Rodina

Rodina je biosociálna skupina primárna skupina tvorená aspoň jedným rodičom a dieťaťom. Je malou sociálnou skupinou, tvorenou jednotlivcami spätými manželstvom, pokrvným príbuzenstvom alebo adopciou. Členovia rodiny sa riadia ustálenými vzormi správania sa, každý člen rodiny plní určitú sociálnu rolu. Rodina má reprodukčnú, výchovnú (je to výchovná inštitúcia), ekonomickú prípadne výrobnú (je ekonomickou inštitúciou), ochrannú, emocionálnu funkciu. Rodina dáva dieťaťu životný cieľ a spoločenské postavenie. Byť dieťaťom rodiny je lepšie, ako vyrastať v domove, kde niet osôb ako ocko a mamička.

Rodina má dominantné postavenie pri realizácii reprodukčného zdravia a reprodukčnej slobody. Sociálna úloha rodiny je daná jej priamou účasťou na reprodukcii človeka na zachovaní ľudského rodu. V ostatných desaťročiach je rodina v kríze. Príčiny sú viaceré. Tento jav je celosvetový a jeho neriešenie ohrozuje celú ľudskú spoločnosť. V roku 1994 vychádzajúc z uvedených skutočností Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo tento rok za medzinárodný rok rodiny pod heslom „Rodina: Zdroje a funkcie v meniacom sa svete.“ Počnúc týmto rokom každý 15. máj v roku je oslavovaný ako „Medzinárodný deň rodiny“.

Rodina je školou hlbokej humanity, v ktorej sa každý člen najlepšie učí čo je to byť človekom. Každý člen rodiny od momentu počatia až po prirodzenú smrť zažíva dar dlhotrvajúcej lásky bez kladenia podmienok. Každý človek sa vďaka rodine učí byť zodpovedným, štedrým a milujúcim. V rámci rodiny si deti po prvý krát uvedomujú svoju vlastnú vnútornú a neporušiteľnú ľudskú dôstojnosť. Otec a matka, vďaka svojim vzájomne sa doplňujúcim úlohám, ukazujú svojim deťom, že sloboda človeka sa naplno prejavuje a naozaj prežíva v sebadarovaní. Pravá láska, slobodne dostávaná a slobodne dávaná, je nadčasová skúsenosť, ktorá napĺňa a dotvára každého človeka žijúceho v rodine. Rodina udržuje spoločnosť, nakoľko umožňuje život nasledujúcim generáciám. Rodina má takisto výsadu formovania slobodných a zodpovedných občanov, čím upevňuje demokraciu. Ako základná jednotka spoločnosti rodina zabezpečuje pokračovanie civilizácie a kultúry. Zodpovedá za základné úlohy v starostlivosti o všetkých a najmä o tých najslabších a najbezbrannejších. „Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má právo na ochranu spoločnosti a štátu“, hovorí článok 23 medzinárodného paktu o občianskych a politických právach človeka. Medzinárodný pakt týmto potvrdil a zvýraznil skutočnosť, že práve rodina sprostredkúva kontinuitu života ľudstva. Tvorí rámec pre citovú, ekonomickú, morálnu a etickú pomoc pre rozvoj svojich členov.

Ako biosociálny systém je spojovacím článkom medzi dieťaťom a spoločnosťou, v ktorom sa zo všetkých spoločenských skupín najintenzívnejšie realizuje symbióza telesného, duševného a spoločenského vývoja. Prostredníctvom rodiny v najširšom zmysle prichádzajú k dieťaťu takmer všetky podnety zvonka či už sú to podnety spoločenské alebo prírodnej povahy. Centrom rodinného života je matka, ktorej sféra dieťa ovplyvňuje najvýraznejšie. Preto sa jej úloha v rodinnom pôsobení tak zdôrazňuje a rešpektuje. Rodina dáva dieťaťu genetickú výbavu, určuje sociálny status dieťaťa, jeho rolu, je rozhodujúca, pokiaľ ide o jeho sociálnu prestíž a sociálne sebavedomie, prostredníctvom rodiny si dieťa uvedomuje svoje miesto a svoju rolu v spoločnosti. Rodina je mikrosvet, vzorové spoločenstvo, v ktorom si dieťa osvojuje a testuje základné návyky, schopnosti a stratégie, ktoré sú potom rozhodujúce pre jeho orientáciu v interpersonálnych vzťahoch v spoločnosti. V rodine dieťa poznáva a tvorí si základné sociálne a morálne cítenie. Rodina, sociálne vzťahy v nej a spôsob výchovy v nej budú i v dospelosti zázemím, z ktorého sa bude vychádzať, keď si založí rodinu vlastnú. Okrem výchovy a socializácie detí plní rodina i ďalšie základné funkcie: biologicko-reprodukčnú, ekonomickú a emocionálnu.

Dieťa
podmienka existencie zmyslu života, lásky, akejkoľvek aktivity človeka. bez dieťaťa y k existencii zmyslu nemohlo dôjsť. Dieťa je predpokladom zmyslu akéhokoľvek pozitívneho stretnutia ľudí, predovšetkým muža a ženy predpokladom zmyslu existencie rodiny, ale aj pozitívnych stretnutí mužov pri budovaní domov, obrábaní polí a pri všetkých formách práce. Dieťa je základ vývinu ľudstva.
Dieťa je nedospelý človek vo veku do 18 rokov.

