Psychológia je veda o duši.
psyché (duša) a logos (veda).

Herakleitos spájal dušu s dychom, s princípom dýchania ako jasne viditeľným prejavom života,

Demokritos chápe dušu ako najjemnejšiu látku (atóm) , ktorá je rozptýlená po celom tele, ale aj mimo tela, vo vzduchu,

Pythagoras uviedol, že duša je nehmotná a nesmrteľná samostatná substancia, ktorá nepodlieha prírodným zákonom,

Platón mal vo svojej filozofii osobitné miesto pre svet duší ľudí, zvierat a rastlín utvorený demiurgom (stvoriteľom),

Aristoteles považoval za najvyššiu zložku ľudskej duše rozum,

Sv. Augustín duši pripisuje vlastnosti, ktoré sa prezentujú v
- myslení a rozume, chcení a láske, rozpomínaní a pamäti,
- jednote existencie, vôle a poznania.

Tomáš Akvinský vo svojom učení objasnil substanciálnu jednotu človeka, ktorú tvoria dva základné princípy : telo a duša.

Vznik vedeckej, experimentálnej psychológie

W. Wundt – v roku 1879 založil v Lipsku prvé psychologické laboratórium. Stalo sa „svetovou školou experimentálnej psychológie“, čím výrazne prispel k oddeleniu psychológie od filozofie a k jej inštitucionalizovaniu ako samostatnej vedy.

Hlbinná psy. sa diferencuje na tri relatívne samostatné prúdy

Charakteristické pre hlbinnú psy.
je to, že duševný život človeka sa vysvetľuje ako výraz jeho nevedomých, či podvedomých procesov.

1.Freudovu psychoanalýzu – hlavným pojmom pre vysvetlenie psychických javov nie je vedomie ale nevedomie, ktoré determinuje celý duševný život a správanie človeka.

2.Adlerovu individuálnu psy. – Adler bol pôvodne Freudov žiak, neskôr však nesúhlasil z niektorými názormi napr. s dôrazom na pohlavný pud. Zastával názor, že jednotlivec v procese svojho vývinu prežíva komplex menejcennosti. Východiskovou silou na jeho prekonanie je túžba po moci, ktorá sa uplatňuje ako snaha po sebauplatnení, po zvýšení svojho sebavedomia.

3.Jungovu analytickú psy. – Jung bol tiež Freudov žiak, uznával libido ako energiu, ktorá môže mať rôzne podoby. u detí sa prejavuje ako hlad, neskôr ako túžba po sebauplatnení, po tvorení aj ako sexuálna túžba.

Behaviorizmus (psychológia správania – behaviorizmus a neobehaviorizmus)
Predstavitelia behaviorizmu stotožnili psychiku a správanie a za predmet psychológie určili správanie organizmu (človeka aj zvieraťa). Urobili tak preto, že správanie na rozdiel od vnútorných stavov je prístupné objektívnemu (vedeckému) skúmaniu.