Pamäť

Pamäť považujeme za základnú vlastnosť živých organizmov. Jej zmyslom je uchovanie individuálnej skúsenosti. Pamäť umožňuje výsledky učenia uchovať tak , aby si ich človek podľa okolností a potrieb mohol kedykoľvek vybaviť a použiť. Pokusy a vysvetlenie súvislostí psychických procesov spájaných so zapamätávaním, uchovávaním, resp. aj zabúdaním, sú veľmi staré. Ich východiskom boli najčastejšie princípy asociácií, o ktorých hovoril už Aristoteles. Ak z takéhoto historického hľadiska konštatujeme, že problematiku pamäti pôvodne rozpracúvali filozofi, tak pre súčasnosť môžeme uviesť, že pamäť a stala jednoznačne interdisciplinárnym problémom. K priekopníckym prácam venovaným pamäti patrí kniha H. Ebbinghausa „O pamäti“. Patril medzi prvých experimentátorov v oblasti pamäti. Analyzoval svoju pamäť a snažil sa o objektívny pokus aby reagoval na introspektívnu metódu vtedajšej psychológie. V ostatných rokoch sa pamäť zaraďuje do informačného poňatia kolektívnych procesov ako príjem, uchovanie a spracovanie informácie. To znamená, že hlavná úloha pamäti spočíva v uchovaní, retencii informácií, ktoré prijali analyzátory. Tak pamäť vytvára základ pre pojmový a myšlienkový svet a tým zohráva dôležitú funkciu regulácie v správaní človeka.
Pamäť môžeme chápať ako odraz predošlej skúsenosti vo vedomí človeka, ktorý tkvie v zapamätaní, uchovaní a následnom vybavení alebo znovupoznaní toho, čo už prv vnímal, prežíval, robil alebo jednoducho čo sa naučil.
I.Šípoš charakterizuje pamäť ako bipopsychickú danosť človeka, ktorá umožňuje nadobúdať a v správaní využívať skúsenosti. Chápeme ju ako subsystém, ktorý zabezpečuje trvalú readaptáciu systému a zabraňuje jeho afunkčnú stereotypiu. V súčasnom období počítačov sa pamäť definuje ako trojfázový proces, ktorý pozostáva zo senzorickej, krátkodobej a dlhodobej pamäti.

Teórie pamäti:
V množstve teórií vysvetľujúcich pamäť, ktoré vznikli v súvislosti s jej experimentálnym skúmaním prevláda názor, že základ procesov, ktoré súvisia s pamäťou, treba hľadať v trvalých zmenách istých mozgových štruktúr.

Veľa pokusov o vysvetlenie procesov pamäti nachádzame v prácach fyziológov. Schopnosť nervovej sústavy uchovávať a oživovať pamäťové stopy po zmenách, ktoré vyvolávajú podnety z psychických a psychomotorických procesov, sa považuje za základ pamäti. S fyziologickými teóriami pamäti súvisí otázka, kde sa tvorí pamäťová stopa. Podľa neuropsychológa W.Penfielda jestvuje údajné centrum, v ktorom sa konzervuje skúsenosť.

Iný autori s tým nesúhlasia a preto existujú aj iné teórie. Napr. Pamäťové stopy sa utvárajú v celom nervovom systéme. Iná teória tvrdí, že pamäťová stopa nespočíva v pevnom spojení medzi istými neurónmi, ale v reorganizácii státisícov, či miliónov nervových buniek. Zatiaľ je podstata tejto reorganizácie nejasná.

