Duša je vitálnym princípom plnosti ľudského bytia –
jeho života vegetatívneho, senzitívneho a racionálneho.
Z hľadiska tohto vitálneho chápania je duša:
- princípom existencie tak živého tela, ako aj jeho operácií,
- princípom finality živého tela, t.z., že usmerňuje činnosť všetkých síl a včetkých zložiek živého tela,
- zároveň princípom, ktorý sa prejavuje ako vnútorná príčina pôsobenia na iné živé bytosti, v ktorých duša s matériou (telom) tvoria jedinú úplnú podstatu.
Z vyššie uvedeného sa nám do popredia zákonite vysúva filozoficko-psychologický problém, ktorý sa označuje ako dualizmus. Človek si vlastne uvedomuje:
- že svojím materiálnym telom (svojim vzhľadom, podobou, chôdzou a pod.), svojou telesnosťou
patrí do hmotného sveta, že svojimi organickými zmyslami poznáva vonkajší svet a že je nielen
viditeľný, ale zároveň aj situovaný do vymedzeného žitia v čase a v priestore,
- že svojou duchovnosťou (spiritualitou) nie je závislý na hmotnom svete a jeho zákonitostiach,
ale že práve vlastnosťami svojej duše má schopnosť prekonať limitujúce obmedzenia materiálneho sveta,
- že v spirituálnych vlastnostiach sa prejavujú spôsoby existencie ľudskej duše a možnosť jej
existencie mimo tela, bez závislosti na tele,
- že ľudský rozum sa považuje za logicky vyčlenenú spirituálnu vlastnosť, pomocou ktorej človek
môže poznávať bytie v jeho celistvosti.
Racionalizmus od počiatku vsúval do popredia rozum. Ten sa považoval za základnú poznávaciu funkciu. Predpokladalo sa, že od rozumu závisí aj celá ľudská skúsenosť. Racionalizmus preferoval tzv. exaktné vedy. Tak najmä rozmach prírodných vied, hlavne však aplikácia experimentálnej metódy v skúmaní psychiky človeka a takto získané údaje viedli k čoraz zretelnejšej diferenciácii princípu duchovného (spirituálneho) od telesného (hmotného) v ľudskej bytosti.
Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov takto formulovaných názorov bol racionalista R.Descartes (1596-1620), ktorý zacielil svoju, ale nielen svoju pozornosť na otázky vedomia a jeho obsahov. To, že dušu považoval za ,,vec mysliacu“ a pozornosť, ktorú venoval ,,ideám“, jasne poukazuje na to, že sa prednostne venoval intelektu a poznávacím činnostiam jednotlivca. Podľa R. Descarta
duša je princípom vedomia, nie princípom života.
Vyslovil presvedčenie, že v človeku je spojenie ľudskej duše s ľudským telom, ale že je to spojenie úplne nezávislych od seba odlišných substancii. To znamená, že:
- materiálne ľudské telo sa prejavuje a funguje ako bezduchý stroj v súlade so zákonmi fyziky
a mechaniky,
- duša je len číre vedomie, spirituálna substancia, mimo priestoru, bez kvantity pričom sa jej
činnosť prejavuje hlavne v poznávaní a v myslení,
- operácie ľudského tela a ľudskej duše síce často prebiehajú paralelne, ale na sebe celkom
nezávisle. Styčná plocha medzi telom a dušou je v mozgu.
Nemecký filozof a matematik W. G.