Základy psychológie

Psychológia je veda o duši.
psyché (duša) a logos (veda).

Herakleitos spájal dušu s dychom, s princípom dýchania ako jasne viditeľným prejavom života,

Demokritos chápe dušu ako najjemnejšiu látku (atóm) , ktorá je rozptýlená po celom tele, ale aj mimo tela, vo vzduchu,

Pythagoras uviedol, že duša je nehmotná a nesmrteľná samostatná substancia, ktorá nepodlieha prírodným zákonom,

Platón mal vo svojej filozofii osobitné miesto pre svet duší ľudí, zvierat a rastlín utvorený demiurgom (stvoriteľom),

Aristoteles považoval za najvyššiu zložku ľudskej duše rozum,

Sv. Augustín duši pripisuje vlastnosti, ktoré sa prezentujú v
- myslení a rozume, chcení a láske, rozpomínaní a pamäti,
- jednote existencie, vôle a poznania.

Tomáš Akvinský vo svojom učení objasnil substanciálnu jednotu človeka, ktorú tvoria dva základné princípy : telo a duša.

Vznik vedeckej, experimentálnej psychológie

W. Wundt – v roku 1879 založil v Lipsku prvé psychologické laboratórium. Stalo sa „svetovou školou experimentálnej psychológie“, čím výrazne prispel k oddeleniu psychológie od filozofie a k jej inštitucionalizovaniu ako samostatnej vedy.

Hlbinná psy. sa diferencuje na tri relatívne samostatné prúdy

Charakteristické pre hlbinnú psy.
je to, že duševný život človeka sa vysvetľuje ako výraz jeho nevedomých, či podvedomých procesov.

1.Freudovu psychoanalýzu – hlavným pojmom pre vysvetlenie psychických javov nie je vedomie ale nevedomie, ktoré determinuje celý duševný život a správanie človeka.

2.Adlerovu individuálnu psy. – Adler bol pôvodne Freudov žiak, neskôr však nesúhlasil z niektorými názormi napr. s dôrazom na pohlavný pud. Zastával názor, že jednotlivec v procese svojho vývinu prežíva komplex menejcennosti. Východiskovou silou na jeho prekonanie je túžba po moci, ktorá sa uplatňuje ako snaha po sebauplatnení, po zvýšení svojho sebavedomia.

3.Jungovu analytickú psy. – Jung bol tiež Freudov žiak, uznával libido ako energiu, ktorá môže mať rôzne podoby. u detí sa prejavuje ako hlad, neskôr ako túžba po sebauplatnení, po tvorení aj ako sexuálna túžba.

Behaviorizmus (psychológia správania – behaviorizmus a neobehaviorizmus)
Predstavitelia behaviorizmu stotožnili psychiku a správanie a za predmet psychológie určili správanie organizmu (človeka aj zvieraťa). Urobili tak preto, že správanie na rozdiel od vnútorných stavov je prístupné objektívnemu (vedeckému) skúmaniu.

Tvrdili, že vnútorné stavy a psychické javy sú prežívané subjektívne a nie sú prístupné vedeckému skúmaniu.
Tvrdili, že :
- správanie je súhrn reakcií na určité podnety – stimuly,
- reakcie človeka sú bezprostredne určované podnetom a úlohou psy. je určiť vzťahy medzi podnetmi
a reakciami.

Gestalt psychológia (tvarová psychológia) Gestalt psy. hlása celostnú koncepciu, podľa ktorej celok a časti sa síce navzájom podmieňujú, ale vždy tak, že celok dominuje nad časťami.
Pod pojmom tvar sa rozumie útvar, ktorý má svoju kvalitu, ktorú nie je možné transformovať na vlastnosti častí. Napr. vnem nejakého predmetu je vždy tvarom, celkom. (Melódia ostáva tou istou aj vtedy ak je zahraná na inom hudobnom nástroji. Zmenili sa síce všetky tóny, ale melódia sa ako taká nezmenila.)

Dialektickomaterialistická psychológia vznikla a rozvíjala sa predovšetkým v bývalom Sovietskom zväze a v bývalých socialistických štátoch. Podľa tejto teórie je psychika závislá na hmote a prostredí. Psychika, ako funkcia mozgu sa považuje za špecifickú vlastnosť najvyšším spôsobom organizovanej hmoty, ktorá dosiahla najvyšší stupeň rozvoja – mozgu.

Humanistická psychológia
Jej vznik a rozvoj do veľkej miery určovala existencialistická filozofia, ktorá zdôrazňovala unikátnosť a úplnú slobodu ľudského bytia a rozhodovania. Jej predstaviteľmi boli najmä C.Rogers a A.Maslow.
Presadzuje ideu nerozčlenenej, celistvej, neopakovateľnej osobnosti.
Skúma :
- charakteristiky „plného a zdravého života“,
- proces sebaaktualizácie a sebarealizácie zdravých a psychicky zrelých osobností,
- problémy dnešného človeka ako prežívanie osamelosti, prázdnoty, pochybností o zmysle života a pod.

Transpersonálna psychológia
je štúdium čohosi nad, toho, čo prekračuje individuálnu existenciu jednotlivca, jeho psychiku. Konkrétne ide o štúdium javov, ktoré sa označujú ako rozšírené vedomie javov.

K skúsenostiam rozšíreného vedomia sa dá dospieť :
- hypnózou a sugesciou,
- meditatívnymi postupmi vedúcimi k prežitiu duševnej skúsenosti,
- aplikáciou psychofarmák, či psychedelických (psyché odhaľujúcich) látok.

Psychika ma dve stránky:
- prežívanie predstavuje vnútorný svet človeka dostupný iba jemu samotnému
- správanie pozorovateľné vonkajšie prejavy človeka prístupné aj iným ľuďom
3 kategórie:konanie, reč, výraz,
Prežívanie a správanie tvoria jednotu

Vedomie a nevedomie
Vedomie je určitý bdelý stav mysle stav pohotovosti reagovať na vonkajšie i vnútorne podnety, akýsi tok psychických procesov, ktoré sa stále striedajú

Nevedomie je to čo si človek neuvedomuje z vlastného duševného života. Tvoria ho momentálne neuvedomené, alebo vedomé prežité zážitky.

Patria sem aj nevysvetliteľné nálady, omdletie, hlboký spánok, hypnóza, halucinácie. Sú to aj prechodné javy – zaspanie, prebúdzanie, horúčky

Metodológia určuje metódy skúmania a pravidlá ich vedeckého použitia.
Metóda – cesta, spôsob, forma, návod, ktorým sa niečo dosiahne, zhotoví, pozná, rieši, dokáže.
Výskumná metóda – premyslený spôsob použitý pri posudzovaní človeka.

Klasifikácia metód :
Z hľadiska organizácie a priebehu výskumu:

1.Metódy získavania faktov :
a) priame (empirické) metódy – pozorovanie, experiment,
b) nepriame (exploratívne) metódy – anamnéza, rozhovor, dotazník

2.Metódy spracovania faktov :
a) porovnávacie
b) štatistické
c) typologické

3.Metódy interpretácie výsledkov
na základe zistených výsledkov sa robia teoretické a praktické závery.
Výskumník sa pýta na príčiny a podmienky javov, zapojí do toho iné výsledky a úvahy a celý problém myšlienkovo prepracuje: táto etapa predstavuje kauzálnu alebo kondicionálnu analýzu. Pozorovanie
zámerné zdokonalené vnímanie uskutočňované pomocou zmyslových orgánov, môže sa zosilniť použitím rôznych prístrojov. Je to základná najčastejšie používaná metóda. Používa sa ako samostatná osobitná metóda na zistenie údajov prejavujúcich sa navonok a pozorovaniu prístupné.

Druhy pozorovania :
Podľa časového rozpätia :
- krátkodobé
- dlhodobé

Podľa množstva sledovaných prejavov
- čiastkové
- celkové

Podľa množstva pozorovaných osôb :
- individuálne
- skupinové

Podľa predmetu pozorovania:
- extrospekcia - pozorovanie iných
- introspekcia - sebapozorovanie .

