Jej funkciou je myslenie a konanie. Najvyššou zložkou ľudskej duše je rozum. Aristoteles ho chápe, nielen ako myslenie, ale aj ako ušľachtilý cit. Duša je podľa Aristotela:
- formou tela, objavuje sa vo všetkých živých telesách, ale nie je telesná,
- niečo, čo má v sebe účel a čo dáva pohybu života určitý smer a formu,
- príčinou, počiatkom a spôsobom existencie akýchkoľvek živých telies.
Aristotelova „veda o duši“ (peri psiches) predsatvuje nielen psychologiu v neskoršom (do istej miery aj v súčasnom) chápaní, ale aj biológiu a vedu živote vôbec.
Na vyššie uvedené názory na dušu rozpracúvané v antickej filozofii nadväzuje učenie jedného z najväčších antropológov kresťanského náboženstva, svätého. Augustína (354-430). Duši pripisuje vlastnosti, ktoré sa prezentujú v:
a) myslení a rozume, chcení a láske, rozpomínaní a pamäti. Všetky tieto tri vlastnosti duše svojím
vzájomným hlbokým a vnútorným spojením v sebe a skrz seba vytvárajú jednotu,
b) jednote existencie, vôle a poznania, to zn. v trojici, v ktorej rozhodujúcu úlohu pripisuje vôli.
Vo svojom prístupe k vysvetľovaniu procesu poznávania osobitne zdôrazňuje prechod od zmyslov na spirituálne schopnosti nesmrteľnej duše. Zdôrazňuje pritom úlohu intuície a osvietenia.
Učenie sv. Augustína významne ovplyvňuje aj tvorbu neskorších názorov a koncepcií. Výrazne sa to prejavilo hlavne u sv. Tomáša Akvinského (1225-1274), ktorý, výchádzajúc aj z Aristotela, svoje názory na analyzovanú problematiku vyjadril v traktáte „O duši“ a v niektorých svojich ďalších spisoch. Modifikoval Aristotelove názory do novovznikajúceho kresťanstva. V učení sv. T. Akvinského ako veľmi významné nachádzame aj objasnenie substanciálnej jednoty človeka. Tvoria ju dva základné princípy: duša a telo. Výsledkom tejto jednoty je jedna substancia – človek: individuálna., rozumná a slobodná bytosť. Podľa T. Akvinského dôvodom začiatku existencie v čase je jej spojenie s telom človeka.