Metóda unifikácie
Unifikácia predstavuje prijímanie jednotných noriem v rámci celej Únie, ktoré sú záväzné pre všetky členské krajiny. Jej legislatívnym nástrojom je vydávanie nariadení Európskych spoločenstiev. Nariadenia sa v praxi ukázali ako ťažkopádne a politicky menej prijateľné ako smernice, ktoré zachovávajú určitú mieru autonómie „regionálnej“ legislatívy.

Metóda harmonizácie
Harmonizácia národných legislatív znamená vylúčenie protikladov medzi národnými zákonodarstvami. Jej účelom je dosiahnuť určitú mieru jednotnosti práva, nie vytvoriť jednotné acquis communautaire; t. j. nahradiť normy, ktorých rozdielnosti sú prekážkou spoločného trhu, zosúladenými normami.
Najobvyklejším prostriedkom harmonizácie je vydanie smernice orgánmi EÚ, ktorá zaväzuje členské štáty realizovať ciele stanovené v smernici. Štáty si môžu sami zvoliť prostriedky na dosiahnutie týchto cieľov.
Harmonizované právo je právom národným, nie komunitárnym. Jeho interpretácia je v kompetencii členského štátu. Členský štát však nemôže vykonať také zákonodarné zmeny, ktoré by prekročili rámec smernice. Z podstaty harmonizácie teda vyplýva faktický úbytok suverenity členského štátu.
Predmetom harmonizácie sú najmä voľný pohyb tovaru a kapitálu, poľnohospodárstvo, pracovné právo, právo sociálneho zabezpečenia, právo obchodných spoločností, burzy, sloboda usadzovania, doprava, dane, súťažné právo, právo zahraničného obchodu.
Tiež veľmi dôležitou oblasťou, ktorej sa harmonizácia dotýka je zjednotenie technických noriem a štandardov.

99. Vzťah komunitárneho práva k medzinárodnému a vnútroštátnemu právu

Európske vs. medzinárodné právo
Ciele Európskej únie sú neregulovateľné tradičnými kategóriami medzinárodného práva, preto panuje názor, že právo európske nie je medzinárodným právom, resp. jeho súčasťou, ale že je právom nadnárodným - veď predsa samotná Európska Únia je nadnárodnou a nie medzinárodnou organizáciou.
Rovnako i zmluvy zakladajúce Európske spoločenstvá sú podstatne širšie než väčšina medzinárodných zmlúv. Na základe týchto zmlúv obdržali orgány Únie rozsiahlu súdnu, výkonnú a právotvornú právomoc, ktorá im umožnila vytvárať a aplikovať samostatný právny poriadok - prijímať a uplatňovať spoločnú legislatívu v rámci EÚ, ktorú musia akceptovať všetky členské štáty.
Existencia normatívnej právomoci orgánov EÚ (porovnateľná s legislatívnou právomocou) je charakteristickým znakom odlišujúcim Úniu od klasických medzinárodných organizácií.