Postup pri pozorovaní :
- vytýčenie cieľa – čo chcem a prečo pozorujem
- vypracovanie plánu (podmienky, prostriedky, trvanie, časové intervaly opakovania),
- záznam výsledkov (pozorovací hárok) – hneď po skončení pozorovania,
- vysvetlenie pozorovaných údajov.

Požiadavky na pozorovanie :
- zameranosť na cieľ
- plánovitosť
- systematickosť
- objektívnosť

Klady a zápory pozorovania :
+ študujeme jav v prirodzených podmienkach, nezasahujeme do priebehu správania, neovplyvňujeme
prirodzené reakcie,
+ jav nie je skreslený pozorovanou osobou, pretože nevie, že je pozorovaná,
+ finančná nenáročnosť,
- subjektívne skreslenie pozorovateľom,
- údaje ukazujú iba určité stránky javu, čo nepostačuje na nájdenie všetkých súvislostí javu,
- z časového hľadiska je menej ekonomické ako experiment (čakanie na výskyt javu.

Experiment
je vedecká metóda, ktorou skúmané psychické javy za vopred stanovených podmienok, ktoré umožňujú zistiť vlastnosti, procesy a stavy osobnosti.

Experimentátor jav navodzuje, môže meniť jednotlivé podmienky a tým skúmať ich vplyv. Experiment je možné opakovať.

Zložky experimentu :
- nezávisle premenné – podmienky, podnety a situácie, ktorých vplyv chceme skúmať (trest, odmena..),
- závislé premenné – javy a procesy vyvolané nezávisle premennými (prospech, prežívanie...),
- interpretujúce premenné – predpokladané podmienky od ktorých môže priebeh experimentu závisieť
(zdravotný stav, strach...),

Druhy experimentu :
Z hľadiska časového zamerania :
zacielený do budúcnosti
zacielený do minulosti (ex post facto),
zacielený do súčasnosti

Podľa podmienok :
laboratórny – v osobitne pripravených podmienkach, osoba vie, že je skúmaná,
terénny – v prirodzených podmienkach, osoba vie o experimente,
prirodzený – v prirodzených podmienkach, osoba nevie o experimente.

Fázy experimentu :
- myšlienková konštrukcia experimentu – cieľ, projekt, formulácia hypotézy,
- realizácia – sledovanie, overovanie účinnosti nezávisle premenných,
- zhodnotenie výsledkov – spracovanie, kvalitatívna a kvantitatívna analýza, interpretácia výsledkov.

Klady a zápory experimentu :
+ rýchlosť – nečakáme na výskyt javu,
+ presnosť – meníme podmienky, presnejšie postihujeme zákonitosti,
+ je možné ho opakovať a tým spresniť výsledok,
+ objektívnosť – v laboratórnych podmienkach môžeme správanie merať a kvantitatívne vyhodnotiť
+ jav je pri terénnom a prirodzenom experimente zachovaný v prirodzenej podobe, nie je skreslený,
- podmienky v laboratóriu sa líšia od prirodzených podmienok, výsledky nezodpovedajú správaniu v bežných
podmienkach,
- skreslenie zo strany pokusnej osoby,
- komplikujúca úloha experimentátora (môže byť niekomu sympatická .

Exploratívne metódy
sa používajú na zisťovanie údajov, ktoré nie sú priamo pozorovateľné.

Anamnéza
spomínanie, rozpamätávanie; je to metóda, pri ktorej sa skúmaná osoba rozpamätáva na minulé zážitky a udalosti.

Druhy anamnézy:
Podľa toho od koho získavame údaje:
subjektívna (skúmaná osoba referuje o sebe sama)
objektívna (o skúmanej osobe referuje niekto iný (rodičia, vychovávatelia...).

Podľa obsahu :
- rodinná – zisťujeme zdravotný stav a soc.

pomery rodiny skúmanej osoby,
- osobná – zisťujeme údaje o doterajšom psychickom a fyzickom vývine skúmanej osoby.

Rozhovor
cieľavedomé a plánovité rozprávanie za účelom získania informácií, ktoré sú podkladom na utvorenie obrazu o povahe človeka, o jeho ideáloch, životnom štýle, postojoch, záujmoch a pod.

Druhy rozhovoru :
Podľa priebehu :
- voľný
- viazaný

Podľa trvania :
- krátkodobý
- dlhodobý

Podľa množstva sledovaných problémov :
- celkový – postihuje celý komplex problémov
- čiastkový – overenie výseku skúmanej problematiky

Podľa počtu osôb :
- individuálny
- skupinový (beseda).

Postup rozhovoru :
- príprava – obsahové a organizačné zabezpečenie, prvý kontakt so skúmanou osobou,
- realizácia – taktne, nevtieravo, trpezlivo,
- záznam rozhovoru – technika, diktafón, kamera
- záver – odhalenie nepravdivých odpovedí a zhodnotenie výsledkov.

Požiadavky na otázky :
- zodpovedajúce zámerom výskumu,
- musia rešpektovať vekové a iné osobitosti skúmanej osoby,
- konkrétne, jednoznačné,
- nemá ich byť veľa,
- nemajú byť sugestívne,
- nemajú byť o príliš intímnych zážitkoch.


Klady a zápory rozhovoru :
Štandardizovaný
+ ľahko spracovateľný,
- šablónovitý postup môže viesť k získaniu neúplných a nepresných údajov.
Neštandardizovaný
+ pružný – hlbšie preniká do problematiky,
- ťažšie spracovateľný.

Dotazník
je postup, pri ktorom výskumník predkladá skúmaným osobám súbor otázok alebo úloh v písomnej podobe s cieľom získať merateľné údaje o danej problematike.

Druhy dotazníkov :
- pre individuálne použitie,
- pre hromadné použitie (anketa).

Druhy otázok v dotazníku :
Podľa funkcie :
- úvodné – úvod do problematiky,
- nepriame (projekčné) – ak skúmame intímnejšie údaje.

Podľa odpovedí :
- otvorené – možnosť širšej odpovede, neurčujú obsah ani formu odpovede,
- uzavreté – majú uvedené možné odpovede vo forme dvoch alebo viacerých alternatív.

Fázy :
- príprava – zostavenie a utriedenie otázok,
- predvýskum – vyplnenie dotazníka malým počtom osôb – zistenie vhodnosti formy otázok,
- interakcia medzi výskumníkom a respondentmi – osobne, poštou...,
- vyplnenie dotazníka
- spracovanie údajov, obsahová analýza.

Klady a zápory dotazníka :
+ aplikácia u veľkého počtu osôb,
+ nízke náklady,
- nemožnosť overenia pravdivosti odpovedí (tendencia odpovedať áno, nízka introspekcia detí),
- malá návratnosť dotazníkov,
- nároky na spracovanie rozsiahleho materiálu.

Sociometria
Je metóda na skúmanie medziľudských vzťahov a postojov jednotlivcov v skupinách. Zameriava sa na prijímanie (na základe sympatie) a odmietanie (na základe antipatie) v rámci určitého soc. útvaru (skupiny). Vyvinul ju Moreno.

Základnou metódou je sociometrický test, ktorý tvoria otázky adresované každému členovi skupiny. Otázky sú zamerané na výber člena skupiny podľa určitého kritéria.

Pravidlá konštrukcie sociometrického testu :
1. Stanoviť hranice skúmanej soc. skupiny.
2. Každý člen skupiny má mať možnosť uskutočniť neobmedzený počet výberov.
3. Jednoznačne určiť kritérium výberu.
4. Výsledky majú byť využité na reštrukturalizáciu skupiny.
5. Členovia skupiny nemajú vedieť o výberoch, ktoré uskutočnili ostatní členovia.
6. Vopred preveriť, či členovia skupiny rozumejú otázkam tak ako zamýšľal autor testu.