Otec
- 1. muž , ktorý splodil dieťa; 2. sociálny otec: sociálna rola, ktorá z hľadiska príbuzenstva prináleží pokrvnému alebo adoptívnemu otcovi v rodine a v spoločnosti ; 3. duchovný otec: cirkevný otec, čiže cirkvou uznaný, úradne stanovený činiteľ (kňaz, arcibiskup, pápež); neskôr sa označenie "duchovný otec" používalo aj vo filozofii.

Matka
- žena, ktorá splodila dieťa, alebo prijala určité dieťa za vlastné zákonnou cestou (adoptívna matka). V sociálnom živote je obvykle najdôležitejším členom rodiny, i keď jej postavenie v spoločnosti je u rôznych národov odlišné. Jej vzťah sa zakladá na materskom cite, materskej starostlivosti a sociálnej role matky v rodine a v spoločnosti.

Načo je dieťaťu rodina?
Dieťa sa narodí bezbranné, neschopné chôdze, neschopné samé sa opatriť a bez pomoci dospelých by čoskoro zahynulo. Potrebuje preto:
• Opateru rodiny
• Uspokojenie svojich potrieb - jedla, tepla, starostlivosti, lásky ...
• Bezpečie domova

Ako postupne rastie, uvedomuje si svoju:
• Identitu - teda odpoveď na otázku , kým vlastne je, kto sú jeho rodičia a súrodenci
• Spolupatričnosť - kam patrí
• Individualitu - teda právo podobať sa na niektorých iných členov rodiny a zároveň sa od nich odlišovať
Toto už detský domov nedokáže, pretože v detskom domove dieťa nevie, kým je, na koho sa podobá, akí sú jeho príbuzní, kam vlastne patrí rodina má však i iné funkcie. Učí dieťa od narodenia:
• Múdrosti , ktorú preberá od starších členov rodiny
• Rozlíšiť dobro a zlo, prijímať životné zásady
• Vážiť si seba samého, nenechať sa ponižovať a ubíjať

Adopcia
Je pravda, že o osvojení rozhoduje súd, rovnako aj o 3-mesačnej predosvojiteľskej starostlivosti. Ten rozhoduje na návrh žiadateľov, ktorí prejdú povinným procesom registrácie a prípravy na náhradné rodičovstvo predtým ako sú nakontaktovaní na konkrétne dieťa. Tento proces by mal zaručiť, že rodičia spĺňajú predpoklady na zvládnutie starostlivosti a výchovy citovo zraneného dieťaťa, a majú na to aj podmienky a predovšetkým sú na prijatie psychicky deprimovaného dieťaťa v základe pripravení. Na základe vyjadrenia o zaradení do zoznamu "žiadateľov vhodných stať sa budúcimi adoptívnymi, pestúnskymi rodičmi" (po absolvovaní prípravy) môžu byť skontaktovaní s konkrétnym dieťaťom (tu by mala prejsť ďalšia fáza prípravy na konkrétne dieťa, ktorá je dnes skôr výnimkou). Konečné, právne potvrdenie vznikajúceho vzťahu medzi budúcimi osvojiteľmi a dieťaťom vydáva súd. Ten stráži dodržanie všetkých zákonne stanovených podmienok. Pokiaľ sa niektorá z nich nejednoznačná alebo nie je naplnená, súd môže žiadať o vyjadrenie alebo dovysvetlenie niektorú z kompetentných strán (úrad, ktorý zastrešoval registráciu a prípravu žiadateľov, opatrovníka dieťaťa a pod.).

V tomto zmysle, ako aj pri procesných nedostatkoch môže dôjsť k odkladom konania alebo pokiaľ súd zváži, že niektoré z dôležitých podmienok pre to, aby osvojenie bolo úspešné a na prospech dieťaťa nie je naplnené, môže návrh na osvojenie zamietnuť. Druhá alternatíva výkladu názvu článku môže byť taká, že žiadatelia, ktorí prejdú prípravou sú ešte vo fáze čakania na konkrétne dieťa, pre ktoré sa vyhľadáva vhodná adoptívna rodina. Predstava budúcich osvojiteľov o dieťati však nemusí koregovať so situáciou detí v detských domovoch. (???Každoročne evidujeme 500 až 600 žiadateľov o osvojenie,“ hovorí Jana Kostanjevcová z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ročne je pritom do predosvojiteľskej starostlivosti umiestnených asi 300 detí. ...") Informácia zo skúsenosti súdov (polovica návrhov na osvojenie je súdom zamietnutých) bola pre mňa rovnako nová. Do tohto relatívne vysokého počtu sa však rátajú aj časté prípady návrhov na osvojenie na návrh manžela, ktorý pokiaľ si chce osvojiť dieťa manželky z prvého manželstva - pre osvojenie je potrebný súhlas rodičov, čo v týchto prípadoch, ak napr. otec dieťaťa nesúhlasí je dôvodom pre zamietnutie osvojenia. Nakoľko nie sme zbehlí v procesných súdnych postupoch a poriadku, je odpoveď na vašu otázku skôr laickým názorom. Možno by mohlo byť zaujímavé, ak by ste vašu otázku položili v tejto veci kompetentnejším inštitúciám, súdu prípadne Ministerstvu práce, soc. vecí a rodiny. Nemyslím si že pokiaľ je dieťa v predosvojiteľskej starostlivosti a adaptácia prebieha v poriadku na oboch stranách, rodiny a dieťaťa, že by súd s výnimkou vážnych podozrení nepodporil vzťah rozhodnutím o osvojení alebo rozhodnutím o nezrušiteľnom osvojení.