Predmetom ich poznávacích záujmov sa častokrát stáva umenie, filozofia, politika, náboženstvo.

Aplikácie do pedagogickej praxe.

Piagetova teória kognitívneho vývinu má viacero dôsledkov pre používanie vyučovacích metód, tvorbu učebného obsahu a učebných plánov.
Tým, že sa zaoberá odlišnosťami fungovania mechanizmov poznávania na rôznych úrovniach jeho vývinu, podnecuje učiteľov k tomu, aby sledovali ako ich žiaci chápu pojmy preberaného učiva, ako riešia problémy, ako uvažujú. Zmyslom je zabezpečiť primeranosť obsahu a metód ich aktuálnym schopnostiam alebo osvojeným zručnostiam.
Určitým problémom pri zosúladení kognitívneho vývinu a učebných osnov je široké časové rozpätie hlavných štádií vývinu. Teória nepredpisuje ako utvárať obsah vyučovania, skôr poukazuje na chyby, ktorých sa možno pri tom dopustiť a ktoré by mohli viesť u žiakov k nesprávnemu chápaniu pojmov a princípov.
Iným dôsledkom Piagetovej teórie je požiadavka uplatňovať názornosť vo vyučovaní. Všeobecnou úlohou je používať na vyučovaní názorné ukážky, schémy a keď je to možné, odporúča sa fyzikálne znázorňovať preberané procesy.
Ďalej sa odporúča umožňovať žiakom vlastnoručne narábať s materiálmi, vytvárať im materiálne podmienky na experimentovanie, podnecovať ich zvedavosť k tomu, aby sami odhaľovali rôzne vlastnosti, procesy, ich súvislosti a princípy. Učenie, v ktorom sa zdôrazňuje aktivita učiacich sa nazýva učenie objavovaním (discovery learning) , ktoré rozpracoval Jerome Bruner. Aj ono nachádza svoje uplatnenie v Piagetovej teórii. Uvedené je aktuálne najmä vo vyučovaní prírodovedných predmetov.
Vo vyučovaní spoločensko-vedných predmetov by nemali absentovať diskusie, hranie rolí žiakmi, filmové ukážky, videozáznamy, či návštevy významných objektov a lokalít. Životné situácie , aj v súvislosti s aplikovaním iných obsahov a zručností do praxe možno vhodným spôsobom simulovať priamo na vyučovaní, pričom možno využiť prehrávanie rôznych rolí.
Joyce a Weil opísali všeobecnú stratégiu aplikovania Piagetovej teórie na vyučovanie. Jej uplatňovanie rozvili do 3 fáz:
1.fáza – navodí sa problémová situácia, ktorej náročnosť je primeraná vývinovému štádiu žiakov alebo študentov. Možno im klásť konkrétne otázky, ako aj predviesť ukážky, ktoré si zdanlivo protirečia alebo sú výzvou na ich súčasné chápanie.
2.fáza - žiaci odpovedajú na nastolené otázky, pokúšajú sa riešiť problém. Učiteľ konfrontuje názory žiakov s vlastnými názormi, pričom ich vyzýva, aby svoje názory a riešenia zdôvodňovali. Príležitostne predvádza ďalšie konfrontačné ukážky. Dôležité je, aby učiteľ vytvoril atmosféru, ktorá akceptuje odpovede žiakov, ktoré dávajú na základe vlastného uvažovania, aj keď sú nesprávne. Žiaci tak strácajú zábrany uvažovať a nachádzať riešenia.
3.fáza – učiteľ zadá žiakom príbuzné úlohy, aby sa presvedčil, či žiaci dokážu preniesť vedomosti a zručnosti z osvojených obsahov na príbuzné obsahy a problémové okruhy.