Komunikačné akty sa realizujú vždy v konkrétnej situácii, pričom jednotlivé faktory danej situácie ovplyvňujú výber komunikačného prostriedku. Pri vymedzovaní typov komunikačných situácií sa v prvom rade vychádza z toho, či odosielateľ a prijímateľ sú prítomný na tom istom mieste. Pri neverbálnej komunikácii sa môžu používať aj také prostriedky ktoré sa dajú vnímať aj inými orgánmi, a to hlavne zrakom. Vedecká disciplína, ktorá sa zaoberá neverbálnymi prostriedkami sa nazýva paralingvistika. Neverbálnymi prostriedkami sa však zaoberá aj semiológia alebo semiotika, ktorá skúma štruktúru všetkých možných znakových systémov a ich úlohu v sociokultúrnom správaní človeka. Jej predmetom sú modely ľudskej komunikácie vo všetkých jej podobách alebo prejavoch (zvukovej, zrakovej, hmatovej a chuťovej). Neverbálne prostriedky predstavujú akýsi most, cez ktorý do jazykového dorozumievania prenikajú rozličné extralingvistické javy. V mnohých prípadoch zapojenie neverbálnych a extralingvistických činiteľov umožňuje eliminovať verbálne prvky pritom podporuje úplnú jednoznačnosť komunikačného aktu a zrýchľuje proces dorozumievania. Pôvodne do paralingvistiky patrili iba javy výskumu paralingvistiky značne rozšírila o celý komplex kinetických javov. Medzi otázky, ktorými sa zaoberá súčasná paralingvistika, patrí napr. možnosť systémovej klasifikácie a interpretácie paralingválnych faktorov, otázka uvedomovanosti a euvedomovanosti paralingválnych elementov, otázka ich konvenčnosti, výberu apod.; patrí sem aj otázka univerzálnosti a národnej špecifickosti jednotlivých neverbálnych prostriedkov.

Od paralingávlnych faktorov treba odlíšiť predovšetkým extralingvistické činitele, ktoré súvisia s rozvrstvením národného jazyka, s výnimkou jazykového systému, s fungovaním jazyka v spoločnosti a sú tiež relevantné pre proces jazykovej komunikácie. Patria k ním predovšetkým sociologické faktory, ako je napr. vzťah jazyka a spoločnosti, súvislosť medzi vývinom jazyka a spoločensko-ekonomickým vývinom spoločnosti, kontakty s inými jazykmi, otázka kultúry jazyka vo vzťahu k rozvoju národnej kultúry, otázka spoločenských noriem komunikácie a pod. Výber neverbálnych prostriedkov ovplyvňuje výraz emócií, výraz interpersonálneho začlenenia, vyjadrenie postoja k situácii alebo k textu a ich aplikácia v umení. Produktom aktu poznávania je myšlienka, realizovaná v určitej jazykovej forme ako syntéza racionálneho a emocionálneho. V neverbálnej komunikácii je emocionálny obsah výpovede spätý so psychikou subjektu hovoriaceho. Rozličné emócie sa môžu manifestovať jednako fonickými prostriedkami a jednak pohybovými prvkami, ktoré však „sprevádzajú“ lingvistické prostriedky. K neverbálnym prostriedkom komunikácie patria rozmanité javy: od zvukových a vizuálnych cez hmatové a olfaktrické až po rozličné druhy pohybu tela. Sú výrazom roho, že v komunikácii je činný „celý človek“.

Tým pomáhajú vyjadrovať komunikačný zámer výpovede. Komplex verbálnych prostriedkov sprevádzajúcich jazykovú komunikáciu možno diferencovať podľa ich vzťahu k produkcii verbálnych výpovedí takto:
1. Javy, ktoré majú určitý vzťah k produkcii verbálnych výpovedí; ide o zvuky reči, pohyby rečových ústrojov pri tvorbe reči a jej príjem recepčnými ústrojmi. Sú to fonické javy.
2. Javy, ktoré v procese komunikácie nesúvisia s rečovými orgánmi, sú do nich závislé. V tomto prípade ide o kinetické javy (mimika, gestikulácia a iné pohybové vyjadrovacie prostriedky), vnímané vizuálne. Ku komplexu neverbálnych paralingválnych prostriedkov možno ešte priradiť grafické prostriedky. Kinetické komponenty sú vnímané zrakom. V ich rámci možno vyčleniť tie, ktoré sú tesne spojené so štruktúrou výpovede alebo s priebehom komunikácie a korešpondujú s nimi, a tie, ktoré k priebehu komunikácie majú voľnejší vzťah, nie sú do nej do takej miery závislé. Patria k ním kývnutie hlavou, krútenie hlavou, pokrčenie pliec alebo och opustenie ako výraz bezradnosti, dotyk úst rukou ako prejav znepokojenia, chytanie sa rukami za hlavu ako prejav zúfalstva, znepokojenia, rozčúlenia alebo nepríjemného prekvapenia, poklepanie ukazovákom po čele či na sluchy na posudzovanie činnosti alebo správania sa adresáta ako nerozumného; patrí sem aj podávanie a potrasenie rúk, úklony pri pozdravoch, kývanie rukami pri rozlúčkach apod. Pohyby tváre pri komunikácii zahŕňajú predovšetkým smerovanie a fixáciu očí, ale aj pohyby viečok, svalstva úst a nosa.

Podobné možnosti participácie na komunikáciu má aj poloha a pohyby tela. Polohou tela sa vyjadruje ochota komunikovať a počas komunikácie napr. postoj adresáta ku komunikačnej interakcii (záujem, uvoľnenie, nezáujem, nuda). Pokiaľ ide o pohyby tela, pre skúmanie procesu jazykovej komunikácie sú relevantné predovšetkým tie pohyby, ktoré korešpondujú s jednotlivými prvkami verbálnych výpovedí. Týka sa to napr. pohybov hlavy, pohybov viečok a najmä pohybov rúk, ktoré sú v súlade s rytmom výpovede alebo so zdôrazňovaním jej zložiek. Neverbálne prostriedky zohrávajú pri verbálnej komunikácii dôležitú úlohu, a to nielen tým, že sa pomocou nich aktivizuje pozornosť poslucháča a tak zvyšuje porozumenie textu, ale hlavne tým, že prinášajú dôležité dodatočné informácie, ktoré sú dôležité nielen pre obsah výpovedí, ale aj pre celý komunikačný priebeh a pre vytváranie interpersonálnych vzťahov medzi partnermi komunikácie.