Základy práva

Charakteristika štátu

1. Pojem, znaky a funkcie štátu

Pod pojmom štát rozumieme riadiaco-mocenský politický systém spoločnosti.
Spoločnosť je zložitý sociálno-ekonomicko-kultúrny systém, v ktorom sa štát ako riadiaci element vyčleňuje postupne, premenou rodových a kmeňových politických riadiaco-mocenských inštitúcií na štátne.
Spočiatku existoval štát v podobe mestských štátov s určitým priľahlým poľnohospodárskym okolím. Neskôr sa teritórium štátu postupne zväčšuje do podoby rôzne veľkých ríš.
Pod pojmom štát rozumieme hierarchicky usporiadaný suverénny mocensko-riadiaci systém, ktorý prostredníctvom práva riadi spoločnosť.

Má svoju:
- personálnu základňu (úradnícky aparát)
- materiálnu základňu (systém štátnych orgánov a inštitúcií)

Základné definičné znaky štátu:

- štátna moc
Moc je schopnosť určovať správanie sa ľudí, schopnosť pôsobiť na jednotlivcov.
Verejná moc je riadiaci systém skupiny ľudí (spoločnosti), ktorý je relatívne nezávislý od mocenských systémov iných skupín.
Štátnu moc potom chápeme ako určitý druh verejnej moci (v spoločnosti organizovanej v podobe štátu). Vzniká pri vzniku štátu, keď sa verejná moc oddeľuje od celej spoločnosti ako riadiaci systém, ako samostatná spoločenská funkcia, ktorú vykonáva osobitná skupina ľudí (táto skupina určuje správanie sa ľudí v spoločnosti a zaoberá sa len mocou).

- suverenita štátu
Suverenitou štátu rozumieme nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri i mimo štátu.

Hovoríme teda o:

a) vnútornej suverenite štátu - na území štátu existuje jedna mocenská organizácia obyvateľstva, ktorá je jediná schopná určovať správanie všetkého obyvateľstva daného územia, ktorá má výlučné a zvrchované postavenie vo vzťahu k ďalším mocenským inštitúciám pôsobiacim na danom území,
b) vonkajšia suverenita štátu - štát je nezávislý od územných organizácií na iných územiach. Je kategóriou relatívnou a závisí od mocensko-ekonomického postavenia štátu, od medzištátnych záruk, od kultúrnosti a demokratickosti medzištátnych vzťahov a pod.

Modifikácia suverenity štátu - skupiny obyvateľov, ktorí vykonávajú tlak na štát (zvnútra) - závislosť štát. moci od silnejších štátnych síl.

- územná organizácia obyvateľstva
Štát uplatňuje moc voči obyvateľom určitého, presne vymedzeného územia - štátneho územia.
Je to časť zeme, ktorá zahŕňa:
* suchozemský povrch vo vnútri štátnych hraníc,
* vnútorné vody,
* pobrežné vody,
* priestor pod i nad suchozemskou i vodnou časťou štátneho územia.

K územiu štátu patria i ďalšie územia či predmety, na ktorých štát vykonáva štátnu moc (územia diplomatických misií, lode, lietadlá nachádzajúce sa na území druhých štátov).

- štátne občianstvo
Osoby, ktoré sa trvalo nachádzajú na území štátu tvoria jeho obyvateľstvo. Tá časť obyvateľov, ktorí sú v právnom zväzku so štátom sú občania štátu. Občan je základ suverenity štátu, v demokratickom politickom systéme je zdrojom suverenity štátnej moci.

- štátny jazyk

Ďalšie znaky štátu: štátne symboly (vlajka, hymna, pečať, znak) a mena.

 Funkcie štátu sú činnosti, ktoré štát vyvíja. Ide o činnosti veľkého rozsahu a celospoločenského významu, trvalého a systematického charakteru, na ktorých vykonávanie vytvára štát rôzne inštitucionalizované formy.
Obsah funkcií štátu sa v priebehu dejín mení. Tieto činnosti sa vzájomne ovplyvňujú a úzko súvisia s politickým systémom resp. demokraciou.

Poznáme dve základné funkcie štátu:
a) funkcia zabezpečenia reprodukcie mocenských štruktúr, ktoré štátna moc reprezentuje; realizuje sa rôznymi formami - mocensky, ideologicky, ekonomicky, pričom sa uskutočňuje voči subjektom, ktoré pôsobia vo vnútri štátu i mimo neho (nedemokratický charakter),
b) funkcia verejnej moci - zabezpečenia reprodukcie celej spoločnosti; uskutočňuje sa mocensky, ekonomicky, ekologicky, prostredníctvom štátnej správy, sociálnou, vzdelávacou, kultúrnou činnosťou ako i činnosťou v oblasti zdravotníctva. V demokratickom štáte je dominantnou funkcia verejnej moci.

Štát je organizované spoločenstvo ľudí, žijúcich trvalo na určitom ohraničenom území.
Na vznik štátu nie je jednotný názor, existuje niekoľko teórií: náboženská (vychádza z božského pôvodu štátu; teokracia - štát, výtvor boha, osoba na jeho čele je vykonávateľom božej vôle a vládne z božej milosti; egyptský faraón - syn a prevtelenie boha Ra), patriarchálna (vychádza z predstavy, že štát vznikol postupným rozširovaním rodiny), mocenská (chápe štát ako vládu silnejšieho nad slabšími) a zmluvná (tvrdí, že dôvodom vzniku štátu je zmluva medzi ľuďmi).
Štát býva chápaný ako politická organizácia spoločnosti.

 2. Systém štátnych orgánov a inštitúcií, štátny aparát

Spoločenský systém musí byť schopný aj za pomoci použitia donútenia alebo násilia zabezpečiť efektívne uskutočňovanie úloh štátu voči spoločnosti ako aj voči iným štátom. Aby tento systém mohol uskutočňovať verejnú politickú moc a byť nositeľom štátnej suverenity, potrebuje mať personálnu i materiálnu zábezpeku.

Personálnu zábezpeku tvorí úradnícky aparát, byrokracia - osobitná kategória ľudí, ktorá sa profesionálne zaoberá vládnutím, uskutočňovaním štátnopolitickej riadiacej činnosti. Patria sem i občianski predstavitelia štátnej moci - poslanci, ktorí rozhodnutia zo strany byrokracie schvaľujú.
Materiálnu zábezpeku tvorí osobitná kategória spoločenských inštitúcií - štátnych orgánov, ktoré majú právomoc, ktoré môžu uskutočňovať politickú moc v spoločnosti. Aby sa štátna moc mohla vykonávať objektívne, disponuje tento systém inštitúcií tiež prostriedkami donútenia - súdy, polícia, armáda, väznice.

Je to množina orgánov, inštitúcií; metódy a formy ich činností, ich vzájomné vzťahy ako aj vzťahy k spoločenskému systému, ktorú tvoria:
 - orgány štátnej moci
o zákonodarné orgány - rozhodujúca zložka systému, bezprostredný nositeľ štátnej moci, ktorý má právomoc vydávať primárne normatívne právne akty (ústava, zákony) - parlament (NRSR)
o orgány samosprávy v obciach a mestách - miestne zastupiteľstvá, ktoré môžu vydávať všeobecne záväzné nariadenia

- výkonné orgány štátnej moci - orgány štátnej správy (vláda, ministerstvá a iné ústredné orgány, orgány miestnej štátnej správy), ktoré majú právomoc vydávať odvodené normatívne právne akty (nariadenia, vyhlášky)

- súdy (orgány výkonu spravodlivosti, rozhodujú spory, ukladajú tresty za porušovanie zákonov; trestné súdy rozhodujú o vine a treste), prokuratúra (orgány dozoru a dohľadu nad dodržiavaním zákonov), armáda, polícia

- iné štátne inštitúcie (orgány kontroly - kontrolujú činnosť ostatných štátnych orgánov; orgány kontroly ústavnosti (ústavný súd); colnice, daňové orgány)
Teória štátu a práva pozná množstvo kritérií, na základe ktorých klasifikuje štátne orgány, napríklad právomoc, kompetencia, spôsob ustanovenia pracovníkov štátneho orgánu do funkcie, dĺžka trvania funkčného obdobia pracovníkov štátnych orgánov a pod.

Štátny aparát

- štátne orgány
   - orgány štátnej moci 
   - orgány štátnej správy
   - súdne orgány
   - orgány kontroly a dozoru
- úradné osoby (minister) - vydávanie nariadení
- rešpektovanie práva - armáda, polícia

Inštitúcie politického charakteru - politické strany a hnutia
Nepolitické združenia - lobistické skupiny (nátlak určitých skupín na poslancov - pretlačenie záujmov), združenia cirkví, odbory

3. Forma štátu

Forma štátu je spôsob organizácie štátnej moci, jej vzťah k obyvateľstvu a spôsoby jej inštitucionalizácie.
Vnútorná forma štátu vyjadruje, aký je systém tvorby štátnej vôle, aká je miera demokratickosti štátu.
Inštitucionalizácia štátnej moci do sústavy štátnych orgánov a metódy uskutočňovania štátnej moci predstavujú vonkajšie formy štátu.

Formu štátu určujú:

- forma vlády
   - miera účasti obyvateľstva na štátnej moci
   - sústava najvyšších štátnych orgánov a ich vzájomné vzťahy
- územno-organizačná štruktúra štátu
   - vzťah medzi štátom ako celkom a jeho územnými časťami
   - vzťah medzi štátnymi orgánmi s celoštátnou územnou pôsobnosťou a štátnymi orgánmi s miestnou pôsobnosťou
- štátny režim - spôsob a metódy realizácie funkcií štátu; systém vzťahov medzi štátom a občanom

Všetky tri zložky formy štátu sa vzájomne ovplyvňujú, ale sú aj relatívne nezávislé.
Demokratické metódy činnosti štátnej moci sú závislé od demokratickosti formy vlády, závislá je aj sústava najvyšších štátnych orgánov od formy územno-organizačnej štruktúry štátu. Vo federácii napríklad existuje dvojkomorový systém najvyššieho orgánu štátnej moci. Ilustráciou relatívne nezávislých vzťahov zložiek formy štátu môžu byť demokratické formy vlády u Belgicka a Francúzska, pričom jeden z nich je konštitučná monarchia, druhý prezidentská republika a zároveň jeden je federálnym štátom, druhý unitárnym štátom.

Forma štátu nachádza v moderných štátoch právnu podobu v ústavnom práve, t.j. v ústave, ústavných zákonoch a zákonoch, prípadne aj v tzv. common law - práve založenom na právnych obyčajach (Veľká Británia).
Forma štátu v ústavnej podobe sa však nerealizuje vždy aj v politickej praxi štátu. Miera zhody právnej a politickej kategórie je závislá od demokratickosti formy vlády a štátnej moci.
V priebehu historického vývoja sa vytvorilo mnoho foriem štátu - monarchie, republiky, unitárne a zložené štáty, federácie, únie.

Forma štátu závisí predovšetkým od:

- politickej štruktúry spoločnosti a foriem politického súperenia
- kultúrneho systému spoločnosti, jej hodnôt, tradícií, vzdelanosti obyvateľstva, sociálnej štruktúry obyvateľstva a historických udalostí
- medzinárodnej situácie a geopolitických podmienok (napr. ZSSR priamo ovplyvnil formu štátov východoeurópskych krajín, forma štátu USA 
  nepriamo ovplyvnila formy štátu susedných amerických štátov)
- prírodného prostredia, hustoty osídlenia, ktoré súčasne ovplyvnili vznik východných despocií (horské podmienky ovplyvnili výrazne formu Švajčiarskej konfederácie)

4. Forma vlády

Forma vlády je určujúcim prvkom vnútornej formy štátu - závisí od vzťahu obyvateľstva a štátnej moci, od miery akou sa obyvateľstvo zúčastňuje na štátnej moci.

Forma vlády podľa účasti obyvateľstva na štátnej moci
- demokratická
   •demokracia priama
   •demokracia nepriama (zastupiteľská)
- nedemokratická

Existuje celé kontinuum foriem vlády od krajnej demokracie až ku krajnej nedemokratickej forme vlády a preto treba určiť hranice demokratickej a nedemokratickej formy vlády.
Demokracia je určitý stav, ku ktorému môže spoločnosť smerovať. Kľúčový bod politického diania sú voľby, za kritériá demokratickosti formy vlády potom americký politológ R. Dahl označil možnosti slobodného politického správania sa subjektov pri voľbách, pred voľbami, po voľbách.
Dôležitým kritériom demokracie je možnosť výberu určitej politickej koncepcie predkladanej politickými stranami vo voľbách každým jednotlivým občanom. Rovnaká možnosť politických súperov informovať voličov o svojich politických volebných alternatívach vytvorí každému občanovi slobodný výber z predkladaných politických alternatív.
Hlas každého občana má pritom rovnakú váhu, čo nachádza svoj výraz vo všeobecnom a rovnom volebnom práve. Tajné hlasovacie právo zaručuje každému občanovi možnosť vyjadriť bez nátlaku svoj názor.
V podmienkach ekonomického monopolu štátu alebo jednotlivca nemôže fungovať demokratický systém vlády, lebo nepripúšťa možnosť sformovania a existencie rozličných politických záujmov a ich inštituciovalizáciu.

Forma vlády závisí tiež od usporiadania najvyšších orgánov štátu, od ich postavenia a ich vzájomných vzťahov.

Forma vlády z hľadiska systému najvyšších štátnych orgánov
Sústavu najvyšších štátnych orgánov tvoria:
- najvyšší zákonodarný orgán (parlament) - nositeľ suverenity štátu, najvyšší mocenský orgán štátu s právomocou mocenskej regulácie prvotnej tvorby noriem a prijímania zákonov
- najvyšší ústavný orgán (vláda) - výkon štátnej správy a odvodenej legislatívy; môže byť kolegiálny (vláda, kabinet ministrov) alebo funkciu šéfa exekutívy môže vykonávať hlava štátu
- hlava štátu
- najvyšší súdny orgán - stojí na čele systému súdov

Forma vlády z hľadiska osoby hlavy štátu
- monarchie (panovník)
- republiky (prezident)
- diktatúry (diktátor)

5. Demokracia priama a zastupiteľská

Delenie formy vlády na demokraciu priamu a nepriamu akceptuje len vzťah občana a štátu, neberie do úvahy systém inštitucionalizovaných politických subjektov, prostredníctvom ktorých sa občan podieľa na štátnej moci - systém politických strán a hnutí.

Podstatou demokracie je nadradenosť občanov nad štátom. Predpokladom jej fungovania je hodnotový konsenzus - zhoda väčšiny spoločnosti na najdôležitejších hodnotách - uznávanie individuálnej slobody, súkromného vlastníctva a trhového hospodárstva.

Demokratický štát charakterizujú dva základné princípy:
- vláda ľudu - ľud je pôvodným držiteľom moci
- vláda pre ľud - ľud je jediným účelom štátu a všetkého štátneho jednania

Znaky demokratického štátu
- rešpektovanie ľudských a občianskych práv
- vláda väčšiny - štátna politika založená na vôli väčšiny
- ochrana menšiny - menšina má mať možnosť stať sa väčšinou
- vláda na čas - moc zverená vládnucej skupine len na určitú časovo obmedzenú dobu
- princíp právneho štátu - jednanie štátnych orgánov založené na zákonoch, občan má právo odvolať sa proti jednaniu štátnej moci k nezávislým súdom

Priama demokracia

Priame demokracie sú také, v ktorých ľud (obyvateľstvo) sám, bezprostredne vytvára najdôležitejšie štátne funkcie normotvorné, výkonné a súdne (v reprezentatívnych demokraciách ich vykonávajú jeho delegáti). (B.Weyr)
Tento typ štátnej formy bol typický pre starogrécke mestské štáty.
V súčasnosti chápeme pod pojmom priama demokracia formu vlády, pre ktorú je charakteristická právna účasť občanov na tvorbe zákonov prostredníctvom referenda alebo ľudovej iniciatívy.
Priame zákonodarstvo je prijatie alebo zamietnutie návrhu zákona voličmi v referende hlasovaním. Takéto hlasovanie môže byť doplnené o možnosť, aby samotný návrh vzišiel od voličov. Vtedy hovoríme o voličskej iniciatíve.
Referendum je celoštátne hlasovanie o návrhu zákona, ktoré môže byť zakotvené v ústave alebo v zákone (najpoužívanejšie vo Švajčiarsku; Francúzska ústava ho zakotvuje ako dôležitý prostriedok prezidenta pre arbitráž medzi vládnymi orgánmi; v USA bolo obligatórne referendum zakotvené na federálnej úrovni začiatkom 20. storočia, v jednotlivých štátoch od 18. storočia).
Referendum je nielen právny, ale aj politický inštitút. Môže byť úspešne využitý pre vyjadrenie politickej mienky občanov aj mimo volieb.

Typy referenda

- obligatórne - povinnosť jeho uskutočnenia zakotvená v ústave (napríklad vo Švajčiarsku ústava vyžaduje, aby každá zmena ústavy bola uskutočnená referendom, slovenská ústava ho predpisuje pre prípad vstupu SR do štátneho zväzku s iným štátom, alebo pre prípad, že ho 350 000 občanov bude petíciou vyžadovať o nejakej otázke)
- fakultatívne - príslušný štátny orgán ho môže ale nemusí vyhlásiť (v SR obecné zastupiteľstvo môže vyhlásiť referendum v dôležitých veciach okrem tých, kde je to už zákonom č. 369/1990 Zb. obligatórne stanovené; vo Švajčiarsku 5000 občanov môže požadovať, aby sa uskutočnilo referendum o prijatom federálnom zákone)
- ratifikačné - predpísané ústavou pre potvrdenie zákona, ktorý už predtým prijal zákonodarný zbor (pre prijatie zákona je potrebný aj kladný výsledok referenda; napr. podľa Švajčiarskej ústavy)
- vládne - iniciované hlavou štátu, parlamentom, vládou (slovenská ústava umožňuje iniciatívu NR SR)
- ľudové - na podnet občanov

Odporcovia referenda namietajú, že väčšina občanov je síce schopná zvoliť si zástupcov, ale nie je schopná hodnotiť návrhy zákonov alebo zákony.
Iní pripúšťajú jeho využitie pri zmenách ústavy a v menej dôležitých otázkach. Ďalším argumentom je poukaz na skutočnosť, že výsledok referenda bude záležať od štylizácie konkrétneho znenia otázky, o ktorej sa hlasuje. Tieto výčitky sa týkajú nie podstaty referenda, ale skôr rozsahu.
Plebiscit je akési územné referendum o určitej štátno-politickej otázke. Z medzinárodnopolitického hľadiska predstavuje spravidla hlasovanie o vyjadrení vôle obyvateľstva určitého územia, či má byť toto územie postúpené inému štátu a o právnych dôsledkoch jeho postúpenia.
Nie vždy sa používa pojem plebiscitu v rovnakom význame; vo Švajčiarsku sa napríklad plebiscit a referendum považujú za synonymá; v Anglicku referendum považujú za hlasovanie o návrhu zákona, plebiscitom rozumejú hlasovanie o forme otázok.

Nepriama (zastupiteľská, reprezentatívna) demokracia

Nepriama demokracia je forma vlády, v ktorej sa občania (zdroj moci) sprostredkovane zúčastňujú na mocenskom rozhodovaní prostredníctvom zvolených zástupcov (delegátov, nositeľov moci).
Voľbami si občania vyberajú poslancov (zástupcov) do zastupiteľských orgánov. Slobodné voľby sú také, kde existuje sloboda uchádzať sa s politickým programom v procese navrhovania kandidátov o hlasy občanov - voličov, ako aj sloboda vybrať si niektorú z navrhovaných možností politického programu a vybrať si svojho poslanca z navrhovaných kandidátov.
Prostredníctvom politického pluralizmu politických strán a hnutí umožňuje nepriama demokracia prostredníctvom volieb utvoriť najvyšší orgán štátnej moci, ktorý je nositeľom štátnej suverenity.
Volebné právo občana zahŕňa právo voliť (aktívne volebné právo) a právo byť volený (pasívne volebné právo).
Z hľadiska rovnosti volebného práva sa posudzuje, či hlas každého voliča má rovnakú váhu. Voľby môžu byť priame, keď volič volí priamo poslancov, alebo nepriame kedy volí voliteľov (elektorát), a oni potom volia určitý orgán. Voľby môžu byť podľa spôsobu hlasovania tajné alebo verejné.
K zárukám objektívnosti a zákonnosti volieb patrí možnosť voliča - občana domáhať sa preskúmania zákonnosti volieb.
Volebné právo upravuje aj spôsob navrhovania kandidátov, organizáciu volieb, predvolebnej kampane, podmienky pre rovnaké postavenie jednotlivých kandidátov.
Volebné systémy upravujú prenos pomeru politických síl do pomeru získaných mandátov.

Poznáme väčšinový volebný systém a systém pomerného zastúpenia.
Väčšinový volebný systém je charakteristický tým, že za každý volebný obvod sa volí jeden poslanec a to buď absolútnou väčšinou (UK), prípadne v druhom kole môže stačiť pre zvolenie relatívna väčšina (Francúzsko).
V systéme pomerného zastúpenia sa volí viac poslancov v jednom volebnom obvode. Poslanecké mandáty sa získavajú podľa pomeru počtu hlasov voličov.
V systéme nepriamej demokracie zvolení reprezentanti získavajú vo voľbách mandát. Mandát môže byť imperatívny (viazaný; umožňuje politickú zodpovednosť poslanca voličom, teda možnosť odvolania poslanca voličmi) alebo reprezentatívny (voľný; poslanec môže prijímať politické rozhodnutia samostatne, na základe vlastného vedomia - hovoríme i o zákaze imperatívneho mandátu, Francúzska ústava nedovoľuje imperatívny mandát, nezakotvuje ho ani ústava SR, keď v čl. 73 ustanovuje, že poslanci vykonávajú mandát osobne, podľa svojho presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi).
Volené orgány zastupiteľskej demokracie majú suverenitu odvodenú od suverenity ľudu a sú nadriadené nevoleným súčastiam štátneho aparátu.

6. Nedemokratické formy vlády

Nedemokratické formy vlády sú tie, v ktorých existuje jediná politická alternatíva a je vylúčená možnosť inej.

Totalitné formy vlády
- fašistická - založená na diktatúre jednej strany, ktorá nerešpektovala akúkoľvek opozíciu
Benito Mussolini v marci 1919 sformoval politickú stranu Fasci di Combattimenti (fasci z lat. staroveký rímsky symbol sily). V roku 1928 sa stal „Il Duce“ - vodcom totalitného Talianska s nezávislou a neobmedzenou mocou. Presadzoval myšlienku obnovy Rímskej ríše a obeťami jeho agresie sa stali Etiópia a Albánsko.
Pod vedením Adolfa Hitlera bola v Nemecku vytvorená nacistická (nacionálne socialistická) strana, ktorej symbolom bol hákový kríž (swastika cross). V roku 1933 Hitler prevzal moc v krajine a stal sa vodcom, „Fuhrer“. Zakázal všetky ostatné politické strany a organizácie a vytvoril sieť tajnej polície - Gestapo (Geheime Staatspolizei). Chcel vytvoriť ríšu očistenú od všetkých podradných rás, parazitov; šíril silný antisemitizmus; jeho Norimberské rasové zákony z roku 1935 začali genocídu, v ktorej boli zabité milióny ľudí v koncentračných táboroch.
Diktátor Antonio Salazar nastolil v Portugalsku v roku 1932 fašistický režim a vládol až do roku 1968.
Španielsky diktátor generál Francisco Franco, podporovaný fašistickou stranou Falanga v roku 1936 zorganizoval revolúciu proti ľavicovej politike v krajine a tri roky viedol Španielsku občiansku vojnu, v ktorej zvíťazil. Pri moci ako diktátor zostal až do svojej smrti v roku 1975, po čom bola monarchia obnovená.

- stalinistická
Despotickú a autokratickú vládu ruského cára Mikuláša II. zvrhli demokratické politické strany v marci 1917 a vytvorili dočasnú vládu. Radikálne hnutie boľševikov, na čele s revolucionármi Leninom a Trockim, však bolo tak proti cárizmu, ako aj proti demokracii. Vo Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii v novembri 1917 komunisti získali politickú moc a nastolili totalitný režim. V komunistickej propagande sa hovorilo o veľkej revolúcií robotníkov, ale Lenin so svojimi stúpencami doslova vystrieľal celú cársku rodinu Romanovcov. V roku 1924 diktátor Lenin zomrel a jeho post prebral ešte krutejší autokrat a diktátor Josif Visarionovi Džugašvili - známy ako Stalin (muž z ocele). Pretvoril krajinu na priemyselného obra. Znárodnil fabriky a násilím prinútil roľníkov pracovať. Majitelia pôdy, ktorí protestovali boli popravení alebo vyhnaní na Sibír. V priebehu rokov 1934-1939 bolo zatknutých viac než 7 miliónov ľudí (politickí nepriatelia) a odhaduje sa, že viac než 20 miliónov zomrelo v gulagoch - štátnych pracovných táboroch. Po druhej svetovej vojne sa Stalin snažil zabezpečiť ruský vplyv a kontrolu v štátoch oslobodených ruskou Červenou armádou a z týchto štátov spravil svoje satelitné štáty. Vo väčšine z nich komunisti prevzali moc podobne ako komunisti v Rusku a ostatné politické strany sa stali nelegálnymi.

- vojenská diktatúra
Kubánsky prezident Machado bol v júni 1933 zosadený zo svojej funkcie armádou a seržant Fulgencio Batista y Zaldívar vládol ako diktátor až do roku 1940, kedy bola prijatá nová ústava a Batista bol zvolený za prezidenta. Nová ústava nedovoľovala prezidentovi vládnuť viac ako v jednom funkčnom období, Batista však zvrhol svoju vládu a od roku 1952 opäť vládol ako diktátor. Za jeho vlády ekonomika prosperovala, no vládna korupcia a sociálne nepokoje sa zhoršovali. Ľudová opozícia sa preto zorganizovala do revolučného hnutia, ktoré viedol Fidel Castro Ruz s pomocou Ernesta Che Guevaru - argentínskeho revolucionára, experta na partizánsky boj (portrét Guevaru sa stal symbolom revolúcie na celom svete). Po dvojročnej gerilovej vojne, Castrova opozícia v roku 1959 zvrhla Batistovu vládu, Batista rezignoval a utiekol z krajiny. Nasledovali súdne konania a popravy viac než 500 vládnych a armádnych úradníkov. Po revolúcii sa Castro stal predsedom vlády a inicioval extenzívnu ekonomickú a sociálnu zmenu krajiny podľa socialistických princípov - znárodnil priemysel a bankovníctvo, vytváral poľnohospodárske družstva.

V roku 1930 sa Getulio Vargas zmocnil moci v Brazílii a stal sa prezidentom. V rokoch 1938 až 1945 vládol ako diktátor.
V roku 1943 sa revolucionár Juan Peron stal vojenským diktátorom v Argentíne a v roku 1946 sa stal prezidentom (v roku 1973 opäť).
V roku 1973 USA podporili vojenský prevrat v Čile, vedený generálom Pinochetom.
V roku 1979 USA napadli Panamu a zvrhli diktátora Noriegu.

Patria k nim aj formy vlády, v ktorých je účasť na moci zúžená na úzku skupinu alebo jednotlivca. Autokratická monokracia je forma vlády, v ktorej má neobmedzenú moc jednotlivec. Ak ide o vládu úzkej skupiny, môže ísť o aristokraciu, ak majú moc najbohatší, ide o plutokraciu.
Ak je hlava štátu obsadzovaná nelegitímne (napr. vojenským prevratom; coup d´état) hovoríme o diktátorskej forme vlády.
 

7. Monarchia, republika

V monarchii je hlavou štátu panovník, monarcha, ktorý svoju funkciu nadobúda spravidla na základe práva dedičnosti a vládne doživotne. Má osobitné privilégiá a nie je politicky zodpovedný.
Rozlišujeme monarchie absolutistické, v ktorých vládne panovník absolútnou, neobmedzenou mocou a konštitučné, či parlamentné, v ktorých je panovník formálnou hlavou štátu, nemá skutočnú moc - rozhodujúce postavenie má parlament, ktorému zodpovedá ministerský kabinet.
V dualistickej monarchii panovník má výkonnú moc a vykonáva funkcie hlavy štátu. Vymenúva vládu. Je však vo svojej činnosti obmedzený ústavou, zákonmi a rozpočtom, ktoré schvaľuje parlament.

Republika (z lat. res publica, vec verejná) je protikladom monarchie. Je to forma vlády spravidla demokratického charakteru, v ktorej je hlavou štátu volený orgán (kolegiálny - prezídium; monokratický - prezident), zvolený na určité časovo obmedzené obdobie.
V parlamentnej republike má rozhodujúce postavenie zákonodarný orgán, parlament. Volí prezidenta, ktorý vykonáva funkcie hlavy štátu. Závislosť prezidenta od parlamentu nie je priama. Prezident vymenúva vládu, ale tá zodpovedá parlamentu. Parlament jej môže vyjadriť nedôveru a vynútiť si jej demisiu.
V prezidentskej republike je hlavou štátu a výkonnej moci prezident. Výkonná moc je nezávislá od parlamentu. Zákonodarná moc nemá kompetenciu nad orgánmi výkonnej a súdnej moci.

Usporiadanie najvyšších orgánov v demokratickej forme vlády môže byť dvojaké. Môže ísť o parlamentarizmus alebo o systém deľby moci.

8. Parlamentný systém

Kolískou parlamentarizmu je Spojené kráľovstvo. Parlamentarizmus je prekonanie nezávislosti výkonnej moci od zákonodarnej moci. Jeho podstatou je závislosť vlády od parlamentu. Vláda sa stane nositeľkou výkonnej moci nie po svojom vymenovaní, ale po tom, čo jej parlament vysloví dôveru (priamo alebo schválením jej politického programu). Ak parlament vysloví vláde nedôveru, vláde vzniká povinnosť podať demisiu.

Vytvára sa mocenská suverenita parlamentu voči všetkým štátnym orgánom - dochádza dokonca k odstráneniu absolútnej nezávislosti súdov (nositeľov súdnej moci), ktoré v systéme deľby moci majú nezávislé, samostatné postavenie.

Základné znaky parlamentarizmu

- kreačná závislosť a politická zodpovednosť výkonnej voči zákonodarnej moci,
- v prípade, ak sa v parlamente nepodarí vytvoriť väčšinu a vládu, parlament je rozpustený, vypíšu sa nové voľby; prípadne sa vytvorí menšinová alebo úradnícka vláda (vláda odborníkov)

9. Systém deľby moci

V právnom štáte sa musí dohliadnuť na účinnejšiu vzájomnú kontrolu orgánov štátnej moci, aby sa zabránilo koncentrácii moci.
Teória deľby moci požaduje, aby sa pluralita spoločenského riadenia odrazila aj v štátnom riadení spoločnosti. Požaduje, aby štátne orgány boli usporiadané do systému bez dominantnosti ktoréhokoľvek z nich.
Už Aristoteles rozoznáva tri základné časti štátu radu, úrady a súdnictvo. Polybios upozorňuje, že jednotlivé moci musia byť vyvážené, aby ani jedna nezískala prevahu, aby bol zachovaný ústavný stav.
John Locke odporúča zveriť jednotlivé časti moci do rôznych rúk, pretože si uvedomuje ľudskú prirodzenosť a slabosť - sklon uchvátiť moc. Na základe jeho teórií Charles Louis de Montesquieu naznačil obrysy budúceho štátu - zákonodarnú moc zveril ľudu, resp ním zvolenému parlamentu, výkonnú moc panovníkovi a úradníkom.
Teórie deľby moci podrobne prepracovali do ústavnej podoby tvorcovia ústavy USA T.Jefferson, J.Madison, A.Hamilton a J. Adams.

Teória deľby moci je založená na dvoch základných zásadách:

- zásada nezávislosti a samostatnosti moci - z horizontálneho aspektu sa dosahuje tým, že moc vykonávajú osobitné, od seba oddelené orgány zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci (nie sú vo vzájomnej subordinácii, nie sú navzájom politicky zodpovedné); v rukách jednotlivca alebo skupiny osôb sú inkompatibilné, nezlučiteľné
- zásada rovnováhy a vzájomnej kontroly mocí - zabezpečuje ju systém vzájomných bŕzd a protiváh, ktoré sťažujú získanie dominantného postavenia jednou z mocí

Brzdy zákonodarnej moci
o pozoruje a kontroluje exekutívu a spôsob, ako realizuje zákony
o určuje hranice, obsah, formy a prostriedky činnosti výkonných a súdnych orgánom (najmä prijímaním rozpočtu)
o právo amnestie voči súdnej moci

Brzdy výkonnej moci
o právo veta voči zákonodarným orgánom (absolútne alebo suspenzívne)
o právo určovať čas a dĺžku zasadania zákonodarného orgánu
o právomoc vymenúvať sudcov z povolania

Brzdy súdnej moci
o dozerá na súlad zákonov s ústavou - ústavné súdnictvo
o skúma a ruší platnosť, správnosť voľby členov zákonodarných orgánov - volebné súdnictvo
o skúma a rieši uzákonené rozhodnutia správnych orgánov - správne súdnictvo

10. Územno-organizačná štruktúra štátu

Každý štát má administratívno-teritoriálne členenie. Územno-organizačná štruktúra je ďalšou zložkou formy štátu. Rozumieme ňou systém vzťahu medzi celkom štátu a jeho časťami, t. j. spôsob vymedzenia kompetencií najvyšších orgánov štátu a orgánov častí štátu, spôsob podriadenosti častí štátu a stupeň ich samostatnosti, spôsob tvorenia orgánov častí štátu a ich vzťah k miestnemu obyvateľstvu a napokon právne postavenie územných častí štátu.
Z hľadiska územno-organizačnej štruktúry členíme štáty na štáty unitárne a zložené.

11. Unitárny štát

Unitárny štát má iba jednu štátnu moc (iba jednu ústavu a jednu sústavu najvyšších orgánov štátnej moci).
Právomoc a kompetencia najvyšších orgánov je pôvodná a ostatné (nižšie) štátne orgány majú odvodenú právomoc od vyšších.
Jednotlivé časti unitárneho štátu majú charakter územných administratívnych častí.

Podľa stupňa samostatnosti pri výkone kompetencie môžeme unitárne štáty deliť na centralizované a decentralizované.

Centralizovaný unitárny štát charakterizuje oprávnenie ústredných orgánov štátu zasahovať do celej právomoci a kompetencie miestnych orgánov štátu a právo priamo (administratívno-direktívne) ich riadiť. Miestne orgány nikdy nerozhodujú s konečnou platnosťou najmä o majetkových, finančných otázkach; nemajú právo dožadovať sa preskúmania zákonnosti nariadení alebo príkazov od ústredných orgánov.
V decentralizovanom unitárnom štáte je určitá sféra výlučnej právomoci ústredných štátnych orgánov vyňatá a zverená do kompetencie miestnych štátnych orgánov, ktoré ju vykonávajú samostatne - nie sú ústredným orgánom podriadené. Ústredné orgány im do vymedzenej právomoci nemôžu zasahovať, ale majú právo politicky a právne usmerňovať ich činnosť pomocou normatívnych právnych aktov. Patrí im aj právomoc preskumávať, či rozhodnutia miestnych orgánov sú v súlade s platným právom.

 Čisté formy centralizovaného či decentralizovaného štátu neexistujú (hybridy; prelínané centralizácie a decentralizácie)

Oblastná samospráva môže prerásť do autonómie. Autonómny útvar potom na svojom území vykonáva ekonomicko-kultúrnu samosprávu relatívne nezávisle od ústredných orgánov štátu. Samospráva sa prejavuje určitou zákonodarnou, výkonnou a súdnou právomocou vo veciach národnej alebo regionálnej povahy. Samospráva musí byť ekonomicky zabezpečená vlastným rozpočtom. Autonómiu poznáme národnostnú, politickú a administratívnu.

12. Štát zložený a druhy zložených štátov

Zložený štát pozostáva z niekoľkých členských štátov, ktoré sa spojili na základe medzištátnej zmluvy do spojeného štátu alebo vznikli rozdelením pôvodne unitárneho štátu (Belgické kráľovstvo).
Orgány členských štátov majú pôvodnú právomoc, ústredné zväzové orgány majú odvodenú právomoc - patrí im toľko právomoci, koľko sa jej vzdali členské štáty.
Zložený štát charakterizuje dvojaká sústava štátnych orgánov; takýto štát má v členských štátoch spravidla rozdielne ústavy, zákonodarstvo a štátne občianstvo a zvyčajne dvojkomorový orgán štátnej moci.

Typy zložených štátov

Federácia - hlavná a zároveň najčastejšia forma zloženého štátu. Skladá sa z dvoch, či viacerých štátov (USA), ktoré sú spojené na základe zmluvy. Časť kompetencie si členské štáty ponechávajú a časť prenášajú na spoločný štát; najvyšších štátnych orgánov je toľko, čo členských štátov.
Federácie vznikajú na historicko-ekonomickom princípe alebo na princípe územno-teritoriálnych zvláštností (USA, 13 anglických kolónií + pričlenenie kolonizovaných území alebo území získaných vojnami)
Ide vždy o otvorené federácie, do ktorých môžu so súhlasom federácie vstupovať ďalšie subjekty. Ústavy federálnych štátov neumožňujú právo výstupu z federácie.
Množstvo rôznych foriem federatívnych štátov existuje v spojení štátov, ktoré vznikli na bývalých koloniálnych územiach s pestrou etnicko-národnostnou štruktúrou (Nigéria, Malajzia, Austrália, Brazília).
Federácia je pevný zväzok štátov. Členské štáty nevystupujú v medzištátnych vzťahoch samostatne, nemajú medzinárodno-právnu subjektivitu. Subjektom medzinárodného práva je len federácia ako celok. Má jednotnú menu, armádu, zahraničnú politiku, a pod. (USA; Spolková republika Nemecko)

Reálna únia je historicky známa forma zloženého štátu. Spoločný štát (únia) má jedného spoločného panovníka a spoločnú správu niektorých záležitostí (najčastejšie obrana, financie, zahraničné veci), na ktorých sa členské štáty podieľajú spolu. Suverenitu majú tak jednotlivé štáty únie, ako aj únia ako celok. (napr. Rakúsko-Uhorská únia po vyrovnaní v r. 1867; historicky prekonaná)

Novodobá únia je spojenie štátov, ktoré vznikali v čase rozpadu koloniálnej sústavy (spojenie bývalých kolónií a kolonizátora; napr. Britské spoločenstvo národov (Commonwealth) a Spoločenstvo krajín pridružených k Francúzsku (la Francophonie)). Členstvo sa obnovuje každé dva roky na pravidelných konferenciách, ktoré sú najvyšším orgánom únie. Únie majú spoločné colné, vízové aj vojenské dohody, ktoré viažu členov ku koordinovanému postupu.

13. Zväzy (spolky) štátov

Konfederácia je voľný nadštátny zväzok seberovných suverénnych štátov. Každý členský štát je subjektom medzinárodného práva. Konfederácia má spoločné štátne orgány, ktoré prerokúvajú spoločné záležitosti, tie však nemajú vlastnú suverenitu. Preto ak chcú, aby ich uznesenia zaväzovali občanov konfederácie, musia ich schváliť i orgány členských štátov. Konfederácia býva prechodným združením štátov, keď sa buď federácia rozpadá na samostatné štáty (združenie niektorých štátov bývalého Sovietskeho zväzu) alebo vytvára z unitárnych štátov (napr. USA v rokoch 1778 - 1787, Švajčiarsko v 18. storočí, Nemecký spolok v rokoch 1812 - 1858).

Personálna únia bola celkom voľné nadštátne spojenie suverénnych štátov pod personifikovanou korunou. (Anglicko a Škótsko, Anglicko a Hanovérsko v 19. st.)

Spojenie medzištátneho charakteru - účelné spojenia štátov so spoločným cieľom (OSN, NATO)
Spojenie nadštátneho charakteru (Európska únia)

14. Občianske a ľudské práva v Ústave SR

Ústava je základný zákon štátu; základ ústavného práva; normatívny akt najvyššej právnej sily (ostatnéprávne normy musia byť v súlade s ústavou, resp. nesmú jej odporovať). Ústava neupravuje podrobnosti, načrtáva len základnú štruktúru právneho a spoločenského systému. Zakotvuje základné spoločenské vzťahy, a štruktúru a postavenie článkov moci. Obsahuje právnu možnosť kontroly štátu.

Najstaršou písanou ústavou na európskom kontinente je francúzska ústava prijatá Národným zhromaždením 3. septembra 1791. Jej podkladom bola najmä Deklarácia práv človeka a občana (Déclaration des droits de l´homme et du citoyen) prijatá 26. augusta 1789 ako jeden z najdôležitejších dokumentov Francúzskej revolúcie.

Funkcie ústavy
- poriadková - zabrániť chaosu
- jednotková - všetci sú ňou viazaní

Ústava SR

Ústava SR (z 1. septembra 1992 č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa) je ústava tuhá (jej zmena si vyžaduje splniť prísnejšie podmienky ako obyčajný zákon), písaná (jeden dokument), dohodnutá, republikánska (zakotvujúca parlamentnú formu vlády), unitaristická; ústava v materiálnom i formálnom zmysle.
Skladá sa z preambuly a deviatich hláv.

V 1. hlave sú základné ustanovenia o štáte, hraniciach, jazyku, symboloch a hlavnom meste (úvod), v 2. hlave sú upravené základné práva a slobody - ľudské, politické, hospodárske, sociálne a kultúrne. V 3. hlave sa hovorí o hospodárstve SR, financiách, ekológii a kontrolných orgánoch, vo 4. hlave o územnej samospráve (ktorú tvorí obec a vyšší územný celok). V 5. hlave je definovaná zákonodarná moc (NR SR a referendum), v 6. hlave výkonná moc (prezident, vláda), v 7. hlave súdna moc (Ústavný súd a súdy SR), vo 8. hlave prokuratúra SR a verejný ochranca práv (ktorý chráni základné práva FO a PO) a napokon, 9. hlava obsahuje prechodné a záverečné ustanovenia.

Ľudské a občianske práva v ústave SR vychádzajú z prirodzeno-právnej teórie. V našej ústave sú upravené a definované v druhej hlave, ktorá v zásade vychádza z Listina základných práv a slobôd (21/1991)

1. oddiel - všeobecné ustanovenia

2. oddiel - základné ľudské práva a slobody
- právo na život (trest smrti sa nepripúšťa)
- nedotknuteľnosť osoby
- zachovanie ľudskej dôstojnosti
- osobná sloboda
- vlastnícke právo (zaručenie dedenia)
- sloboda pohybu, vyznania, myslenia

3. oddiel - politické práva
- sloboda tlače, slova, obrazu (cenzúra sa zakazuje)
- petičné právo
- právo zhromažďovať sa, združovať sa do spolkov,
- spoločnosti,
- politické strany a hnutia
- volebné právo

4. oddiel - práva národnostných menšín a etnických skupín
- príslušnosť k menšine nesmie byť nikomu na ujmu
- práva:
  a)na vzdelanie v materinskom jazyku
  b) na používanie ich jazyka v úradnom styku
  c) zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín

5. oddiel - hospodárske, sociálne a kultúrne práva
- právo na slobodnú voľbu povolania
- právo podnikať
- právo na prácu (štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje tých občanov, ktorí nedobrovoľne nemôžu toto právo vykonávať)
- právo na odmenu
- ochrana proti diskriminácii v zamestnaní (svojvoľné prepúšťanie)
- ochrana bezpečnosti a zdravia pri práci
- najvyššia prípustná dĺžka pracovného času
- právo na primeraný odpočinok
- právo na kolektívne vyjednávanie
- právo na štrajk
- postavenie žien a mladistvých
- staré a choré osoby - právo na hmotné zabezpečenie
- právo na ochranu zdravia (bezplatná zdravotnícka starostlivosť na základe zdravotného poistenia)
- manželstvo, rodina, rodičovstvo sú pod ochranou zákona (právo na osobitnú starostlivosť v tehotenstve)
- deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva
- právo na vzdelanie (povinná školská dochádzka)
- sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje

6. oddiel - právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva
- každý má právo na priaznivé živ. prostredie a je povinný ho chrániť
- právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu

7. oddiel - právo na súdnu a inú právnu ochranu

Charakteristika práva

15. Pojem normy a spoločenskej normy

Spoločenská norma je pravidlo upravujúce správanie sa ľudí v spoločenských vzťahoch (správanie, ktoré sa od danej skupiny vyžaduje). Je východiskom právnej normy, ale správanie je upravené aj morálnymi a politickými normami.
Morálne (mravné) normy hodnotia správanie občanov a ľudské konanie vôbec, pričom používajú slová ako „dobrý; zlý; odsúdeniahodný“. Ich účinnosť zabezpečuje najmä spoločenská mienka o správaní osoby (odsúdenie, resp. schválenie konania). Priestupky neriešia súdnou cestou, ale komunikáciou a etickou výchovou.
Politické normy sú pravidlá správania určované politickými a spoločenskými organizáciami - obsiahnuté v ich stanovách a uzneseniach. Ich dodržiavanie zabezpečuje len príslušná politická, resp. spoločenská organizácia. Sankciami sú pokarhanie, napomenutie, vylúčenie, pozbavenie funkcie a pod.

Právna norma je všeobecne platné (záväzné) pravidlo (vzťahuje sa na správanie všetkých členov určitej spoločnosti), ktoré štát považuje za nevyhnutné na ochranu existujúceho a požadovaného stavu spoločnosti. Je to základný prvok právneho systému. Jej dodržiavanie je vynútiteľné štátnou donucovacou mocou.
Právna norma je obsahom normatívnych právnych aktov alebo iných prameňov práva a je vyjadrená prostredníctvom normatívnych i permisívnych právnych viet.
Právna norma nie je zákon, ale pravidlo; neznalosť neospravedlňuje; musia byť konkrétne a priame; majú nevyvrátiteľnú účinnosť

16. Právo a právny systém

Starí Rimania hovorili: „Ubi societas, ibi ius.“ („Tam, kde je spoločnosť, tam je aj právo.“). Ak chcela spoločnosť prežiť a reprodukovať sa, spravovať spoločné veci, musela si vytvoriť systém noriem, ktorým riadila svoje vzťahy.
Právo sa stalo civilizovaným prostriedkom presadzovania žiaduceho správania, prostriedkom regulácie rytmu spoločenského života.

 Právo je súhrn všeobecne záväzných právnych noriem stanovených štátom. Je prostriedkom vyjadrenia a ochrany najvýznamnejších spoločenských hodnôt. Je jediným odôvodneným spôsobom riešenia konfliktov. Je súčasťou kultúrneho systému.
Právo reguluje medziľudské vzťahy a vnáša do nich poriadok; chráni záujmy a práva občanov a zakazuje správanie, ktoré je pre spoločnosť škodlivé; oboznamuje s právnymi predpismi a učí, ako ich používať v praxi.
Právo sa vyvíjalo a v súčasnosti máme viaceré typy právnych kultúr - európsku (kontinentálnu; písané právo), anglo-americkú (nepísané, obyčajové právo; súdny administratívny precedens), náboženskú (cirkevnú, kanonistickú) a socialistickú.

Právny systém je sústava právnych pravidiel upravujúcich spoločenské vzťahy.

Pre demokratický právny systém, založený na princípoch trhovej ekonomiky je určujúcim členenie právneho systému na právo verejné a súkromné.
Verejné právo „vyjadruje záujmy štátu“. Je to súhrn noriem upravujúcich vzťahy medzi štátom a občanmi, v ktorých je štát - reprezentant spoločných záujmov - nadriadený občanom a iným právnym subjektom (v určitej presne vymedzenej sfére verejných záujmov). Zabezpečuje suverenitu, bezpečnosť a integritu štátu, vnútorný poriadok, bezpečnosť občanov, ich práv a slobôd a pod.
Vyznačuje sa záväznou (kogentnou) povahou - nemôže sa meniť prejavom vôle (dohodu) účastníkov verejno-právneho vzťahu.
Patria sem ústavné, správne, finančné, trestné a procesné právo.
Súkromné právo „vyjadruje záujmy jednotlivca“ - upravuje vzťahy subjektov občianskej spoločnosti na princípe ich vzájomnej rovnosti a nezávislosti; tieto vzťahy vznikajú na základe slobodne prejavenej vôle účastníkov (typický je zmluvný princíp; dispozitívny charakter vzťahov).
Do tejto sféry práva patria najmä odvetvia občianskeho, obchodného a rodinného práva.

Pracovné právo je upravované čiastočne verejnoprávnymi predpismi, ale aj predpismi súkromnoprávneho charakteru (pracovná zmluva). Podobne sú na tom i letecké, poisťovacie právo a právo priemyselného vlastníctva.

Rozlišujeme medzi právom hmotným (materiálnym) a procesným (formálnym).
Hmotné právo upravuje, akým spôsobom vznikajú, menia sa alebo zanikajú právne vzťahy, aké sú právne skutočnosti, práva a povinnosti účastníkov a zodpovednosť za porušenie povinnosti.
Procesné právo upravuje, ako účastníci právnych vzťahov uplatňujú svoje práva, ako musí príslušný orgán postupovať pri zisťovaní, či právo alebo povinnosť vlastne existujú, alebo nie.

Procesné normy
- občianske súdne konanie (civilný proces) - konanie vo veci občianskeho práva procesného
- správne konanie - konanie o veciach v kompetencii orgánov štátnej správy
- rozhodcovské konanie - sporové konanie
- trestné konanie - konanie pred súdom v trestných veciach, o trestných činoch

Procesné právo nemá bez hmotného spoločenský zmysel ani význam! Hmotné právo by bolo bez procesného neživotné!

Rozlišujeme tiež medzi vnútroštátnym právom, ktoré je platné na území štátu (môže akceptovať zákony medzinárodného práva) a medzinárodným právom, ktoré upravuje vzťahy medzi štátmi. Treba spomenúť tzv. kolízne normy, ktoré určujú na základe práva ktorého štátu sa bude riešiť daný problém v oblasti medzinárodného práva.

Právne odvetvia slovenského práva

- ústavné (štátne) - východisko ostatných odvetví; upravuje základné spoločenské vzťahy a základnú organizáciu štátu a štátnej moci (prameňom je Ústava SR)
- správne - upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú pri výkone štátnej správy (vzťahy orgánov štátnej správy, územnej samosprávy); v našom právnom poriadku nie je kodifikované (nemá vlastný kódex)
- finančné - upravuje spoločenské vzťahy finančných orgánov pri tvorbe, rozdeľovaní a používaní prostriedkov štátu (štátny rozpočet, centrálne peňažné fondy)
- obchodné - upravuje vzťahy vznikajúce pri podnikaní v oblasti ekonomiky (právne postavenie podnikateľov, obchodno-záväzkové vzťahy)
- občianske 
   - hmotné- upravuje vzťahy osobnej a majetkovej povahy medzi FO navzájom, medzi FO a PO a medzi FO a štátom; a niektoré vzťahy nemajetkového charakteru (ochrana autorských práv); Občiansky zákonník
   - procesné - vzťahy v súdnom konaní v občiansko-právnych veciach; Občiansky súdny poriadok
- pracovné - vzťahy pri účasti občanov na spoločenskej práci, pracovné vzťahy medzi občanmi a PO, učebný pomer, postavenie odborov, sociálne zabezpečenie; Zákonník práce
- rodinné - osobné i niektoré majetkové (vyživovacia povinnosť) vzťahy v rodine; zákon o rodine
- trestné 
   - hmotné - chráni pred konaním nebezpečným pre spoločnosť; Trestný zákon
   - procesné - vzťahy v rámci trestného konania - postup súdov, prokuratúry a vyšetrovateľov; Trestný poriadok (zákon o trestnom konaní súdnom)
- medzinárodné verejné - vzťahy medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami

Komparatistívna veda je právna veda, ktorá porovnáva právne systémy - ich vznik, vývoj a funkčnosť.

