove.
- Pozostávali z predsedov a 5 – 6 votantov
- Rokovali v 4 – člennom senáte
- Boli prvostupňovu odvolacou inštanciou pre spory začaté na župnom súde
- Ako prvá inštancia vybavovali civilné veci s vyššou hodnotou, dedičské veci, poručenské veci a pod.

Komitátne súdy sa, v dôsledku rozrastenia agendy, rozdelili na:
- civilnú sedriu
- trestnú sedriu
a pre menšie veci na:
- podžupanskú súdnu stolicu
- slúžnovskú súdnu stolicu

Zemanská stolica (sedria):
- pozostávala z podžupanov, slúžnych, prísediacich, tabulárnych sudcov, župného fiškála
- do kompetencie patrili:
1. verejné trestné činy (delictum publicum), okrem velezrady a nevernosti
2. niektoré civilné veci v prvej inštancii
3. v druhej inštancii veci začaté pred zemepánskym súdom alebo pred podžupanom, resp. slúžnym

Súdna stolica podžupana (forum vicecomitis):
- zasadal podžupan s jedným slúžnym a prísediacim
- prerokúvala:
1. menšie majetkoprávne veci
2. menšie násilnosti
3. úrážky na cti a pod.
Súdna stolica slúžneho s jedným prísediacim vybavovala malé majetkové majetkoprávne záležitosti ako aj priestupky. Príslušnosť slúžnovského súdu sa neobmedzila na jeden okres. Zemepanské súdy súdili i naďalej poddaných, ale s obmedzením, že vo väčších trestných veciach súdila sedria.
Cirkevné súdy (tzv. Sväté stolice) si ponechali svoj význam; rozhodovali vo veciach manželských a testamentárnych.
Mestské súdy – ich kompetencie sa nezmenili.

V tomto období stále pretrvávali procesy a často aj masové popravy čarodejníc. Roku 1756 Mária Terézia zabránila vynášať a vykonávať rozsudky nad čarodejnicami a roku 1768 celkom zakázala procesy pre čarodejníctvo a mágiu. Zavedením celokrajinského urbára mohol zemepán bez zvolania panskej stolice trestať len ľahšie previnenia poddaného trojdennou ručnou robotou. Ak takýto trest nestačil na polepšemnie delikventa, mohol ho zemepán (bez pánskej stolice) potrestať najviac 24 údermi palicou alebo korbáčom. Väčšie previnenia mohol zemepán trestať len prostredníctvom panskej stolice a za prítomnosti zástupcu župnej sedrie. Poddaných bol povinný bezplatne zastupovať stoličný fiškál.

Jozef II. svojou administratívnou reformou roku 1785 odňal stoliciam súdnu právomoc, pričom kompetenciu stoličného zhromaždenia preniesol na podžupana, ktorého „poštátnil“ a podriadil ho kráľovskému komisárovi, ktorý stál na čele novozriadených desiatich dištriktov.

Kráľovský komisár:
- vykonával plnú jurisdikciu v trestných veciach na území svojho dištriktu
- mal právo zaistiť každého, aj šľachtica

Feudálne trestné právo

Feudálne právo nepoznalo systémové usporiadanie v zmysle súčasného poňatia právneho poriadku.
Celé trestné právo nesie na sebe ešte znaky starých rodových zvyklostí. Štátna moc využíva vžité formy, na ktoré je spoločnosť zvyknutá, mení ich obsah a používa ich na ochranu triedneho panstva feudálov. Súčasne sa snaží obmedzovať:
- zvyklosti, ktoré sú v rozpore so štátnou mocou
- krvnú pomstu a svojpomoc (úplne sa nezakazuje).

Krvná pomsta sa postupne nahradzuje vykúpením (kompozíciou), t. j. poškodený sa môže dojednať s páchateľom, ktorý si môže „život vykúpiť“. Výška výkupného sa prispôsobuje spoločenskému a majetkovému postaveniu páchateľa.
Pri niektorých trestných činoch (vražda, krivá prísaha, únos žien, podpaľačstvo,...) je kompozícia záväzná a je spojená s cirkevnými trestami (pôst, kajanie, ...).
Kto však kompozíciu vyplatiť nemohol (poddaný), trestal sa okýptením tela.
Pri iných trestných činoch, najmä pri krádeži a proticirkevných deliktoch, ktoré siahali na základy feudálnej spoločnosti (súkromné vlastníctvo, ideológia, štátna organizácia) bola kompozícía vylúčená. Tieto delikty sa označovali ako verejné delikty (delicta publica).

