Komunitárne právo je právo nadnárodného (nadštátneho; supranacionálneho; supernational) charakteru, zatiaľ čo právo medzinárodné verejné nie. Táto vlastnosť je výrazom vôle jednotlivých členov únie vytvoriť právo nadradené ich vlastným vnútroštátnym právnym poriadkom. Na jednej strane ide o právo, ktoré je spoločným vnútroštátnym právom členských štátov, na druhej strane ide o právo, ktoré vzniká na základe autonómnej právomoci Spoločenstva.
Ďalším znakom, ktorý odlišuje komunitárne právo od medzinárodného verejného je spôsob prijímania právne záväzných aktov - spôsob hlasovania. Medzinárodné právo uznáva rovnosť suverénnych štátov pri hlasovaní len jednomyseľným hlasovaním s prípadným právom veta. Acquis communautaire uznáva štyri možné spôsoby hlasovania - jednomyseľne, jednoduchou, dvojtretinovou alebo kvalifikovanou väčšinou.
Jednotlivé zakladajúce zmluvy Spoločenstiev sa považujú za ústavu tohto nadnárodného zoskupenia.

Únijné právo má s medzinárodným verejným právom viac spoločných znakov. Zmluva o EÚ je zmluvou medzinárodného verejného práva. V prípade práva EÚ nejde o nadnárodný systém práva. Tiež spôsob prijímania právne záväzných aktov je v súlade so spôsobom zaužívaným podľa medzinárodného práva verejného.

Rozlišujeme dve úrovne vzťahov:
- vzťahy vnútorné - v rámci EÚ (medzi členmi a Úniou; medzi členmi navzájom)
- vzťahy vonkajšie - medzi Úniou a ostatnými štátmi - nečlenmi EÚ alebo inými medzinárodnými organizáciami - len na tieto sa aplikujú normy medzinárodného práva

Komunitárne vs. vnútroštátne právo
Vzťah medzi a. c. a vnútroštátnym právom jednotlivých členských štátov vyjadruje princíp subsidiarity zakotvený v článku 5 Zmluvy o ES: „Spoločenstvo koná v medziach právomocí vymedzených touto zmluvou a cieľov, ktoré sú v nej zakotvené. V oblastiach, ktoré nepatria do jeho výlučnej kompetencie, Spoločenstvo vyvíja činnosť v súlade s princípom subsidiarity...“
Právne normy EÚ a právne poriadky jej členov sú vzájomne závislé a úzko na seba nadväzujú. Inštitúcie členských štátov v oblasti zákonodarnej, výkonnej a súdnej sú povinné nielen rešpektovať komunitárne právo, ale ho aj dôsledne realizovať.

V tomto vzťahu sa výrazne prejavujú dve základné zásady acquis communautaire:
- Zásada priameho účinku (bezprostrednej použiteľnosti)
Táto zásada spočíva v priznaní práv a pridelení povinností priamo a samostatne - bez pomoci inej právnej normy, pričom občan sa môže následne dovolať a. c., a to bezprostredne pred národným súdom.
Predpokladom priameho účinku je priama aplikovateľnosť určitého aktu a. c. - na jeho uplatňovanie zo strany členských štátov nie je nevyhnutná ani prípustná akákoľvek jeho recepcia (prevzatie) vnútroštátnym zákonodarstvom (k aplikácii dochádza bez pomoci vnútroštátnej normy - zákona)
- Zásada prednosti
Komunitárne právo stojí v členských štátoch najvyššie v hierarchii vnútroštátnych právnych noriem.
V praxi to znamená, že sudca určitého členského štátu nesmie aplikovať národnú normu, ktorá je v rozpore s a. c. a že členský štát (vláda, parlament) nemôže platne prijímať novú legislatívu, ktorá nie je v súlade s a. c..