Vlastnosti právneho systému
- platnosť práva
   - formálna - norma musí mať formu stanovenú štátom
   - materiálna - obsahová
- funkčnosť (efektívnosť) systému (minimálna miera rešpektovania noriem, miera konsenzu)
   - vnútorná i vonkajšia jednota; systémová nadväznosť; systém bez rozporov - normy si nemôžu odporovať
   - dynamickosť (súlad so sociálnym systémom) a stabilita; rovnováha medzi nimi

Normatívny právny systém je súhrn vertikálne (podľa stupňa právnej sily) i horizontálne usporiadaných noriem zabezpečujú funkčnosť a existenciu tohto systému.
Obsolétne právne normy sú normy, ktoré boli prijaté a časom sa stali nefunkčnými; sú však súčasťou právneho systému.

17. Právna norma a jej špecifické znaky

Právne normy majú určité špecifické znaky, ktorými sa odlišujú od ostatných spoločenských noriem.

Právne normy sú
• vydané v osobitnej - štátom uznanej - forme. V kontinentálnom systéme práva rozumieme touto formou normatívne právne akty rôzneho druhu, ktoré majú náležitú formu, sú schválené štátnym orgánom s príslušnou právomocou a sú publikované, uverejnené v úradných zbierkach (Zbierka zákonov Slovenskej republiky)
• záväzné - iba tak sú platné
• normatívne - prikazujú, zakazujú alebo dovoľujú určité správanie prostredníctvom normatívnych a permisívnych slov a viet (v právnom jazyku, v jazyku právnych predpisov)
• všeobecne platné - vzťahujú sa na všetky prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu - nie na konkrétne prípady
• vynutiteľné štátnou mocou - zabraňuje sa tak nerešpektovaniu a porušovaniu práva a to priamo (sankciami alebo špecifickými mocenskými metódami) i nepriamo (subjekt, ktorému právo ukladá právne povinnosti, má dobrovoľne splniť primárnu právnu povinnosť; v prípade jej nesplnenia má dobrovoľne splniť sekundárnu právnu povinnosť; ak nesplní ani túto, nastupuje priame donútenie)

18. Štruktúra právnej normy

Štruktúrou rozumieme vnútorné usporiadanie normy, vzájomnú súvislosť jej súčastí. Právnu normu charakterizuje aj jej logická štruktúra.
V minulosti právnu normy tvorili hypotéza, dispozícia a sankcia - hovoríme o trojčlánkovej, trichotomickej štruktúre. Moderná teória práva presadzuje tzv. zdvojenú štruktúru - normu vytvárajú dve dvojice právnych noriem, ktoré sú vzájomne prepojené.

Trojčlánková štruktúra právnej normy

V hypotéze sú určené okolnosti, za ktorých sa treba podľa danej normy správať - sú tu ustanovené podmienky a predpoklady, za akých sa má používať dané pravidlo správania sa (napr. vek, štátna príslušnosť, bezúhonnosť a pod.).
V dispozícii je vymedzené samotné konanie, správanie príslušného subjektu (v okolnostiach určených hypotézou). Dispozícia určuje pravidlo správania, vymedzuje oprávnenia a povinnosti účastníkov právneho vzťahu, je jadrom normy.
Sankcia ustanovuje následky spojené s nedodržaním pravidla správania, uvádza postih za neuposlúchnutie právneho predpisu.
V oblasti súkromného práva sa používajú sankcie reparačné (náhrada spôsobenej škody), reštitučné (uvedenie vecí do pôvodného stavu) a satisfakčné (nemajetkové ujmy - ujma na cti môžu byť sankcionované napr. zadosťučinením (v peniazoch; ospravedlnením)).
V oblasti verejného práva (trestné, správne, finančné) sa uplatňujú represívne sankcie (ukladanie trestov alebo ochranných opatrení (ochranná výchova, liečenie)).

Zdvojená štruktúra právnej normy

Právna norma sa skladá z dvoch navzájom spojených noriem, z ktorých každá má svoju hypotézu a dispozíciu . Za podmienky primárnej hypotézy má byť správanie podľa primárnej dispozície. Sekundárna hypotéza popiera primárnu dispozíciu a ustanovuje podmienky, za ktorých sa musí alebo môže uskutočniť sekundárna dispozícia.
T. j. v prípade, ak nebola zachovaná primárna povinnosť, nastupuje sekundárna dispozícia (právna povinnosť), ktorá môže mať formu buď nesankčného, alebo sankčného následku.

19. Druhy právnych noriem

Právne normy podľa orgánu, ktorý právne normy prijíma
• primárne (pôvodné) - normy najvyššej právnej sily a najširšej pôsobnosti, ktoré prijímajú orgány štátnej moci s ústavodarnou a zákonodarnou právomocou (vrátane referenda), príp. orgány miestnej samosprávy
• sekundárne (odvodené) - vykonávacie právne predpisy, ktoré prijímajú orgány štátnej správy (nariadenia vlády, vyhlášky, výnosy a správne nariadenia orgánov miestnej štátnej správy) na základe a v medziach zákonov

Právne normy podľa špecifického vzťahu k iným právnym normám
• odkazujúce - odkazujú na iný platný normatívny právny akt či jeho ustanovenie, na iné ustanovizne
• blanketové - odkazujú na iné normy, ktoré v čase prijatia a vydania primárnej normy obsahujúcej blanketu nie sú ešte vydané

Právne normy podľa spôsobu formulovania (vyjadrenia) dispozície
• prikazujúce - z dispozície vyplýva pre subjekt vzťahu povinnosť správať sa určitým spôsobom (niečo vykonať, dať...)
• zakazujúce - v dispozícii sa subjektu určité správanie zakazuje, resp. prikazuje sa mu zdržať sa určitého konania (väčšina trestno-právnych noriem)
• dovoľujúce - neprikazujú ani nezakazujú - nezaväzujú subjekty právneho vzťahu, dávajú im možnosť určitým spôsobom konať

Právne normy podľa povahy (podľa stupňa viazanosti subjektov právneho vzťahu obsahom právnej normy (obchodné, pracovné a občianske právo))
• kogentné (kategorické; normy donucujúcej povahy) - bezpodmienečne zaväzujú k určitému konaniu, nedávajú možnosť konať spôsobom odlišným od pravidla v dispozícii, a to ani v prípade, ak s tým všetci zúčastnení súhlasia
• dispozitívne - umožňujú účastníkom právneho vzťahu, aby vzťah zmluvne upravili (odlíšili od úpravy vzťahu v dispozícii normy); predstavujú určitý doplnok uzavretých zmlúv - umožňujú dohodnúť sa na špecifických, konkrétnych skutočnostiach, prihliadajúc na okolnosti daného vzťahu; typické pre záväzkovú časť občianskeho a obchodného práva

Právne normy podľa stupňa všeobecnosti
• generálne (lex generali) - vysoko abstraktné, široko zovšeobecnené; zväčša dlhšej faktickej životnosti; napr. Obchodný zákonník
• špeciálne (osobitné) - konkretizujú predmet úpravy generálnej normy; spravidla kratšej časovej pôsobnosti; napr. zákon o konkurze a vyrovnaní

Právne normy podľa predmetu právnej úpravy
• administratívne
• finančné
• občianske
• obchodné
• pracovné
• rodinné
• ústavné

20. Platnosť a pôsobnosť právnej normy

Právna norma je platná, ak má všetky predpísané, požadované obsahové i formálne náležitosti, ak je vydaná a prijatá príslušným kompetentným orgánom, ak je v súlade s normatívnymi aktmi vyššej právnej sily, a ak je vyhlásená (publikovaná) ustanoveným spôsobom.

Pôsobnosťou právnej normy rozumieme vymedzenie rozsahu jej použitia na konkrétne prípady, a to so zreteľom na subjekty, priestor a čas.

Osobná pôsobnosť berie na zreteľ okruh subjektov, na ktoré sa právne normy určitého zákona vzťahujú (rôzne kritériá; vek, štátne občianstvo). Čiastočne ju vylučuje inštitút imunity - pôsobnosť niektorých právnych noriem sa na určitý - taxatívne vymedzený - okruh osôb nevzťahuje.
Rozlišujeme diplomatickú imunitu, ktorú požívajú vedúci diplomatických misií iných štátov a ostatné exteritorialne osoby a imunitu poslaneckú (sudcovskú), ktorá znamená, že poslanca NR SR (sudcu Ústavného súdu SR) možno stíhať za trestný čin alebo priestupok len po predchádzajúcom súhlase zastupiteľského zboru, ktorého je členom (Ústavného súdu SR).
Miestna pôsobnosť vymedzuje priestor, na ktorom sa danou normou upravujú príslušné právne vzťahy. Môžeme hovoriť o celoštátnej pôsobnosti (prvotné a odvodené zákony NR SR, vlády, ministerstiev a ostatných ústredných štátnych orgánov) a o miestnej pôsobnosti (všeobecné nariadenia orgánov štátnej správy a územnej samosprávy). Niektoré právne normy sa vzťahujú i na subjekty mimo štátu - majú exteritoriálnu pôsobnosť.

Časová pôsobnosť („účinnosť“) vymedzuje časový úsek, v ktorom určité právne vzťahy reguluje daný normatívny akt; berie do úvahy meniace sa sociálne a ekonomické spoločenské vzťahy.
Okamih nadobudnutia platnosti zákona spravidla nie je časovo zhodný so začiatkom jeho účinnosti - tento časový rozdiel nazývame legisvakančná lehota, ktorej účelom je dať subjektom práva možnosť osvojiť si nový predpis.
Vacatio legis (prázdniny práva) - obdobie legisvakančnej lehoty, obdobie medzi nadobudnutím platnosti a účinnosti

Dátum začiatku účinnosti býva spravidla priamo ustanovený v záverečných ustanoveniach zákona, v tzv. derogačnej klauzule; inak platí generálna klauzula - účinnosť sa nadobúda pätnástym dňom po vyhlásení (publikovaní; rozoslaní príslušnej časti Zbierky zákonov SR).

Právna norma stráca účinnosť
• uplynutím účinnosti - uvádza sa priamo v právnom akte (napr. ku konkrétnemu dátumu)
• vydaním ďalšieho normatívneho aktu, ktorý ruší platnosť staršieho (lex posterior derogat priori)

Derogačná klauzula (*derogacio - ustanovenie o zrušení) je ustanovenie právneho predpisu, ktorým sa ruší predchádzajúci normatívny akt.
• generálne derogačné ustanovenie - všeobecne vyslovuje, že sa rušia všetky právne normy v rozpore s novou právnou normou
• derogačné ustanovenie - taxatívne vyratúva zrušené zákony

Prechodné ustanovenia zákona riešia problém intertemporality - prechodného spolupôsobenia skoršieho a nového práva. Platí, že v prechodnom čase sa v určenom rozsahu dočasne nepoužívajú nové normy, ktorých platnosť a účinnosť vznikla.

Spätná účinnosť právnej normy je výnimkou v princípe právnej istoty (účinnosť normy má časovo nasledovať po jej platnosti; tým sa zaručuje i ochrana ľudských práv a slobôd). Retroaktivita je v oblasti trestného práva zakotvená vždy len v prospech páchateľa („trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie“).

21. Pramene práva

Právna teória rozlišuje materiálne a formálne pramene práva.
Materiálnymi prameňmi práva sú prírodné, ekonomické, mravné a politické, technologické, medzinárodné a iné podmienky života určitej spoločnosti, ktoré ovplyvňujú tvorbu práva.
Formálnymi prameňmi rozumieme konkrétne právne formy; právne akty, ktoré obsahujú právne normy.

V historickom vývoji sa stretávame so štyrmi prameňmi práva.
- Právna obyčaj
- Normatívny právny akt
- Precedensy
- Normatívne zmluvy

22. Normatívne právne akty a normatívne zmluvy

Normatívny právny akt je všeobecne záväzný právny predpis, výsledok normotvornej činnosti, ktorý obsahuje právne normy. Existuje niekoľko druhov právnych aktov, rozdielnych vo svojej právnej sile (zákony, nariadenia vlády, vyhlášky).
Ide o prameň písaného práva vydávaného štátom - lex scripta.

Primárne právne normy
- ústava (rigidná alebo flexibilná)
- ústavne zákony (napr. aj výsledky referenda)
- zákony (vydané parlamentom, na schválenie treba absolútnu väčšinu)

Sekundárne právne normy (vydané len na základe zákona)
- nariadenia vlády
- vyhlášky ministerstiev
- vyhlásenia a všeobecno-právne nariadenia

Normatívna zmluva spravidla upravuje len konkrétny individuálny právny vzťah - nemá teda normatívny charakter (jedine ak záväzne upravuje určitú skupinu právnych vzťahov.
a) medzinárodné (prameň práva pre vzťahy medzi štátmi) - na základe reciprocity; parlament odhlasuje 3/5 väčšinou; vyhlásenie ako ústavný zákon
b) kolektívne - vzťahujú sa na bližšie neurčenú skupinu (kolektívna zmluva)

23. Právne obyčaje, súdne a správne precedensy

Právna obyčaj je najstaršia forma práva; pravidlo správania sa, ktoré sa používaním ustálilo a používa sa ako právna norma (vzor). Iba dlhodobo a reálne zachovávaná obyčaj, ktorej obsah je určitý a o ktorej záväznosti je presvedčená spoločnosť sa môže stať právne záväznou.
Obyčajové právo, tzv. Common Law, označujeme ako „nepísané právo“, „lex non-scripta“ (i keď môžu byť právne obyčaje zaznamenávané v zbierkach predpisov). V súčasnosti sa považuje za prekonaný právny systém, no v anglo-americkom právnom systéme proces tvorby precedensov začlenil obyčaje do konkrétnych sudcovských rozhodnutí.

Precedensy sú typické pre anglosaský právny systém („judge made law“). Ide o prvé rozhodnutie svojho druhu, ktorým sa upravuje určitý konkrétny prípad a toto rozhodnutie sa stáva precedensom (vzorom) pre všetky ostatné prípady rovnakého druhu.
Sudcovský (judikálny) precedens - rozhodnutie súdu, resp. sudcu; vypĺňanie medzier v práve
Správny precedens - zakotvený v kontinentálnom právnom systéme, pôvod v rímskom práve


24. Podzákonné normatívne právne akty

Podzákonné právne akty - vykonávacie právne predpisy - podrobnejšie upravujú určitú oblasť spoločenských vzťahov, ktorá je stručnejšie definovaná a upravená v zákonoch (určujú technické a organizačné podmienky realizácie zákonov). Do tejto kategórie patria nariadenia vlády, vyhlášky, opatrenia a výnosy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Sú vydávané príslušnými orgánmi len na základe a v medziach zákona a sú publikované i v Zbierke zákonov SR. Zaraďujeme sem aj všeobecne záväzné nariadenia obce.

25. Právne vzťahy a ich štruktúra

Právo sa uskutočňuje predovšetkým prostredníctvom právnych vzťahov. Právne vzťahy sú špecifickým druhom spoločenských vzťahov; sú to vzťahy upravené platnými právnymi normami, ktoré určujú subjekty vzťahu, ich vzájomné práva a povinnosti a právne skutočnosti.
Sú to vzťahy vôľového charakteru - ich vznik, zmena a zánik sú viazané na prejav vôle účastníkov právneho vzťahu, no správanie subjektov ustanovené normou je vynútiteľné štátnou mocou.
Sú to vzťahy súvzťažné - dovolenému správaniu a oprávneniu jedného subjektu zodpovedá povinnosť a oprávnenie iného subjektu (záväzkové právo).

Subjekty práva v právnych vzťahoch na základe príkazov, zákazov a dovolení konajú (povinnosť dať, konať), resp. nekonajú (povinnosť niečo strpieť, niečoho sa zdržať).

Prvky právneho vzťahu
V každom právnom vzťahu rozlišujeme subjekt, obsah a právnu skutočnosť (predpoklad právneho vzťahu), s ktorou sa viaže vznik, zmena a zánik konkrétneho právneho vzťahu.

26. Právne skutočnosti

Právna skutočnosť je predpoklad, s ktorým si právne normy spájajú vznik, zmenu a zánik právneho vzťahu.

Členenie právnych skutočností

- právne udalosti - nezávislé od ľudskej vôle (narodenie, smrť, plynutie času s právnymi dôsledkami - uplatňovanie práva v istej časovej lehote)
Premlčacie lehoty (veriteľ nesplatí dlh do lehoty, môže aj potom) - po ich nie je splnenie záväzku vynútiteľné, právo nezaniká, zaniká len možnosť jeho súdneho vymáhania.
Prekluzívne lehoty (pri krádeži uplatňovať právo do určitej lehoty, ináč nič; záručné lehoty) - zaniká nárok uplatňovať právo, prepadá zročné aj subjektívne právo.

- právne úkony - úkony v súlade s právom, úkony s právnymi následkami, založené prejavom vôle (jednostranné - závet, výpoveď, reklamácia; dvojstranné - zmluva; viacstranné - zmluva o združení)
Ide o najfrekventovanejšie právne skutočnosti súkromného práva, ktoré môžu mať formálnu i neformálnu formu; môže byť uložená povinnosť poskytnúť odplatu za poskytnuté plnenie (vyplatenie mzdy za vykonanú prácu) alebo sa predpokladá bezodplatnosť (darovacia zmluva, zmluva o uzavretí budúcej zmluvy).
Úkon uskutočniteľný len spôsobilou osobou, slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne; výslovne, písomnou formou alebo iným spôsobom (mlčky - konkludentným konaním); jeho objektom môže byť len dovolený predmet (legalita).

- protiprávne úkony - konanie v rozpore s právom (trestné činy, správne priestupky, porušenie pracovnej disciplíny, omeškanie, poskytnutie vadného plnenia, majetkové ujmy)
Delikt je prejav vôle, ktorým subjekt porušuje príkazy a zákazy ustanovené platným právom. Môže ísť o zavinené (subjektívna právna zodpovednosť; úmyselné zavinenie alebo zavinenie z nedbanlivosti) a nezavinené (objektívna právna zodpovednosť) protiprávne konanie.

Právne fikcie - zákon považuje evidentne neexistujúcu skutočnosť za existujúcu (nasciturus - počaté, no ešte nenarodené dieťa - napr. jeho dedičské právo, ak otec zomrel pred narodením).
Právne domnienky (prezumpcie) - vznikajú so vznikom inej právnej skutočnosti, ich existenciu netreba dokazovať pri súdnom konaní; zákon pripúšťa dôkaz opaku - vyvrátiteľná domnienka platí dovtedy, kým sa nedokáže opak (prezumpcia neviny).

27. Subjekty právneho vzťahu

Účastníkmi právneho vzťahu sú osoby, ktorým vznikajú práva a povinnosti, či už jednotlivci (fyzické osoby, občania), alebo kolektív ľudí (štát, štátne orgány, právnické osoby) a ktoré majú právnu subjektivitu.

Právna subjektivita zahŕňa
- spôsobilosť na práva a povinnosti (vzniká narodením a zaniká smrťou (vyhlásením za mŕtveho))
- spôsobilosť na právne úkony - spôsobilosť zakladať práva a povinnosti vlastným právnym konaním (obmedzenia: veková hranica, duševná spôsobilosť)
- deliktuálna spôsobilosť - spôsobilosť niesť právne následky za porušenie právnych povinností
- procesná spôsobilosť - spôsobilosť účastniť sa konania, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach

Štát - účastník medzinárodných právnych vzťahov; vzťahov voči občanom (základné práva a slobody, občianstvo); vzťahov vyplývajúcich zo štátneho vlastníctva.
Štátne orgány - účastníci vzťahov v oblasti správneho práva (majú postavenie PO, keď spravujú štátny majetok alebo zamestnávajú ľudí).
Právnické osoby - účastníci obchodno-právnych, pracovno-právnych a občiansko-právnych vzťahov.
- združenia FO alebo PO (spoločnosti)
- účelové združenia majetku
- jednotky územnej samosprávy

28. Obsah a objekt právneho vzťahu

Obsahom je súhrn práv, oprávnení a právnych povinností vyplývajúcich účastníkom z daného vzťahu. Konkrétne oprávnenie, ktoré účastníkovi vyplýva - subjektívne právo; objektívne právo - normatívne právne akty. Nárokom rozumieme subjektívne právo vymáhateľné a žalovateľné - možno ho uplatniť súdnou cestou.

Objektom (predmetom) sú veci (hmotné veci alebo príprodné sily; hnuteľné a nehnuteľné; deliteľné a nedeliteľné (socha)), služby (ľudské činnosti a výkony), práva (prevzatie dlhu, prevod pohľadávky) a nehmotné statky (výsledky duševnej tvorivej činnosti a hodnoty ľudskej osobnosti (osobnosť, česť, zdravie).

29. Neplatnosť právnych úkonov a ich následky

Ak právny úkon nespĺňa predpísané náležitosti, je neplatný. Jeho vadnosť spôsobuje:
absolútnu neplatnosť úkonu - takýto úkon nemôže vyvolať nijaké právne následky, pozerá sa naň ako na neexistujúci
relatívnu neplatnosť úkonu - môže sa jej dovolávať dotknutý účastník vzťahu
možnosť jednostranného odstúpenia od zmluvy - v prípade porušenia zmluvy
odporovateľnosť úkonu - právo veriteľa domáhať sa, aby súd určil, že právne úkony dlžníka sú voči nemu právne neúčinné

Realizácia práva

30. Proces aplikácie práva

Právo sa vydáva preto, aby sa realizovalo. Realizuje sa predovšetkým prostredníctvom každodenných právnych vzťahov, no možno hovoriť o realizácii práva už pri samotnom procese tvorby práva (zákonodarné orgány realizujú ústavu a ústavné zákony vydávaním „obyčajných“ normatívnych právnych aktov).
V spoločenských vzťahoch subjekty práva realizujú právo aj jednoduchým prispôsobením svojho správania danej právnej norme.
Osobitnou kategóriou realizácie práva je aplikácia (uskutočňovanie) práva - osobitná činnosť štátnych orgánov, ktoré aplikujú právo prostredníctvom individuálnych právnych aktov.
Pri aplikácii práva musia rešpektovať zákonnosť a vychádzať zo skutočného stavu vecí. Proces aplikácie práva upravuje procesné právo a tento proces má štyri základné etapy.
Najprv sa musí zistiť skutkový stav - okolnosti prípadu, realita, objektívna pravda (získavaním a hodnotením dôkazov). Potom sa vymedzí právna norma, ktorá sa na daný prípad vzťahuje a správne sa interpretuje. Nasleduje etapa subsumpcie, kedy sa podradí prípad pod právnu normu (norma sa aplikuje na konkrétny prípad) a zisťuje sa právna kvalifikácia. Poslednou etapou je vydanie individuálneho aktu aplikácie práva (rozhodnutia). Aby sa toto rozhodnutie stalo záväzným, musí nadobudnúť právoplatnosť, a potom už nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami.
Keď je proces zavŕšený právoplatným rozhodnutím vo veci samej, je vylúčené, aby sa v tej istej veci konalo a rozhodlo znova - platí zásada res iudicata (prekážka veci rozhodnutej)

31. Akty aplikácie práva

Štátne orgány (ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej správy, miestne orgány samosprávy a štátnej správy; orgány tzv. špecializovanej miestnej štátnej správy - daňové úrady, katastre) aplikujú právo prostredníctvom individuálnych právnych aktov.

Právne akty
- normatívne - neadresné; vzťahujú sa na skupinu ľudí
- individuálne - presne adresované; riešia konkrétny, individualizovaný právny vzťah na základe normatívneho právneho aktu (rozhodnutie, rozsudok, výmer, výpoveď a pod.)

- konštitutívne (právotvorné) - vytvárajú nový právny stav; sú právnymi skutočnosťami, ktoré vedú k vzniku, zmene či zániku právnych vzťahov (rozvod)
- deklaratívne - autoritatívne zisťovanie, konštatovanie a potvrdenie existencie resp. neexistencie právneho vzťahu (práva alebo povinnosti); nevznikajú žiadne nové právne vzťahy (úradné, vlastnícke listiny, sobášny list)

32. Analógia aplikácie práva

Právne vzťahy sú konkrétnejšie, bohatšie a rôznorodejšie ako právne normy. V právnej praxi preto niekedy nastane situácia, že sa pri rozhodovaní o určitom prípade nenájde jeho vhodná právna úprava (zákonodarca nepredvídal všetky situácie, ktoré môžu nastať). V takýchto prípadoch sa za určitých okolností postupuje analogicky (obdobne) - právom neupravené prípady (situácie) sa riešia podľa prípadov podobných (obdobných).
Najčastejšie používanou je analógia zákona - analogia legis (použije právna norma upravujúca obdobný prípad). Zriedkavejšou je analógia práva - analogia iuris (v danom odvetví či poriadku ešte vôbec neexistuje norma, ktorá by upravovala podobné prípady, a tak sa prípad posudzuje na základe všeobecných právnych princípov - na základe právnych zásad).
Analógia je prípustná vo sfére občianskeho, obchodného, pracovného a medzinárodného obchodného práva (v otázkach dispozitívneho charakteru).
V trestnom práve nie je prípustná; vždy treba naplniť skutkovú podstatu trestného činu; platí zásada rímskeho práva - nullum crimen sine lege, nulla paena sine lege (žiadna vina bez zákona, žiaden trest bez zákona).
Nominátne zmluvy - riešenie sporov podľa obdoby

Uváženie
Príslušný štátny orgán môže uvážiť, či rozhodne alebo nerozhodne. Súd nie je časovo viazaný (v konkrétnych prípadoch sú však stanovené lehoty, ktoré musia byť dodržané) a môže sa odchýliť zavedeného postupu (v súkromnom a trestnom práve); na základe odbornej znalosti práva uváži určité rozhodnutie a zdôvodní svoj postup. Hlava štátu môže zvážiť svoje konanie v otázke amnestie.
Voľná úvaha je vždy v prospech občana

33. Výklad práva

Znalosť a pochopenie práva je podmienkou kvalifikovaného rozhodnutia v konkrétnych prípadoch.
Výklad (interpretácia) práva úzko súvisí s jeho realizáciou a aplikáciou; predchádza aplikácii (resp. je jej súčasťou). Výkladom práva objasňujeme jednotlivé normatívne slová a vety v norme, vysvetľujeme význam (obsah) a zmysel právnych noriem (v súlade s vôľou zákonodarcu a s platným právnym poriadkom).