Fyzikálne teórie sa zvyčajne označujú aj ako teórie neurónových modelov. Proces utvárania a nasledujúca aktivizácia týchto modelov tvorí podľa nich mechanizmus zapamätávania, podržania a vybavovania.
Podľa biochemických teórií sa za nositeľa genetickej pamäti považuje deoxyribonuklenová kyselina (DNK). Proteíny a ribonuklenová kyselina (RNK) sa zase považujú za základ autogenetickej, individuálnej pamäti. Na záver k teóriám pamäti treba poznamenať, že v nervovej sústave vznikajú vplyvom psychickej činnosti aj zmeny všeobecnejšieho rázu, ktoré bezprostredne súvisia so zmenami všeobecných vlastností nervovej sústavy a intelektovej úrovne vôbec.
Druhy pamätí:
Predpokladáme, že je len jeden mechanizmus pamäti. Pretože sú však rôzne spôsoby kódovania a rôzne úrovne spracovania informácií, uvádzajú sa v psychológii viaceré druhy pamäti. Pán J.P.Guilford hovorí až o ôsmich druhoch pamäti. Napr.
*Vizuálna pamäť – prejavuje sa v schopnosti podržať, poznať alebo reprodukovať vizuálne prezentovaný materiál.
*Pamäť pre idey – schopnosť reprodukovať predtým prezentované idey a myšlienky.
*Pamäť pre významy – schopnosť zapamätať si zmysluplné súvislosti medzi prvkami istého materiálu.
*Pamäť pre časové usporiadanie – schopnosť zapamätať si postupnosť, v ktorej sa objavujú udalosti a pod.

Rozdelenie a vymedzenie pamäti podľa charakteru psychickej aktivity prevládajúcej činnosti:
*pohybová pamäť – spočíva v zapamätávaní, podržaní a vybavení rozličných pohybov a ich systémov. Je základom formovania praktických, pracovných, športových návykov, tak isto aj návykov chôdze, písania a pod. Prejavom dobrej pamäti je fyzická šikovnosť, zručnosť.
*emocionálna pamäť – prejavuje sa v zapamätávaní a vybavovaní emócií a citov. V istých situáciách sa môže prejaviť výraznejšie ako ostatné druhy pamäti. Avšak vybavené, druhotné city sa môžu značne odlišovať pokiaľ ide o silu, obsah povahu, od citov prvotných.
*názorná pamäť – je pamäť na predstavy, obrazy prírody a života, ale tiež na zapamätanie zvukov, vôní a chutí. Niekedy sa aj hovorí o pamäti zrakovej, sluchovej, čuchovej, chuťovej ako o obmene názornej pamäti.

Hmatovú, čuchovú a chuťovú pamäť môžeme označiť aj ako profesionálnu pamäť.
*slovno logická pamäť – obsahom tejto pamäti sú ľudské myšlienky.
V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že:
- myšlienky človeka sa spájajú s rečou, ich zapamätávanie a reprodukovanie s spravidla nedeje bez reči: preto sa tento druh pamäti nevolá jednoducho logickou pamäťou, ale pamäťou slovno logickou.
- myšlienky sa môžu stvárniť do rozličnej jazykovej podoby. Ich osvojenie sa môže orientovať buď na reprodukciu len základného zmysluplného materiálu, alebo na jeho doslovné zapamätávanie a reprodukovanie.
- Slovno logická pamäť je špecificky ľudská pamäť. Na rozdiel od pohybovej, emocionálnej a názornej, ktorú vo svojich jednoduchých prejavoch nachádzame aj u zvierat. Má rozhodujúcu úlohu pri osvojovaní si vedomostí v celom procese vzdelávania.
Rozdelenie pamäti podľa charakteru celkovej činnosti:
- pamäť úmyselná (zámerná) – je to často organizovaní, osobitne zameraná psychická činnosť s cieľom niečo si zapamätať, pričom sa spravidla využívajú rozličné spôsoby a metódy aby sa cieľ dosiahol.
- pamäť neúmyselná (mimovoľná) – pri nej si človek bez osobitného úmyslu a námahy vštepuje do pamäti psychické zážitky.
Rozdelenie podľa dĺžky, upevňovania a podržania materiálu v období počítačov:
- senzorická pamäť – je to prvý stupeň pri vstupe informácie charakterizovaný krátkou prítomnosťou senzorickej stimulácie. Informácia sa v senzorickej pamäti udržuje veľmi krátko, do 5 sekúnd. Ak sa má nová informácia uskladniť, musí byť na ňu zameraná pozornosť.
- krátkodobá pamäť – pre ňu je charakteristické krátkodobé podržanie informácie. Je možné uviesť že KDP plní funkciu „záchytného zásobníka“ v ktorom je informácia nezmenená a nekódovaná niekoľko sekúnd. Kapacita KDP je obmedzená na množstvo senzorických jednotiek od 5 do 9.Nové informácie môžu do KDP vstúpiť len v tom prípade, ak informácia, ktorá sa v nej momentálne nachádza, sa prenesie do dlhodobej pamäti, alebo z KDP vypadne. O tom, či informácia zakotví v dlhodobej pamäti, či dôjde k jej výberu a potom ku konsolidácii alebo zmizne bez stopy, rozhodujú špecifické regulačné procesy.0
- dlhodobá pamäť – je to relatívne permanentná pamäť s rezistenciou voči zabúdaniu. Jej kapacita je zatiaľ neznáma. Predpokladá sa, že je neobmedzená. Svedčia o tom štúdie s mozgovou stimuláciou. Pretože sa doteraz venovala pozornosť predovšetkým verbálnej pamäti, málo sú objasnené neverbálne mechanizmy „skladovania“. Do DDP si človek ukladá poznatky, ktoré sú:
- jeho „vlastníctvom“
- majú predovšetkým poznávaciu hodnotu
- výrazne prispievajú k špecializácii ľudského poznania.
V DDP sú uložené vedomosti z oblasti prírody, umenia, technológií, jazykov, literárnych, historických a iných údajov.
Transfer informácie z KDP do DDP vo veľkej miere závisí od usmerňujúcich procesov, ktoré učiaci sa človek používa.