Znázornenie sociometrických údajov :
1. sociogram
2. sociometrická tabuľka
3. sociometrické indexy

Klady a zápory :
+ umožňujú získať údaje o skupine ako celku, o jej vnútornej štruktúre,
- nezachycuje dynamiku skupiny (výsledok je platný len v dátume testovania).

Analýza produktov činnosti
Pri tejto metóde vychádzame z predpokladu, že produkty činnosti sú odrazom rôznych stránok osobnosti tvorcu, preto ich analýza umožňuje poznanie psychických javov u človeka. U produktov sa hodnotí námet, spôsob prevedenia, technika prevedenia, úprava.

Druhy produktov činnosti
- písomné práce (listy, denníky, slohové práce, literárne pokusy),
- výtvarné práce (kresby, maľby, sochy, plastiky),
- výsledky pracovnej činnosti.

System psy. vied
Teoretické :
- základné (všeobecná, vývinová, fyziologická, osobnosti, metodológia)
- špeciálne (zoopsychológia)

Aplikované:
Psychológia práce
Inžinierska psy.
Pedagogická psy.
Klinická psy. Psy. športu
Poradenská psy.
Psy. trhu a reklamy
Policajná psy.
Vojenská psy.

Pocit
je výsledkom činnosti analyzátorov. Je bezprostredný odraz jednotlivých vlastností, predmetov a javov, ktoré pôsobia na zmyslové orgány (receptory) človeka.

Vzniká v dôsledku pôsobenia fyzikálneho alebo chemického podnetu na receptor, v ktorom dochádza k transformácii tohto podnetu na fyziologický proces tým, že vznikne vzruch.

Zrakové
Receptorom je oko, v ktorom sa nachádzajú :
- tyčinky – sú citlivé na intenzitu svetla, nereagujú na farbu,
- čapíky – sú citlivé na farby.
Kvality farebného videnia :
- tón farby – určený vlnovou dĺžkou,
- svetlosť farby – čím viac svetla predmet odráža, tým je svetlejší,
- sýtosť farby – závisí od čistoty vlny (či sa mieša alebo nemieša z inou vlnovou dĺžkou).
Poruchy videnia :
1. Farbosleposť
- úplná
- čiastočná
2. Šerosleposť

Sluchové
Receptorom je ucho. Podnetom sú zvukové vlny.
Sluchové pocity delíme na :
- tóny – vlnenie s rovnakou amplitúdou a frekvenciou,
- hrmoty – vlnenie s nepravidelnou amplitúdou a frekvenciou.
K základným vlastnostiam zvukov patrí :
- výška – počet kmitov sa sekundu,
- sila – amplitúda zvukovej vlny,
- farba – tvar zvukovej vlny (ten istý tón na rôznych hudobných nástrojoch).

Čuchové
Recept. je sliznica v nosovej dutine. Podnetom sú drobné čiastočky látok rozptýlené vo vzduchu.
Psychické zážitky pri čuchovom pociťovaní delíme na :
- vône
- pachy
- zápachy

Chuťové
Recept. sú špecializované chuťové poháriky uložené na povrchu jazyka. Chuťový pocit vzniká pôsobením chemickej látky na chuťové receptory.
Psychické zážitky pi chuťovom pociťovaní sa delia na :
- sladkosť
- kyslosť
- slanosť
- horkosť

Kožné pocity
je súhrny pojem pre senzorické impulzy idúce z povrchu organizmu do mozgovej projekcie, ktoré vyvolávajú pocity dotyku, tlaku, tepla, tvrdosti, mäkkosti, bolesti a iné.

Vnutornostné
- pocity polohy a rovnováhy – podnetom sú zmeny polohy a rovnováhy celého tela alebo jeho častí,
- orgánové pocity – signalizujú stav a činnosť orgánov.

Bolesť
Niektorí autori tvrdia, že pocit bolesti môže vzniknúť tak, že na receptor ktoréhokoľvek analyzátora pôsobí intenzívny podnet, iní sa domnievajú, že receptorom bolesti sú osobitné zmyslové bunky. Podnetom na vznik bolesti nemusí byť len pôsobenie nadprahových vnemov (silný tlak, teplota) ale aj porucha činnosti alebo poranenie niektorého orgánu a pod.

Vnímanie
vzniká spojením viacerých pocitov. Vnem je bezprostredný odraz predmetov a javov ako celkov vo vedomí človeka.
Vnímanie podmieňuje :
- vrodená vybavenosť organizmu,
- individuálny spôsob prežívania,
- minulá skúsenosť a doterajšie poznatky.

Vnímanie tvaru a veľkosti predmetov
Vnímanie tvaru a veľkosti predmetov sa realizuje pomocou zraku a hmatu. Zrakové pole rozdeľujeme na figúru a pozadie. Pri určitých obrazoch nie je jasné čo je figúra a čo pozadie (Rubinov pohár) a tak ich vnímame dvojznačne.
Pri vnímaní sa prejavujú tieto zákony, ktoré ovplyvňujú výsledok :
1. zákon podobnosti – podobné prvky spájame do figúr (napr. body vnímame ako línie),
2. zákon blízkosti – blízko ležiace línie spájame do figúry,
3. zákon uzavretosti – orámované plochy vnímame ako figúry,
4. zákon hladkého priebehu – tendencia vidieť línie neporušene,
5.

zákon skúsenosti – pri abstraktných obrazoch sa snažíme vyčleniť figúru ako niečo známe.

Vnímanie priestoru a vzdialenosti je zložitý proces, na ktorom sa zúčastňujú okrem zraku a sluch i kinestatické ústrojenstvo. Pri orientácii v priestore majú významnú úlohu skúsenosti, ktoré sú :
- lineárna perspektíva – predmety sa zdajú menšie a tesnejšie pri sebe ak sú vzdialené,
- štrukturálna perspektíva – s rastúcou vzdialenosťou je štruktúra povrchu menej zreteľná,
- atmosferická perspektíva – znečistený vzduch zhoršuje viditeľnosť,
- svetlo a tiene – tieňovaním sa dosahuje priestornosť,
- relatívna veľkosť – podľa veľkosti niektorých predmetov usudzujeme veľkosť ostatných.
Vnímanie hĺbky
Skutočnosť, že vidíme dvomi očami nám umožňuje vnímať hĺbku (binokulárne videnie).
Vnímanie času
Základ tvorí pamäť. Súvislosť minulého a prítomného je predpokladom pre vnímanie času a umožňuje chápať časovú následnosť.

W.Stern vymedzil psychicky prítomný čas ako malý časový úsek (6-12 sekúnd), v ktorom je zážitok ešte stále vedomý, nemusí sa teda vyvolávať z pamäti.
Človek nie je schopný vnímať kratší časový úsek ako 1/18 sekundy, čo využíva film. Ak krátke expozície vo filme splývajú a vytvárajú dojem pohybu ide o vnímanie časovej následnosti.

Vnímanie pohybu
Pohyb môžeme vnímať ak :
- predmet dosiahne určitú rýchlosť,
- predmet neprekročí určitú rýchlosť,
- predmet je dostatočne osvetlený.

Adaptácia
V širšom chápaní adaptáciu vysvetľujeme ako proces prispôsobovania sa človeka meniacim sa podmienkam prostredia, či rôznym životným situáciám
V užšom chápaní pod adaptáciou rozumieme zmenu pociťovania, ktorá vzniká v dôsledku prispôsobovania sa zmyslového orgánu podnetom, ktoré naň pôsobia.
Adaptácia prebieha takmer pri všetkých pocitoch a to :
- v smere zvyšovania citlivosti,
- v smere znižovania citlivosti.

Teórie geometricko-optických klamov tvrdia, že :
- klamné vnímanie, aj keď o klame vieme, dojem sa nemení, sú teda chybou vo vnímaní,
- funkcie oka nie sú zodpovedné za vznik klamu,
- klamy vznikajú pri vnímaní perspektívnych prvkov.

Pamäť
je základná vlastnosť živých organizmov. Je zmyslom na uchovanie individuálnej skúsenosti.