Výklad práva uskutočňujú špecializované štátne orgány; ale aj občania (FO), zamestnanci, spoločníci a štatutárne orgány PO pri riešení osobných situácií právnej povahy.

Výklad podľa subjektu výkladu
- legálny - všeobecné právne záväzný výklad štátneho orgánu, ktorý je naň splnomocnený ústavou (Ústavný súd SR)
- autentický - podaný orgánom, ktorý normu prijal (nie je všeobecne záväzný)
- oficiálny (interný organizačný) - podaný ústrednými a miestnymi orgánmi štátnej správy pre podriadené orgány (opatrenie, metodický pokyn, smernica, vysvetlivka)
- výklad najvyššieho súdu - podávajú ho trestné a občiansko-právne kolégium a oddelenie obchodného súdnictva; zabezpečuje jednotnú interpretáciu zákonov; nie je právne záväzný, no jeho právna autorita je vysoká (plní funkciu prameňa „sudcovského práva“ („judge made law“))
- doktrinálny - podáva ho právna veda (v súlade s vedeckým poznaním platného práva); nie je všeobecne záväzný; vedecké monografie, komentáre k zákonom

Výklad podľa metódy (spôsobu) výkladu
- jazykový (gramatický) - analyzuje význam slov; treba zachovávať terminologickú presnosť a rešpektovať jazykovú jednotnosť v celom právnom poriadku
- logický - analyzuje normatívne výrazy a vety na základe pravidiel formálnej logiky
- systematický - analyzuje právne normy podľa spôsobu usporiadania právneho textu; skúma v ktorej časti predpisu je právna norma, do ktorého odvetvia právny problém patrí; rešpektuje aj štruktúru prameňov práva a ich právnu silu
- historický - objasňuje časový sled tvorby práva; porovnáva neskoršiu so skôr prijatou právnou normou a návrh zákona s konečným znením zákona
- dialektický - skúma podmienky v čase vydania i aplikácie

Výklad podľa rozsahu (vzájomného vzťahu medzi zmyslom právnej normy a jej slovným vyjadrením)
- doslovný (deklaratívny) - obsah a slovné vyjadrenie sú identické (adekvátne); najčastejšia forma
- zužujúci (reštriktívny) - obsah je užší než slovné vyjadrenie
- rozširujúci (extenzívny) - užšiemu vyjadreniu prináleží širší obsahový zmysel (neznalosť zákona neospravedlňuje - nielen zákona ale aj iných normatívnych aktov)

Trestné právo
Trestné právo zabezpečuje ochranu štátom chránených záujmov a chráni rozvoj štátu pred javmi a útokmi proti spoločenskému vývoju, proti základným hodnotám demokratickej spoločnosti.
Represívne pôsobí na konkrétneho páchateľa a preventívne pôsobí na možného páchateľa (páchateľov) trestného činu. Na dosiahnutie svojho účelu používa hrozbu trestom, ukladanie trestu, výkon trestu a ochranné opatrenia.
Základným prameňom slovenského trestného práva sú Trestný zákon (hmotné právo procesné) a zákon o trestnom konaní súdnom - Trestný poriadok (trestné právo procesné).

Trestný zákon
Vo všeobecnej časti Trestného zákona sa vymedzujú všeobecné základy trestnej zodpovednosti a pôsobnosť zákona; sú v nej ustanovené druhy trestov a ochranných opatrení; prípady zániku trestnosti a trestu; a osobitné ustanovenia o trestnom postihu mladistvých (15 - 18 rokov).
V osobitnej časti sa uvádzajú trestné činy podľa druhu chránených záujmov (proti republike; verejnému poriadku; rodine a mládeži; životu a zdraviu; slobode a ľudskej dôstojnosti; ľudskosti; majetku; brannosti a civilnej službe; trestné činy vojenské; hospodárske; a hrubo narúšajúce občianske spolužitie).
Pôsobnosť Trestného zákona je vymedzená osobne, miestne (zásada teritoriality (čin spáchala FO na území SR; personality (čin spáchal občan SR mimo územia SR); ochrany nášho štátu (činy cudzincov proti záujmom SR); univerzality (stíhanie v rámci Interpolu; vydanie (extradícia) páchateľa inému štátu na trestné stíhanie či výkon trestu možná len u cudzinca a osoby bez štátnej príslušnosti) ;a časovo (zásadne sa nepripúšťa retroaktivita - iba v prípade, že nová úprava je pre páchateľa priaznivejšia).
Výnimky z pôsobnosti - exempcie a imunity.

Ďalšími prameňmi sú:
- zákony obsahujúce ustanovenia trestného práva
- rozhodnutia prezidenta alebo vlády SR o amnestii
- právne normy netrestnej povahy (priestupky v oblasti správneho práva, predpisy o zbraniach a ich užívaní, o výbušninách a pod.)

34. Pojem trestnej zodpovednosti

Základom trestnej zodpovednosti je spáchanie trestného činu.
Materiálnou podmienkou trestného činu je jeho nebezpečnosť pre spoločnosť - ohrozuje spoločnosť, ústavné zriadenie SR, práva a oprávnené záujmy občanov a PO.
Stupeň nebezpečnosti je daný vekom, osobou páchateľa (recidivista), spôsobom spáchania trestného činu, dôsledkom činu a pod.
Čin, ktorého nebezpečnosť pre spoločnosť je nepatrná, nie je trestným činom, aj keď inak vykazuje znaky trestného činu.
Formálnou podmienkou trestného činu je naplnenie znakov trestného činu (jeho skutkovej podstaty).

Každú skutkovú podstatu charakterizujú tieto skupiny znakov - objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka trestného činu.

Objektom trestného činu sú právom chránené spoločenské vzťahy (záujmy), proti ktorým je čin namierený.
Hmotný predmet útoku - predmet, proti ktorému útok smeruje (vec pri krádeži).
Objektívna stránka trestného činu zahŕňa vlastné konanie, spôsob konania, následok, príčiny trestného činu a vzťah medzi konaním a následkami.
Konaním rozumieme tak aktívne, ako aj omisívne konanie (opomenutie, zdržanie sa činnosti), založené na prejave ľudskej vôle.
Subjektom (páchateľom) trestného činu môže byť len FO, ktorá v čase spáchania činu dosiahla vek 15 rokov a bola príčetná.
Príčetná osoba je spôsobilá spáchať trestný čin; duševne spôsobilá - chápe význam svojho činu, jeho nebezpečnosť a následky; má rozpoznávaciu a ovládaciu schopnosť.
Ak sa páchateľ privedie do stavu nepríčetnosti sám z nedbanlivosti (požitím alkoholu alebo omamného prostriedku), je trestne zodpovedný.
Znížená príčetnosť (stav, v ktorom je niektorá zo zložiek duševnej schopnosti značne oslabená) môže byť dôvodom na mimoriadne uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu sadzby (príp. na upustenie od potrestania).
Subjektívna stránka trestného činu zahŕňa vnútorné znaky, ktoré sa týkajú psychiky páchateľa (zavinenie, stupeň zavinenia, pohnútky, motivácia).
Zavinenie je vnútorný, psychický stav páchateľa k porušeniu (ohrozeniu) chráneného záujmu a k jeho následkom. Je podmienené poznaním (intelektuálna zložka zavinenia) činu a vôľou spáchať trestný čin.
Preto rozoznávame zavinenie úmyselné a zavinenie z nedbanlivosti. Úmyselné konanie obsahuje vždy s rozpoznávacou zložkou i vôľovú zložku (pri nedbanlivom konaní vôľová zložka chýba). Úmysel môže byť priamy - páchateľ vedel, že svojím konaním poruší zákon a zákon porušiť chcel; alebo nepriamy (eventuálny) - páchateľ vedel, že svojím konaním môže porušiť zákon a porušil ho.
Na spáchanie trestného činu stačí úmysel nepriamy, priamy znamená vyšší stupeň zavinenia!
Rozoznávame nedbanlivosť vedomú - páchateľ vedel, že môže porušiť zákon, ale bez primeraných dôvodov sa spolieha, že zákon neporuší; a nevedomú - páchateľ nevie, že môže porušiť zákon, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
Na trestnosť je potrebné úmyselné zavinenie, ak Trestný zákon výslovne neustanovuje, že stačí aj zavinenie z nedbanlivosti.

Formy trestnej činnosti
Trestné nie je iba dokonané konanie, ale aj jednotlivé jeho štádiá - príprava a pokus (úmyselné).
Príprava je úmyselné vytváranie podmienok na spáchanie určitého trestného činu (organizovanie činu; zadovažovanie prostriedkov a nástrojov na jeho spáchanie; spolčenie (vyhľadávanie spoločníkov) alebo zhluknutie (min 3 osôb); návod alebo pomoc).
Pokus bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu - páchateľ mal v úmysle spáchať trestný čin, no nedokonal ho
Príprava a pokus sú trestné podľa trestnej sadzby pre trestný čin, ku ktorému smerovali (ak zákon v prípade prípravy neustanovuje inak). Ich trestnosť zaniká dobrovoľným upustením od ďalšieho konania a odstránením nebezpečenstva; včasným oznámením prokurátorovi alebo bezpečnostnému orgánu.
Trestný čin je pre spoločnosť nebezpečný čin, ktorý naplnil znaky svojej skutkovej podstaty. Rozoznávame trestné činy hromadné (páchatelia vykonajú viacero útokov so spoločným zámerom; napr. útok na Pentagon a WTC v NY); pokračujúce (páchateľ uskutočňuje ten istý zámer pokračujúcim napĺňaním tej istej skutkovej podstaty identickým spôsobom; napr. masový vrah (serial murderer)); a trvajúce (páchateľ dlhší čas spôsobuje a udržuje protiprávny stav). Tieto činy sa posudzujú ako jediný trestný čin.
O trestnej súčinnosti hovoríme, ak trestný čin spáchalo spoločným konaním viacero páchateľov (spolupáchateľov). Títo sú zodpovední tak, ako keby trestný čin spáchali samostatne (každá osoba sama). Osobitnou formou súčinnosti je účastníctvo na trestnom čine (organizátor, navádzač, pomocník; účastník trestného činu sa nepodieľa na naplnení všetkých znakov príslušnej skutkovej podstaty); ďalej podnecovanie a schvaľovanie trestného činu; nadržovanie páchateľovi; neprekazenie a neoznámenie trestného činu; pohŕdanie súdom (trest až 2 roky); krivá výpoveď.

Inštitúty vylučujúce nebezpečnosť činu pre spoločnosť
Nutná obrana smeruje k odvráteniu priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku na chránené záujmy činom, ktorý by inak vykazoval znaky trestného činu (útok musí byť úmyselný, hroziť priamo, ohrozovať chránené záujmy spoločnosti; obrana musí byť primeraná útoku a musí smerovať proti útočníkovi).
Krajná núdza je konanie, ktoré odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace chráneným záujmom, ktoré nemožno odvrátiť inak a ten, komu hrozí nie je povinný ho znášať (nebezpečenstvo nie je možné za daných okolností odvrátiť inak; spôsobený následok musí byť menej závažný ako ten, ktorý hrozil).
Proti konaniu v krajnej núdzi nie je prípustná nutná obrana!

35. Notári a notárska činnosť

Notár má hybridné a nezávislé postavenie medzi súdom na jednej strane (vymenúva ho štát a plní niektoré funkcie štátu) a advokátom na strane druhej (pôsobia na vlastný účet a vo vlastnom mene). Toto postavenie mu dodáva vážnosť na verejnosti a súčasne prispieva k jeho zainteresovanosti na vysokej úrovni jeho služieb. Autorita notárskych zápisníc o právnych úkonoch a notárskych osvedčení ako verejných listín je zárukou istoty v rozsiahlych majetkovoprávnych vzťahoch vytváraných v trhovom hospodárstve.
Postavenie a činnosť notára sú spojené s určitým notárskym úradom (notárske úrady zriaďuje a ruší minister spravodlivosti v rámci obvodu určitého okresného súdu). Notársky úrad chápeme ako súbor právomocí, nejde o orgán či právnickú osobu.

Klasická notárska činnosť sa delí do troch kategórií:
• spisovanie notárskych zápisníc o práv. úkonoch (verejné listiny, ktoré potvrdzujú pravdivosť toho, čo je v nich osvedčené alebo potvrdené)
• osvedčovanie právne významných skutočností (valné zhromaždenia, schôdze PO; overenie podpisov, listín)
• notárske úschovy (listiny (závety), peniaze a cenné papiere za účelom ich vydania ďalším osobám)

V súvislosti s výkonom notárskej činnosti môže notár poskytovať fyzickým a právnickým osobám právne rady, vykonávať správu ich majetku a spisovať im osvedčenia a iné listiny.

Občiansky súdny poriadok ukladá súdu povinnosť vykonaním úkonov v každej dedičskej veci poveriť notára. Notár je poverený skončiť dedičské konanie vydaním osvedčenia o dedičstve; ak sa prejednanie neskončilo dohodu, musí pripraviť všetky potrebné podklady na vydanie uznesenia súdu a vyúčtuje svoju odmenu a hotové výdavky.
Notára menuje a odvoláva minister spravodlivosti. Pri vymenúvaní spolupôsobí Notárska komora SR ako najvyšší orgán notárskej samosprávy. Štátny dohľad nad jej činnosťou prislúcha Ministerstvu spravodlivosti SR.

36. Druhy trestov

Za spáchané trestné činy môže súd uložiť:
- trest odňatia slobody
- trest zákazu činnosti - na 1 až 10 rokov (mladiství na 1 až 5 rokov); činnosť zakázaná, zvyčajne činnosť v zamestnaní (vo výkone zamestnania, funkcie alebo povolania)
- peňažný trest - vo výmere od 5 000 do 5 000 000 Sk (mimoriadne i pod dolnú hranicu, min 2 000.- Sk); týka sa hlavne nezákonného obohacovania sa (páchateľ trestnou činnosťou získal neoprávnený majetkový prospech); môže byť uložený samostatne alebo v spojení s iným druhom trestu; náhradným trestom pri jeho nedobytnosti je trest odňatia slobody až na 5 rokov
- trest prepadnutia veci - ktorá bola použitá alebo získaná pri trestnom čine; vec musí patriť páchateľovi; vlastníkom sa stáva štát
- trest prepadnutia majetku - postihuje celý majetok odsúdeného (príp. časť - ktorú určí súd); nevzťahuje sa na veci nevyhnutné na uspokojenie životných potrieb odsúdeného (osôb, ktoré odsúdený vyživuje)
- trest straty čestných titulov a vyznamenaní - odsúdený stráca vyznamenania, čestné uznania, vedecké a umelecké hodnosti; nejde o samostatný trest
- trest straty vojenskej hodnosti - odsúdenému sa znižuje vojenská hodnosť na hodnosť vojaka; vedľajší trest - nie samostatný
- trest zákazu pobytu - odsúdený sa nesmie zdržiavať na istom mieste (nevzťahuje sa na jeho bydlisko); v rozmedzí 1 až 5 rokov; začína plynúť až po návrate z výkonu trestu
- trest vyhostenia z územia republiky - vzťahuje sa na cudzincov (aj mladistvých); nie však na občanov SR a utečencov so štatútom utečenca
- výnimočný trest (mimoriadne vysoký stupeň nebezpečnosti)
  • trest odňatia slobody na 15 až 25 rokov
  • trest odňatia slobody na doživotie

37. Všeobecné zásady pre ukladanie trestov

Sú to zásady, ktorými sa riadia príslušné orgány a  vychádzajú z nich.
Súd prihliada na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť; na záruky občianskych združení; u spolupáchateľov aj na mieru konania každého z nich; na poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na započítanie väzby a trestu.

Ukladanie trestov je základným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestného zákona. Tresty sú opatreniami štátneho donútenia a môžu ich ukladať iba súdy.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliada na stupeň nebezpečnosti trestného činu, na pomery páchateľa a na možnosti jeho nápravy.
Prihliada sa tiež aj na priťažujúce (zavrhnutia hodná pohnútka; surový, zákerný, ľstivý čin; páchateľ využíval niečiu bezbrannosť, závislosť a podriadenosť; organizátor činu; člen organizovanej skupiny; člen spolčenia; páchanie trestného činu dlhší čas; spáchanie trestného činu v minulosti) a poľahčujúce (vek blízky veku mladistvých; čin spáchaný pod tlakom závislosti alebo podriadenosti, tiesnivých osobných alebo rodinných pomerov; čin páchaný v silnom rozrušení; páchateľ pred spáchaním činu viedol riadny život, pričinil sa o odstránenie škodlivých následkov činu alebo dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu, pri objasňovaní činu napomáhal príslušným orgánom) okolnosti prípadu.
Tieto okolnosti majú vplyv na výmeru trestu len v rámci trestnej sadzby!

*Úhrnný trest - odsúdenie páchateľa za viac trestných činov; uloží sa trest podľa najťažšieho trestného činu - podľa sadzby trestného činu, ktorý je z nich najprísnejšie trestaný
*Súhrnný trest odňatia slobody - ukladá sa ak v období medzi spáchaním trestného činu a súdom páchateľ koná nový trestný čin
*Recidíva - páchateľ sa dopúšťa opätovne trestnej činnosti, hoci už bol pre trestný čin právoplatne odsúdený; zvyšuje sa stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho chovania; trestná sadzba sa zvyšuje o 1/3
*verejný trestný čin (spáchaný v TV, rozhlase, tlači a pod; spáchaný pred viac ako 2 prítomnými osobami)
*Trestný čin spáchaný so zbraňou (ak sa použije zbraň na útok, alebo ak na tento účel má zbraň páchateľ pri sebe; „zbraň“ - všetko, čo môže urobiť útok proti telu dôraznejším)
*Trestný čin spáchaný pre zárobok (ak si páchateľ sústavnou trestnou činnosťou zadovažoval peňažný zdroj svojich príjmov)
*Trestný čin ťažkej ujmy na zdraví (zmrzačenie, ochromenie údu, poškodenie dôležitého orgánu, vyvolanie potratu, usmrtenie plodu, mučivé útrapy, oslabenie citových orgánov, zohyzdenie)
*Vlámanie - vniknutie do uzavretého priestoru ľstivo alebo s nedovoleným prekonaním uzamknutia s použitím sily
*Opomenutie - neposkytnutie pomoci; zanedbanie povinnej výživy

38. Ukladanie a spôsob výkonu trestu odňatia slobody

Trest odňatia slobody sa ukladá v prípadoch, ak sa účel trestu nemôže dosiahnuť trestom vykonávaným na slobode; ak je páchateľa nevyhnutné izolovať od prostredia a vzťahov, ktoré majú na jeho správanie negatívny vplyv.
Ukladá sa najviac na 15 rokov (inak ide o výnimočný trest).
U mladistvých sa horná hranica znižuje na 5 rokov; v prípade nebezpečného trestného činu od 5 do 10 rokov (pre deti vo veku 12 až 15 rokov platí, že môžu byť zavedené opatrenia ochrannej výchovy (tým sa už ale zaoberá civilný súd alebo prokuratúra)); skúšobná doba u mladistvých môže byť 1-3 roky.

Ak je trest ohodnotený do 1 roka mala by byť podmienka; ak ide o trest do 2 rokov, súd môže výkon trestu podmienečne odložiť a určí skušobnú dobu (1-5 rokov). Skúšobná doba sa začína právoplatnosťou rozsudku.

Trest odňatia slobody sa vykonáva v nápravnovýchovných ústavoch diferencovane v troch nápravnovýchovných skupinách, podľa stupňa a povahy narušenia odsúdeného.
Do I. nápravnovýchovnej skupiny sa zaraďujú odsúdení, ktorí neboli v posledných 10 rokoch trestaní; do II. takí, ktorí boli v posledných 10 rokoch súdení za úmyselný trestný čin a do III. obzvlášť nebezpeční páchatelia a recidivisti.

Ak si páchateľ odpyká viac ako polovicu trestu, môže požiadať o podmienečné prepustenie so skúšobnou dobou 1 až 7 rokov; obzvlášť nebezpeční recidivisti môžu byť podmienečne prepustení až po odsedení dvoch tretín trestu (pri doživotí minimálne 25 r.).

39. Podmienečné odsúdenie, podmienečné prepustenie

O podmienečnom odsúdení hovoríme v prípade trestu odňatia slobody na dobu do 2 rokov môže súd stanoviť skúšobnú dobu počas, ktorej musí páchateľ viesť usporiadaný život (pri treste do 1 roka sa obyčajne podmienka dáva). Prihliada sa na spoločenskú záruku, ktorú môže dať občianske združenie, cirkev, kolektív spolupracovníkov (! nie politická strana!).
Po vykonaní polovice trestu môže páchateľ požiadať o podmienečné prepustenie so skúšobnou dobou 1až 7 rokov; obzvlášť nebezpeční recidivisti môžu byť podmienečne prepustení až po odsedení dvoch tretín trestu (pri doživotí minimálne 25 r.). Pri treste zákazu činnosti alebo pobytu sa po vykonaní polovice trestu môže od výkonu trestu upustiť (musia byť však splnené určité podmienky; odsúdený musí dodržiavať primerané obmedzenia)

40. Ochranné opatrenia

Ochranné opatrenia sú opatrenia trestného práva, ktoré chránia spoločnosť a ich cieľom je výchova páchateľov k riadnemu životu. Nechápeme ich ako tresty, ide skôr o výchovné a preventívne opatrenia. Súd ich ukladá buď samostatne, popri treste alebo namiesto trestu.

Rozlišujeme tri druhy ochranných opatrení:
- ochranné liečenie - ukladá sa páchateľom, ktorí boli v čase spáchania trestného činu duševne nespôsobilí, nepríčetní (neplatí v prípade opilstva alebo požitia omamných látok); trvá dokým páchateľ nie je vyliečený - dokiaľ to vyžaduje účel opatrenia; o možnom prepustení rozhoduje súd, ak však pobyt páchateľa na slobode nie je nebezpečný; vykonáva sa v liečebnom zariadení (príp. v nápravnovýchovnom ústave alebo ambulantne)
- ochranná výchova - uplatňuje sa len u mladistvých; v prípade, že nie je zabezpečená riadna výchova zo strany rodičov; uskutočňuje sa v osobitných zariadeniach; o jej skončení rozhoduje súd; trvá maximálne do veku 18 rokov
- zhabanie veci - ukladá sa v prípade, ak vec patrí páchateľovi, ktorého nemožno stíhať alebo odsúdiť; vtedy, keď nemohol byť uložený trest prepadnutia majetku alebo veci (napr. pri stave nepríčetnosti)

41. Základné zásady trestného konania. Orgány činné v trestnom konaní

Trestné právo procesné (upravené zákonom o trestnom konaní súdnom - Trestným poriadkom) upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní pri zisťovaní trestných činov, pri rozhodovaní o nich a pri výkone rozhodnutia; pri predchádzaní a zamedzovaní trestnej činnosti.
Pôsobnosť Trestného poriadku sa vzťahuje na všetky osoby na území SR s výnimkou osôb, ktoré požívajú diplomatickú imunitu a výsady, poslaneckú, resp. sudcovskú imunitu.