Trestnoprávna zodpovednosť bola spočiatku kolektívna – vzťahovala sa na páchateľa a na jeho celú rodinu (prežitky krvnej pomsty), neskôr sa presadzovala individuálna zodpovednosť páchateľa.
Úmysel sa spravidla neskúmal. Len pri vražde sa stanovila menšia kompozícia pre čin spáchaný náhodou. Recidíva sa trestala zásadne prísnejšie.
Netrestnosť, resp. menšie tresty zabezpečovala inštitúcia azylu. Páchateľ, ktorý sa ukryl v kostole, kláštore alebo dome biskupa, nemohol sa zaistiť a telesne trestať, keď sa dal do služieb cirkvi.
Tresty:
- boli zväčša odstrašujúce
- mali vynútiť podriadenie sa štátnej moci
- zabezpečovali poškodenému zadosťučinenie (talio)
- mali páchateľovi znemožniť, aby svoj trestný čin opakoval (forbat).

a)Trest smrti
- sťatím hlavy
- obesením
- v mestách utopením
- upálením
- rozštvrtením

b)Telesné tresty
- Okýptenie tela (odrezanie ruky, jazyka, oslepovanie) – použitie v každom prípade; odrezanie nosa, ucha – odstrašujúce formy – používané len u poddaných.
- Palicovanie, vykorbáčovanie, biľagovanie rozpáleným železom, ostrihanie vlasov – používali sa pri urážkach na cti; mnali zahanbujúci účinok, ( v meste pranierovanie, resp. verejné pokánie).

c)Cirkevné tresty
- Pokánie
- Pôstenie sa
- Exkomunikácia

d)Tresty na slobode
- Predaj do otroctva
- Väzenie ( spravidla len u členov kráľovskej rodiny)
- Klada (v meste)

e)Majetkové tresty
- Birsagium (peňažitý trest, ktorý zahrnul náhradu škody pre poškodeného (talio), náhradu škody pre rodinu poškodeného (compositio) a poplatok pre sudcu
- Konfiškácia alebo zničenie majetku (destructio bonorum)

Rozoznávali sa najmä tieto trestné činy
Nevernosť (infidelitas)
- Každý čin, ktorý poškodzuje kráľovskú moc
- Urážka panovníka
- Zapríčinenie nezrovnalostí medzi kráľom a jeho rodinou
- Vzbura proti kráľovskej autorite
- Zrada kráľa
- Prechod k nepriateľovi
- Povstanie
- Falšovanie peňazí
Trestala sa smrťou a konfiškáciou majetku. Cirkevný hodnostár bol chránený privilégiom fori.
Násilnosti proti vrchnostiam
Trestal hradský župan podľa voľného uváženia
- Pokuta
- Konfiškácia majetku
- Predaj do otroctva
- Trest smrti – rozštvrtenie (v mestách)

Zločiny proti náboženstvu
Čary, bosoráctvo, kacírstvo
- Upálením

Obmedzenie osobnej slobody
- Trestalo sa zaplatením náhrady škody (compositio)

Krivá prísaha a krivé svedectvo
- Biľagovaním resp. odseknutím ruky

Falšovanie listiny
- Biľagovaním, vyhnanstvom a konfiškáciou majetku

Krivé obvidnenie
- Vymeral sa taký trest, aký by bol stihol poškodeného, keby bolo obvinenie pravdivé (talio)

Trestné činy proti mravnosti
Násilné smilstvo, znásilnenie
- Spravidla smrť
Cudzoložstvo
- Pochovaním za živa
Bigamia
- Podľa voľby nevinnej ženy buď smrťou alebo vrátením muža zákonnej manželke

Trestné činy proti ľudskému životu
- Trestali sa zadosťučinením (talio) a kompozícou (spravidla svojpomocou bez súdu)