Môžeme ju definovať ako odraz predošlej skúsenosti vo vedomí človeka, ktorý tkvie v zapamätaní, uchovaní a následnom vybavení alebo znovupoznaní toho, čo už prv vnímal, prežíval, robil alebo jednoducho – čo sa naučil.
Fyziologické teórie tvrdia, že základom pamäti je schopnosť nervovej sústavy uchovávať a oživovať pamäťové stopy po zmenách, ktoré vyvolali podnety.
Fyzikálne teórie presadzujú názor, že mechanizmus zapamätania, podržania a vybavovania je procesom utvárania a následnej aktivizácie neurónových modelov.
Biochemické teórie považujú za nositeľa genetickej informácie DNA a za základ individuálnej pamäti RNA a bielkoviny.

Druhy pamäti
Pamäť podľa charakteru psychickej aktivity prevládajúcej v činnosti delíme na :
- pohybovú – pamäť na rôzne pohyby a ich systémy
- emocionálna – pamäť na emócie a city
- názorná – pamäť na predstavy, zvuky, vône, obrazy zo života,
- slovno-logická – obsahom sú myšlienky.

Pamäť podľa charakteru celkovej činnosti rozdeľujeme na :
- úmyselnú
- neúmyselnú

Pamäť podľa dĺžky uchovania materiálu rozdeľujeme na :
- senzorickú – prvý stupeň pri vstupe informácie charakteristický krátkou prítomnosťou senzorickej stimulácie. Informácia sa uloží asi na 5 sekúnd, ak sa jej nevenuje pozornosť informácia sa do ďalšieho stupňa pamäti nedostane,
- krátkodobú – charakterizuje ju krátke podržanie informácie. Informácia je v nej nezmenená a nekódovaná niekoľko sekúnd, približne 17 až 20.
- dlhodobú – je relatívne permanentná pamäť s rezistenciou voči zabúdaniu.

Procesy (fázy) pamäti
Zapamätanie je počiatočnou fázou pamäti. Zapamätávanie môžeme rozdeliť na neúmyselné (nevytyčujeme si cieľ niečo si zapamätať) a úmyselné (človek si vytyčuje cieľ niečo si zapamätať), ktoré sa označuje ako učenie.
Uchovanie je podržanie informácie v nezmenenej forme v dlhodobej pamäti po určitý čas.
Vybavovanie sa môže uskutočniť vtedy ak je informácia uložená v dlhodobej pamäti. Môžeme ho rozdeliť na reprodukciu (hovorená alebo písaná odpoveď na konkrétnu otázku vybavená z dlhodobej pamäti) a znovupoznanie (vybavenie si obsahu udalosti na základe opakovaného vnímania).
Zabúdanie považujeme za súčasť pamäti.

Hovoríme o nej aj vtedy ak je istá informácia v pamäti, ale nie sme schopní si ju vybaviť.

Učenie
Učením sa vysvetľujú všetky zmeny, ktorými prechádza genotyp (súbor dedičných informácií) a stáva sa z neho fenotyp (genetické vlastnosti ovplyvnené učením a prostredím).

Druhy učenia (L.Maršálová)
Učenie podmieňovaním sa realizuje na základe vytvárania dočasných nervových spojov, asociácií, ktoré sa opakovaním upevňujú.
Precepčno-motorické učenie predstavuje osvojovanie si zručností, návykov, motorických úkonov a plynulej činnosti za účasti psychických procesov.
Verbálne učenie je najrozšírenejší druh učenia, ide o osvojovanie slovných útvarov a memorovanie.
Pojmové učenie je osvojovanie si spoločnej odpovede na odlišné podnety.
Učenie riešením problému je najzložitejší druh učenia, ktorý vyžaduje odhaľovanie vzťahov medzi predmetmi alebo pojmami.

Zákony učenia
- zákon motivácie – vnútorná a vonkajšia motivácia k učeniu,
- zákon spätnej informácie o učení – kontrola učenia ktorá umožňuje urobiť dodatočné korekcie v učení,
- zákon transferu – skôr naučené formy správania (vedomosti, zručnosti) vplývajú na učenie iným formám
správania,
- zákon opakovania – nevyhnutná podmienka učenia,

Predstavy
môžeme definovať ako názorné obrazy predmetov alebo javov vo vedomí, ktoré človek bezprostredne nevníma.
Miesto predstáv v psychickej a praktickej činnosti

Predstavy a vnemy : Predstavy zvyčajne nemajú takú mieru názornosti ako vnemy, nie sú teda kópie vnemov.
Predstavy a myslenie : Predstavy sú úzko spojené z myslením. Podobne ako v myslení aj v predstavách možno predvídať budúcnosť, predstavy vznikajú často v problémovej situácii, predstavy sú motivované potrebami človeka ako osobnosti.
Predstavy a citové zážitky : Predstavy môžu vyvolať rôzne citové zážitky. Vybavenie si obrazu prežitého je často spojené s opätovným prežívaním.

Druhy predstáv a typy predstavivosti
Typy predstáv :
- zrakový
- pohybový
- sluchový
- zmiešaný typ

Podmienky tvorenia predstáv
1. Niekoľkonásobné pozorovanie
2. Úmysel osvojiť si danú predstavu
3. Pokus reprodukovať predstavu vo vedomí
4. Myšlienková analýza objektu
5. Porovnávanie predmetov pri ich vnímaní
6. Individuálne vlastnosti a vek človeka

Trvanie predstáv
V prípade, že sa predstavy vo vedomí neaktualizujú (neaplikujú v praktickej činnosti) ich obsah sa časom stáva chudobnejší, vzďaľuje sa od originálu.

Význam imaginatívnych procesov
1. Pri tvorivej umeleckej činnosti.
2. Pri činnosti, ktorá v nejakej miere pretvára svet.
3. Pri obohacovaní života o niečo nové.

Fantazijne predstavy a predstavy obrazotvornosti

Funkcie fantázie
základnou tendenciou fantázie a obrazotvornosti je pretváranie predstáv. Počiatočnou formou fantázie sú obrazy, idei vznikajúce bez osobitného zámeru – ide o neúmyselnú fantáziu.
Ak nove obrazy, idei vznikajú zo snahy vytvoriť niečo určité ide o úmyselnú fantáziu

Princípy fantazijnej činnosti
Fantazijná práca s obrazmi – imaginácia ( predstavivosť, obrazotvornosť )
Základné princípy:
Aglutinácia – spájanie znakov jedného predmetu so znakmi iného predmetu
Kombinácia – spájanie znakov, ale v jednom objekte
Schematizácia – vypustenie nepodstatných znakov
Štylizácia – charakteristické znaky objektu niesu zvýraznené, ale transformované do určitých skratiek
Zmenšovanie a zväčšovanie objektov – rozprávkové predstavy obrov a trpaslíkov

Fantazijné myslenie
Uplatňuje sa pri tvorbe rozprávok a rôznych mýtov.
Základné princípy:
- Sinkretizácia – spájanie rôznych myšlienkových prvkov do nových celkov
- Symbolizácia – predmetu sa pripisuje zvláštny význam – symbolizuje niečo
- Animizmu – nezivé predmety sú považované za živé
- Magizmus – viera v existenciu démonov, fantómov. . .

Myslenie
je najvyšším stupňom poznania.

Je proces riešenia úlohy, pri ktorom sú presne zadané podmienky a požiadavky.
Myšlienkové operácie
- analýza – postupné rozkladanie, rozčleňovanie celku na jednotlivé súčastí, zložky,
- syntéza – spájanie častí do celku ,
- porovnávanie – hľadá podobnosti alebo rozdielnosti jednotlivých javov a predmetov,
- zovšeobecňovanie – zoskupovanie javov, objektov podľa jednotného znaku, združovanie do skupín,
- abstrakcia – vyčleňovanie podstatných znakov objektu.
Formy myslenia
- pojem – spoločná, najčastejšia rečová reakcia na podnety, ktoré majú spoločnú charakteristiku
- súd – vyjadruje vzťah medzi dvoma pojmami
- úsudok – vzniká na základe pravidiel logiky, odvodzuje sa z niekoľkých súdov (prvý súd: mak kvitne, druhý
súd: mak je rastlina, induktívny úsudok: rastlina kvitne)

Druhy myslenia
- názorno-aktívne myslenie – uskutočňuje sa na základe fyzického pretvárania situácie, merania, skúšania vlastností predmetov,
- myslenie názorno-obrazné – v myšlienkovom procese stačí predstava predmetov, situácií a ich zmien,
- myslenie slovno-logické, abstraktné – je najvyšším druhom myslenia, vyznačuje sa používaním pojmov a logických konštrukcií.