Trestným konaním rozumieme postup, ktorého úlohou je náležito zistiť, či bol spáchaný trestný čin, a ak áno, zistiť jeho páchateľa a uložiť mu podľa zákona trest alebo ochranné opatrenie. Trestné konanie sa riadi určitými zásadami:

- zásada zákonnosti - obvinený a stíhaný môže byť jednotlivec len na základe zákonov a spôsobom ustanoveným zákonom
- zásada prezumpcie (predpokladu) neviny - na obvineného treba až do právoplatného rozsudku hľadieť ako na nevinného
- zásada in dubio pro reo - ak v konaní vznikli pochybnosti o nejakej skutočnosti, treba ich vysvetľovať vždy v prospech obvineného
- zásada oficiality - orgány činné v trestnom konaní postupujú vždy z úradnej povinnosti
- zásada vyhľadávania - orgány činné v trestnom konaní musia zisťovať všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie
- zásada obžalúvacia - trestné konanie sa môže diať len na základe obžaloby podanej prokurátorom
- zásada legality - prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel
- zásada práva na obhajobu - obvinený musí byť už pri vznesení obvinenia oboznámený so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, môže uviesť všetky okolnosti a dôkazy, ktoré slúžia na jeho obhajobu
- zásada práva zvoliť si obhajcu - v závažnejších prípadoch vzniká dôvod nutnej obhajoby (obvinený musí mať obhajcu - ak si ho nezvolí sám, pridelí mu obhajcu súd); ak nemá obvinený dostatok prostriedkov na odmenu pre obhajcu, má nárok na bezplatnú obhajobu
- zásada verejnosti - zabezpečuje účasť verejnosti pri prejednávaní - forma kontroly konania
- zásada ústnosti - ústneho prejednávania
- zásada voľného hodnotenia dôkazov - orgány hodnotia dôkazy podľa vnútorného presvedčenia; jednotlivo aj v ich súhrne
- zásada objektívnej pravdy - treba zistiť skutkový stav veci v súlade s objektívnou skutočnosťou
- zásada súčinnosti - všetky orgány činné v trestnom konaní sú povinné napomáhať súdnemu konaniu; všetky zainteresované PO aj FO sú povinné vyjsť v ústrety a poskytnúť informácie

Orgány činné v trestnom konaní

- súdy - najvyšší súd; všeobecné súdy (okresné a krajské); vojenské súdy
Najvyšší súd je najvyšším súdnym orgánom s pôsobnosťou na celom území SR. Dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov - rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ostatných súdov; skúma zákonnosť rozhodnutí ústredných orgánov štátnej správy SR;. Sídli v Bratislave; skladá sa z predsedu, podpredsedu a ďalších sudcov (ktorí podľa úseku svojej činnosti tvoria kolégiá - trestné, občianskoprávne, obchodné a správne - práve tieto kolégiá zaujímajú stanoviská k výkladu zákonov).
Rozhoduje v senátoch (predseda a 2 sudcovia; mimoriadne predseda a 4 sudcovia - o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam tohto súdu); prípadne v neverejnom pléne (predseda najvyššieho súdu, podpredsedovia a ostatní sudcovia; uznášaniaschopné za prítomnosti dvoch tretín všetkých sudcov; podľa zásady zborového (kolegiálneho) rozhodovania v niektorých otázkach).

Okresné súdy - základný článok súdnictva SR; súdy 1. stupňa vo všetkých občianskoprávnych a vo vymedzených obchodných veciach; súdy 2. stupňa vo veciach skúmania rozhodnutí správnych orgánov o priestupkoch; v sídle krajských súdov vedú navyše obchodný register pre podnikateľské subjekty. Skladajú sa z predsedu, podpredsedu (podpredsedov), ďalších sudcov a prísediacich.
Rozhodujú v samosudcom alebo v senátoch (sudca a 2 prísediaci); o rozhodnutiach rozhoduje krajský súd, ktorého rozhodnutie je konečné.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy 2. stupňa vo veciach, v ktorých v 1. stupni rozhodovali súdy okresné; súdy 1. stupňa ak dolná hranica trestu je 8 rokov, pri výnimočných trestoch ako teror, sabotáž, záškodníctvo; skladajú sa z predsedu a podpredsedov súdu, ďalších sudcov a prísediacich
Osobitne sú príslušné na konkurzné a vyrovnacie konanie.
Rozhodujú v senátoch (2 sudcovia a 3 prísediaci - súd 1. stupňa v trestných veciach; predseda a 2 sudcovia v ostatných prípadoch), samosudca rozhoduje v prípadoch o konaní pred súdmi.

Vojenské súdy rozhodujú o trestných veciach príslušníkov ozbrojených síl a zborov, vojnových zajatcov a ďalších zákonom stanovených osôb (policajti aj civilné osoby; napr. za vojenskú zradu, činnosť v cudzom vojsku, nenastúpenie do služby). V prvom stupni rozhodujú vojenské obvodové súdy (BA, BB, PR) a v druhom stupni Vyšší vojenský súd (TN).
oobvodové súdy rozhodujú v senátoch (sudca a 2 prísediaci) alebo samosudcom
oVyšší vojenský súd rozhoduje v senátoch (2 sudcovia a 3 prísediaci - súd 1. stupňa; predseda a 2 sudcovia - v ostatných prípadoch)

- prokuratúra - samostatný štátny orgán, ktorý chráni práva a zákonom chránené záujmy FO a PO a štátu; jednotná centralizovaná sústava, ktorú riadi generálny prokurátor SR - monokratický princíp (Generálnej prokuratúre SR sú podriadené krajské a okresné prokuratúry; vyššia vojenská prokuratúra a vojenské obvodné prokuratúry) - vymenúva a odvoláva ho prezident SR na návrh NR SR; za výkon svojej funkcie je zodpovedný NR SR; ročne odovzdáva správu o činnosti prokuratúry a o stave zákonnosti
Prokuratúra vykonáva opatrenia na predchádzanie, zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti. Je povinná využiť všetky zákonné prostriedky a metódy.
Trestne stíha podozrivé osoby, dozerá na zákonnosť prípravného konania; dozerá na dodržiavanie zákonov v miestach, kde je obmedzená osobná sloboda občanov (väzba, nápravnovýchovný ústav - pravidelné previerky, nazeranie do dokladov, rozhovory so zadržanými osobami bez prítomnosti iných osôb); zúčastňuje sa v konaní pred súdom (v občianskoprávnom konaní má právo podávať návrhy na začatie konania alebo kedykoľvek vstúpiť do už začatého konania; v trestnom konaní); zastupuje štát ako vlastníka v konaní pred súdmi; zúčastňuje sa v poradných orgánoch štátnej správy, ktoré sa podieľajú na tvorbe právnych predpisov alebo na prevencii a potláčaní kriminality.
Prokurátor je povinný postupovať iniciatívne, nestranne a bez prieťahov, rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť a ľudské práva, vyvarovať sa diskriminácie a uplatňovať právny poriadok SR podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Nesmie byť členom politickej strany alebo hnutia, poslancom, nemôže vykonávať funkcie v orgánoch štátnej správy a územnej samosprávy a inú zárobkovú činnosť. Výnimkou je správa vlastného majetku a vedecká, pedagogická, literárna a umelecká činnosť.

- vyšetrovatelia - kvalifikácia: vek min 24 rokov; ročná prax; absolvovaná právnická vysoká škola; vykonaná právnická skúška
- policajné orgány (najbližší kontakt s páchateľmi)
- pomocné osoby (tlmočník, zapisovateľ)

42. Práva obvineného a obhajoba v trestnom konaní

Obvinený je len ten, na koho bolo písomne vznesené obvinenie.
Po vznesení obžaloby je to obžalovaný; po vznesení rozsudku odsúdený.

Medzi základné práva obvineného patria:
- zásada zákonnosti - obvinený a stíhaný môže byť jednotlivec len na základe zákonov a spôsobom ustanoveným zákonom právo
- zásada prezumpcie (predpokladu) neviny - na obvineného treba až do právoplatného rozsudku hľadieť ako na nevinného
- zásada in dubio pro reo - ak v konaní vznikli pochybnosti o nejakej skutočnosti, treba ich vysvetľovať vždy v prospech obvineného
- zásada práva na obhajobu - obvinený musí byť už pri vznesení obvinenia oboznámený so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, môže uviesť všetky okolnosti a dôkazy, ktoré slúžia na jeho obhajobu a vyjadriť sa k nim
- právo nevypovedať
- právo navrhovať dôkazy svedčiace o jeho nevine
- právo nazerania do spisov - nie hocikedy, len po ukončení vyšetrovacieho úkonu
- právo mať právneho zástupcu - súdom ustanovený opatrovník
- právo zvoliť si obhajcu - v závažnejších prípadoch vzniká dôvod nutnej obhajoby (obvinený musí mať obhajcu - ak si ho nezvolí sám, pridelí mu obhajcu súd); ak nemá obvinený dostatok prostriedkov na odmenu pre obhajcu, má nárok na bezplatnú obhajobu
- právo byť vypočúvaný len za prítomnosti obhajcu

Obhajoba v trestnom konaní

O obhajobe hovoríme iba v súvislosti s trestným konaním (vo ostatných právnych vzťahoch je iba zastupovanie). Obhajcom môže byť iba advokát zapísaný v zozname advokátov, ktorý má ukončené právnické VŠ vzdelanie na našom území, minimálne 3 roky praxe a ktorý vykonal advokátsku skúšku (môže byť odpustená ak bol 6 rokov vo funkcii prokurátora). Advokát nesmie okrem výnimiek vykonávať iné zamestnanie (profesor resp. docent právnickej VŠ; literárne činná osoba; osoba inak umelecky alebo výtvarne činná).
Obhajca má právo zúčastňovať sa úkonov, ktorých sa zúčastňuje aj obvinený; môže si vyžiadať kópiu zápisnice, odklad konania, milosť.

Obvinený musí mať advokáta (inštitút nutnej obhajoby) už v rámci vyšetrovania ak:
- ide o mladistvého
- je zbavený právnej spôsobilosti
- je vo výkone trestu alebo vo väzbe
- je horná hranica 5 rokov
- ide o postihnutú osobu
- ide o osobu, ktorá sa skrýva
- ide o konanie so štátnym príslušníkom z cudziny
- ide o ochranné liečenie (nie alkoholické, ale duševné)

43. Vyšetrovanie trestných činov

Trestné pojednávanie má päť štádií.
V prípravnom konaní sa objasňuje, či bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Prebieha vyšetrovanie a vyhľadávanie.
Samotné vyšetrovanie začína vydaním trestného oznámenia; až neskôr sa vznesie obvinenie voči podozrivej osobe (najneskôr pri prvom výsluchu).
Vyšetrovanie sa vykonáva pri závažnejších trestných činoch a v prípadoch, v ktorých je zložitejšie dokazovanie. Vyšetrujú vyšetrovatelia prokuratúry a Policajného zboru.
Vyhľadávanie pri menej závažných trestných činoch vykonávajú orgány Policajného zboru.
Dozor nad zachovávaním zákonnosti vykonáva prokurátor.
Vyšetrovatelia a prokurátor sú povinní obstarať potrebné podklady, vysvetlenia a stopy trestného činu - vykonávajú výsluch, domovú a osobnú prehliadku, zadržiavajú telegramy, listy a iné zásielky a pod.
V daných prípadoch možno osobu obvineného (ale aj podozrivého) zadržať na nie viac ako 24 hodín. V tejto lehote musí byť zadržaná osoba vypočutá a buď prepustená na slobodu, alebo prokurátor predloží návrh na súd, aby bola vzatá do väzby. Sudca je povinný ju vypočuť a buď ju prepustiť na slobodu alebo rozhodnúť, že ju berie do väzby.
Výsluch obvineného sa musí uskutočniť v rámci Ústavy SR (obvinený nesmie byť nijak donucovaný k výpovedi); výsluch obvinených - samostatne, potom sa vzájomne upovedomia o výpovediach (môže dôjsť k výsluchu konfrontácie, ak si protirečia).
Je možné dať vyšetriť duševný stav obvineného.
Pri porušení zákona môže obhajoba požiadať o mimoriadne opravné konanie.

Ak sa zistí, že bol spáchaný trestný čin a existuje konkrétna podozrivá osoba (páchateľ), vyšetrovateľ začne trestné stíhanie vydaním uznesenia o vznesení obvinenia proti tejto konkrétnej osobe.
Vyšetrovateľ koná samostatne, vypracuje záverečnú správu a postúpi ju s kompletným vyšetrovacím materiálom prokurátorovi; ten potom vypracuje obžalobu (v ktorej musí byť popísané o aký trestný čin ide a aký je stupeň jeho nebezpečnosti).
Podaním obžaloby sa končí prípravná fáza trestného konania; ďalej má všetko v rukách súd a o páchateľovi hovoríme už ako o obžalovanom.

44. Trestné stíhanie pred súdom. Obžaloba

Pri predbežnom prejednávaní obžaloby predseda sudcovského senátu skúma obžalobu (obžalobu mladistvého skúma senát) - zisťuje sa, či sa prípravné konanie vykonalo zákonným spôsobom, či naďalej trvajú dôvody väzby a pod. Ak súd zistí nedostatky, môže trestné stíhanie zastaviť (z titulu neopodstatnenia), prerušiť alebo vrátiť vec prokurátorovi na došetrenie.

Ak súd obžalobu prijme, nariadi hlavné pojednávanie, na ktorom rozhodne o vine obžalovaného , o treste, príp. o ochrannom opatrení. Hlavné pojednávanie vedie predseda senátu za prítomnosti ďalších členov senátu, prokurátora a obžalovaného (obhajca musí byť prítomný len v prípade nutnej obhajoby).
Prokurátor prednáša obžalobu, poškodený sa vyjadruje k veci, prebieha dokazovanie výpoveďami obžalovaného, svedkov a znalcov.
Každý, kto je predvolaný ako svedok na súd je povinný dostaviť sa, pravdivo vypovedať a nezamlčovať fakty a dôkazy. Je možné dať vyšetriť duševný stav svedka, no nemožno ho dať liečiť. Svedok má právo odoprieť výpoveď, ak je s obžalovaným v priamom príbuzenskom vzťahu; ak by svojou výpoveďou privodil trestné stíhanie na seba alebo na obvineného, ktorý je mu akosi blízky. V určitých prípadoch má však povinnosť oznámiť trestný čin, inak sám pácha trestný čin. Svedka treba najprv nechať vypovedať o veci samostatne, až potom klásť otázky. Svedok má nárok na svedočné.
Poskytuje sa pomoc a ochrana ohrozenému svedkovi, chránenému svedkovi a ich blízkym osobám, ktorým vzniká nebezpečenstvo ohrozenia života a zdravia.
Znalec vypracúva znalecké posudky; zaoberá sa len odbornou stránkou veci, nie právnou ; v posudku musí napísať, či obvinený ohrozuje spoločnosť a jej záujmy, ak je na slobode. Nemusí byť prítomný pri pojednávaní, no je možné ho o to požiadať. Pozorovanie duševného stavu znalca môže nariadiť len súd (max. 2 mesiace). Proti rozhodnutiam je možné podať sťažnosť.
Pri súdnej pitve musia byť prítomní 2 znalci.

Na záver hlavného pojednávania procesné strany zhrnú svoje stanoviská k veci v záverečných rečiach a po tajnej porade súd vynesie rozsudok - oslobodzujúci alebo odsudzujúci. Rozhodnutie súdu - rozsudok - musí obsahovať odôvodnenie.

45. Riadne opravné prostriedky proti rozhodnutiam v trestnom konaní

Trestný poriadok umožňuje, aby rozhodnutie súdu o vine a treste bolo preskúmané vyššou súdnou inštanciou - proti rozhodnutiu možno podať opravné prostriedky.
Riadnymi opravnými prostriedkami sú odvolanie (prípustné proti všetkým rozsudkom súdov 1. stupňa; do 8 dní od doručenia rozsudku; odvolanie môže podať obžalovaný alebo jeho priamy príbuzný; právny zástupca; prokurátor (v neprospech obžalovaného)); alebo sťažnosť (odpor; do 15 dní; riadne pojednávanie) - majú odkladný účinok.
Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú obnova konania (ak vyšli najavo nové okolnosti), alebo sťažnosť pre porušenie zákona (rozhoduje o nej najvyšší súd).
V odvolacom konaní môže odvolací súd môže odvolanie zamietnuť, alebo ak je odôvodnené vyhovieť mu - v takom prípade rozsudok zruší a vec vráti na opätovné prejednanie súdu 1. stupňa (prípadne až prokurátorovi na došetrenie) alebo vo veci rozhodne sám.

Vykonávacie konanie prebieha pri výkone právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Výkon trestu alebo ochranného opatrenia nariaďuje súd, ktorý vo veci rozhodol na 1. stupni. Výkon trestu kontroluje a dozerá naň prokurátor.

Neprípustnosť trestného stíhania:
- ak prezident nariadi amnestiu alebo udelí milosť
- ak je trestné stíhanie premlčané - stráca sa nárok, právo však ostáva

Premlčacie lehoty:
- všeobecná (3 roky)
- 5 rokov - ak je spodná hranica trestu 3 roky
- 10 rokov - ak je horná hranica trestu 10 rokov
- 20 rokov - v prípade trestného činu, za ktorý je možné uložiť výnimočný trest
- ak nebol daný súhlas na trestné stíhanie (poslanecká a sudcovská imunita)
- ak osoba nedovŕšila 15. rok života
- ak je trest. stíhanie podmienené súhlasom poškodeného a tento nebol daný, resp. bol stiahnutý späť
- proti zomrelému sa nevedie trestné konanie

Zahladenie odsúdenia - po uplynutí istého času (skúšobnej doby) sa trest "zahladí" a na páchateľa sa hľadí, ako keby nebol odsúdený (osoba nebola potrestaná - zápis v registri trestov o zahladení odsúdenia); platí hlavne v občiansko-právnom konaní
- 10-ročné lehoty - ak je trest nad 5 rokov
- 5-ročné lehoty - ak je trest prevyšujúci 3 roky
- 3-ročné lehoty - ak je menej ako 3-ročný trest (zákaz činnosti)

Poškodený musí pred začatím dokazovania požiadať o riešenie otázky náhrady, splatenia škôd (adhézne konanie); má právo nazerať do spisov, podávať návrhy, sťažovať sa proti postupu konania; má právo podať OP (napr. proti náhrade škôd a pod.); jeho nárok na odškodnenie treba zaistiť (hnuteľné veci patriace páchateľovi sa uložia do úschovne, nie na súd; zaistenie nehnuteľnosťou - zápis na katastrálnom úrade); o zaistení rozhoduje v rámci prípravného konania prokurátor; zaistenie končí do 2 mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

Škody
* nepatrná škoda - pod 5000.-
* škoda nie malá - 6-násobok min. mzdy
* väčšia škoda - 20-násobok min. mzdy
* značná škoda - 100-násobok min. mzdy
* škoda veľkého rozsahu - 500-násobok min. mzdy

Dožiadanie - orgán činný v trestnom konaní môže požiadať o vykonanie určitých úkonov iný orgán.
Poriadková pokuta je uložená každému, kto sa odmietne podrobiť úkonu orgánov činných v trestnom konaní (až do 10 000.- Sk; pri urážke súdu do 5 000.-Sk)

Občianskoprávne vzťahy

62. Občianskoprávne vzťahy a účastníci týchto vzťahov

Roku 1940 bol prvýkrát vydaný Občiansky zákonník.
Občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych skutočností (úkony a udalosti). Ide o majetkové vzťahy FO a PO (upravené Občianskym zákonníkom, okrem prípadov, ak daný vzťah nie je špeciálne upravený v Obchodnom zákonníku); vzťahy medzi týmito osobami a štátom; vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb.
Účastníkmi občiansko-právnych vzťahov sú fyzické a právnické osoby.

Fyzickou osobou rozumieme občana, ktorý je spôsobilý na práva a povinnosti (od narodenia; smrťou (vyhlásením za mŕtveho) táto spôsobilosť zaniká); za určitých podmienok je spôsobilý na právne úkony (veková hranica 18 rokov (16 rokov, manželstvo); duševná spôsobilosť)
!právna spôsobilosť (18) x trestná zodpovednosť (15)
Právnická osoba môže mať formu združenia FO a PO; účelového združenia majetku (fondy..); jednotky územnej samosprávy.
Jej spôsobilosť na práva a povinnosti je daná zriadením (písomná zakladacia zmluva alebo listina) a zápisom do obchodného registra

Združenia občanov sa registrujú sa na Ministerstve vnútra SR
Nadácie - zvláštny subjekt (buď FO alebo PO), ktorý je zriadený na nejaký účel (ochrana humanity, životného prostredia), vzniká registráciou na príslušnom štátnom orgáne - vydanie štatútu nadácie (obsahuje názov a sídlo, cieľ, zdroje na financovanie, spôsob použitia prostriedkov (len na účel), určenie správcu a zástupcu)
Záujmové združenia vznikajú za účelom chránenia svojich záujmov, písomnou zakladateľskou zmluvou medzi zakladateľmi, alebo schválením založenia združením na ustanovujúcej členskej schôdzi (o založení sa spíše zápisnica, ktorá obsahuje zoznam zakladateľov, stanovy, určenie osôb, ktoré sú oprávnené konať v mene združenia). V stanovách je určený názov, sídlo, predmet činnosti, úprava majetkových pomerov, vznik a zánik členstva, práva a povinnosti členov, orgány združenia a vymedzenie ich pôsobností, spôsob zrušenia združenia a naloženie s likvidačným zostatkom. Právnu spôsobilosť nadobúdajú zápisom do registra združení na príslušnom okresnom úrade.

Rozdiel medzi PO a FO je v ich právnej subjektivite (inak majú rovnaké postavenie); svoje práva a povinnosti si môžu upraviť odlišne od zákona (ak to zákon pripúšťa) - zásada dispozitívnosti.
Subjekty občiansko-právnych vzťahov sa majú snažiť, aby nedochádzalo k porušeniu vzťahov; spory majú riešiť najprv dohodou; platí zákaz svojpomoci (ak dôjde k zásahu do práva, možno sa domáhať ochrany, ak je niekto resp. jeho práva bezprostredne ohrozený, môže sám primeraným spôsobom zasiahnuť).

Zastúpenie fyzických a právnických osôb v občianskoprávnych vzťahoch vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátnych orgánov, alebo na základe dohody formou plnomocenstva. Zástupca musí zastúpenie vykonávať osobne a musí mať príslušnú spôsobilosť. Zákonným zástupcom je osoba zo zákona určená na zastupovanie (napr. poverená súdom) - opatrovník (väčšinou v príbuzenskom stave s FO, ale môže to byť aj iná osoba; povinný chrániť záujmy zastupovaného), štatutárny orgán PO (napr. riaditeľ, námestník, manažér).
Na základe splnomocnenia môže byť zastupovaný ktokoľvek. Treba určiť rozsah splnomocnenia, rozoznávame generálne a špeciálne splnomocnenie; kedykoľvek môže dôjsť k vypovedaniu splnomocnenia (bez udania dôvodu) - vždy písomne (aj súdu)

Právne úkony v občianskoprávnych vzťahoch vyplývajú z právnych predpisov jednostranné (návrh zmluvy, plnomocenstvo), dvojstranné (zmluva), viacstranné (zmluva o združení, dohoda o podielovom spoluvlastníctve).
Právny úkon je neplatný, ak má chyby v písaní a počítaní, ak ho vykoná osoba, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony; ak je úkon neuskutočniteľný; ak nie je podpísaný, alebo je podpísaný neoprávnenou osobou; ak je podpísaný neslobodne, nie zreteľne, ak chýbajú obligátne náležitosti, bez ktorých sa neobíde.

*absolútne neplatný - ak bol porušený zákon
* relatívne neplatný - ak je porušená zmluva, ak chýba podpis...

Ak si oprávnený neuplatní v stanovenej lehote svoj nárok dôjde k premlčaniu; premlčujú sa všetky práva s výnimkou vlastníckeho; všeobecná premlčacia lehota je dlhá 3 roky (pri náhrade škody iba 2 roky); špeciálna lehota na právo z plnenia bezdôvodného obohatenia (ak niekto príjme platbu, ktorá mu nepatrí - poškodený má nárok dožiadať sa nároku až na 10 rokov); neúmyselné obohatenie dvojročná lehota.
Ak sa preukáže nárok aj po premlčacej lehote, príslušný orgán ešte môže nárok akceptovať (pri neúmyselnom obohatení sa takýto nárok neakceptuje).

Vecné právo

63. Vlastnícke právo, nadobúdanie vlastníctva

Vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom - subjektívnym právom, ktoré sa viaže k určitej veci; absolútne právo. Ide o právo jednotné a rovnaké pre všetkých vlastníkov.
Vlastnícke právo zabezpečuje vlastníkovi najširší rozsah dispozičných oprávnení k veciam, ktoré mu patria. Poskytuje vlastníkovi moc, aby s vecou nakladal podľa svojej vôle. Iné osoby môžu s vecou nakladať zásadne len po súhlase vlastníka.
Vlastnícke právo sa nepremlčuje!
Vecné právo zahŕňa: vlastníctvo, spoluvlastníctvo, bezpodielové vlastníctvo a právo k cudzím veciam

Vlastník je v medziach zákona osoba oprávnená vec držať, nakladať s ňou a užívať jej úžitkovú hodnotu (tieto tri základné oprávnenia vlastníka tvoria obsah vlastníckeho práva (ius possidendi, disponendi, utendi et fruendi)) vo svoj prospech a podľa svojho zámeru.
Môže meniť podstatu veci, môže ju predať, darovať i zameniť, zaťažiť ju vecným bremenom, založiť ju, požičať, či dať do prenájmu; môže ju znehodnotiť, zničiť (zákaz ničenia peňazí!).
Vlastníkov ochraňuje Listina základných práv a slobôd.
Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje - môže sa domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (má právo podať vindikačnú žalobu, žalobu na vydanie veci).

Nadobúdanie vlastníctva
- zmluvou (kúpnou, darovacou alebo inou)
- dedením (zo zákona, zo závetu alebo odúmrťou - keď niet dedičov)
- rozhodnutím štátneho orgánu alebo súdu
- na základe iných skutočností stanovených zákonom

Ak je vlastník nájdenej veci neznámy, vlastníkom sa po roku stáva štát, ktorý tieto veci vydraží. Ak je vlastník známy, vzniká povinnosť vec nájdenú vrátiť, pričom nálezné je spravidla 10% z ceny nálezu.

Obmedzenie vlastníckeho práva
V praxi je možné obmedziť vlastnícke právo ale len na základe súdneho právneho aktu a len v záujme ochrany práv iných osôb.

Osobitnou kapitolou vlastníctva sú susedské vzťahy, ktorých porušovanie označuje Občiansky zákonník ako imisie.
Zákonným obmedzením vlastníckeho práva sú tzv. susedské práva - vlastníkovi sa ukladá povinnosť zdržať sa všetkého, čím by obťažoval alebo zasahoval do výkonu práv iných vlastníkov, resp. osôb (nesmie ohroziť susedovu stavbu a pozemok rôznymi úpravami; nesmie ho obťažovať hlukom, pachmi, odpadmi, svetlom, tienením...).