Ide vlastne o opakovanie si a kódovanie.
Kódovania tu znamená proces pochopenia slova z hľadiska rozdielnych aspektov (atribútov), alebo koncepčných psychologických dimenzií. Tieto kódovacie informácie môžu prebiehať nielen vedome, ale aj podvedome.
Psychológ Tulving so spolupracovníkmi je autorom modelu, v ktorom je pamäť rozdelená na:
- sématickú – súvisí s udržiavaním informácií, ktoré sú nevyhnutné na používanie jazyka. Informácie sú pritom organizované podľa sématických vlastností a vzťahov. Akýkoľvek pojem (informácia, fakt) ukladaný do tohto systému bude spojený s ostatnými pojmami, ktoré majú rovnaké sématické vlastnosti. To znamená že v sématickej pamäti môžu vzniknúť spojenia zovšeobecňujúce udalosti, ktoré človek nemusel nikdy prežiť.
- epizodickú – umožňuje uskladňovanie a retenciu individuálne získaných informácií a ich časových vzťahov v subjektívne prežívanom čase. Sú to informácie osobnostne podmienené a tvoria súčasť autobiografie človeka. Pre epizodickú pamäť je príznačné to, že uskladnené informácie sú do značnej miery nezávislé. Príkladom fungovania epizodickej pamäti je spomienka na včerajšie stretnutie s bývalým spolužiakom, alebo zapamätanie si obsahu dnešných raňajok a podobne.

Procesy pamäti:
K procesom pamäti zaraďujeme: zapamätávania (vštepovanie), upevňovanie (podržanie, skladovanie), vybavovanie (reprodukcia, aktualizácia, obnovenie), zabúdanie.
Zapamätávanie je proces, v ktorom prebieha upevňovanie nového učiva tým, že sa spája s učivom už predtým nadobudnutým. Počiatočnou formou zapamätávania je potom:
- neúmyselné (mimovoľné) zapamätávanie, to je také pri ktorom si nevytyčujeme cieľ niečo si zapamätať. Človek si neúmyselne zapamätáva mnoho z toho, s čím sa bežne v živote stretáva (predmety, udalosti každodenného života). Výsledky tohto zapamätávania sú prevážne epizodické a náhodné. Nepostačujú na to aby si človek prostredníctvom nich utváral ucelené systémy vedomostí z rozličných oblastí života.
- úmyselné zapamätávanie je zvláštna a zložitá rozumová činnosť. Vyznačuje sa tým, že si pri nej vytyčuje cieľ niečo si zapamätať. Ak je úmyselné zapamätávanie špeciálne organizovaná cieľavedomá práca na čo najefektívnejšie osvojenie si vedomostí, označuje sa ako učenie.

