Medzinárodné organizácie sú združenia štátov, ktoré vznikli na základe medzinárodnej zmluvy uzavretej najmenej medzi tromi štátmi. Vo vzťahoch konajú vo vlastnom mene a svojimi vlastnými orgánmi, majú však odvodenú (čiastočnú) medzinárodno-právnu subjektivitu - sú splnomocnené členskými štátmi. Ich zmluvná spôsobilosť je upravená v ich základných aktoch (štatútoch). Môže ísť o organizácie univerzálne (OSN) a regionálne (NAFTA); politické, ekonomické, sociálne a organizácie na riešenie sporov (ICJ).
Ich najvyšším orgánom je zhromaždenie zástupcov všetkých členských krajín (UN General Assembly), ktoré rozhoduje o najdôležitejších otázkach (prijatie nových členov, voľby do výkonných orgánov - jednomyseľné hlasovanie!); výkonným orgánom je výbor (rada; rada guvernérov), ktorý vykonáva uznesenia zhromaždenia, predkladá správu o činnosti, vytvára ďalšie orgány a pod. Administratívny orgán (sekretariát) vybavuje bežnú a odbornú agendu, na čele sekretariátu je generálny tajomník alebo výkonný riaditeľ.

V určených prípadoch (sporadicky) môžu byť subjektom medzinárodného práva verejného i fyzické osoby (ak sú subjektami práv - ochrana civilného obyvateľstva; alebo povinností - zodpovednosť za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti).

Pramene medzinárodného práva verejného
Základnými prameňmi sú medzinárodné obyčaje (právne záväzné pravidlá správania sa štátov v ich vzájomných vzťahoch) a medzinárodné zmluvy, ktoré vznikajú na základe súhlasného prejavu vôle štátov (písomný súhlas, konkludentné konanie).
V súčasnosti sa zvyšuje význam medzinárodných zmlúv, pretože medzinárodná obyčaj, ktorá sa prijíma pomerne dlhý čas, nemôže obsiahnuť všetky, niekedy prudké zmeny medzištátnych vzťahov. Napriek tomu v niektorých oblastiach prevažuje uplatňovanie medzinárodných obyčají a len postupne a v obmedzenom rozsahu sa kodifikujú (zodpovednosť štátov).
Obe formy sú však rovnocenné a majú rovnakú právnu záväznosť. Ich vzájomný vzťah sa odvodzuje zo zásady „lex posteriori derogat priori“.

Medzinárodná zmluva (dohovor, dohoda, pakt, charta, deklarácia) je zmluvný konsenzus zmluvných štátov obsahujúci vzájomné práva a povinnosti v oblasti suverenity. Môže ísť o normotvorné (právotvorné; upravujú oblasť medzinárodných vzťahov) a kontraktuálne (dočasne upravujú konkrétny právny vzťah) zmluvy; zmluvy písomné a ústne; zmluvy bilaterálne a multilaterálne; univerzálne a regionálne; politické a hospodárske; krátkodobé a dlhodobé.

Pomocné pramene zahŕňajú všeobecné právne zásady, rozhodnutia medzinárodných orgánov (rozsudky medzinárodných tribunálov), vnútroštátne akty.