Vyvlastnenie veci je najzávažnejší a trvalý zásah do vlastníctva. Je prípustné vo verejnom záujme, na základe zákona, len na tento účel, a ak účel nemožno dosiahnuť inak; za náhradu.
V najširšom rozsahu vyvlastnenie upravuje stavebný zákon - napr. vyvlastňovanie pozemkov na účely výstavby diaľnic.
Vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo dôležitej verejnej veci umožnil použitie jeho veci (napr. pozemku, auta), má však právo na náhradu škody.
V prípade neoprávneného vyvlastnenia môže vlastník podať žalobu na vydanie veci.

64. Spoluvlastníctvo podielové a bezpodielové

Spoluvlastníctvo je vlastnícky vzťah viacerých subjektov k tej istej veci.

Podielové spoluvlastníctvo
Podiely jednotlivých spoluvlastníkov vyjadrujú mieru (zlomkom alebo percentom), akou sa títo podieľajú na právach a povinnostiach, ktoré vyplývajú z vlastníctva spoločnej veci.
Ak nemožno výšku podielov určiť (dohoda, závet, zákonná výška), platí, že podiely všetkých spoluvlastníkov sú rovnaké.
Nikto zo spoluvlastníkov nemá priame vlastnícke právo, spoluvlastníci vykonávajú vlastníctvo a hospodárenie s vecou spoločne.

Vo vzťahu k tretím osobám sú oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne (solidárne).
*Aktívna solidarita - každý zo spoluvlastníkov môže od tretej osoby požadovať plnenie a tá sa plnením zbaví záväzku ktorémukoľvek spoluvlastníkovi.
*Pasívna solidarita - oprávnený môže uplatňovať svoje právo voči ktorémukoľvek spoluvlastníkovi a tí sa potom navzájom vyrovnajú podľa pomeru svojich podielov.

Každý spoluvlastník môže so svojim podielom nakladať relatívne slobodne. Ak však chce svoj podiel previesť na inú osobu, môže len na blízku osobu, inak ho musí ponúknuť svojim spoluvlastníkom, ktorí majú zákonné predkupné právo (podľa veľkosti ich podielov).
Spoluvlastníci sa môžu sa písomne dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní sa. Ak sa nedohodnú, nasleduje súd. Niekedy pri delení majetku nie je možné rozdelenie určitej veci - súd potom rozhoduje o vyplatení náhrady vlastníkovi, ktorý nič nedostal, alebo nariadi predaj veci a rozdelenie výnosu.

Bezpodielové spoluvlastníctvo
Vzniká uzavretím manželstva, končí rozchodom (rozvodom), smrťou alebo návrhom na zrušenie bezpodielového vlastníctva.
Jeho predmetom je majetok, ktorý nadobudli manželia počas trvania manželstva (nie to, čo vlastnili predtým, dary a dedičstvo, ktoré získal jeden z nich; veci, ktoré im patria a sú pre ich osobnú potrebu; veci slúžiace na výkon povolania).
Je neprípustné prípadnou dohodou manželov spoluvlastníctvo úplne vylúčiť (výnimka - za zvláštnych okolností možno požiadať o zrušenie spoluvlastníctva; alkoholizmus, narkománia). Môžu však jeho rozsah rozšíriť či zúžiť.
Manželia si môžu stanoviť, že ku vzniku bezpodielového spoluvlastníctva dôjde až po rozpade manželstva (koakvizícia).

Osobitná úprava platí v prípade, že jeden, prípadne obaja manželia podnikajú - na použitie majetku potrebuje podnikateľ písomný súhlas druhého manžela (ten môže požiadať o zrušenie BS).
Pri rozvode sa spoločné veci ocenia a manželia sa dohodou vysporiadajú. Ak nedosiahnu dohodu, rozhoduje súd, ktorý prihliada na mieru, akou partneri prispeli, ale aj na záujmy maloletých detí.

65. Držba a vydržanie

Držiteľom môže byť aj osoba odlišná od vlastníka veci. Je ním osoba, ktorá s vecou nakladá ako s vlastnou, fakticky ju ovláda, no nepatrí jej vlastnícke právo a kedykoľvek je povinná vrátiť zverenú vec majiteľovi (výnimkou je vydržanie).
Držať možno veci, alebo práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.
Držba môže byť oprávnená - vec je v držbe dobromyseľne; alebo neoprávnená - držiteľ nekoná nedobromyseľne, v dobrej viere; napriek tomu disponuje s vecou ako s vlastnou.
Prostredníctvom vydržania môže oprávnený držiteľ nadobudnúť vlastníctvo k veci - po 3 rokoch veci hnuteľnej, po 10 rokoch veci nehnuteľnej.

66. Záložné právo. Vecné bremená.

Občiansky zákonník upravuje aj práva k cudzím veciam, ktoré majú vecno-právny charakter, a to záložné právo, vecné bremená a zádržné právo.

Záložné právo zabezpečuje záložnému veriteľovi, že dlžník splní svoj záväzok; zabezpečuje pohľadávku tým, že v prípade jej nesplnenia je veriteľ (oprávnená osoba) oprávnený domáhať sa uspokojenia zo založenej veci.
Vzniká na základe písomnej zmluvy; zo zákona (colné, daňové záložné právo); alebo schválením dedičskej dohody. Ak ide o nehnuteľnosť, vzniká až jej vkladom do katastra nehnuteľností (tzv. hypotéka).
Pri hnuteľných veciach sa vyžaduje ich odovzdanie záložnému veriteľovi alebo tretej osobe.
Simultánne záložné právo - viac vecí založených na zabezpečenie jednej pohľadávky.
Veriteľ je povinný zverený záloh starostlivo opatrovať, nie je povinný ho vydať až do zročnosti pohľadávky.
Záložné právo zaniká zánikom pohľadávky - ide teda o právo akcesorickej povahy; zanikne ak zanikne záloh, keď záložca zloží veriteľovi cenu založenej veci; vzdaním sa tohto práva veriteľom; uplynutím stanoveného času.

Okrem veci môže byť založená aj pohľadávka, ak predmetom jej pohľadávky je vec, právo alebo iná majetková hodnota. Vzniká písomnou zmluvou medzi veriteľom a záložcom, ktorý je veriteľom pohľadávky použitej na jej svojho dlhu. Dlžník, ktorý má plniť záložcovi je vo vzťahu k záložnému veriteľovi poddlžníkom. Hovoríme teda o podzáložnom práve.

Vecné bremená obmedzujú vlastnícke právo k nehnuteľnej veci (ktorá patrí určitej osobe) v prospech niekoho iného tak, že vlastník (zvyčajne vlastník susednej nehnuteľnosti) je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať.
Vznikajú na základe písomnej zmluvy; súdom schválenej dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva; rozhodnutím príslušného orgánu (stavebné povolenie); prípadne priamo zo zákona (vlastníkovi domu, ktorý nevlastní pozemok, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Zapisujú sa do katastra nehnuteľností a s vkladom do katastra je spojený ich vznik, zmena a zánik.

Zádržné (retenčné) právo tiež slúži veriteľovi na zabezpečenie jeho splatnej peňažnej pohľadávky. Vzniká na základe jednostranného úkonu veriteľa, ktorý má však povinnosť informovať dlžníka o zadržaní veci a jeho dôvodoch. Predmetom zadržania môže byť iba hnuteľná vec, ktorú zadrží veriteľ do zaplatenia dlhu, resp. do poskytnutia dostatočnej zábezpeky (kedy právo zaniká).
Výnimočne sa toto právo týka aj nesplatnej peňažnej pohľadávky pri konkurznom konaní alebo exekučnom predaji veci.

67. Nájomná zmluva a osobitné ustanovenia o nájme bytov

Zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (podľa dojednanej doby) užíval alebo bral z nej úžitky.
Písomnú formu musí mať len zmluva o prenájme nehnuteľností alebo nebytových priestorov.
Zmluvnými stranami (účastníkmi) môžu byť FO, PO a štát.
Prenajímateľom je spravidla vlastník veci alebo osoba oprávnená na prenechanie veci do užívania. Je povinný prenechať nájomcovi celú (príp. s príslušenstvom) vec v stave spôsobilom na užívanie; udržiavať vec (opravy veci na vlastné náklady); nahradiť náklady spojené so zmenami veci (ak s nimi súhlasil)
Nájomca je osoba, ktorá vec prijíma. Je povinný platiť nájomné (na zabezpečenie nájomného má prenajímateľ nehnuteľnosti záložné právo na hnuteľné veci nájomcu); má nárok na odpustenie nájomného (prípadne zľavu) pri vadách veci; má právo užívať vec (zmluvne určeným spôsobom); je povinný oznamovať potrebu opráv; umožniť prenajímateľovi prístup k veci; môže vec poistiť a vykonávať na nich zmeny (so súhlasom prenajímateľa).

Predmetom môžu byť hnuteľné i nehnuteľné veci, v zmluve musia byť presne označené, aby pri ich odovzdaní (vrátení) nemohlo prísť k zámene.
Nájomným rozumieme odplatu za nájom (výška a spôsob platenia musia byť uvedené v zmluve).
Medzi ďalšie náležitosti zmluvy patria: spôsob kontroly prenajatej veci, vykonávanie zmien veci, možnosť podnájmu, poistenie prenajatej veci.

Porušenie zmluvy má za následok vznik právnej zodpovednosti - za omeškanie alebo za škodu.
K omeškaniu môže prísť pri odovzdávaní, vracaní prenajatej veci, pri oneskorenom oznámení potreby opráv, pri oneskorenom platení nájomného.
Prenajímateľ zodpovedá za škodu vzniklú nájomcovi prenechaním nespôsobilej veci. Nájomca zodpovedá za škodu na prenajatej veci, ktorá vznikla v dôsledku neoznámenia, resp. neskorého oznámenia potreby opráv; zneužitia, poškodenia, straty alebo zničenia veci.

Nájomná zmluva zaniká uplynutím dojednanej doby; dohodou; zničením (stratou) prenajatej veci; výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy.
Výpoveď možno dať len za zákonom stanovených podmienok (ak ide o zmluvu dojednanú na neurčitú dobu). Výpovedná lehota je pri nájme hnuteľných vecí jeden mesiac, pri veciach nehnuteľných tri mesiace. Titulom na výpoveď môže byť neplnenie povinností, neplatenie nájmu, fakt, že prenajímateľ potrebuje prenajímanú vec pre vlastné potreby.
Odstúpiť od zmluvy môžu tak prenajímateľ, ako aj nájomca (nespôsobilá vec (zdravotne závadná, neupotrebiteľná); spôsobenie škody nájomcom; neodovzdanie veci nájomcovi; omeškanie s platením nájomného).

Občianske súdne konanie

68. Právomoc a príslušnosť súdov v občianskom súdnom konaní, účastníci konania

Pojem občianske súdne konanie zahŕňa právne vzťahy, ktoré vznikajú pri postupe súdu a účastníkov v občiansko-právnom konaní.
Účelom konania je poskytnúť ochranu subjektívnym občianskym právam a záujmom (majetkové, rodinné, pracovné, družstevné, občiansko-právne spory, spory vyplývajúce z podnikateľských aktivít); zabezpečiť výchovu na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právu a spoluobčanom.
Cieľom konania je založiť, zmeniť alebo zrušiť hmotné občiansko-právne vzťahy, príp. ich deklarovať (napr. dedičské, rozvodné, opatrovnícke konanie; konanie o vyhlásení za mŕtveho; o úschovách; o osvojení; o umorení listiny; o spôsobilosti na právne úkony; vo veciach zápisu do obchodného registra; vo veciach voličských zoznamov; vo veciach združovania sa v politických stranách alebo hnutiach...)

Tieto vzťahy upravuje občianske právo procesné, základným právnym predpisom je Občiansky súdny poriadok.

Vo veci môže konať len súd oprávnený (konať a rozhodovať o určitej veci) a príslušný vecne (vecná príslušnosť vymedzuje okruh pôsobnosti jednotlivých súdov (napr. konanie v prvom stupni - okresné súdy)) a miestne (spravidla vo veci koná všeobecný súd - súd v mieste bydliska FO, sídla PO, súd, v ktorého obvode sa stala skutočnosť).
Účastníci musia byť spôsobilí na právne úkony a procesne spôsobilí. Vo veci sa môže konať, len ak dosiaľ nebola platne rozhodnutá (zásada res iudicata) alebo o nej neprebieha iné konanie (litispendencia).

Na prvostupňových súdoch (okresné; obvodné v BA) v občianskych veciach rozhoduje samosudca, iba vo výnimočnom prípade trojčlenný senát (pracovno-právne vzťahy); v trestnej veci rozhoduje trojčlenný senát (predsedá sudca z povolania, prísediaci sú sudcovia z ľudu, popri svojom povolaní)
Na krajskom súde rozhoduje v civilnej veci 3-členný senát; v trestnej veci 5členný senát (2 sudcovia z povolania, 1 z nich je predseda, 3 prísediaci - nie právnici); v odvolacom konaní 3členný senát (členovia sú sudcovia z povolania)
Na najvyššom súde rozhoduje vždy min. 3členný senát (všetci členovia sú sudcovia z povolania; sudcovia sú menovaní na dobu neurčitú - doživotnú).

Účastníci konania sú subjekty (FO, PO, štát), o právach a povinnostiach ktorých sa má konať - navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný), prípadne ich zástupca (zákonný (zákonný zástupca, opatrovník); zástupca na základe jednoduchého (na konkrétny úkon) alebo procesného (na celé konanie) splnomocnenia (advokát, komerčný právnik)).
*Plnomocenstvo sa udeľuje písomne alebo ústne do zápisnice.
Za právnickú osobu koná štatutárny orgán (prokurista). Za štát koná zamestnanec dotknutého štátneho orgánu alebo iný poverený zamestnanec.

69. Priebeh občianskeho súdneho konania, dôkazné prostriedky

Konanie sa spravidla začína na návrh žalobcu (prípadne z podnetu súdu alebo iného podnetu; konanie o vyhlásenie za mŕtveho). Návrh možno podať písomne, ústne do zápisnice, telegraficky alebo telefaxom (potom treba do 3 dní zapísať do zápisnice); na príslušný a kompetentný súd.
Návrh musí obsahovať mená účastníkov, bydlisko (sídlo); opísaný skutkový stav veci; dôkazné prostriedky a znalecké posudky; doporučenie svedkov a petit („Žiadam, aby súd vo veci rozhodol takto..“); zaplatenie trov a právneho zastupovania; dátum; podpis; cc.

Návrh týkajúci sa dvojstranných právnych vzťahov - žaloba.
Po preštudovaní návrhu sudca určí termín konania (pojednávania) a predvolá svedkov; prípadne vykoná predbežné opatrenia.
V zmierovacom konaní musí sudca pred začatím pojednávania vyzvať účastníkov, aby sa zmierili (ak nepristúpia, začína sa súdne pojednávanie; ak sa zmieria, ide o normálne právoplatné rozhodnutie súdu). Takto sa v ranom štádiu sporu môže konanie ukončiť - súdne vykonateľný zmier.

Konanie je spravidla verejné, no je možné vylúčiť verejnosť z konania (ak o tom rozhodne predseda senátu, keď sa jedná o konanie vo veciach tajných). Pojednávania riadi predseda senátu, a to tak, aby dôstojne a nerušene viedli k spravodlivému rozhodnutiu.
Na pojednávaní sa zväčša vykonáva dokazovanie (najdôležitejšia časť konania). Zisťuje sa skutočný a úplný stav veci. Získavajú sa poznatky potrebné na rozhodnutie veci.

 Ako dôkaz môžu slúžiť všetky legálne prostriedky:
- výsluch účastníkov (platí zásada ústnosti - žaloba musí byť písomná, no obhajuje sa aj ústne)
- výsluch svedkov - svedkom je nezastupiteľná FO; musí pravdivo vypovedať, čo videl a počul; k výpovedi sa musí dostaviť na základe predvolania (inak môže byť predvedený, sankcionizovaný a potrestaný); má právo na svedočné (to sa zapisuje aj do zápisnice). Účastníci môžu kedykoľvek požiadať o výsluch svedka.
- znalecký posudok - znalec vyhotovuje na základe svojich vedomostí znalecký posudok za odmenu.
- správy a vyjadrenia orgánov a PO; vecné dôkazy; listiny; ohliadka

Pri vyhodnocovaní dôkazov sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov (súd ich hodnotí podľa vlastnej úvahy).
Zavŕšením súdneho konania je vydanie rozhodnutia (predseda senátu ho vyhlasuje v mene republiky).
Každé rozhodnutie musí obsahovať výrok - rozhodnutie vo veci samej, odôvodnenie výroku - aké dôkazy súd použil, na základe akých ustanovení a predpisov postupoval; poučenie o odvolaní a možnosti výkonu rozhodnutia (v civilnom konaní do 15 a v trestnom do 8 dní je možné sa odvolať k súdu, ktorý vydal rozhodnutie; platí zásada dvojinštančnosti - odvolacie konanie bude prebiehať na druhom stupni u najbližšieho nadriadeného súdu).

Súdne rozhodnutie má spravidla formu verejného rozsudku - rozhoduje súd o merite veci (vo veci samej). Rozsudok v predpísanej písomnej forme (dátum, identifikácia súdu a jeho členov) sa musí doručiť do vlastných rúk účastníkov (zástupcov).
Niekedy súd rozhoduje uznesením (nie je tajná porada, nevyhlasuje sa v mene republiky; právoplatné v okamihu doručenia; vyhlásenia pred účastníkmi) - vo všetkých procedurálnych otázkach (otázky týkajúce sa vedenia konania, prerušenia, odročenia alebo zastavenia konania; predvolania znalca, vykonania expertízy a pod); alebo platobným rozkazom (žiadosť o jeho vydanie môže podať navrhovateľ; odporcovi sa uloží, aby do 15 dní od doručenia rozkazu zaplatil navrhovateľovi).

Rozhodnutie (výrok (petit) rozhodnutia) je záväzné pre účastníkov a všetky orgány, keď nadobudne právoplatnosť - v okamihu uplynutia lehoty na podanie opravného prostriedku (ak už rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním - odvolacie konanie).
Podstatným dôsledkom právoplatnosti rozhodnutia je jeho vykonateľnosť (obyčajne v momente nadobudnutia právoplatnosti) - ak je uložená povinnosť plniť to, čo nebolo splnené dobrovoľne, môže to súd vynútiť.
Rozhodnutie zaväzuje odporcu, aby v prospech navrhovateľa niečo konal, resp. niečoho sa zdržal. Hovoríme o tzv. titule pre výkon rozhodnutia. Vymáhanie plnenia súdnych rozhodnutí (exekúcia) sa vykonáva podľa Exekučného poriadku.

Trovy konania - cena súhrnného pojednávania: súdne poplatky; navrhovateľ vždy pred začatím pojednávania platí kolkovou známkou alebo poštovou poukážkou poplatok do 5 000,-- Sk; platí sa suma 4 % z majetkového sporu; minimálne poplatky 200,-- Sk -svedočné, odmeny znalcom a právnym zástupcom.

70. Opravné prostriedky proti rozhodnutiam v občianskom súdnom konaní

Súdne rozhodnutia je možné preskúmať v opravnom konaní, ktoré sa začína na základe podaných opravných prostriedkov.
Riadne opravné prostriedky sa podávajú v zákonom stanovenej lehote, kým rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť. Majú odkladný účinok.
Súd vždy vyzve strany či chcú podať opravné prostriedky (ak nie rozsudok platí od 1. dňa doručenia rozsudku).

Odvolanie proti výroku rozhodnutia musí byť podané do 15 dní od doručenia rozhodnutia na adresu súdu, kde bola vec rozhodovaná. Odvolať sa môžu účastníci (zástupcovia), príp. vedľajší účastníci a prokurátor.
Odvolacie konanie prebieha na súde o stupeň vyššom, kde bude vynesené konečné rozhodnutie (princíp dvojinštančnosti, len jedno možné odvolanie). Odvolací súd môže pôvodné súdne rozhodnutia potvrdiť, a tak odvolanie zamietnuť alebo zrušiť, a tak vec vrátiť na opätovné prejednanie nižšiemu súdu.

Mimoriadne opravné prostriedky sa podávajú proti právoplatným rozhodnutiam najneskôr do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia.

Obnova konania sa pripúšťa vtedy, ak sa vyskytli nové skutočnosti a dôkazy, ktoré môžu podstatne ovplyvniť nové rozhodnutie. Návrh na obnovu treba podať do 3 mesiacov od zistenia skutočností. (treba opakovať celé konanie).

Dovolanie je prípustné iba proti rozhodnutiam odvolacieho súdu, ak:
- vo veci rozhodol neoprávnený súd
- niektorý účastník nebol spôsobilý (právne a procesne) a napriek tomu sa bez zástupcu zúčastňoval pojednávaní
- platí zásada res iudicata (ak sa o veci už raz právoplatne rozhodlo)
- v konaní rozhodoval vylúčený sudca
- bol súd nesprávne obsadený (napr. mal rozhodovať senát a rozhodoval samosudca)

V určitých prípadoch môže dovolanie prijať predseda Najvyššieho súdu SR, minister spravodlivosti SR a generálny prokurátor SR.
Mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor na podnet účastníka konania, ak zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a to na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Administratívne právo

71. Pojem priestupku a druhy priestupkov

Administratívno-právna zodpovednosť spadá do odvetvia správneho práva v rámci tzv. priestupkového práva a vyvodzujú ju kompetentné orgány štátnej správy. Takto zodpovednou je osoba, ktorá dovŕšila 15. rok života a je psychicky uvedomelá o svojom konaní.
Priestupok je každé zavinené (i z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebný úmysel) konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti, ak však nejde o iný správny delikt (správny disciplinárny alebo poriadkový delikt) alebo o trestný čin (priestupok má nižší stupeň nebezpečnosti).
Priestupky sú najrozšírenejšími správnymi deliktmi v praxi. Možno ich spáchať aktívnym konaním (komisívne) alebo opomenutím (omisívne).
Platí pravidlo retroaktivity zákona.

Za priestupok možno uložiť sankcie (nie tresty). Prihliada sa na závažnosť priestupku a na jeho následky; na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia a pohnútky.
Pokarhanie (najmiernejšia sankcia) je prostriedkom výchovného pôsobenia a realizuje sa oznámením rozhodnutia páchateľovi.
Pokutu (najfrekventovanejšia sankcia) možno uložiť za každý priestupok.
Zákaz činnosti (ktorou páchateľ spáchal priestupok) možno uložiť na max. 2 roky (pri trestnom čine až 10 rokov).
Sankciu prepadnutia veci možno uložiť u veci, ktorá bola použitá pri spáchaní priestupku alebo ním bola nadobudnutá.

Okrem sankcií sa pri priestupku môžu použiť i ochranné opatrenia, ktoré majú skôr preventívny charakter - obmedzujúce (zákaz návštev určitých zariadení) alebo zhabanie veci. Pri ich nedodržaní opäť dôjde k priestupku. Nemožno ich udeliť hocikedy, používajú sa viac-menej pri alkoholizme, narkománii, a protiverejnom správaní.

Dôvody zániku zodpovednosti za priestupok sú uplynutie času a amnestia. Prekluzívnou lehotou je jeden rok.
Zo zodpovednosti za priestupok sú vyňatí poslanci, osoby požívajúce diplomatickú imunitu, sudcovia, vojaci z povolania, policajti, strážcovia väzníc (plynie im disciplinárna kárna zodpovednosť, ktorú vznáša nadriadený orgán).

Druhy priestupkov

- priestupky proti poriadku v štátnej správe (§21 - §46; úmyselné uvedenie neúplných údajov, zatajenie, neoprávnené používanie titulov, poškodenie značiek; priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky) - rozhodujú príslušné policajné orgány; priestupky na úseku zdravotníctva, alkoholizmu (predaj alkoholu mladistvým, podnapitým alebo vodičom), školstva a výchovy, všeobecnej vnútornej správy (úmyselné zneužitie, zneváženie štátneho znaku, občianskeho preukazu)
- priestupky na úseku podnikania - poškodenie na cene, akosti, množstve alebo hmotnosti pri predaji tovaru alebo služieb; neoprávnená obchodná, výrobná alebo iná zárobková činnosť; úmyselné vyzradenie obchodného alebo bankového tajomstva či skutočnosti
- priestupky na úseku hospodárenia s bytmi a nebytovými priestormi - protiprávne získanie, obsadenie či užívanie byt a nebytových priestorov
- priestupky na úseku práce a sociálnych vecí - cudzinec zamestnaný v SR bez pracovného povolenia; neoprávnené sprostredkovávanie práce
- priestupky na úseku vodného hospodárstva - neoprávnená manipulácia s povrchovou alebo podzemnou vodou (znečistenie, vypustenie odpadovej vody)
- priestupky na úseku poľnohospodárstva - neoprávnené použitie chemikálie alebo biologického prípravku, znečistenie pôdy
- priestupky proti majetku - úmyselné spôsobenie škody na cudzom majetku (krádež, podvod, poškodenie; ak táto škoda neprevyšuje dvojnásobok najnižšej mesačnej mzdy) alebo ak sa o takéto pokúsi (max. do 10 000,-- Sk) - riešia kompetentné obvodné úrady alebo špeciálne úrady (colnice, daňové úrady)
- priestupky proti verejnému poriadku - neuposlúchnutie verejného činiteľa, rušenie nočného pokoja, budenie verejného pohoršenia, znečisťovanie verejných priestranstiev - riešenie je v kompetencii obce
- priestupky proti občianskemu spolunažívaniu - ublíženie na cti, vystavenie na posmech, ublíženie na zdraví z nedbanlivosti, vyhrážanie ublíženia na zdraví, nepravdivé obvinenia, rôzne schválnosti alebo iné hrubé správanie - riešia sa len z podnetu poškodeného (podnetové priestupky) nie z úradnej povinnosti, prejednávajú miestne orgány (obvodné) alebo policajné orgány

Konanie o priestupkoch

Ak nie je v priestupkovom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.
Priestupky prejednávajú obvodné (miestne) úrady štátnej správy, orgány Policajného zboru (len objasňujú, nerozhodujú; výnimkou sú priestupky proti pravidlám cestnej premávky), orgány Železničnej polície SR (v blokovom konaní), orgány Vojenskej polície SR (priestupky vojakov v službe), orgány zboru väzenskej polície a justičnej stráže (priestupky spáchané v priestoroch súdu, počas eskortovania obvineného); prípadne daňové orgány, colnice.
Objasňovanie sa začína na základe podnetu poškodeného a nemá trvať dlhšie ako mesiac.
Existuje možnosť odovzdania, odloženia veci (ak sa do mesiaca nezistí páchateľ) alebo postúpenia veci iným orgánom (daňový úrad, úrad práce) na ďalšie konanie (ex offo; z úradnej povinnosti)
Správu o výsledku objasňovania podáva príslušný orgán orgánu v prvom stupni (úrad miestnej samosprávy).
*Skrátené formy konania o priestupkoch
blokové - nemožné odvolanie
rozkazné konanie - možné podanie odporu v lehote 15 dní; potom sa automatický ruší rozkaz, nasleduje prejednávanie priestupku

72. Priestupky na úseku podnikania

Ide o priestupky pri výkone podnikateľskej činnosti, ako napríklad poškodzovanie záujmov spotrebiteľa (zavádzanie na cene, akosti, množstve - pri predaji tovaru a poskytovaní služieb). Vyšetrujú ich orgány obchodnej inšpekcie prostredníctvom inšpektorov.
Priestupky pri spracúvaní alebo predaji tovaru drahých kovov (neopuncovaný tovar, sfalšovanie značky) rozhoduje živnostenský úrad, ktorý môže uložiť zákaz činnosti.
Patrí sem i neoprávnené vykonávanie obchodnej, výrobnej alebo inej zárobkovej činnosti; úmyselné vyzradenie bankového alebo obchodného tajomstva, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti.