Individuálne zvláštnosti myslenia
- samostatnosť – znamená tvorivo riešiť situáciu, hľadať nové spôsoby a vzťahy
- pružnosť – schopnosť meniť plán, spôsob riešenia
- bystrosť – schopnosť v krátkom čase sa rozhodovať
- dôslednosť – schopnosť vnikať do problémov
- kritickosť – nepreberať cudzie myšlienky automaticky

Riešenie problému
- pokusom a omylom – náhodné overovanie postupov bez analýzy a vytvorenia krokov
- riešenie postrehom – pretvorenie problémovej situácie, náhle pochopenie
- postupnou analýzou – podrobným rozpracovaním jednotlivých krokov dát a ich vzájomných vzťahov

Myslenie a zvukové systémy (reč)
Významná charakteristická črta myslenia – jeho spätosť s rečou. Myslenie sa niekedy považuje za akúsi vnútornú reč. Nemožno ho však s rečou stotožňovať, preto že narába aj s vnemami a predstavami. Myslenie sa však v reči nielen prejavuje, ale do značnej miery zároveň aj uskutočňuje.

Inteligencia
(W. Stern ) je všeobecná schopnosť prispôsobiť sa novým situáciám prostredníctvom myslenia.
Teórie
- genetické teórie – vývoj poznania prebieha na základe vrodených schém, ktoré sa rozvíjajú v činnosti. Poznávanie prechádza od konkrétnych k formálnym operáciám,
- faktorové teórie – predpokladajú účasť viacerých faktorov na tvorbe inteligencie.

Druhy
- praktická – prejavuje sa v narábaní s technickými zariadeniami, nástrojmi, strojmi, prejavuje sa u technikov a konštruktérov,
- abstraktná – prejavuje sa v narábaní so symbolmi a predpokladá sa u matematikov, fyzikov a vedcov,
- sociálna – prejavuje sa v personálnych a spoločenských záležitostiach a medziľudských vzťahoch.

Meranie inteligencie
Prvú škálu inteligencie vypracoval A. Binet so Simonom. Vznikol tým pojem mentálny vek. Percentuálne zastúpenie populácie vychádza zo štatistiky a to z normálneho rozloženia štatistického súboru a má tvar Gaussovej krivky.

Inteligenčný kvocient IQ (zaviedol Stern) :
mentálny vek
IQ = ---------------. 100
fyzický vek

Inteligenčné testy :
- parciálne – merajú len jeden komponent inteligencie, najčastejšie faktor „g“- vrodenú zložku inteligencie,
- komplexné – zisťujú všetky komponenty inteligencie.

Pozornosť
Ide o sústredenosť a zameranosť psychickej činnosti, vedomia na určitý predmet alebo jav, na určitú podnetovú situáciu, čím sa stáva akýmsi stredobodom psychického diania. Je nesmierne dôležitou funkciou pretože podmieňuje úroveň fungovania ďalších, komplexnejších psychických procesov – učenia, pamäti, myslenia.

Psychologické prístupy k pozornosti
- v čase vzniku vedeckej psychológie sa pozornosť chápala ako vrcholný stupeň vedomia a aktivácie,
- behaviorálna psy. pojem pozornosť neuznávali a zaviedli pojem motorické zameranie,
- geštaltistický smer stotožnil pozornosť so zákonitosťami vnemového poľa,
- kybernetická psychológia modeluje pozornosť v technických systémoch.

Druhy pozornosti
- neúmyselná pozornosť – je prvotná forma pozornosti nezávislá na vôľovej aktivite.

Ak sa má podnet stať objektom pozornosti, musí mať vlastnosti ako :
- sila,
- kontrast medzi podnetmi,
- potreby a záujmy
- zmena, novosť, pohyb.
- úmyselná pozornosť – človek ju vyvoláva a udržiava vlastným vôľovým úsilím. predpokladá uvedomelú selekciu podnetov.

Vlastnosti pozornosti
- koncentrovanosť – schopnosť sústrediť a udržať pozornosť na istých predmetoch a javoch v potrebnom časovom rozsahu,
- intenzita – človek sa sústredí na jenu činnosť, ostatné si nevšíma,
- rozdelenie – spôsob organizácie dvoch alebo viacerých činností, ktoré človek vykonáva naraz,
- stálosť – charakteristika pozornosti v čase udržovania jej koncentrácie na danom objekte.

Činitele pozornosti
1. Vnútorné:
- celkový telesný stav,
- psychické nálady a stavy,
- záujmy,
- očakávanie a zameranosť,
2. Vonkajšie:
- sila, veľkosť, dĺžka podnetov,
- novosť, neočakávanosť a zriedkavosť podnetov,
- relatívna diferencovanosť podnetov a iné.

Emócie
Emóciami nazývame najjednoduchší zážitok spojený s uspokojovaním alebo neuspokojovaním primárnych potrieb.

Cit
je subjektívny odraz prežívania zvláštneho vzťahu k iným ľuďom, ku konkrétnym predmetom a javom objektívnej skutočnosti.
Základné vlastnosti citov:
- bipolárnosť – city sa väčšinou odohrávajú medzi dvoma pólmi (príjemnosť – nepríjemnosť, napätie – uvoľnenie, vzrušenie – upokojenie)
- prenos „nákazlivosť“ citov – city sa ľahko prenášajú z jednej osoby na inú
- aktuálnosť – city spravidla nie je možné reprodukovať nezmenené, pri opakovaní citového podnetu tej istej kvality je po určitom časovom odstupe prežívanie citu odlišné
- ambivalencia (zmiešanosť) – často sa kombinujú príjemné a nepríjemné city

Teórie emócií a citov
- periférna teória – poukazuje na bezprostrednú súvislosť medzi emóciami a fyziologickými zmenami v organizme. Teória sa pokúša originálne vysvetliť postupnosť a sled zmien, ktoré sú spojené so vznikom a priebehom emócií
- talamická teória – tvrdí, že pre vznik emócií je najdôležitejší mechanizmus, v dôsledku ktorého sa senzorické vzruchy prechádzajúce cez talamus „filtrujú“. Tým nadobúdajú v podkôrovej štruktúre zvláštne emocionálne zafarbenie, emocionálnu kvalitu. Emociogénne senzorické vzruchy vzápätí postupujú do mozgu. Táto teória predpokladá jestvovanie podkôrového centra emócií s prepojením na vyššiu kôrovú úroveň.
- excitačná teória – ide o kompromisné prepracovanie predchádzajúcich teórií
- teória J. V. Papeza – tvrdí, že pre vznik emocionálneho zážitku je rozhodujúca činnosť mozgovej kôry. Ide o teóriu, ktorá sa zakladá skôr na empírii ako na konkrétnych experimentálnych faktov, medzi psychológmi nenašla širší ohlas.
- teória I. P.

Pavlova - prežívanie citov sa prejavuje ako výsledok spolupráce kôrových a podkôrových centier, pričom treba vidieť rozhodujúcu úlohu mozgovej kôry. Toto obojstranné prepojenie predstavuje rozhodujúci mechanizmus vzniku emócií
- informačná teória – podľa nej vznik jednotlivých foriem emocionálnych prejavov spočíva na takých faktoroch ako je sila a kvalita potreby, miera nedostatku, či nadbytku informácie a napokon špecifický charakter činnosti, ktorá smeruje k dosiahnutiu cieľa.

