Pamäť považujeme za základnú vlastnosť živých organizmov. Jej zmyslom je uchovanie individuálnej skúsenosti. Pamäť umožňuje výsledky učenia uchovať tak , aby si ich človek podľa okolností a potrieb mohol kedykoľvek vybaviť a použiť. Pokusy a vysvetlenie súvislostí psychických procesov spájaných so zapamätávaním, uchovávaním, resp. aj zabúdaním, sú veľmi staré. Ich východiskom boli najčastejšie princípy asociácií, o ktorých hovoril už Aristoteles. Ak z takéhoto historického hľadiska konštatujeme, že problematiku pamäti pôvodne rozpracúvali filozofi, tak pre súčasnosť môžeme uviesť, že pamäť a stala jednoznačne interdisciplinárnym problémom. K priekopníckym prácam venovaným pamäti patrí kniha H. Ebbinghausa „O pamäti“. Patril medzi prvých experimentátorov v oblasti pamäti. Analyzoval svoju pamäť a snažil sa o objektívny pokus aby reagoval na introspektívnu metódu vtedajšej psychológie. V ostatných rokoch sa pamäť zaraďuje do informačného poňatia kolektívnych procesov ako príjem, uchovanie a spracovanie informácie. To znamená, že hlavná úloha pamäti spočíva v uchovaní, retencii informácií, ktoré prijali analyzátory. Tak pamäť vytvára základ pre pojmový a myšlienkový svet a tým zohráva dôležitú funkciu regulácie v správaní človeka.
Pamäť môžeme chápať ako odraz predošlej skúsenosti vo vedomí človeka, ktorý tkvie v zapamätaní, uchovaní a následnom vybavení alebo znovupoznaní toho, čo už prv vnímal, prežíval, robil alebo jednoducho čo sa naučil.
I.Šípoš charakterizuje pamäť ako bipopsychickú danosť človeka, ktorá umožňuje nadobúdať a v správaní využívať skúsenosti. Chápeme ju ako subsystém, ktorý zabezpečuje trvalú readaptáciu systému a zabraňuje jeho afunkčnú stereotypiu. V súčasnom období počítačov sa pamäť definuje ako trojfázový proces, ktorý pozostáva zo senzorickej, krátkodobej a dlhodobej pamäti.
Teórie pamäti:
V množstve teórií vysvetľujúcich pamäť, ktoré vznikli v súvislosti s jej experimentálnym skúmaním prevláda názor, že základ procesov, ktoré súvisia s pamäťou, treba hľadať v trvalých zmenách istých mozgových štruktúr.
Veľa pokusov o vysvetlenie procesov pamäti nachádzame v prácach fyziológov. Schopnosť nervovej sústavy uchovávať a oživovať pamäťové stopy po zmenách, ktoré vyvolávajú podnety z psychických a psychomotorických procesov, sa považuje za základ pamäti. S fyziologickými teóriami pamäti súvisí otázka, kde sa tvorí pamäťová stopa. Podľa neuropsychológa W.Penfielda jestvuje údajné centrum, v ktorom sa konzervuje skúsenosť.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie