„Psychológia má dlhú minulosť, ale krátke dejiny“, napísal H. Ebbinghaus. Najvýznamnejší slovenský bádateľ zaoberajúci sa dejinami psychológie J. Koščo (1964) vysvetľuje jej vývoj súbežne s vývojom filzofie a ostatných vied. Aj jeho práce potvrdzujú, že záujem o sledovanie psychických (duševných) javov je taký starý ako samotné ľudstvo. Najstaršie a najpoužívanejšie vymedzenie psychológie znie:
psychológia je veda o duši,
pričom samotný pojem „psychológia“ je umelo vytvorené slovo, ktoré sa skladá z dvoch gréckych slov: psyché (znamená duša) a logos (znamená slovo, reč aj veda). Starovekí filozofi však termín psychológia nepoužívali. Už v predhistorickej dobe človek postrehol, že život súvisí s dýchaním – koniec dýchania bol neklamným znakom smrti. V mnohých jazykoch psyché – duša pôvodne znamená dych. Jeden z najstarších predstaviteľov antickej filozofie Herakleitos spájal psyché (dušu) s dychom, s princípom dýchania ako celkom jasne vyditeľným prejavom života a s princípom pohybu živých bytostí. Demokritos (460-360 p. Kr.) chápe dušu
ako najjemnejšiu látku (atom), ktorá je
rozptýlená po celom tele , ale aj mimo tela, vo vzduchu.
Ďalší z najstarších predstaviteľov antickej filozofie Pythagoras (580-500 p. Kr) uviedol, že
duša je nehmotná a nesmrteľná samostatná substancia,
ktorá nepodlieha prírodným zákonom.
Na názory Pythagora v mnohom nadviazal Platón (427-347 p. Kr.). V jeho filozofickom systéme má popri svete ideí, hmoty a hviezd osobitné miesto
svet duší ľudí, zvierat a rastlín utvorený demiurgom (stvoriteľom).
Podľa Platóna sa duša v tele zdržiava len dočasne. Po opustení tela existuje vo forme ideí, ktoré sú zdrojom všetkých pojmov.Vychádzajúc z tzv. teórie reminiscencie duša spomína na idey, ktoré spoznala počas voľného pohybu vo svete ideí ešte pred splynutím s telom. Človek je symbiózou nesmrteľnej duše a smrteľného tela.
Prvé ucelené dielo o duši (grécky ,,Peri psychés“, po slov. ,,O duši“) napísal Platónov žiak Aristoteles (384-322 p.Kr.). Jeho názory na dušu sú pokračovaním výkladu kozmológie a tvoria časť filozofie prírody, hlavne však živých telies vôbec. Podľa Aristotela má každé živé teleso hmotu (matériu), to znamená telo a formu, to znamená dušu. Spomedzi živých telies uvádza rastliny. Tie majú dušu rastlinnú, ktorej pripisuje funkciu vyživovania a plodenia. Potom sú živočíchy, ktoré majú dušu cítiacu. Jej funkciou je vnímanie a cítenie (živočíšna duša). Napokon je duša živých cítiacich a rozumných ľudí – ľudská duša.