Fyziologické základy emócií
Prežívanie emócií z hľadiska fyziologického je spojené s významnými zmenami v organizme. Tie sú regulované centrálnou nervovou sústavou a spolu s autonómnym nervovým systémom aj činnosťou endokrinných žliaz.
Patria sem:
- zmeny v zložení v krvi a krvnom tlaku
- zmeny v dýchaní
- zmeny v elektrickej vodivosti kože
- ďalšie zmeny

Citové prežívanie a poznávacie procesy
Silný cit môže „zaslepovať“ , dominovať nad myslením – človek, ktorý robí závery a rozhoduje sa pod vplyvom citov, nemusí byť objektívny a nestranný.
Rozum do istej miery umožňuje kontrolovať stav citov alebo aspoň ich vonkajšie prejavy. Tlmivý vplyv rozumu na emocionálnu sféru umožňuje človeku, aby sa nestal otrokom vlastných emócií. Môžeme stretnúť ľudí, z ktorých jeden pri silnej bolesti kričí, druhý ju znáša takmer pokojne a tretí je schopný dokonca vtipkovať.

Emócie (city) a osobnosť človeka
Osobnosť môžeme hodnotiť v pojmoch emotivity ako:
- osobnosť integrovanú alebo dezintegrovanú – integrovaná je vyrovnaná, schopná správnej a rýchlej adaptácie, netrpí veľkými a nevyriešenými konfliktmi. Pre dezintegrovanú osobnosť sú typické neprimerané emocionálne reakcie, prevažujú záporné nálady a nepríjemné city
- osobnosť stabilnú alebo labilnú – stabilitou rozumieme predovšetkým primeranosť emocionálnej reakcie vzhľadom na intenzitu podnetu, labilita – je chrakteristická menlivosťou nálad a afektami neprimeranými k danej situácii.
- emocionálna zrelosť – úroveň emocionálnych prejavov, ktorá zodpovedá veku a mentálnej úrovni daného človeka.

Klasifikácia citov
Intelektuálne city vznikajú v procese myšlienkovej a poznávacej činnosti pri riešení problémových úloh. Patrí k nim prežívanie zvedavosti, presvedčenia a pochybovania, nedôvery...
Morálne city vznikajú a vyvíjajú sa v spoločenských medziľudských vzťahoch.

Odráža sa v nich prežívanie vzťahu k svojmu vlastnému správaniu a konaniu, ako aj k správaniu a činom iných ľudí.
Náboženské city sú snahou pomôcť pri hľadaní východísk zo zložitých životných situácií, často aj z nepríjemných citov pokory , poníženia a malosti.
Estetické city sú odrazom vnímania umeleckých diel a vôbec prežívania niečoho krásneho. Charakteristickým znakom estetických citov je to, že vyvolávajú želanie, túžbu znovu prežiť.
City k prostrediu sú vzťahy k javom živej a neživej prírody. Vzťah sa zvýrazní vtedy, keď sa vec zničí, stratí, čo sa prejavuje ľútosťou, smútkom a pod.
City k ľuďom môžeme rozdeliť na : citové vzťahy medzi mužom a ženou, vzťahy medzi rodičmi a deťmi, vzťahy k iným ľuďom.
Sebacit je vzťah človeka k sebe samému, ide o prežívanie vzťahu k sebe ako najvyššej hodnote. Najbežnejšou podobou sebacitu je láska k sebe, ktorú charakterizujeme ako sympatiu k vlastnej bytosti, úctu a rešpekt k sebe.

Citové stavy
Afekty sú silné, búrlivo prebiehajúce, zvyčajne krátkodobé citové vzplanutia.
Nálady sú dlhšie trvajúce citové stavy, slabšej intenzity, ktoré dodávajú ostatným zážitkom určité emocionálne zafarbenie.
Vášne sú silné, hlboké a dlhotrvajúce citové stavy (zberateľská vášeň, športová vášeň...).

Emócie a medziľudské vzťahy
Empatia – schopnosť vžiť sa do psychického stavu iného človeka. Empatia je charakteristická tým, že :
- jej predpokladom je bezprostredný komunikačný kontakt,
- nemôže trvať neobmedzene dlho bez prerušenia,
- ak sa človek, ktorého chceme empaticky vnímať uzavrie do seba, tak sa empatia nemôže dostatočne rozvinúť,
- pri empatii je dôležitá pravdivosť a hodnovernosť komunikácie človeka,
- podmienkou empatie nie je intelektúálna vyspelosť.
Projekcia je opakom empatie, je premietanie vlastného chápania situácie do iného človeka. Treba tomu rozumieť tak, že pri posudzovaní postojov, motívov človek vychádza zo seba, podľa vlastného prežívania a uvažovania.
Asertivita je umenie presadiť sa, pričom rešpektujeme názory, postoje a hodnoty iných. Pri asertívnom správaní ide o :
- voľné, otvorené vyjadrovanie vlastných myšlienok a pocitov,
- otvorenú komunikáciu s inými ľuďmi,
- chápanie a tolerovanie iných,
- rozhodovanie o sebe na základe vlastného uváženia,
- dorozumieť sa z ľuďmi dohodou a kompromisom.

Osobnosť
je celková organizácia duševného života. Zahŕňa v sebe všetky jednotlivé duševné funkcie.
Indivíduum – jednotlivec ako celostný organizmus a ako jednota všetkých jeho vlastností.

Teórie osobnosti
S. Freud:
V nevedomí sú všetky duševné hnutia, ktoré majú niečo odpudivé, čo naráža na odpor vo vedomí – potlačené predstavy.
Medzi nevedomím a vedomím je cenzúra. Je inštanciou zo systému ego, kritériom sú morálne a etické normy človeka a spoločnosti.
Vedomie udržuje rovnováho medzi id a superegom.

Má zabezpečiť harmóniu osobnosti.
Superego tlmi impulzy, ktoré vychádzajú z id. Je vrstvou osobnej morálky, nachádza sa tam aj ideál a svedomie.
Ak je ohrozená sebaúcta človeka začínajú fungovať obranné mechanizmy osobnosti:
- sublimácia – agresívne a sexuálne pudy sa prejavia v spoločensky prijateľnej podobe,
- presunutie – prenos agresie na inú osobu,
- projekcia – pripisovanie vlastných myšlienok inému,
- racionalizácia – určenie takých príčin svojho správania, ktoré sú prijateľné, ale nie sú pôvodné.

C. G. Jung :
Kolektívne nevedomie psychika zdedila, obsahuje duševný život predkov
Osobné nevedomie je získané zo zážitkov, ktoré boli zabudnuté, alebo vytlačené z vedomia.
Ego a Ja mali byť v úzkom kontakte v prospech jedinca. Ja je nadradené vedomému Ego, zahrňuje vedomú i nevedomú psychiku.

Archetypy :
- anima – zosobnenie ženy v psychike muža,
- animus – zosobnenie muža v psychike ženy,
- persona – pomáha uchovať svoju individualitu pri podraďovaní sa požiadavkám spoločnosti,
- tieň – predstavuje zvieraciu stránku v každom jedincovi (tendencia k primitívnym formám života)

Komplexy vznikajú z významných, často traumatizujúcich osobných zážitkov. Predstavujú „neukončené záležitosti“.

A.Adler :
Zameral sa na skúmanie „orgánovej menejcennosti“ (akrobati kompenzovali silou inú slabinu v organizme). Už keď sa človek narodí trpí pocitom slabosti (ak má vrodené menejcenné orgány), čo prerastá do pocitu menejcennosti. Na jej prekonanie slúži kompenzačný proces, ktorý pomenoval úsilie o nadradenosť (cieľ psychiky – získanie nadradenosti), ktoré môže mať zdravú aj nezdravú podobu.

E.Fromm :
Rozlíšil dve zložky osobnosti : temperament a charakter. Rozlišuje dva vzorce, ktoré sa spravidla vyskytujú v každom jedincovi súčasne :

1. Produktívny charakter – obdarúvanie druhých prostredníctvom lásky a práce

2.Neproduktívny charakter – jedinec nie je schopný produkovať, to čo potrebuje musí dostať od iných
- receptívna orientácia – osoba hmotné a psychologické zabezpečenie očakáva,
- koristnícka orientácia – osoba to nielen očakáva ale je odhodlaná zobrať si to sama,
- hromadivá orientácia – osoba uschováva majetok, dištancuje sa od iných,
- tržná orientácia – osoba sa riadi zásadou, že všetko čo potrebuje získa výmenou.

A.Maslow :

Hierarchia potrieb :
1. Fyziologické potreby
2. Potreba bezpečia
3. Potreba lásky
4.

Potreba uznania a úcty
5.Potreba sebarealizácie
Schopnosti sú individuálne vlastnosti osobnosti, ktoré sú podmienkou úspešného vykonávania jednej alebo viacerých činností.

Rozdelenie
- všeobecné – uplatnia sa takmer vo všetkých alebo mnohých činnostiach,
- špeciálne – prejavujú sa v dosahovaní vynikajúcich výsledkov v špecializovaných činnostiach (výtvarnej...),
- zvláštne – schopnosti pre praktickú činnosť (konštrukčno-technickú, pedagogickú...).

Schopnosti a vlohy
Schopnosti človek získava v procese vývinu (nerodí sa z nimi), pričom základom sú vlohy (vrodený základ individuálneho rozvoja schopností).

Nadanie , talent, genialita
Mieru, stupeň rozvoja ľudských schopností označujeme pojmami :
- nadanie – súhrn schopností, ktorý umožňuje podávať v istej oblasti nadpriemerné schopnosti,
- talent – súhrn mimoriadnych, vynikajúcich schopností,
- genialita – mimoriadne rozvinutý talent.

Charakter
je individuálna sústava podstatných vlastností osobnosti, ktoré sú pre človeka príznačné.
Črty charakteru
K črtám charakteru zaraďujeme vlastnosti osobnosti, ktoré nachádzajú svoj odraz :
- vo vychovanosti – prejavuje sa v pozornosti k ľuďom, v ohľaduplnosti...,
- v šírke – prejavuje sa v rozmanitosti potrieb a záujmov,
- v jednoliatosti – predstavuje stálosť vzťahov človeka k realite,
- vo vyhranenosti – súvisí s osvojeným presvedčením a s etickými postojmi,
- v sile – reprezentuje energiu s ktorou človek realizuje ciele,
- vo vyrovnanosti – pomer medzi optimálnou a najpriaznivejšou aktivitou a zdržanlivosťou.

Štruktúra charakter
Charakter je jednota vlastností tvoriacich osobnosť. V štruktúre charakteru rozlišujeme tieto systémy vlastností osobnosti :
- vzťah k skupine a jednotlivým ľuďom,
- vzťah k práci,
- vzťah k veciam a predmetom,
- vzťah k sebe samému.

Temperament
je dynamika psychiky, je impulzivita a rýchlosť s ktorou sa prejavuje správanie človeka.
Typológie temperamentu (Kretschner, Spranger, Jung, Pavlov, Eysenck)
Tradičné rozdelenie temperamentov na štyri typy má svoj pôvod v staroveku – Hipokrates a u rímskeho lekára Galena. Z psychologického hľadiska typom osobnosti rozumieme sústavu vlastností, ktoré sa spolu vyskytujú a sú navzájom spojené.

Kretschnerova typológia :
Telesné typy :
- astenický typ
- piknický typ
- atletický typ

Povahové typy :
- cyklotýmny typ – otvorený,
- schizotýmny typ – obrátený do seba.

Sheldonova typológia :
- endomorfný typ (tučný),
- mezomorfný typ (svalnatý),
- ektomorfný typ (vychudnutý).

Sprangerova typológia :
- typ teoretického človeka,
- typ ekonomického človeka,
- typ estetického človeka,
- typ sociálneho človeka,
- typ mocenského (politického) človeka,
- typ náboženského človeka.

Jungova typológia :
- extrovert
- introvert

Pavlovova typológia :
Typ silný, slabý
silný vyrovnaný nevyrovnaný
vyrovnaný nepohyblivý pohyblivý

Aktivácia
Ak chceme pochopiť aktívneho človeka prečo robí to, čo robí a prečo tak robí, treba skúmať jeho aktiváciu, jeho pohnútky a motívy správania.
Pod pojmom aktivácia rozumieme :
- uvedenie organizmu do vnútornej alebo vonkajšej aktivity,
- stupeň intenzity vnútornej alebo vonkajšej aktivity.
Prejavy a ukazovatele aktivácie:
- činnosť – prejav aktivácie, ktorý je najčastejšie spojený so zmenami vzťahu k okoliu a s manipuláciou
s predmetmi
- správanie – vonkajšie pozorovateľné a objektívne registrovateľné prejavy (reakcie) ľudí a všetkých živých
organizmov
Aktivačné činitele:
- motív – je to čo niekto vedome označuje za základ svojho konania. Človek nikdy nie je motivovaný len jedným
motívom. Vždy ide o komplex, v ktorom sú motívy vzájomne prepojené a ovplyvňujú sa.

Tento komplex
nazývame motivácia.
- pud – chápe sa ako fyzická energia, alebo ako činiteľ, ktorý energiu uvoľňuje a tým vyvoláva správanie
- inštinkt – nahrádza sa pojmom inštinktívne správanie a definuje sa ako špecifické správanie príznačné pre
určitý druh
- potreba – je subjektívne prežívaný nedostatku niečoho čo je pre život daného jednotlivca dôležité, nevyhnutné.

Potreba
je subjektívne prežívaný nedostatok niečoho, čo je pre život daného jednotlivca dôležité, nevyhnutné.

Smerovosť (zameranosť)
Postoj je výsledkom skúseností, ale v nasledujúcich činnostiach sa uplatňuje ako riadiaci, takmer direktívny faktor. Umožňuje riešiť situácie bez nového rozhodovania, uvažovania a argumentácie a tým šetrí čas i námahu.
Zložky postojov :
- kognitívna (poznávacia) zložka – tvoria ju myšlienky, názory jednotlivca o nejakom predmete alebo jave,
- citová zložka – emócie späté s predmetom alebo javom,
- tendencia ku konaniu – pohotovosť ku správaniu spojená z postojom.

Záujmi
Záujem definujeme ako vzťah človeka k objektu s tendenciou venovať mu pozornosť. Je naučená forma správania, pre ktorú sú charakteristické nasledujúce pozorovateľné aktivity :
- venovať niečomu pozornosť
- uprednostniť nejakú vec
- bližšie sa s ňou oboznamovať alebo s ňou zotrvávať
- byť činný v smere záujmu

Hodnota
je špecifická vlastnosť všetkých javov, v ktorej sa prejavuje jej (pozitívny alebo negatívny) význam pre život človeka. Môžeme ju definovať aj ako zameranie osobnosti na určité hodnoty duchovnej a materiálnej kultúry spoločnosti.
Hodnotový systém usporiadanie hodnôt, ktoré človek uznáva a ktoré ho priťahujú.

Životná cesta
termín „bios-dromos“ sa označuje ako životná cesta. Vlastný pojem životná cesta je možné vymedziť :
- ako sekvenciu udalostí a skúseností v priebehu života od narodenia po smrť,
- ako reťaz osonostných vzťahov a sprievodných situácií.
Životný cyklus je ustálený sled procesov od vzniku do zániku organizmu. Vyjadruje procesy spravidla determinované (podmienené) genetickým programom.



Ašpirácie
chápeme ako stupeň nárokov, ktoré si človek kladie v prítomnosti, alebo v budúcnosti na seba, na svoj výkon.
Ašpiračná úroveň je zamýšľaný výkon v určitej činnosti, ktorý očakáva človek poznajúci úroveň svojho výkonu z minulých činností.

Konflikt
je bežný každodenný jav, nespôsobuje problémy ale v istých situáciách môže vyvolať poruchy v psychickom vývine – neurózy.

Konflikt poznáme:
- intropsychický - stretnutie dvoch protichodných, rovnako silných podnetov, ktoré si vyžadujú protichodné,
navzájom nezlúčiteľné správanie.
- interpersonálny

Delenie konfliktov:
1. konflikt z úsilia dosiahnuť dva protichodné ciele oba príťažlivé, ale človek sa musí rozhodnúť iba pre jeden – konflikt dvoch kladných tendencií alebo priblíženie priblíženie
2. konflikt z vyhýbania sa dvom protichodným tendenciám, obe alternatívy sú rovnako neželateľné a odpudivé, ale jednu z nich si človek musí vybrať – konflikt dvoch záporných tendencií alebo konflikt vyhnutie vyhnutie
3.

konflikt kladnej a zápornej alternatívy, jedinec túži dosiahnuť cieľ ale súčasne ho zdržiava nejaká averzívna tendencia teda konflikt úsilia, ktorému sa kladú do cesty prekážky – konflikt priblíženie vyhýbanie
4. konflikt dvojitej antivalencie (nerozhodnosť) oba ciele majú momenty príťažlivosti a odpudivosti – dvojité priblíženie vyhýbanie

Frustrácia
Ide tu o znemožnenie zmarenie aktivity smerujúcej k určitému cieľu (k uspokojeniu niektorej subjektívne dôležitej potreby), ktorá vyvolá spor neuspokojenia a sklamania sprevádzaný nepokojom a celkovým napätím teda osobitný zážitok. Frustrácia nastáva vtedy, keď sa človeku na ceste k uspokojovaniu nejakej životnej potreby kladú prekážky, bariéry, obmedzenia, čiže ak ide o prerušenie už začatej respektíve prebiehajúcej činnosti. Frustrácia teda znamená určitý špecifický duševný stav, vyvolaný objektívnymi (alebo subjektívne tak chápanými) neprekonateľnými prekážkami, vznikajúcimi na ceste k dosiahnutiu cieľa.
Frustrácia je bežný jav, dokonca žiadúci, pretože človeku pomáha vyburcovať sa k lepšiemu výkonu a tak lepšie rozvinúť jeho schopnosti. Ak sú však frustrátory intenzívne alebo ak pôsobia dlhodobo môžu pôsobiť na psychiku a správanie človeka negatívne. Nie všetci reagujú na frustrátory rovnako a líšia sa tzv. frustračnou toleranciou (odolnosťou voči frustrácií), pod ktorou rozumieme individuálnu mieru, akú je uspokojenosť potreby znesú ľudia bez vážnejších škôd a neprimeraných reakcií.

Riešenia frustácie :
1.Obíjdenie prekážky
2.Prekonanie prekážky
3.Podľahnutie situácii
4.Nájdenie náhradného cieľa
5.Únik z frustrujúcej situácie

Reakcie na frustáciu :
1. zamerané protifrustrujúcim podmienkam, útok, agresia – podľa formy prejavu môže byť fyzická agresia alebo verbálna agresia, môže byť zameraná na iných ľudí, na seba (autoagresia – vrcholom je sebevražda), upútavanie pozornosti odlišným nápadným správaním (šaškovanie, vyrušovanie), tzv. hyperkompenzácia – zvýšené až prehnané úsilie o prekonanie prekážok a ťažkostí v určitej oblasti a snaha vyniknúť (športovanie po úraze)
2.Vedúce preč z frustrujúcej situácie (únik) – únik do fantázie, racionalizácia, represia, regresia sú to všetko obranné mechanizmy.

Agresivita
- fyzická (brachiálna),
- zameraná na iných,
- verbálna.
- zameraná na seba,
- zameraná na predmety.

Deprivácia
Psychický stav, ktorý vznikol následkom dlhodobého chýbania alebo ranného nedostatku podnetov nevyhnutných na uspokojovanie nejakej dôležitej potreby. Keďže dôsledkom a prejavom deprivácie je tiež neuspokojenie nejakej potreby ako pri frustrácií, niektorí autori považujú deprivácie za určitý druh frustrácie.

Nie je to však presné,
Rozdiel medzi frustáciou a depriváciou
lebo pri frustrácií existujú podnety nevyhnutné na uspokojenie potreby, človek sa ich svojou činnosťou snaží dosiahnuť, získať, ibaže na tejto ceste dosahovania cieľa sa mu objaví prekážka. Pri deprivácií takéto podnety nie sú, prípadne sú nedostatočné. Druhy deprivácie :
- základných biologických potrieb,
- senzorická,
- kognitívna (poznávacia),
- citová,
- sociálna.

Stres
nadmerná záťaž, za stres pokladáme vnútorný stav človeka, ktorý je priamo niečím ohrozovaný, alebo ohrozenie očakáva a pritom má pocit, že tieto nepriaznivé vplyvy nemusí dobre zvládnuť. Stres poznáme :
distres – negatívne prežívaný stres
eustres – pozitívne prežívaný stres

Stresor
podnet, ktorý stres vyvoláva
Fyzikálny – vonkajší stresor ( jedy, mag. pole, chlad, teplo, žiarenie)
Emocionálne stresory (úzkosť, strach, očakávanie, frustráciu)
Časový stresor (termíny)
Sociálne stresory (nedorozumenie, hádka, medziľudské konflikty, nespravodlivá kritika)
Stres zo zodpovednosti

Teória stresu:
autor teórie 1936 Selye,
autor názvu GAS všeobecný adaptačný syndróm

GAS
1. fáza - alarmové štádium
( vylučovanie adrenalínu do krvi, aktivizovanie organizmu a mobilizácia na obranu, zvýšenie krvného tlaku)
2.fáza rezistencie – odolnosti – organizmus sa snaží adaptovať na tú situáciu, podarí sa nastoliť rovnováhu
1. 3.fáza vyčerpania – organizmus sa môže zrútiť, môžu byť rôzne choroby, infarkt, porážka, smrť

Niektoré choroby spolu podmienené stresom – poruchy obehového aparátu, vysoký krvný tlak, angína pectoris, žalúdočné vredy, priedušková astma, náchylnosť k infekčným ochoreniam (znížená imunita), onkologické ochorenia, cukrovka, reumatická artritída, kožné ochorenia (ekzémy, lupienka)
Stres pôsobí aj na psychické zdravie.

Príznaky stresu
vo fyziologickej oblasti – srdce a cievny systém – búšenie srdca, zrýchlená činnosť srdca, bolesť a zvieranie v hrudnej kosti
- tráviaci systém – plynatosť, hnačky, zápchy, časté nútenie na močenie
- pocity bolesti – bolesti hlavy, migrény, kŕčovité bolesti brucha, bolesti v končatinách, svalové napätie (hlavne bolesť krčnej chrbtici), nepravidelný menštruačný cyklus, vyrážky, potenie, zaškubávanie svalov
emocionálne príznaky stresu
prudké výrazné zmeny nálad (z plaču do smiechu), neprirodzený smiech, neschopnosť prejaviť emocionálnu náklonnosť, pocity menejcennosti, nadmerné denné snenie, nadmerné pocity únavy, slabosti, ťažkosti v sústredení, podráždivosť, agresivita,
v oblasti správaní a konaní
zvýšená absencia v práci, pomalé uzdravovanie, nerozhodnosť, sklon k nepozornému konaniu (riadenie motor. vozidla), zhoršená kvalita v práci, častejšie klamanie, zvýšená konzumácia alkohol.

nápojov, tabaku, liekov, strata chuti do jedla alebo naopak prejedanie, zmenený denný životný rytmus, zajakávanie sa, škrípanie zubov

Relaxácia
- na báze svalového uvolnenia (práca s telom) – masáže, akupresúra, reflexná terapia, postojové cvičenia,
- na báze dychových cvičení – koncentrácia na voľný, prirodzený priebeh dychu,
- relaxačno–koncentračné metódy – jacobsonova progresívna relaxácia,
Schultzov autogénny tréning, meditácia,
- aromaterapia,
- hudbou.