Trestné činy proti majetku
Krádež (odstupňovaná podľa stavovskej príslušnosti páchateľa, podľa okolností spáchania krádeže a podľa hodnoty)
- mučenie a smrť
Sprenevera (trestá sa len keď je spáchaná verejným činiteľom, inak sas považuje za súkromný delikt)
- pokuta in duplo
Podpaľačstvo
- smrť
Ukrývačstvo ako spolupáchateľsto pri krádeži
- zisťuje sa ordáliou
Šľachtické trestné činy
Nevernosť (nota infidelitatis) – trestné činy spáchané vazalom proti seniorovi ako narušovanie rytierskej vernosti. Kompozičná stránka trestu sa považovala za podstatnú, preto aj keď sa nevernosť trestala v zásade smrťou a konfiškáciou majetku, trest smrti sa spravidla nevykonal (úklady proti životu kráľa, velezrada, spiknutie, falšovanie verejných listín a peňazí, násilnosti proti úradom, vražda rodičov alebo bratov ...).

Väčšie násilnosti (actum majoris potentiae) – boli to trestné činy, ktoré sa najviac rozširovali v čase roztrieštenosti a stíhaním ktorých sa mala oslabovať oligarchia najmä v čase dočasnej centralizácie štátnej moci. Trestali sa hrdelným trestom (sententia capitalis), a to alternatívne buď smrťou alebo plnou konfiškáciou majetku. Poškodený sa mohol s páchateľom dohovoriť o výške náhrady. (Za väčšiu násilnosť sa považovalo násilné obsadenie šľachtického domu, bezprávna okupácia šľachtických pozemkov, svojvoľné uväznenie šľachtica, vražda, tažké ublíženie na tele, resp. bitka šľachtica.)

Nečestnosť (infamia) - pochádza z rímskeho práva. Za činy, ktoré boli v rozpore so šľachtickou cťou, strácali páchatelia svoje čestné práva, nemohli vykonávať verejné funkcie, nemohli vystupovať pred súdom. Odsúdený za nečestnosť bol vlastne vyobcovaný zo šľachtickej triedy a tento trest sa neodpustil ani amnestiou. (Krivoprísažníctvo, podpaľačstvo, násilné smilstvo, svätokrádež, rúhanie sa bohu, vražda...)

Tavernícke právo

Tavernícke právo vystupuje ako súbor zjednotených právnych obyčají, ktoré sa dlhodobe používali v taverníckych mestách a komplexne upravovali ich vzťahy právneho života.
Bolo postupne rozvíjané a dotvárané procesnoprávnymi štatútmi, napriek tomu, že postrádalo všeobecnú normatívnu povahu, zaväzujúcu súhrne všetky mestá v Uhorsku, aplikovalo sa v súdnej praxi taverníckeho súdu jednak v rozhodovaní sporov taverníckych miest ako aj ďalších miest, mestečiek a privilegovaných obcí s ius gladii, ktoré nepatrili do zoskupenia taverníckych miest a svoj právny život riadili ustanoveniami tohto práva.
Z hľadiska osobnej pôsobnosti sa tavernícke právo aplikovalo nielen v sporoch mešťanov taverníckych a iných miest, ale i v sporoch cirkevných osôb, kláštorov, kapitúl, ktoré vlastnili nehnuteľnosti na území miest, a v stále častejšie vyskytujúcich sa sporoch mešťanov so šľachticmi, prípadne šľachticov navzájom, ktorí sa v dôsledku tureckého nebezpečenstva vo vzrástajúcom počte usadzovali v mestách Uhorska.

Tavernícke právo sa formovalo na báze hospodárskych a politických podmienok neustále sa prehlbujúcej sa krízy feudálneho spoločenského zriadenia, ktorú sprevádzal sústavný boj miest so šľachtou v záujme ochrany a udržania celého osobitného systému mestkého práva a autonómneho súdnictva miest.
Tavernícky súd pôsobil nielen na jednotnosť jurisdikcie príslušných mestských rád uplatňovaním unifikovaného mestského práva v rozhodovacej činnosti, ale riešil i dôležité otázky, ktoré sa dotýkali všetkých zložitých oblastí hospodárskeho, politického a právneho života taverníckych miest

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vývoj práva v Uhorsku v rokoch 1520 – 1790