73. Správne konanie a účastníci konania

Správne konanie je procesná forma realizácie práva v oblasti štátnej správy, v ktorej rozhodujú správne orgány (ústredné orgány štátnej správy (ministerstvá; Protimonopolný úrad SR); iné úrady štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou (Ústredné daňové riaditeľstvo SR); miestne úrady štátnej správy (obecné, okresné, krajské úrady; kataster nehnuteľností).
Správne orgány konajú na princípe miestnej príslušnosti (priestupok spravuje orgán v mieste jeho spáchania; v mieste trvalého bydliska FO, sídla PO) a funkčnej príslušnosti (koná orgán, ktorý má právomoc vo veci konať a rozhodnúť).

Zásady (pravidlá) konania - zákonnosť, rýchlosť a hospodárnosť, oficialita, voľné hodnotenie dôkazov, dispozičnosť, rovnosť účastníkov, koncentrácia, dvojstupňovosť, materiálna pravda, úzka súčinnosť s účastníkmi

Účastníkom správneho konania je FO/PO, voči ktorej sa realizuje rozhodovacia činnosť správneho orgánu. Správny orgán zisťuje, či účastníci konania majú procesnú spôsobilosť, ak nie, zastupuje ich v konaní ich zákonný zástupca (opatrovník), resp. splnomocnený advokát, komerčný právnik.
Účastníci musia byť vyrozumení o začatí konania, majú právo aktívne vystupovať správnom konaní, vyjadrovať sa k prejednávaným veciam, nazerať do spisov, klásť otázky znalcom a svedkom, odvolať sa proti rozhodnutiam (ktoré dostávajú do vlastných rúk). Sú povinní predkladať listiny na ozrejmenie predmetnej veci, dostaviť sa prejednávanie veci, strpieť prehliadku a dodržiavať lehoty.

74. Priebeh správneho konania

Správne konanie sa riadi sa správnym poriadkom. Konanie môže začať na podnet účastníka konania (zásada dispozičná) alebo správneho orgánu (zásada oficiality). Dňom začatia konania je deň, keď písomné podanie účastníka došlo na príslušný správny orgán, resp. deň, keď správny orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.

Konanie prebieha tak v ústnej, ako aj v písomnej forme. Ústne pojednávanie je spravidla neverejné, v prípade potreby ohliadky sa koná na jej mieste. *Niekedy platí zásada koncentrácie - účastník konania musí svoje námietky a pripomienky uplatniť najneskôr na ústnom pojednávaní.
O ústnom pojednávaní sa spíše zápisnica, ktorú musia podpísať všetky zúčastnené osoby.

Dôvodom prerušenia konania sú prekážky, v dôsledku ktorých nemožno na určitý čas v konaní pokračovať (začalo sa konanie o predbežnej (prejudiciálnej) otázke - jej posúdenie podmieňuje rozhodnutie vo veci samej; účastník odstraňuje nedostatky podania; účastníci konania navrhnú z dôležitých dôvodov prerušenie (na max. 30 dní). Proti rozhodnutiu o prerušení nemožno podať odvolanie!
Správny orgán konanie zastaví, ak účastník stiahol návrh na jeho začatie alebo odpadol dôvod konania (začatého na podnet správneho orgánu); účastníci sa zmierili (urážky na cti).
Trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán; účastník tie svoje tiež znáša sám.
Prípad môže byť postúpený inému orgánu.

Opatrenia na zabezpečenie priebehu konania
- predvolanie - osôb, ktorých účasť pri prejednávaní je nevyhnutná (obsahuje právne následky nedostavenia sa)
- predvedenie - účastníka konania alebo svedka, ktorý sa neospravedlnil a nedostavil na správny orgán
- predbežné opatrenie - má dočasnú platnosť
- dožiadanie - požiadanie o vykonanie procesného úkonu iným orgánom
- poriadkové opatrenie - uložené osobe, ktorá sťažuje priebeh konania (poriadková pokuta do 200,-- Sk; vykázanie z miesta pojednávania)

Výsledkom celého správneho konania je rozhodnutie - individuálny správny akt, ktorý musí byť v súlade s právnym poriadkom, musí ho vydať príslušný orgán a musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu.
Podkladmi pre rozhodnutie sú podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, svedecké výpovede, znalecké posudky, ohliadky na mieste a čestné vyhlásenia.
Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade).
Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci samej, prípadne o povinnosti znášať trovy konania (zadanie povinnosti, a príslušnej lehoty).
Odôvodnenie vysvetľuje, na základe akých podkladov a právnych predpisov orgán rozhodol.
Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote a u koho.

Rozhodnutie je právoplatné, ak proti nemu nemožno podať riadny opravný prostriedok.

Výkon rozhodnutia sa nariaďuje vtedy, ak rozhodnutie ukladá účastníkovi konania povinnosť niečo plniť a v určenej lehote nebola táto povinnosť splnená. Výkon možno uskutočniť najneskôr do 3 rokov uplynutí lehoty povinnosti (prekluzívna lehota). Výkon môže uskutočniť samotný správny orgán alebo súd, a to prostredníctvom vymáhania peňažných (zrážkami zo mzdy, prikázaním pohľadávok) a nepeňažných plnení (náhradným výkonom, pokutami a priamym donútením).
Vynútením splnenia povinnosti uloženej rozhodnutím správneho orgánu je správne konanie ukončené.

75. Preskumávanie rozhodnutí v správnom konaní

Skúmajú sa ešte neprávoplatné rozhodnutia na základe riadnych opravných prostriedkov - odvolanie a rozklad a právoplatné rozhodnutia prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov.
Odvolanie podáva účastník konania u správneho orgánu, ktorý rozhodnutie prijal. Včasné odvolanie má spravidla odkladný (suspenzívny) účinok - kým sa nerozhodne o odvolaní, rozhodnutie vo veci samej nemôže nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. O odvolaní rozhodne odvolací orgán (nadriadený orgán správneho orgánu), preskúma ho v celom rozsahu, konanie doplní, prípadne odstráni zistené vady. Pôvodné rozhodnutie môže zrušiť a vec vráti správnemu orgánu na nové prejednanie alebo potvrdiť zamietnutím odvolania.
Proti rozhodnutiu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať!
Rozklad možno podať proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy vydanému v prvom stupni - rozhoduje vždy vedúci orgánu na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.

Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú:

- obnova konania (na návrh účastníka konania - ak vyšli najavo nové skutočnosti či dôkazy; ak sa rozhodnutie opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé), ktorou sa majú napraviť predovšetkým skutkové omyly; novým rozhodnutím sa pôvodné ruší a nemožno sa proti nemu odvolať
- preskúmavanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania - iniciuje a vykonáva ho nadriadený orgán z vlastného alebo iného podnetu; účelom je napraviť omyly právne; po troch rokoch od právoplatnosti daného rozhodnutia nemôže byť rozhodnutie zrušené či pozmenené
- protest prokurátora - orgán dozoru ním presadzuje uplatňovanie zákonnosti; pôvodné rozhodnutie nemôže zmeniť ani zrušiť, nabáda správny orgán, ktorý vo veci rozhodol, aby obnovil konanie prípadne prípad postúpil na rozhodnutie nadriadenému orgánu
- návrh na preskúmanie rozhodnutia súdom - ide o tzv. správne súdnictvo, ktoré vykonávajú všeobecné súdy (okresné a krajské) - preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí na základe žalôb a opravných prostriedkov; platí kasačný princíp - súd môže napadnuté rozhodnutie zrušiť alebo potvrdiť; súd nevykonáva dokazovanie; rozhodnutie súdu je konečné a nemožno proti nemu podať opravný prostriedok

Medzinárodné právo

81. Pojem a druhy prameňov medzinárodného práva verejného

Medzinárodné právo verejné je právo medzištátne, ktoré upravuje vzťahy medzi štátmi, vzťahy štátov k medzinárodným organizáciám, vzájomné vzťahy medzinárodných organizácií a niektoré vzťahy jednotlivcov k štátu.
Medzinárodné právo verejné nie je súčasťou systému slovenského (vnútroštátneho) práva!

Subjektami sú predovšetkým nezávislé štáty, ktoré sú si rovné. Súčasne však plnia úlohu tvorcov a vykonávateľov noriem medzinárodného práva. Môže ísť o štáty plne suverénne alebo závislé, o štáty unitárne alebo zložené.

Medzinárodné organizácie sú združenia štátov, ktoré vznikli na základe medzinárodnej zmluvy uzavretej najmenej medzi tromi štátmi. Vo vzťahoch konajú vo vlastnom mene a svojimi vlastnými orgánmi, majú však odvodenú (čiastočnú) medzinárodno-právnu subjektivitu - sú splnomocnené členskými štátmi. Ich zmluvná spôsobilosť je upravená v ich základných aktoch (štatútoch). Môže ísť o organizácie univerzálne (OSN) a regionálne (NAFTA); politické, ekonomické, sociálne a organizácie na riešenie sporov (ICJ).
Ich najvyšším orgánom je zhromaždenie zástupcov všetkých členských krajín (UN General Assembly), ktoré rozhoduje o najdôležitejších otázkach (prijatie nových členov, voľby do výkonných orgánov - jednomyseľné hlasovanie!); výkonným orgánom je výbor (rada; rada guvernérov), ktorý vykonáva uznesenia zhromaždenia, predkladá správu o činnosti, vytvára ďalšie orgány a pod. Administratívny orgán (sekretariát) vybavuje bežnú a odbornú agendu, na čele sekretariátu je generálny tajomník alebo výkonný riaditeľ.

V určených prípadoch (sporadicky) môžu byť subjektom medzinárodného práva verejného i fyzické osoby (ak sú subjektami práv - ochrana civilného obyvateľstva; alebo povinností - zodpovednosť za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti).

Pramene medzinárodného práva verejného
Základnými prameňmi sú medzinárodné obyčaje (právne záväzné pravidlá správania sa štátov v ich vzájomných vzťahoch) a medzinárodné zmluvy, ktoré vznikajú na základe súhlasného prejavu vôle štátov (písomný súhlas, konkludentné konanie).
V súčasnosti sa zvyšuje význam medzinárodných zmlúv, pretože medzinárodná obyčaj, ktorá sa prijíma pomerne dlhý čas, nemôže obsiahnuť všetky, niekedy prudké zmeny medzištátnych vzťahov. Napriek tomu v niektorých oblastiach prevažuje uplatňovanie medzinárodných obyčají a len postupne a v obmedzenom rozsahu sa kodifikujú (zodpovednosť štátov).
Obe formy sú však rovnocenné a majú rovnakú právnu záväznosť. Ich vzájomný vzťah sa odvodzuje zo zásady „lex posteriori derogat priori“.

Medzinárodná zmluva (dohovor, dohoda, pakt, charta, deklarácia) je zmluvný konsenzus zmluvných štátov obsahujúci vzájomné práva a povinnosti v oblasti suverenity. Môže ísť o normotvorné (právotvorné; upravujú oblasť medzinárodných vzťahov) a kontraktuálne (dočasne upravujú konkrétny právny vzťah) zmluvy; zmluvy písomné a ústne; zmluvy bilaterálne a multilaterálne; univerzálne a regionálne; politické a hospodárske; krátkodobé a dlhodobé.

Pomocné pramene zahŕňajú všeobecné právne zásady, rozhodnutia medzinárodných orgánov (rozsudky medzinárodných tribunálov), vnútroštátne akty.

82. Medzinárodnoprávna zodpovednosť a donucovacie prostriedky

Všetky štáty a medzinárodné organizácie sú povinné dodržiavať právo - za porušenie bez ohľadu na povahu a rozsah vyplýva subjektu medzinárodnoprávna zodpovednosť a pôjde o medzinárodný delikt. Predpokladom takejto zodpovednosti je vznik škody; porušenie noriem práva; príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody a zavinenie.
Subjekt, ktorý je zodpovedný za porušenie práva, je povinný ujmu odčiniť, a to formou reštitúcie, reparácie alebo satisfakcia (napr. ľútosť vyjadrená diplomatickou nótou alebo ústne).
Zodpovednosť je spravidla upravená zmluvne, niekedy je jej obsah a rozsah zverený na rozhodnutie príslušnému medzinárodnému orgánu (ICJ).

Voči štátu, ktorý odmieta znášať zodpovednosť, možno použiť sankcie - donucovacie prostriedky.
Donucovacie prostriedky (opatrenia) sú mocenským zásahom štátu do právnej sféry iného štátu. Slúžia na donútenie zodpovedného štátu skončiť s porušovaním noriem práva a odstrániť následky jeho porušovania.

V oblasti medzinárodného práva verejného poznáme tieto donucovacie opatrenia:
- retorzia (odvetné opatrenie) - legálne poškodzuje záujmy zodpovedného štátu (colná a daňová diskriminácia)
- represálie bez použitia ozbrojenej sily - ujma nesmie byť v zjavnom nepomere k deliktu
- protiopatrenie štátu v sebaobrane a v krajnej núdzi
- kolektívne akcie Rady bezpečnosti OSN alebo akcie uskutočnené na základe splnomocnenia Rady bezpečnosti OSN

83. Normy a subjekty medzinárodného práva súkromného

Medzinárodné právo súkromné upravuje otázku, ktorý právny poriadok sa má v určitom spornom prípade použiť. Upravuje občianskoprávne vzťahy, ktoré presahujú rámec určitého štátu (najmä medzinárodné hospodárske vzťahy). O medzinárodnom prvku v týchto vzťahoch možno hovoriť, ak účastníkom je zahraničná FO alebo PO; objektom je vec nachádzajúca sa v zahraničí; daná skutočnosť (napr. škoda) nastala v zahraničí.
Každý štát má svoje medzinárodné právo súkromné, ktoré je súčasťou jeho právneho poriadku.
Jednotlivé štáty vydávajú na úpravu právnych vzťahov s medzinárodným prvkom osobitné právne normy, ktoré sú súčasťou národného právneho poriadku. Ide o kolízne a vecné právne normy.
Kolízne normy ustanovujú ktorý právny poriadok sa má na daný vzťah použiť. Neurčujú práva a povinnosti subjektov vzťahu - odkazujú na vecné normy. Majú dve časti. Rozsah normy vymedzuje okruh, rozsah právnych vzťahov, na ktoré sa norma vzťahuje. Nadviazanie ustanovuje pomocou hraničného určovateľa, ktorý právny poriadok sa má použiť.
Základné hraničné ukazovatele: zákon o štátnom občianstve (zákon domicilu) - používa sa poriadok štátu, v ktorom má FO trvalé bydlisko (domicil); zákon miesta, na ktorom sa vec nachádza; zákon miesta úkonu (splnenia záväzku, uzavretia zmluvy, porušenia práva); procesné úkony (súd sa spravuje tým právom, ktoré je platné v jeho sídle).
Vecné normy upravujú práva a povinnosti subjektov medzinárodných občiansko-právnych vzťahov. Priame vecné normy ustanovujú práva a povinnosti bez toho, aby bolo treba najprv aplikovať kolízne normy alebo zvoliť rozhodné právo (vznikajú najčastejšie medzinárodnou zmluvou). Nepriame ustanovujú práva a povinnosti len na základe kolíznych noriem, resp. na základe voľby rozhodného práva.
Vecné spolu s kolíznymi normami tvoria záväzné pravidlá správania sa.

Subjektami sú fyzické a právnické osoby, niekedy aj štát. Musia byť spôsobilé na práva a povinnosti, na právne úkony a deliktuálne spôsobilé. Ich spôsobilosť sa posudzuje podľa tzv. osobného štatútu (pre FO štátna príslušnosť a domicil), pre PO sídlo, právo kontroly).

Pramene medzinárodného práva súkromného tvoria vnútroštátne normatívne právne akty a medzištátne zmluvy, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi a ich úpravou. Existujú aj pomocné právne pramene, ktoré nie sú všeobecne záväzné (medzinárodné obchodné zvyklosti, interpretačné pravidlá (INCOTERMS), všeobecné obchodné podmienky)

84. Pramene medzinárodného procesného, riešenie sporov vznikajúcich pri zahranično-obchodnej činnosti

Medzinárodné právo procesné upravuje postup súdov, iných orgánov a účastníkov vzťahov v konaní o občiansko-právnych veciach, v ktorých sa vyskytuje medzinárodný prvok (účastník, svedok, znalec, dôkaz je v zahraničí).
Upravuje teda právomoc a príslušnosť justičných orgánov (súdy, notári) vo vzťahu k cudzine; právne postavenie cudzincov v konaní; rozhodcovské konanie v medzinárodnom styku a uznanie a výkon cudzích rozhodnutí.

Prameňmi sú vnútroštátne normatívne právne akty a medzinárodné zmluvy (dvojstranné (otázky právnej pomoci) a mnohostranné (upravujú rozhodcovské konanie, uznanie a výkon cudzích rozhodnutí)). K najdôležitejším prameňom medzinárodného práva procesného v SR patrí zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a zákon o rozhodcovskom konaní.

Spory vznikajúce pri zahranično-obchodnej činnosti sa môžu riešiť pred súdmi v súdnom konaní, pred rozhodcami v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovské konanie je rýchle a pružné, zaručuje odbornejšie posudzovanie veci a aj na ľahšiu vykonateľnosť rozhodcovského nálezu. Strany môžu uzavrieť tzv. rozhodcovskú zmluvu, ktorou zverujú spornú vec na prerokovanie a rozhodnutie určitým osobám (rozhodcom ad hoc) alebo stálemu rozhodcovskému súdu; a takto túto vec odnímajú riadnemu súdu
V štátoch sú zriaďované inštitucionálne súdy pri obchodných komorách; Rozhodcovský súd Medzinárodnej obchodnej komory v Paríži; Rozhodcovský súd pre námornú plavbu a vnútrozemskú plavbu v Gdnyni v Poľsku; Rozhodcovský súd pri Burze cenných papierov v Bratislave.

Postavenie a výkon niektorých slobodných povolaní vo vzťahu k ekonomickým činnostiam

85. Advokácia a poskytovanie právnej pomoci advokátmi

Advokácia pomáha uskutočňovať ústavné právo občanov na obhajobu a chrániť ich ostatné práva a záujmy v súlade s ústavou a so zákonmi.
Advokácia je slobodné povolanie, ktoré musí byť vykonávané v súlade so zákonom o advokácii.

Advokát obhajuje občanov v trestnom konaní, zastupuje občanov a PO pred súdmi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektami, spisuje listiny, poskytuje právne rady a spracúva právne rozbory.
Je zapísaný v zozname advokátov (Slovenská advokátska komora - nedohliada na ňu ministerstvo spravodlivosti SR); po tom, čo splnil podmienky (vysokoškolské právnické vzdelanie, 5 rokov právnickej praxe (z toho 3 roky ako advokátsky koncipient), zloženie advokátskej skúšky a sľubu, bezúhonnosť).
Je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, konať pri tom svedomito, dôsledne využívať všetky legálne prostriedky; musí sa v medziach právneho poriadku riadiť pokynmi občana, ktorému poskytuje právnu pomoc; musí zachovávať mlčanlivosť.
Je oprávnený poskytovať právnu pomoc na celom území SR za odmenu (majú právo na primeraný preddavok); môže zo závažných dôvodov odmietnuť poskytnutie právnej pomoci (nie však v prípade nutnej obhajoby - ak boli ustanovení na jej poskytovanie).
Vzťah medzi klientom a advokátom spravujú ustanovenia o príkaznej zmluve podľa Občianskeho zákonníka (FO), ustanovenia o mandátnej zmluve podľa Obchodného zákonníka (PO).
Advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie, preto je povinný byť poistený (poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone svojho povolania).

86. Poskytovanie právnej pomoci komerčnými právnikmi

Povolanie komerčného právnika je slobodné povolanie, ktoré musí byť vykonávané v súlade so zákonom o komerčných právnikoch.

Komerčný právnik poskytuje za odmenu (príp. primeraný preddavok) právnu pomoc FO a PO vo veciach súvisiacich s ich podnikateľskou činnosťou - zastupuje ich v konaní pred súdmi, notármi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektami. Poskytuje právne rady, spracúva právne rozbory, spisuje zmluvy a iné listiny.
Je zapísaný v zozname komerčných právnikov (Komora komerčných právnikov SR) po tom, čo splnil podmienky (vysokoškolské právnické vzdelanie, 5 rokov právnickej praxe (alebo aspoň 3 roky čakateľskej praxe u komerčného právnika), zloženie odbornej skúšky a sľubu (do rúk predsedu komory), bezúhonnosť) a dostáva licenciu, ktorá ho oprávňuje na poskytovanie právnej pomoci.
Je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy klienta; konať pri tom čestne a svedomito; dôsledne využívať všetky legálne prostriedky; zachovať mlčanlivosť. Pokiaľ ide o obsah právneho názoru, nie je viazaný príkazmi klienta.
*Vzťah ku klientom a zodpovednosť za škodu spôsobenú výkonom právnej pomoci (pozri advokácia)

87. Audítori a audítorská činnosť

Audítorstvo je osobitné samostatné a nezávislé povolanie.
Audítor overuje správnosť a úplnosť účtovníctva podnikateľov - overuje správnosť riadnej a mimoriadnej závierky (konsolidovanej mimoriadnej závierky); finančnú a majetkovú situáciu podnikateľov; iné účtovné alebo majetkové doklady; výkazy o majetku a záväzkoch; výkazy o príjmoch a výdavkoch (cashflow) - overuje, či sa účtovníctvo vedie úplne, preukazným spôsobom a správne.
Je zapísaný v zozname audítorov (Slovenská komora audítorov) po tom, čo splnil podmienky (vysokoškolské vzdelanie, 2 rokov praxe ako asistent audítora, bezúhonnosť).
Audítorská spoločnosť - PO zapísaná v zozname audítorov (v. o. s.; s. r. o.; k. s.)
Medzi audítorom a klientom vzniká vzťah upravený spravidla mandátnou zmluvou podľa Obchodného zákonníka.

Prekážky výkonu auditu u konkrétneho subjektu:
• vlastnícky alebo obdobný (spoluvlastnícky, členský, pracovno-právny) vzťah k overovanému
• členstvo audítora vo volených, vymenúvaných orgánoch
• príbuzenský alebo obdobný vzťah k vlastníkom a zamestnancom podnikateľa

O výsledkoch auditu spracuje audítor písomnú správu pre podnikateľa, musí zachovať mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel (výnimka: zákonom uložená povinnosť oznámiť alebo prekaziť spáchanie trestného činu). Audítorskú činnosť vykonáva za odplatu na základe zmluvy o audítorskej činnosti.
Zodpovedá za škodu (rozsah nie je v slovenskej právnej teórií ešte dostatočne vyjasnený) - musí byť poistený.

88. Daňoví poradcovia a daňovo-poradenská činnosť

Daňový poradca poskytuje za odmenu na základe zmluvy uzavretej s klientom daňové poradenstvo FO a PO vo veciach daní, odvodov a poplatkov a daňového konania daňovými orgánmi a orgánmi obcí.
Je to FO alebo PO zapísaná do zoznamu daňových poradcov (Komora daňových poradcov) po tom, čo splnila podmienky (ekonomické alebo právnické vysokoškolské vzdelanie, 5 rokov praxe, bezúhonnosť, zloženie odbornej skúšky).
Môže odstúpiť od zmluvy, ak sa narušila dôvera medzi ním a klientom; ak klient neposkytuje potrebné informácie a súčinnosť; ak klient nezložil dohodnutý preddavok na odmenu.
Je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy svojho klienta, pritom konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať všetko, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta považuje za užitočné; zachovávať mlčanlivosť (výnimka pozri audítori). Je zodpovedný za škodu - pred začiatkom poradenstva má povinnosť uzatvoriť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu..