Mechanické a slovno-logické zapamätávanie:
Mechanické zapamätávanie by malo tvoriť len malú časť celkového zapamätávania. Pri ňom sa učebný materiál zapamätáva bez uvedomovania si významových, logických súvislostí medzi jeho časťami. Jedna časť látky sa spája s druhou len preto, že nasleduje po nej v čase.

Ak sa takéto spojenie má ukončiť, je obvykle nevyhnutné látku mnohokrát opakovať.
Slovno-logické zapamätávanie by malo nadobúdať rozhodujúcu prevahu. Ide o zapamätávanie na základe pochopenia zmyslu učebnej látky. To si napr. od učiteľa vyžaduje učebnú látku vysvetľovať tak, aby ju žiaci dostatočne hlboko a dôkladne pochopili. Na uľahčenie slovno-logického zapamätávania je možné použiť viaceré spôsoby. *spájanie nových zapamätávaných poznatkov s poznatkami osvojenými už prv.
*pokúsiť sa reprodukovať osvojovaný učebný materiál svojimi slovami, preložiť ho do „svojho jazyka“.

Vplyv opakovania na zapamätanie:
Ak si chceme určitú učebnú látku zapamätať trvalo, musíme si ju niekoľko krát za sebou opakovať. Zdôrazňujúc nutnosť opakovania nemáme na mysli mechanické opakovanie, ale opakovanie, ktoré sa zakladá na porozumení. Zistilo sa:
- že jednou z najvýznamnejších podmienok efektívnosti opakovania pri zapamätávaní je to, aby sa do opakovania vnášala rozmanitosť.
- že zapamätávanie – prebieha nerovnomerne a skákavo
- opakovanie je potrebné aj po vštepení do pamäti, treba fixovať to čo sa už do pamäti uložilo.
- že efektívnosť zapamätávania sa spája s pokusom o reprodukovanie osvojeného učiva ešte pred tým ako sme si ho vštepili ako celok.
- značný vplyv opakovania na zapamätávanie treba hľadať aj v jeho správnom časovom rozdelení. Z toho hľadiska rozlišujeme dva druhy opakovania:
- koncentrované –opakovanie nasledujúce bezprostredne za sebou
-časovo rozdelené – opakovania sú od seba oddelené väčšími či menšími časovými intervalmi (medzerami).
- že rozsiahlejšiu učebnú látku, ktorá si vyžaduje viac opakovaní, je možné zapamätať si
o tak, že sa opakuje zakaždým celá látka (zapamätávanie v celku)
o tak že sa jedna látka rozdelí na časti a zapamätáva sa jedna časť, potom druhá (zapamätávanie si po častiach)
o tak, že sa kombinujú tieto dva spôsoby, to zn. osvojovaný materiál sa opakuje raz ako celok, raz po častiach (kombinované zapamätávanie)
Výskumy ukázali že kombinovaná metóda dáva najlepšie výsledky.

Vybavovanie:
Pamäťové vybavovanie sa môže uskutočniť vtedy, keď sa daný učebný materiál (informácia) nachádza v DDP.

