Teoretická časť
Predmet sociálnej psychológie a jej vzťah k sociológii.

Sociálna psychológia je veda o správaní, prežívaní a skúsenostiach jednotlivca v spoločnosti. Študuje rast jedinca v spoločnosti, vzťahy a interakcie osobnosti a skupiny, utváranie rolí a pozícií jedinca vo skupinách. Pojem sociálny je odvodený od latinského výrazu socius, čo znamená druh, spoločník, niekto kto je s niekým a nejako v kontakte.
Na rozdiel od sociológie, t.j. vedy o spoločnosti študujúcej zákonitosti vývoja a fungovania sociálnych systémov, neštuduje sociálna psychológia predovšetkým sociálne systémy, javy a skupiny ale študuje jednotlivé osobnosti ľudí v sociálnych situáciách a vzťahoch. Predmetom skúmania sociálnej psychológie je teda konkrétna osoba žijúca v konkrétnych spoločenských podmienkach, hlavne v podmienkach života malých skupín. Sociálna psychológia nieje psychológiou sociálnych javov, ale psychológiou osôb v sociálnych situáciách. Nie je možná napr. psychológia nezamestnanosti ale psychológia nezamestnaného áno. Existuje sociológia rodiny na jednej strane a sociálna psychológia vzťahov medzi rodičmi a deťmi na strane druhej. Aj napriek tomu hranice medzi sociológiou a sociálnou psychológiou sú dosť neurčité. Spoločenská povaha človeka je jeho bytostným rysom. Človek je človekom iba vo vzájomnom vzťahu s druhým človekom. Indivíduum je vo svojej podstate sociálny. Pojem sociálna psychológia po prvý krát použil J. M. Baldwin (1877), avšak až v roku 1908 vychádzajú súčasne dve prvé publikácie o sociálnej psychológii, od W. McDougalla a E. A. Rossa. Zaoberajú sa závislosťou psychiky na faktoroch spoločenského života. Rok 1908 je označovaný ako rok sociálnej psychológie.

Sociálna psychológia skúma priebeh duševného života človeka vo spoločnosti. Skúma skúsenosti a chovanie jedincov v situáciách, ktoré na nich pôsobia ako sociálne podnety. Sociálnymi podnetmi môžu byť, iný ľudia, kultúrne produkty hmotné aj nehmotné atď. Spoločnosť chápeme ako organizované zoskupenie ľudí, ktorí sú v určitom vzájomnom vzťahu, a ich činnosti sa sústreďujú na súbor spoločných cieľov a ktorý majú tendenciu zdieľať spoločné pohľady, postoje a spôsoby chovania. Sociológiu primárne zaujíma členenie spoločnosti (sociálna stratifikácia, napr. podľa pohlavia, vlastníctva, príjmov, obydlia, veku, národnosti, povolania atď.), spoločenská činnosť a prostredie. Spoločenská činnosť smeruje k modifikácií, k vyvolaniu zmien v postojoch a vzťahoch, myslení a snahách jedincov alebo skupín, a to buď formou negatívneho prinútenia alebo pozitívneho získania. Výsledkom spoločenskej činnosti je adaptívne chovanie, kompromis alebo opozícia, resp. hostilita a to od formy neporozumenia až po formu boja. Každá spoločenská činnosť je systémom, v ktorom sa dá odlíšiť, pôsobiacu osobu, predmet činnosti, prostriedky a nástroje činnosti, metódy a reakcie osôb, skupín, na ktoré sa pôsobí. Spoločenské prostredie vykonáva u človeka tieto funkcie: reštriktívnu, direktívnu, protekčnú a predikačnú.

Socializácia osobnosti

Človek prichádza na svet ako biologický tvor, sociálnym sa stáva v priebehu svojho života. Na to aby biologicky prežil a stal sa sociálnym tvorom potrebuje ľudí. Človek je od narodenia v úplnej závislosti od ľudí, či už pre zabezpečenie základných ľudských potrieb alebo sociálnych potrieb ako je kontakt s ľuďmi, láskavosť, úsmev, pohladenie. Toto pôsobenie