Rečová komunikácia

Čo  je komunikácia
Slovo komunikácia sa vyvinulo z latinského communicare, ktorého význam je robiť niečo spoločným, radiť sa rokovať, zhovárať sa. Komunikáciu teda chápeme ako rozhovor a slovo komunikovať ako sprostredkovať, spájať, dohovárať sa.
Jazyková komunikácia je proces, ktorý sprostredkuje vzájomné informácie ľudí, jej oblasť obsahuje všetky spôsoby a prostriedky, ktorými sa ľudia dorozumievajú.
Sprostredkované informácie sa môžu šíriť jednosmerne (simplexne) alebo obojsmerne (duplexne). Jednosmerne sa šíria iba smerom od účastníka A, no nie aj naopak, napr. rozhlasové alebo televízne vysielanie. Obojsmerný prenos sa uskutočňuje oboma smermi – od účastníka A smerom k účastníkovi B a súčasne aj spätne, napr. telefonický rozhovor a rozhovor ľudí pri jednote miesta a času.

Keď hovoríme o jazykovej komunikácii v tom zmysle, že ju chápeme ako komplex všetkých zjavných a priamych alebo iba nepriamych činiteľov, treba termín jazyková komunikácia kvalifikovať iba ako metaforický – pars pro toto – a namiesto neho hovoriť presnejšie o rečovej komunikácii. V teórii rečovej komunikácie sa činitele, ktoré rozhovor kompletizujú, obyčajne členia na lingvistické, paralingvistické (počas reči ich vnímame prevažne zmyslami) a extralingvistické (nepriamo súvisia s komunikantmi, prostredím, spoločenskými normami atď). Rečová komunikácia je dynamický a živý proces, plný rozličných meandrov, variácií a nečakaných zvratov. V ňom a ním sa odráža život jednotlivca a spoločnosti. Komunikácia je živá kronika človeka.

Jazykové prostriedky  v  komunikácií
Jazyk je zviazaný s ľudskou civilizáciou, je jej najprirodzenejší, najkomplexnejší a najprepracovanejší spôsobom komunikácie. Pomocou jazyka možno debatovať, klebetiť, žartovať, pýtať sa, ironizovať, satirizovať, ale, samozrejme, aj myslieť.
V tejto súvislosti sa žiada aspoň okrajovo naznačiť rozdiel medzi pojmami jazyk a reč. Kým jazyk má jeden rozmer, reč má štyri: tri rozmery priestoru a jeden rozmer času. Jazyk je návod, reč je praktické použitie jazyka v komunikácii. Jazyk je ako recept v kuchárskej knihe, reč je hotové jedlo. V praktickej reči neexistuje taká dokonalá gramatika ani také kompletné vety, aké nájdeme v učebniciach o jazyku. Reč vnímame pomocou sluchu a jej zmysel si uvedomujeme mozgovými procesmi.
V ľavej časti mozgu sa spracúva lingvistická časť komunikácie, racionálna polovica; pravá časť mozgu dešifruje paralingvistické prostriedky, emocionálna polovica. Človek v procese komunikácie nevníma reč v izolovanej forme, reč je vždy spojená s kontextom.
Verbálnu zložku reči osobitne charakterizuje to, či jednotlivé slová chápeme ako abstraktné alebo ako konkrétne. Všeobecne sa za abstraktné pomenovania pokladajú najmä názvy vlastností, duševných hnutí a stavov, napríklad minulosť, choroba, láska, priateľstvo. Konkrétne pomenovania sú mená osôb a vecí, ktoré je človek schopný vnímať aj zmyslami. Funkcia slov v tomto zmysle často závisí od kontextu Þ ruža (konkrétne)® kvetina ® rastlina (obe abstraktné), ruža (abstraktné)® šípová ruža ® červená šípová ruža od priateľa (obe konkrétne).

Floskuly a klišé
Slová a slovné spojenia, ktoré sa v komunikácii používajú tak často, že už stratili svoj konkrétny obsah a stali sa v reči abstraktnými. ² Floskuly – znižujú hodnotu komunikácie, keď sa do omrzenia opakujú (Som hlboko presvedčený.. Treba podčiarknuť.. Jedným slovom...), odvádzajú pozornosť poslucháča od témy prejavu, ale keby ich nebolo, často by chýbala reči žoviálnosť. ² Klišé – otrepané stereotypné úslovia, ktoré sa vyskytujú v bežnej spoločenskej komunikácii, napríklad záležitosť, problémy, objektívne príčiny.

Oslovenie
Určuje charakter celého rozhovoru. Môžeme ho prirovnať ku gestu, ktorým sa naznačuje, že sa počúvajúci má pripraviť na príjem informácie, podobnú úlohu plní pohľad, poklepanie po pleci, položenie ruky na rameno atď.

Poznámka k závislosti reči od pohlavia
Muži a ženy rozdielne štylizujú i prijímajú rečový prejav. MUŽ ÛŽENA
o aktívna slovná zásoba väčšia
o verbálnym textom presadzuje o rečou si buduje pocit
svoje právomoci, získava a spolupatričnosti, vymieňa
upevňuje si postavenie, púta skúsenosti
a udržiava pozornosť iných
o sledujú logiku a vertikálnuo horizontálnu plynulosť textu
štylizáciu textu a artikuláciu
o štylizácia extrémnejšia, o štylizácia decentnejšia,
vyhrotenejšiazdržanlivejšia, adresnejšia,
teda menej problematická
Špecifické defekty v spontánnej reči
Vznikajú počas súčasného plánovania textu a jeho slovnej realizácie. Pre živú komunikáciu je prirodzená, že reč tu nikdy nemá takú dokonalú formu, aká sa predpisuje v normatívnych príručkách. Schopnosť komunikovať je ovplyvnená mnohými faktormi, teda živá reč nie je taká plynulá a perfektná, ako si ju predstavujeme v umelom prostredí. Avšak najviac chýb je v reči hovoriaceho vtedy, keď sa obáva.

Niektorí ľudia v stave úzkosti hovoria príliš pomaly, iní príliš rýchlo, gramaticky menej správne, vôbec nie plynulo, používajú nedokončené vety, lebo nevedia ako majú pokračovať, často reč prerušujú, opravujú výpovede.
Každá komunikácia má svoje otvorenie, za ktorým nasleduje oboznámenie s témou. Kto prvý začína hovoriť, je vo výhode, pretože si môže vybrať z nesmierneho množstva tém. Po ukončení výmeny informácií nasleduje fáza ich doplnenia: Mimochodom, zabudol som ti povedať.. Nevieš ešte...