89. Postavenie a činnosť patentových zástupcov

Patentový zástupca poskytuje odbornú pomoc FO a PO vo veciach týkajúcich sa priemyselného vlastníctva najmä tým, že ich zastupuje v konaní pred Úradom priemyselného vlastníctva SR, príp. pred iným správnym orgánom; poskytuje odborné rady.
Je zapísaný v registri patentových zástupcov (Komora patentových zástupcov SR, BA).
Podmienky, povinnosti, mlčanlivosť, zodpovednosť, odstúpenie od zmluvy (pozri vyššie uvedené povolania).
Je povinný odmietnuť zastupovanie, ak vo veci zastupuje už inú osobu - rozpor zastupovaných osôb; ak jeho spoločník zastupuje druhú stranu.

90. Súdni exekútori a exekútorská činnosť

Exekučný poriadok zabezpečuje pružnú a účinnú realizáciu vykonateľných rozhodnutí súdov a iných orgánov, ktoré neboli splnené dobrovoľne.
Exekútor je osoba štátom určená a splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Exekučnú činnosť vykonáva za odmenu; na báze slobodného povolania; nestranne a nezávisle; viazaný je len rozhodnutím súdu a právnym poriadkom SR. Má postavenie verejného činiteľa; musí to byť osoba bezúhonná, spôsobilá na právne úkony, právnicky vysokoškolsky vzdelaná, ktorá 3 roky vykonávala prax - z toho min. 1 rok exekučnú prax, a ktorá zložila odbornú skúšku. Používa preukaz exekútora, pečiatku a pečatidlo.
Orgánom samosprávy exekútorov je Slovenská komora exekútorov (BB) a štátny dohľad nad jej činnosťou vykonáva Ministerstvo spravodlivosti SR.

Exekučná činnosť
Oprávnený predloží exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie a rovnopis rozhodnutia (exekučný titul) opatrený potvrdením súdu o jeho vykonateľnosti. Exekútor najneskôr do 15 dní tento návrh a exekučný titul predloží súdu, ktorý o veci rozhodol ako súd prvého stupňa, a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak povinný nevznesie námietky proti exekúcii, vydá súdny exekútor tzv. exekučný príkaz, na základe ktorého možno vykonať exekúciu.

Spôsoby exekúcie:
• zrážkami zo mzdy, príkazom pohľadávky, predajom nehnuteľných vecí, cenných papierov, podniku - ak ide o povinnosť zaplatiť peňažnú sumu
• vyprataním, odobratím veci, rozdelením spoločnej veci, uskutočnením prác a výkonov - ak ide o inú povinnosť než zaplatenie peňažnej sumy

Poistná zmluva

91. Poistná zmluva

Poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť poistenému v dohodnutom rozsahu plnenie, ak nastane určitá náhodná udalosť, a osoba, ktorá s poistiteľom zmluvu uzavrela, sa ňou zaväzuje platiť poistné.

Poistná zmluva vzniká dohodou účastníkov vzťahu o jej obsahu (všeobecných poistných podmienkach).
Pre uzavretie poistnej zmluvy platí zmluvná voľnosť - spravidla jej uzavretie nie je úradne predpísané (výnimkou je povinné zmluvné poistenie, resp. povinné zákonné poistenie).
Zmluva je uzavretá okamihom, keď navrhovateľ dostane oznámenie o prijatí návrhu; okamihom, len čo bolo zaplatené poistné; okamihom, keď zmluvu odsúhlasí i tretia osoba (osoba, v prospech ktorej bola zmluva uzavretá).
Zmluva musí mať písomnú formu.
Poistiteľ je povinný vydať tomu, s kým uzavrel zmluvu, poistku - písomné potvrdenie o uzavretí poistnej zmluvy.

Predmet poistenia
- majetok
- fyzická osoba- telesné poškodenie, smrť, dožitie určitého veku - poistenie osôb
- zodpovednosť za škodu - vzniknutú na živote a zdraví alebo na veci - poistenie zodpovednosti za škodu

92. Zmluva o poistení majetku

Poistenie majetku sa vzťahuje pre prípad jeho poškodenia, zničenia rôznymi rizikami (vodou, ohňom, živelnou udalosťou), straty, odcudzenia.
Zo zmluvy vyplýva právo poisteného na plnenie vo výške určenej v zmluve v prípade určenej poistnej udalosti.

V zmluve sú obligatórne určené:
- zmluvné strany (poistiteľ, poistený, účastník zmluvy (nemusí byť nevyhnutne poisteným)) - ich práva a povinnosti
Poistiteľ (poisťovňa) je povinný vydať poistenému poistku (pri jej strate aj druhopis) a poskytnúť plnenie (príp. primeraný preddavok) v okamihu poistnej udalosti.
Poistený má právo na náhradu nákladov vynaložených na odvrátenie poistnej udalosti, ktorá bezprostredne hrozila, resp. na zmiernenie poistnej udalosti. Je povinný oznámiť poistnú udalosť a okolnosti, za ktorých vznikla - pravdivo vysvetliť rozsah jej následkov a predložiť potrebné doklady; umožniť ohliadku poškodenej veci.
Účastník zmluvy musí pravdivo a úplne dojednať poistenie a oznámiť všetky zmeny, ktoré sa počas jeho trvania vyskytnú; je povinný platiť poistné.
- predmet plnenia (jednotlivá vec, súbor hnuteľných vecí)
- začiatok vzniku povinnosti poistiteľa (spravidla prvý deň po uzavretí zmluvy)
- poistné obdobie a určenie výšky poistného
- druh poistnej udalosti, na ktorú sa poistenie vzťahuje (náhodná udalosť!; výlukou z poistenia sú udalosti, ktoré vznikli následkom vojny, štrajkov, terorizmu, povstania alebo iných hromadných nepokojov, bez ohľadu na príčiny ich vzniku - franšíza)

S porušením zmluvných povinností je spojená právna zodpovednosť.

Poistná zmluva zaniká:
- zmenou v osobe vlastníka veci
- výpoveďou - od ktoréhokoľvek účastníka bez udania dôvodu (do 2 mesiacov po uzavretí zmluvy); výpovedná lehota je 8 dní a jej uplynutím poistene zanikne
- nezaplatením poistného
- odstúpením od zmluvy (poistený nepravdivo a neúplne informoval poistiteľa o určitých okolnostiach) - do 3 mesiacov odo dňa, čo zistil určitú skutočnosť (prekluzívna lehota)
- odmietnutím plnenia (poistiteľ sa po poistnej udalosti dozvie, že bol o určitých okolnostiach nepravdivo či neúplne oboznámený)

Do zániku poistenia musí poistiteľ poskytnúť poistnú ochranu. Ak zanikne poistné pred splatnosťou poistenia, je poistiteľ povinný zostávajúcu časť poistného vrátiť.

93. Zmluva o poistení osôb

Poistenie osôb je významným doplnkom nemocenského poistenia i sociálneho zabezpečenia. Poistenému zmluva ukladá nárok na výplatu dohodnutej sumy či dôchodku, ak u neho nastane poistná udalosť.

Podľa druhu náhodných udalostí rozoznávame:
- životné poistenie pre prípad smrti a dožitia
- úrazové poistenie (poisťovňa poskytuje plnenie za trvalé následky úrazu, za smrť a za čas nevyhnutného liečenia telesného poškodenia spôsobeného úrazom)
- dôchodkové pripoistenie
- združené poistenie (kombinácia pre prípad úrazu a dožitia; poistenie oboch manželov)
- združené poistenie mládeže (dožitie a úraz dieťaťa aj rodičov...)

Náležitosti zmluvy
- zmluvné strany
Poistiteľ je povinný vydať poistku a poskytnúť poistné plnenie; poistený (účastník zmluvy) je povinný zodpovedať pravdivo a úplne na všetky otázky poistiteľa týkajúce sa poistenia a platiť poistné.
- predmet poistenia (zdravie a život; treba preto preskúmať zdravotný stav poisteného)
- poistná doba (na dobu určenú alebo neurčenú)
- výška poistného (určená sadzbami podľa rozsahu predmetu poistenia, rizika)
- druh poistnej udalosti (smrť, dožitie, začiatok výplaty dôchodku; úraz, choroba, ktorá vznikla jeho následkom)

94. Zmluva o poistení zodpovednosti za škodu

Poistený má právo, aby v prípade poistnej udalosti (usmrtenie, ublíženie na zdraví, poškodenie či zničenie veci) poistiteľ za neho uhradil podľa poistných podmienok škodu, za ktorú poistený zodpovedá. Zmluva chráni poisteného, zodpovedného za škodu proti finančnému zaťaženiu, ktoré by ho mohlo postihnúť pri náhrade škôd veľkého rozsahu.
Zmluva určuje zmluvné strany (poistiteľ a poistený), poistné riziko (zodpovednosť za škodu), poistné obdobie, výšku a splatnosť poistného a poistnú udalosť. *Poistné nie je plnené za úmyselné škody, škody spôsobené porušením právnej povinnosti poisteným a pod.
Poistený nemôže zodpovedať za škody na veciach, ktoré prevzal za účelom opravy, úschovy, predaja, spracovania.
Poistiteľ vydáva poistku, poskytuje plnenie, nahrádza náklady poisteného (v zmluve sa môže určiť aj spoluúčasť poistného na úhrade nákladov). Poistený platí poistné, dbá aby udalosť nnastala, preukazuje vznik a rozsah udalosti. Poistenie zaniká o. i. odstúpením od zmluvy, odmietnutím plnenia, dohodou strán, odpadnutím možnosti, že nastane udalosť.

Európske právo

95. Charakteristika práva Európskej únie a jeho princípy

Európske právo (právo Spoločenstva) je súhrn právnych noriem v oblastiach (sektoroch), v ktorých tvorba právnych vzťahov bola na základe spoločne prijatej vôle členských štátov EÚ postúpená z orgánov jednotlivých členských štátov na orgány spoločenstva.
Európske právo je tvorené dvoma právnymi systémami - komunitárnym právom a únijným právom (právom EÚ), ktoré sú relatívne nezávislé od systému medzinárodného práva verejného a právnych poriadkov jednotlivých členských štátov.

- Acquis communautaire [aki komunoter] (komunitárne právo)
Pojem acquis communautaire nie je nikde presne definovaný, avšak treba zdôrazniť, že názor, že pojmy európske právo a acquis communautaire sú totožné, nie je správny.
Komunitárne právo tvorí prevažnú časť európskeho práva. Je to súbor právnych noriem zameraných na vznik a fungovanie spoločného trhu členských štátov Spoločenstva, hospodárskej a menovej únie. Ide o systém právnych noriem upravujúcich problematiku I. piliera EÚ - problematika jednotného vnútorného trhu, kde je zabezpečený voľný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu.
V širšom slova zmysle, keď berieme do úvahy aj otázku spoločných postojov v politickej oblasti, hovorí sa o acquis communautaire et politique.

- Únijné právo - právo Európskej únie
Únijné právo - právo Európskej únie je systém právnych noriem, ktoré upravujú problematiku II. a III. piliera EÚ - problematiku spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a problematiku policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach (spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí).
Prameňmi práva EÚ sú všeobecné smery, spoločné stratégie (analógia nariadení a. c.), spoločné akcie, spoločné postoje a rámcové rozhodnutia (analógia smerníc a. c.)

Všeobecné princípy európskeho práva (všeobecné právne zásady):
-nepísaný prameň acquis communautaire, ktorý umožňuje vyplniť existujúce medzery v práve a rozvíjať platné právo
-normy ustanovujúce hlavné koncepcie práva a spravodlivosti, ktorým sú podriadené všetky právne poriadky
-normy, ktoré sa odvodzujú od ústavných tradícií členských štátov a z európskych dohovorov o ľudských právach, pričom sú prispôsobené základným cieľom a koncepcii EÚ
-aplikované predovšetkým prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

- princíp proporcionality - jednotlivec nemôže získať takú slobodu konania, ktorá by presahovala stupeň nevyhnutný na zabezpečenie verejného záujmu (používané prostriedky majú byť primerané cieľu, ktorý sa má dosiahnuť)
- princíp právnej istoty (a ochrany dôvery) - právne subjekty môžu očakávať právnu istotu ak konajú dobromyseľne na základe práva, alebo ak sa domnievajú, že takto konajú
- princíp rovnosti (ekvity; rovnosti zaobchádzania alebo zákaz diskriminácie) - rovnosti v administratívnych a legislatívnych postupoch; rovnosti mužov a žien
- princíp rešpektovania základných ľudských práv - Súdny dvor síce nie je viazaný základnými právami zakotvenými v ústavách členských štátov, výrazne a pevne však zakotvil základné práva formou sudcovského práva do európskeho súdneho poriadku. Zakladajúce zmluvy Únie zakotvujú princíp rešpektovania práva Únie ako aj základné práva, ktoré zakotvujú ústavné normy členských štátov.
V roku 1979 na základe precedentného judikátu Súdneho dvora došlo k povýšeniu Súdneho dvora na orgán ochrany ľudských práv a základných slobôd nad národné mechanizmy členských štátov.
V roku 1989 prijal Európsky parlament Deklaráciu základných práv a slobôd.
- princíp právneho štátu - zmluva o EÚ v znení Amsterdamskej zmluvy ustanovuje nový, tzv. „úniový delikt“, teda sankcionované protiprávne konanie, ktorého sa môže dopustiť členský štát EÚ (tento princíp bol uplatnený napr. v prípade Rakúska (2000), keď členské štáty EÚ považovali vládu, ktorá vzišla zo slobodných demokratických volieb za takú, ktorá by mohla porušovať princípy právneho štátu)
- princíp legality (zákonnosti)
- princíp dobrej viery
- princíp „non bis in idem“ (nekonať dvakrát v tej istej veci)

96. Primárne komunitárne právo

Komunitárne právo primárne (zmluvné) tvoria normy medzinárodného práva verejného:
- zakladajúce zmluvy (primárne komunitárne zmluvy; „komunitárna ústava“) - vymedzujú hlavné ciele Únie, jej inštitucionálny rámec, spôsoby jej činnosti, ako aj právne akty prijímané orgánmi Únie (odvodené a. c.)
Parížska zmluva o založení ESUO (1951); Rímske zmluvy o založení EHS a EURATOM (1958); Maastrichtská zmluva o EÚ (1993)
- zmluvy o pristúpení - napr. Rakúska, Švédska a Fínska (1995)
- doplnkové protokoly, konvencie a akty k zakladajúcim zmluvám a zmluvám o pristúpení - rozhodnutie z 20. septembra 1976 o všeobecných priamych voľbách do Európskeho parlamentu; Amsterdamská zmluva (1997) - posilnila tri hlavné piliere EÚ, ktoré zakotvila Maastrichtská dohoda
- zmluvy meniace zakladajúce zmluvy - napr. Jednotný európsky akt (The Single European Act - SEA; 1986) - program dobudovania jednotného vnútorného trhu ES

97. Sekundárne komunitárne právo

Komunitárne právo sekundárne tvoria legislatívno-normatívne právne akty a právne záväzné rozhodnutia, ktoré prijímajú orgány Únie podľa zakladajúcich zmlúv.

- nariadenie (regulation, reglement, decision générale; kvázilegislatívne opatrenie) - prijíma sa tam, kde je potrebná unifikovaná (jednotná) úprava v celom Spoločenstve; je to právny akt, ktorý má všeobecnú platnosť a je záväzný v celom rozsahu a priamo platí v momente nadobudnutia platnosti vo všetkých členských štátoch
- smernica (directive) - je právny akt, na základe ktorého sa od všetkých členských štátov vyžaduje, aby prijali vhodné predpisy na dosiahnutie určitého cieľa - záväzne; spôsob a metódy na jeho dosiahnutie si však môžu štáty zvoliť sami - nemá priamy právny účinok (vyžaduje prevzatie do právneho poriadku členských štátov)
- rozhodnutie (decision) - je právny akt s priamym právnym účinkom, ktorý sa týka jednotlivého prípadu - je záväzný len pre adresáta (adresátov); jeho prostredníctvom môžu inštitúcie Únie žiadať od členského štátu, firmy alebo od jednotlivca určité konanie, alebo zdržanie sa určitého konania, môžu udeliť práva alebo určiť povinnosti
- odporúčanie, názor a rezolúcia (recommendation, opinion and resolution), stanovisko (memorandum, avis)
- nezáväzné právne akty predovšetkým politického a morálneho charakteru, ktoré sú však sudcovia v členských štátoch povinní vziať do úvahy pri interpretácii vnútroštátnych predpisov či ustanovení komunitárneho práva, ktoré sú záväzné; (odporúčanie podnecuje adresátov k určitému správaniu, naznačuje, ako v určitej situácii postupovať; stanovisko vydávajú komunitárne inštitúcie v prípade, keď je potrebné vyjadriť sa k určitej situácii alebo k určitým okolnostiam v Únii alebo v členských štátoch)

98. Prenos práva Európskej únie do právneho poriadku členských štátov

Rímske zmluvy zaviedli kategóriu právneho poriadku Spoločenstva, ktorý je integrovaný do právnych poriadkov členských krajín.
Preto sa požaduje, aby vnútroštátne normy členských krajín neboli v rozpore s právom Spoločenstva, aby sa prípadné rozpory odstraňovali a aby existujúce vnútroštátne právne normy boli uvádzané do súladu s právom Spoločenstva.
Hlavným dôvodom vytvorenia zosúladeného právneho poriadku je vytvorenie jednotného vnútorného trhu EÚ.

Pod pojmom aproximácia práva rozumieme zosúladenie národných predpisov. Cieľom je odstrániť negatívny vplyv rozdielnej právnej úpravy jednotlivých členských krajín na fungovanie spoločného trhu.
Rozsah zbližovania práva nie je presne vymedzený. Zmluvy o ES zakotvujú požiadavku zbližovania práva členských štátov v rozsahu nevyhnutnom pre riadne fungovanie spoločného trhu. Rozsah je teda podmienený len vymedzením cieľov Spoločenstva.
Aproximácia sa v praxi spravidla dosahuje smernicami, avšak prostriedky aproximácie práva sú rôznorodé. Najčastejšie ide o medzinárodnú zmluvu, nariadenie, smernicu, rozhodnutie či odporúčanie, ale tiež posudky a opatrenia a rozsudky ESD.

Aproximácia práva v Únii je výhodná, pretože odbúrava prekážky pohybu osôb, tovaru a služieb i kapitálu, čím zabezpečuje efektivitu práva a podporuje ekonomický rast.

Preto aj v nečlenských kandidátskych krajinách vidíme snahu prispôsobovať národné právo právu Únie. V skutočnosti to v prípade týchto kandidátskych krajín nie je len snaha ale hlavná podmienka prijatia do EÚ.
Predpokladom prijatia krajiny za člena EÚ je aj prevzatie jej legislatívy a zosúladenie národného právneho systému s európskym právom.
V asociačných dohodách, ktoré smerujú k príprave vstupu do Únie sú vymedzené úlohy a podmienky, ktoré musí kandidát splniť pred vstupom do EÚ a medzi ne patrí i reforma národného právneho systému.
Podľa princípu acquis communautaire budú budúce členské štáty povinné prijať právny poriadok únie v jeho celistvosti - teda aj normy a akty, ktoré sa stali jeho súčasťou ešte pred ich pristúpením
V Únii bol vytvorený prepracovaný systém zbližovania práva členských štátov, ktorý je zakotvený v Zmluve o založení EHS. Interpretáciou Rímskych zmlúv možno formulovať dve hlavné metódy zbližovania a koordinácie národných právnych systémov s právom Únie. Ide o metódy unifikácie a harmonizácie.

Metóda unifikácie
Unifikácia predstavuje prijímanie jednotných noriem v rámci celej Únie, ktoré sú záväzné pre všetky členské krajiny. Jej legislatívnym nástrojom je vydávanie nariadení Európskych spoločenstiev. Nariadenia sa v praxi ukázali ako ťažkopádne a politicky menej prijateľné ako smernice, ktoré zachovávajú určitú mieru autonómie „regionálnej“ legislatívy.

Metóda harmonizácie
Harmonizácia národných legislatív znamená vylúčenie protikladov medzi národnými zákonodarstvami. Jej účelom je dosiahnuť určitú mieru jednotnosti práva, nie vytvoriť jednotné acquis communautaire; t. j. nahradiť normy, ktorých rozdielnosti sú prekážkou spoločného trhu, zosúladenými normami.
Najobvyklejším prostriedkom harmonizácie je vydanie smernice orgánmi EÚ, ktorá zaväzuje členské štáty realizovať ciele stanovené v smernici. Štáty si môžu sami zvoliť prostriedky na dosiahnutie týchto cieľov.
Harmonizované právo je právom národným, nie komunitárnym. Jeho interpretácia je v kompetencii členského štátu. Členský štát však nemôže vykonať také zákonodarné zmeny, ktoré by prekročili rámec smernice. Z podstaty harmonizácie teda vyplýva faktický úbytok suverenity členského štátu.
Predmetom harmonizácie sú najmä voľný pohyb tovaru a kapitálu, poľnohospodárstvo, pracovné právo, právo sociálneho zabezpečenia, právo obchodných spoločností, burzy, sloboda usadzovania, doprava, dane, súťažné právo, právo zahraničného obchodu.
Tiež veľmi dôležitou oblasťou, ktorej sa harmonizácia dotýka je zjednotenie technických noriem a štandardov.

99. Vzťah komunitárneho práva k medzinárodnému a vnútroštátnemu právu

Európske vs. medzinárodné právo
Ciele Európskej únie sú neregulovateľné tradičnými kategóriami medzinárodného práva, preto panuje názor, že právo európske nie je medzinárodným právom, resp. jeho súčasťou, ale že je právom nadnárodným - veď predsa samotná Európska Únia je nadnárodnou a nie medzinárodnou organizáciou.
Rovnako i zmluvy zakladajúce Európske spoločenstvá sú podstatne širšie než väčšina medzinárodných zmlúv. Na základe týchto zmlúv obdržali orgány Únie rozsiahlu súdnu, výkonnú a právotvornú právomoc, ktorá im umožnila vytvárať a aplikovať samostatný právny poriadok - prijímať a uplatňovať spoločnú legislatívu v rámci EÚ, ktorú musia akceptovať všetky členské štáty.
Existencia normatívnej právomoci orgánov EÚ (porovnateľná s legislatívnou právomocou) je charakteristickým znakom odlišujúcim Úniu od klasických medzinárodných organizácií.

Komunitárne právo je právo nadnárodného (nadštátneho; supranacionálneho; supernational) charakteru, zatiaľ čo právo medzinárodné verejné nie. Táto vlastnosť je výrazom vôle jednotlivých členov únie vytvoriť právo nadradené ich vlastným vnútroštátnym právnym poriadkom. Na jednej strane ide o právo, ktoré je spoločným vnútroštátnym právom členských štátov, na druhej strane ide o právo, ktoré vzniká na základe autonómnej právomoci Spoločenstva.
Ďalším znakom, ktorý odlišuje komunitárne právo od medzinárodného verejného je spôsob prijímania právne záväzných aktov - spôsob hlasovania. Medzinárodné právo uznáva rovnosť suverénnych štátov pri hlasovaní len jednomyseľným hlasovaním s prípadným právom veta. Acquis communautaire uznáva štyri možné spôsoby hlasovania - jednomyseľne, jednoduchou, dvojtretinovou alebo kvalifikovanou väčšinou.
Jednotlivé zakladajúce zmluvy Spoločenstiev sa považujú za ústavu tohto nadnárodného zoskupenia.

Únijné právo má s medzinárodným verejným právom viac spoločných znakov. Zmluva o EÚ je zmluvou medzinárodného verejného práva. V prípade práva EÚ nejde o nadnárodný systém práva. Tiež spôsob prijímania právne záväzných aktov je v súlade so spôsobom zaužívaným podľa medzinárodného práva verejného.

Rozlišujeme dve úrovne vzťahov:
- vzťahy vnútorné - v rámci EÚ (medzi členmi a Úniou; medzi členmi navzájom)
- vzťahy vonkajšie - medzi Úniou a ostatnými štátmi - nečlenmi EÚ alebo inými medzinárodnými organizáciami - len na tieto sa aplikujú normy medzinárodného práva

Komunitárne vs. vnútroštátne právo
Vzťah medzi a. c. a vnútroštátnym právom jednotlivých členských štátov vyjadruje princíp subsidiarity zakotvený v článku 5 Zmluvy o ES: „Spoločenstvo koná v medziach právomocí vymedzených touto zmluvou a cieľov, ktoré sú v nej zakotvené. V oblastiach, ktoré nepatria do jeho výlučnej kompetencie, Spoločenstvo vyvíja činnosť v súlade s princípom subsidiarity...“
Právne normy EÚ a právne poriadky jej členov sú vzájomne závislé a úzko na seba nadväzujú. Inštitúcie členských štátov v oblasti zákonodarnej, výkonnej a súdnej sú povinné nielen rešpektovať komunitárne právo, ale ho aj dôsledne realizovať.

V tomto vzťahu sa výrazne prejavujú dve základné zásady acquis communautaire:
- Zásada priameho účinku (bezprostrednej použiteľnosti)
Táto zásada spočíva v priznaní práv a pridelení povinností priamo a samostatne - bez pomoci inej právnej normy, pričom občan sa môže následne dovolať a. c., a to bezprostredne pred národným súdom.
Predpokladom priameho účinku je priama aplikovateľnosť určitého aktu a. c. - na jeho uplatňovanie zo strany členských štátov nie je nevyhnutná ani prípustná akákoľvek jeho recepcia (prevzatie) vnútroštátnym zákonodarstvom (k aplikácii dochádza bez pomoci vnútroštátnej normy - zákona)
- Zásada prednosti
Komunitárne právo stojí v členských štátoch najvyššie v hierarchii vnútroštátnych právnych noriem.
V praxi to znamená, že sudca určitého členského štátu nesmie aplikovať národnú normu, ktorá je v rozpore s a. c. a že členský štát (vláda, parlament) nemôže platne prijímať novú legislatívu, ktorá nie je v súlade s a. c..