Sú autori, ktorý vybavovanie rozdeľujú na:
- zámerné – je to aktívna psychická činnosť človeka, pri ktorej zámerne, s vynakladaním úsilia vyvoláva do svojho vedomia prv zapamätaný (uskladnený) učebný materiál, zážitok, motorický úkon a podobne.
- mimovoľné – pri ňom sa vo vedomí človeka údaje objavujú mimovoľne, neúmyselne.
Iný autori pamäťové vybavovanie rozdeľujú na: reprodukciu a znovupoznanie.
Reprodukcia je vlastne aktívna hovorená alebo písaná odpoveď človeka, napr. na nejakú konkrétnu otázku, vybavená z DDP. Rozlišujeme:
- reprodukciu voľnú – pri nej sa spontánne reprodukujú všetky položky z reprezentovanej množiny, ktorú si subjekt pamätá.
- reprodukciu sériovú – pri nej sa v odpovedi vyžaduje reprodukovanie položiek v pôvodnom poradí.
- reprodukciu riadenú – spočíva v tom, že sa formou združených párov predkladajú na zapamätávanie dvojice (páry) položiek (napr. dvojice slabík, číslic, slov a pod) a pri reprodukcii sa vždy sa vždy podáva prvá položka dvojice a sa ako odpoveď druhá položka, ktorá s ňou v pamäťovom vstupe bola združená.
Znovupoznanie: Ak ide o vybavenie si obsahu udalosti, ktorá bola kedysi zdrojom
pamäťovej stopy na základe opakovaného vnímania, hovorí sa o znovupoznaní (rekongícii). Je to vlastne identifikovanie istej položky pri jej druhom podaní, uvedomenie si toho, že s daným podnetom sme sa už stretli. Pri znovupoznaní je učebný materiál v dosahu percepčného aparátu človeka.

Zabúdanie:
Zabúdanie považujeme za súčasť pamäti. Človek nechce zabudnúť to, čo je pre neho dôležité, čo potrebuje vedieť. Zabudnuté je to, o čom už v podstate nič nevieme, hoci sme si to niekedy predtým zapamätali. Neschopnosť práve teraz si na niečo spomenúť – hoci vieme že to vieme – to je momentálna indispozícia.

O zabúdaní hovoríme vtedy, keď určitá informácia môže byť ešte v pamäti, ale niesme si ju schopný vybaviť. Príčinou zabúdania môže byť rivalita „čerstvo uskladnených“ a „starých“ informácií. Tento jav sa pokúša vysvetliť teória interferencie. S interferenciou sa môžeme stretnúť pri pôsobení aktivít, ktoré uskladňovaniu informácie predchádzali, alebo ktoré po uskladňovaní informácie nasledovali. Intenzita pôsobenia interferencie je tým výraznejšia, čím je podobnosť medzi zapamätávanými informáciami väčšia. V tejto súvislosti sa spomína:
- interferencia retroaktívna – charakterizuje sa ako porucha retencie učebnej látky A v dôsledku následného zapamätávania učebnej látky B.
- interferencia proaktívna – prejavuje sa v poruche uchovania učebného materiálu B v dôsledku predchádzajúceho zapamätávania učebnej látky A.
Inou je teória rozpadu pamäťových stôp, engramov. To znamená na základe predpokladu,
podľa ktorého sú informácie v podobe stôp zafixované v mozgových bunkách sa s postupom času zoslabujú, rozpadávajú alebo až vymiznú.

Aby k tomu nedochádzalo, musí sa nový učebný materiál opakovať respektíve precvičovať.

Mnohí bádatelia venovali pozornosť priebehu zabúdania ako funkcii času v experimentoch s nevýznamovým materiálom. Zabúdanie tu postupuje zo začiatku veľmi rýchlo. Zvlášť prudké zabúdanie je v prvej tretine hodiny až v prvej hodine.

Problémom zabúdania významového materiálu sa medzi prvými začal zaoberať E.Binet. Už prvé výsledky ukázali, že zabúdanie významového materiálu sa podriaďuje iným zákonom. Ukázali napr. že významový materiál sa zabúda pomalšie ako nevýznamový.

Proces zabúdania môže byť viac alebo menej hlboký. Vysvetlenie procesu zabúdania nie je zatiaľ celkom presné.



Použitá literatúra: Psychológia – J.Boroš, E.Ondrišková, E.Živčicová.

Zdroje:

Psychológia – J.Boroš, E.Ondrišková, E.Živčicová -